Fotky

Z cesty vlakom som bol nadseny az po hranice. Vo vagone zacala prevladat familiarna atmosfera. Dal som sa do reci so skupinkou Kazasskych maturantov, ktori idu cez Urumqi do Xian-u studovat 1.rocnik univerzity. Okrem toho sa mi prihovorila starsia pani kazaska europskeho vyzoru, ktora chcela tiez pokonverzovat v anglictine. Hoci mala brutalny rusky prizvuk rozpravala docela na urovni. Povedala, ze idu cela rodinna skupina do Urumqi kvoli “Medical services” (zdravotne sluzby), ktore maju v Cine kvalitnejsie. Ked sa ma pytala, co robim a ja som jej odpovedal, povedala, ze najprv si myslela, ze som biolog, pretoze som vyzeral, ze vsetko dokladne pozorujem cez okno: rastliny, step, atd… Povedal som jej, ze step vidim prvy krat a som z nej uzasnuty (co ona velmi nechapala). Po konverzacii mi pani darovala krasnu velku rajcinu z ich kazasskej zahradky, co som velmi ocenil a vrelo sa podakoval, lebo mi to prijemne spestrilo moj lepenakovy stravovaci mod.

Prva faza prechodu cez hranicny priechod Druzba sa odohrala v malej vlakovej stanici na Kazasskej strane. Vyhnali nas na hodinu z vlaku zatial co menili podvozok na Cinske normy. Vsetci sa odobrali do miestnych jedalni. Ja som bol tvrdohlavo rozhodnuty neminut v Kazachstane uz ani Tengocent, hoci som bol docela hladny. Mladici z mojho vagona ma zavolali, ci nejdem s nimi obedovat, ja ze nemam tenge, ale siel som, ze pokecam. Napriek mojim neuprimnym protestom sa predomnou objavilo pivo a Mantu (mäso v pirohu). Tak som jedol a pil citiac sa jak totalny prizivnik.

Potom nas pustili znovu do vlaku a odviezli sme sa dalej k hraniciam, kde prebehla Kazasska colna kontrola. Ta bola docela v pohode. Mali sme ukazat co mame v ruksakoch, ale nejak zasadne sa nam v tom nevrtali. Napriek tomu to trvalo 6 hodin, presne ako pisali na wiki.

Potom sme dorazili na cinsku colnu kontrolu – ta bola ovela drsnejsia. Zacala zozbieranim pasov – to robila celkom mila mlada colnicka, od ktorej som prvy krat pocul Ni Hao. Potom prisli šmátrači, ktori sa brutalnym sposobom vrtali ludom v osobnych veciach. Novinkou pre mna bolo preliezanie foldrov v notebookoch a preklikavanie filmov alebo prezeranie fotiek v mobile. Jeden z mladikov mi vysvetlil, ze kebyze najdu pornografiu, ktora je v cine zakazana, dostanes pokutu. Ja som mal mobil vo vacku pri sebe a vyzeralo to ze vacky ich nejak netrapia, mojmu mobilu sa vyhli, co som bol docela rad, hoci porno v nom nenosim, nikdy nevies co vymlety uradnicky mozog moze povazovat za protistatne.

Ked to uz viacmenej prebehlo trocha som sa uvolnil, zobral som si Lonely planet o Cine a pozeral si konverzacne frazy v cinstine, chcel som colnikom pri podavani dokumentov hovorit “nech sa paci”. Potom z nejakeho dovodu prisli ceknut specialne mna este raz, lebo malemu plesatemu prasiatku v lenonkach sa nieco nezdalo, ked som mu vysvetloval, ze uz ma prehladavali. Tentokrat najvecsiu pozornost pritiahol Lonely Planet co som si predchvilou vytiahol. Nezdalo sa im nieco na mape Ciny na prvej dvojstranke. Ukazovalina Tchajwan a hovorili “there’s only one china”. Problem bol, ze Tchajwan nebol zakresleny ako cast Cinskej Ludovej Republiky ale ako samostatne uzemie. Chvilu si knizku podavali, kazdu chvilu sa obratili na mna a povedali “Only one China” a potom mi ju zhabali. Videli, ze som docela nasraty ale na moje protesty reagovali iba ze “sorry”. Curaci uradnicki vymleti! Zvysok colnej kontroly som ticho nasrato sedel (asi dve hodiny) v svojom kupe a cumel som do steny. Bal som sa vytiahnut mobil, na ktorom som mal rozkukany film, lebo som si nebol isty ci by mi ho nezhabali tiez, ked tym propagandou vyumyvanym mozockom staci tak malo na zhabanie osobneho majetku. Pustili nas nieco po 2:00 rano. Mladici sa ponukli, ze mozem ist s nimi do hotelu, kedze som stratil prirucku so zoznamom hostelov. Potom som si uvedomil, ze mam v mobile sejvnuty wikitravel o Urumci, ale povedal som si, ze pojdem s nimi aj tak. su to v pohode typci a ja nemam aj tak ziaden plan.

Fotky

Let do Almaty vpohode. Po vyzdvihnutí batožiny som začal byť trochu nervózny. Bolo 4 hodiny ráno lokálneho času (moje telo malo okolo polnoci, ja som bol v pohode) nechodili žiadne autobusy a okolo terminálu sa ako supi zbiehali kazašskí taxikári pripravení ma čo najviac ošklbať. Nervózny som bol aj z dementného Kazašského Ťenge, ktoré som mal zo začiatku problém prepočítavať. 180 Tenge = 1 EUR. No konvertuj.

Prvý osloviaci ma taxikár zamumlal niečo, čo znelo ako 500. Ujasnili sme si podmienky a adresu ale keď sme si pri jeho aute ešte ujasňovali cenu a naklepkal ju do mobilu, bolo to zrazu 5500. Slušne som odmietol, že hahá sorry. Ako som sa tak vzďaloval späť k terminálu, cena klesla na 4000. Stlačil som to na 3500 a šiel som. Aj tak som dal asi 2násobok slušnej ceny, ale povedal som si, že mám nárok byť ešte trochu naivný, veď som len teraz došiel.

Almaty rozhodne nebolo pripravené na moje low-budget požiadavky. Na wikitravel stránke je uvedených iba 5 budget ubytovaní, na 1.5 miliónové mesto trochu podozrivé. Prvá možnosť “hotel” nad vlakovou stanicou – úplne najlacnejšie ale z popisu nie veľmi vábne. Druhý hotel – účtovaný po troch hodinách – WTF? Zvolil som tretiu možnosť “Miras” a nadiktoval som adresu taxikárovi.

Po vyprázdnených uliciach, kde chýbali už len Tumbleweedy, taxikár šiel po meste stabilných 120. Spomaľoval iba pri jakýchsi kamerách. RADAR? pýtam sa, on prikyvuje. LIMIT? 50! Odpovedá napísaním čísla do vzduchu. Uznanlivo kývem hlavou.

Hotel Miras sa nám nedarí nájsť. Nakoniec ochotný taxikár volá na číslo, ktoré bolo pri ňom uvedené. Hotel sa nakoniec volal ináč a cena bola úplne iná. 10000 potrtkaných Ťenge (50 EUR) za izbu. Nasratý odchádzam. Na mape v mobile sa mi podarilo nájsť ďalší hotel z wiki a vyzeralo, že som len pár blokov od neho. Na danej adrese som však nič nenašiel. Vtedy sa však začalo pomaly rozvidnievať a ja som zbadal mrakodrapy a kopce národného parku Ili Alatau, pohorie neviem ako sa volá, ale je tam kopec so super názvom Čimbulak (nemýliť si s Čumbulákom).

Jak slnko začalo vychádzať vyššie a vyššie, hory sa stávali viac a viac zreteľnejšie. Prvý krát v živote vidím takéto veľké hory a akosi hypnoticky ma to ťahá ulicami Almaty smerom k nim. Na uliciach spočiatku absolútne nikto, postupne sa sem tam objavujú ženy smerujúce do práce – asi upratovačky v kancloch, som totiž v nejakej novovyrastajúcej mrakodrapovej štvrti na okraji mesta. Dve špicaté veže tomu všetkému dominujú, sú ako keby boli obložené zrkadlami. Vymákol som veľmi zaujímavý čas, keď ony ako prvé odrážajú lúče slnka keď v meste je ešte tma. To ma k nim prilákalo ako k nejakému majáku. Plus tie hypnotické hory za nimi. Avšak mimo toho tu bola riť. Mrakodrapová riť. Nikde nič. Iba mrakodrapy, banky a finančné inštitúcie. Pozerám na hory. Hmm. Nedalo by sa ísť tam niekde prespať a potom to ráno nejako pochodiť ? Srať na potrtkané drahé Almaty. Mám celý deň aby som sa tam dostal. Nesmiem tam akurát prijsť príliš neskoro, kebyže nezoženiem ubytko musím sa stiahnuť naspäť do mesta. Vonku v prírode sa spať bojím, neviem o tej oblasti nič. Kazachstan nemám vôbec naštudovaný. Čo je tam za zver? Čo keď tam žijú nejakí vlkolaci, alebo iní kazašskí bubuláci (čimbuláci). Vybral som sa hľadať internet. Potrebujem informácie (Prečo som si to nenaštudoval doma ? Nechcelo sa mi!) Internet nájdem v nákupnom centre Silk Way City, je tam free wifi. Nechajú ma okolo 7-8 ráno vojsť do vyľudneného supermarketu napojiť sa na zástrčku a googliť cez mobil ? Jasné. Po dlhom hľadaní internetu som bol tak nadšený, že som niečo našiel, že som to potom prispel do zoznamu bodov prístupu na Wikitravel. Na internete som sa však nič nedozvedel. Nenašiel som žiadne iné hostely ani v Almate ani v Ili Alatau. Neva. Odpojil som sa, nakúpil potraviny a vodu a s asi tristokilovým batohom som sa vybral na vyhliadkový kopec nad Almaty, že preskúmam terén. Výhľad na mesto bol docela fajn a čo sa hôr týka, videl som, že cca do večera by som bol už na začiatku zaujímavého terénu. Ale stále mi lepilo, keďže som si nebol istý ako tam prespím. Ale tie hory boli Mega! Proste ma nasávali, vydal som sa smerom k nim napriek ráciu. Po chvíli svahovania kopca nad mestom som sa opäť dostal do jakejsi suburbie a stretol som tam jakýsi motorkársky párik. Vyzerali cca môj vek. Hi! Do you speak english ? Yes I do. Dievčina odpovedá, ja sa teším. Bola to cudzinka a anglicky hovorila asi lepšie ako ja. (zabudol som sa spýtať odkiaľ bola) Spýtal som sa či nevedia niečo o možnosti ubytovania v horách. Týpek (ktorý vedel veci a baba prekladala) povedal, že tam budú max nejaké drahé hotely a že ani nevie či sa tam dá vôbec bezpečne pohybovať. Povedal mi, že by som tam ani nemal veľmi chodiť, že to nie je bezpečné. Ja že prečo. Odpoveď som veľmi nerozumel ani preloženú babou, ale dotypoval som, že asi ide to, že tam nie sú turistické chodníky. Medzi rečou jak si čosi hovorili som začul Čimbulak, tak som im hneď vysvetlil, že ja nemierim až tak vysoko, že na to nemám gule ísť tam sám. Môj cieľ bol nájsť nejaké treky okolo tých hôr s pekným výhľadom. Na to týpek vraví: There are no hiking tracks in Kazachstan! Toš smutné. Ale odporučili mi ísť sa pozrieť busom smerom ku Ski Resortu, že tam by som presnejšie videl ako to tam vyzerá. Tak som sa vydal podľa ich inštrukcií na ulicu Dostyk a čakal na autobus číslo 6. Autobus číslo 6 nešiel aspoň 30min pričom všetky ostatné linky zatiaľ stihli odísť 3krát. Tak som sa zdvihol a šiel som sklamane ulicou dole do mesta, podráždene nadávajúc na sprostú drahú Almatu a iné veci. Zrazu som na nejakej zastávke zbadal pristavujúci sa autobus č. 6. Pobehol som. Na zástavke kde som čakal predtým sme naložili 4och cyklistov mládežníkov aj s 4mi bicyklami du už dosť plného autobusu. Bolo to docela o hubu. V Bratislave by sa na nich šofér okamžite vysral, ale tu šofér aj tetka kasírovnica ochotne bicykle nakladali a spolucestujúci sa ochotne družne potlačili.

Mladé dievča ktoré bolo s cyklistami sa mi prihovorila po anglicky, asi si chcela zaspíkovať s cudzincom, tak sme viedli ľahkú konverzáciu až na konečnú. Autobus nás vysadil až pri veľkom korčuliarskom štadióne (Medeo) odkiaľ sa do ski rezortu šlo lanovkou alebo peši. Prvá fáza peši viedla po dlhočiznom schodisku, ktoré viedlo stredom akejsi brutálnej hrádze medzi dvoma kopcami. Po sváči na posilnenie, vydal som sa šlapať. Hore som rozdýchaval pri celkom peknom výhľade do doliny na druhej strane hrádze, ale škrelo ma, že lanovka ide ešte za ďalší kopec, ktorý zakrýva výhľad na oveľa výššie pohorie. Zrazu začujem “Taxi na Čimbulak”. Týpka sa opýtam “skoľka” a on že 3000 Tenge (si deláš prdel!) Nee nechcem míňať 15 EUR a a ani neviem kam idem. Ale mátalo (almátalo) ma to riadne. Chcel som spraviť deal, že keď uvidím, že s ním idú ďalší, zvezem sa s nimi za lacnejšie. Po chvíli som videl k nemu ísť ľudí, tak som to skúsil, ale nedal sa. Furt 3000, žiaden deal. Ale kolega vedľa ponúkol 2000. Aj tak nekresťanské, ale mátanie bolo silné, tak som šiel. Týpek mal rozheganý sedan Subaru, na ktorom rezal tie zákruty ako pretekár. V Ski Rezorte sme boli zachvíľu. Hory sa mi nejak zásadne neodkryli ale aj tak som bol rád, že som to tam videl. Lyžiarske strediská treba mať očekované. Pokiaľ možno na vlastné oči. V deale s taxikárom bola aj cesta naspäť, tentokrát ma zobral až úplne k štadiónu, bol som rád, že schody som nemusel ísť naspäť. Tam mi skoro hneď šla 6-tka do mesta. Povedal smo si, že sa pôjdem pozrieť na stanicu kedy ide vlak do Urumči. Vlak šiel na druhý deň o polnoci. Ložkový vlak, cesta podľa wikitravel trvá 32hodín, 20hodín cesta, 6hodín na kazašskej, 6hodín načínskej colnej kontrole. Rozhodol som sa zobrať to a skrátiť tak svoj pobyt v Kazachstane. Nie som na Kazachstan pripravený.

(toto uz pisem v Urumqi, z pocitacu, kde ani za boha neviem nastavit diakritiku)

Mal som este v plane Charyn Canyon, ale odradili ma 2 veci: 1. Musel by som ist so zajazdom z Almaty a znova do Almaty, inac sa tam velmi neda pohybovat, iba so sprievodcom. Nikde navokol neni ziadne mesto, kde by sa dalo ubytovat a ist tam peso, alebo nejak lokalnejsie. Cenu ani nechcem vediet. 2. Neodporuca sa chodit v lete kvoli brutalnym horucavam. Mam pred sebou este kopec inych veci, tak to ozeliem. Potom ako som si kupil listok na vlak, rozhodol som sa ist vyskusat ten najhorsi a najspinavsi budget hostel v zozname: Almaty 2 Train station. Chvilu som sa motal po pochybnom okoli stanice a spytoval ludi, kym som pochopil, ze “hotel” je naozaj v budove stanice, rovno nad cakarnou. Slecna recepcna mi ukazala skromne podmienky, izbu s troma postelami (kde uz okrem mna spali nejaki starki), zachod a sprchy a zaziadala si 2500 tenge (~12,5 EUR) co som jej vdacne dal. Bol som upoteny a unaveny na hranici slusnosti. Po ociste som spal asi hodku. Potom som si dohodol stretnutie s Couchsurferkou Kimbrly. Couchsurferka Larisa bohuzial nemohla. Na tu som bol zvedavejsi, lebo je to organizatorka Almatskeho TedX-u. Kimbrly mi napisala miesto stretnutia, ja som vyhladal a dostavil sa, 21:30. Nezostali sme v krcme Pinta, nasom meeting pointe, lebo bolo plno, sli sme do nejakej inej restiky. Kimbrly je PHD studentka antropologie a historie v mojom veku. Vie o Kazachstane a Kazachoch ovela viac ako lubovolny Kazach. Rozprava Kazastinou a Rustinou. Celkom ma zaujimalo pocuvat ju. Dali sme jedno pivo, ja navyse akysi kebab, potom mi dala este par odporucani na druhy den a rozlucili sme sa. Okrem ineho som sa jej spytal aj na nazor na Charyn Canyon. Ona povedala, ze ked sa tam konecne dotrepala po 4 hodinach busom bola “underwhelmed” (cakala cosi viac). Pridala mi teda dalsie ospravedlnenie na preskocenie tohto miesta.

Na druhy den som siel na prechadzku mestom. Uvidel som na mape jakesi jazero v strede mesta tak som sa k nemu vybral. Kracajuc ulicou vsimam si ksichty ludi.Je zaujimave pozorovat zcinstievanie ludi. V Kyjeve boli este sami europania, sem tam nejaky aziat. V Almaty su uz vsetci aziati, sem tam nejaky europan, ale vsetci este hovoria po rusky (väčšinou, Kazastinu, ktora by mala byt podobna turectine moc nepocujem alebo to len neviem rozoznat) Clovek ma moznost tu pozorovat siroku skalu sikmosti oci. Typicky clovek je nieco ako Mongol. Este to neni uplna Cina, ale beloch uz zdaleka nie.

Prichadzam k rieke (co je ako som uz urcite spominal vzdy moj vychodzi orientacny bod). Almatinka je poslabsia, treba priznat. Je to taky kaskadovity betonovy kanal. K jazeru som dosiel cca za 2 hodky. Na moje nepotesenie bolo vyschnute, tiekla cez neho len drobna riecka. Boli tu vsak stopy po velkej priehrade: opustene bufety a pozicovna vodnych bicyklov, ktore sa teraz valali v kope prachu daleko od vody. Jediny navstevnik tejto opustenej rekreacnej oblasti bola jedna slniaca sa tetka a akysi parik. Na druhom konci jazera som zbadal zaujimavy ukaz – rieku tecucu dole kopcom. Presiel som okolo nej a znovu vosiel do ulicnej siete Almaty. V tom okamihu som uz svoju prechadzku dost citil v nohach a uz som viacmenej myslel len na to, co najrychlejsie sa dostat späť na stanicu aby som este chvilu mohol chilloutovat na hosteli. O 6-tej som ho musel opustit. Zniceny som sa tam dostavil 17:20 takze som sa moc nenachilloutoval. Zbaleny s celym batohom som sa vybral do parku, ku akemusi kulturnemu domu. Tam som si na lavicke pisal az do tmy. Nemal som ziadne peniaze. Za posledne prachy som si kupil 3 1.5litrovky vody a 3 broskyne do vlaku. Ostala mi 200-tengovka (~1EUR) na pamiatku a keby nieco. Zvysok casu preckavam na stanici. Listok do Urumqi stal 19000 Tenge (~100EUR), boha jeho almatskeho. Ale pisuc toto vo vlaku teraz som rad ze som sa vybral vlakom. Presne tu cast cesty ktoru som chcel vidiet cez den – prichod do Ciny – ideme cez den. Okrem toho ako bonus ideme okolo jazera Alakol. V kupe su styri postele. Som hore. Spolocnost mi robi celkom prijemny pan, Rus a kazassky maturant Cingis, ktory so svojimi spoluziakmi cestuje do Xi’an-u cez Urumqi. Okrem toho sa tam este vystriedali nejake dve panie a jeden 40 rocny kazassky zvarac, ktory siel vlakom do prace na hranici.

Fotky

Tentokrát som sa vo viedni na letisku motkal trocha dlhšie než mám vo zvyku. Môže za to jeho reorganizácia a ázijská information stand pracovníčka ktorej navigačné inštrukcie som nepochopil. Ale plus je to, že do lietadla sme vchádzali násosníkom a lietadlo bolo poloprázdne. Mal som pre seba všetky tri sedadlá.

Ohľadom ubytka. Na letisku v Kyjeve som hneď po vylietadlovaní sa hľadal šatl. Šatl mi zaobstarali nejakí domáci, čo si robili biznis na čierno. Chceli za to 40 hrivien, ale nemali mi vydať z padíka, tak som to mal za 30. Vyhodili ma na vlakovej stanici. Tam som si pozrel hostely na Wikitravel. Prvý mi padol do oka Art Lounge Hostel. Mali voľné a týpek mi dokonca zavolal taxíka jak buržujovi. Stál len 30 hrivien tak som súhlasil. Kebyže si ho dohadujem sám tak stojí určite 2x toľko.

Na hosteli som sa zaregistroval, recepčný mi povedal, že som druhý hosť zo Slovenska za celú ročnú existenciu hostela a žartom sa ma spýtal, či náhodou nepoznám nejakého Jána B-čosi, toho druheho Slovaka, ja som žartom odpovedal, že sorry nie.

Ráno som si od nie až tak anglicky hovoriacej druhej recepčnej vypýtal rady ako sa dostať do centra. Po 5 minútach vysvetľovania ako sa dostanem na metro sa ma spýtala, že kde vlastne idem? Ja že na Chreščatyk a ona, že to vlastne je hneď vedľa hostela a metro netreba.

Chreščatnik je poctivá centrálna veľkomestská ulica lemovaná majestátnymi budovami. Prešiel som aj okolo akéhosi politického “occupy” campu, kde na každom stane bola vylepená podobizeň Timošenkovej s nejakým nápisom – netuším či pozitívnym alebo negatívnym. Prešiel som okolo sochy Lenina – ktorá vyzerala docela povedome a na akomsi veľkom námestí – ktorému dominoval falický stĺp zakončený anjelikoidnou soškou a enormný hotel Ukrajina – ma zastihol dážď. Tak som sa neochotne uchýlil do akejsi drahej kaviarne Jam café (дЖЕМ КОФЕ) dal som si ranajky za stredoeurópsku cenu. Keď tak pozerám na rôzne zahraničné nápisy a logá na ulici, všimol som si jednu milú vec – ukrajinci sú majstri transliterácie. Každý anglický text treba pre lokálov prepísať aj do azbuky – avšak v nej sa už používa fonetický prepis a tak vznikajú úkazy ako: ERNST AND YOUNG – ЕРНСТ ЕНД ЯНГ, SWEET DONUTS – СВИТ ДОНАТС, COFFEE TIME – кОФЕ ТАЙМ, JAM CAFÉ – дЖЕМ КОФЕ. No lavly.

18.8.2012
Už som v Kazachstane a snažím sa spomenúť si, čo sa dialo v Kyjeve. No hlavná spomienka, čo vo mne ostala, je že furt pršalo, takže som chodil ako NEO v čiernom pršiplášti a na chrbte som mal svietivo žltý obal na ruksak. Budenie pozornosti 65%. Musím si zvykať na Čínu.

Povedal som si, že nebudem strategizovať a nechám sa dažďom zahnávať do krčiem a náhodne možno objavím niečo zaujímavé. Potom ako som sa nachvíľu dostal na pobrežie Dnepru zahnal ma dážď do putiky Che Guevarra, kde steny boli oblepené revolucionárovymi fotkami (napr. ako hrá futbal) a čapovali tam Krušovice a Karlsberg.

Potom som si už naplánoval trasu smerom k vlakovej stanici odkiaľ odchádzali SkyBusy na letisko. Blbá vec bola, že stále pršalo alebo popŕchalo a mne dosť premokli tenisky – jediná nechránená časť môjho NEO-výstroja. Preto som sa rozhodol, že posledné asi 4 hodiny už dočkám na letisku v suchu a pokúsim sa vysušiť ich na WC sušiaku. 20minútovým mávaním ponožkami a teniskami na hajzli kde okolo mňa chodili slušní ukrajinskí biznismeni som oficiálne zahájil sockovací mód môjho zájazdu. Ale tenisky boli suché a teplučké jedna báseň, normálne ma ich ľahká sušiteľnosť potešila, to sa zíde.

29.8.2011 (pondelok)
Keď som sa ráno zobudil v San Sebastiane opäť šlo len už o to dostať sa na autobus do Pamplony. Nevyspal som sa až tak veľmi do ružova, tak som v autobuse dosť pospával. Cestou do Pamplony Španielsko prestávalo byť už také zelené ako je na celom Severe. Pamplona je už na začiatku toho takého púštneho, suchého Španielska. Autobusová stanica v Pamplone, opäť úloha nájsť hostel. Mám obkreslený papierik s dvoma bodmi. Hojne využívam moje úbohé pomalé GPS v mojom úbohom pomalom mobilnom telefóne. Prvý hostel má nápis vyblednutý skoro až do nepozorovateľnosti a v predajni nábytku vedľa jeho vchodu sa dozvedám, že už nefunguje. Pohoda, s prvými dvoma hostelmi už ani nerátam. Druhý hostel vyzeral aj tak zaujímavejšie. Hostel Hemingway. Nejak sa tu dosť odkazujú na toho Ernesta. Kukám, že to bude asi tým, že celá knižka Sun also Rises je o býčích zápasoch v Pamplone. Chvíľu som sa motkal po uličke, ktorá vyzerala ako z westernového filmu, také piesočné farby všade. Pýtam sa na Hostel, teta vraví, že som zašiel moc ďaleko, potom sa pýtam pani Parkovacej dozorkyne, tá vraví, že je to hneď oproti za mnou, stačí otvoriť oči, áno pýtam sa na Hostel Hemingway hneď vedľa veľkého nápisu “Hostel Hemingway”. Zvoním na zvonček. Máte voľné izby? Nie, es completo. Urobím niečo ako audio-psie-oči do interkomu a vravím tete, že či by mi teda aspoň nemohla odporučiť nejaké hostely poblíž. Zamyslí sa, povie poď hore. Hore prídem k celkom sympatickej recepčnej, a čakám nech mi teda ukáže na mapke, kde by som mohol ísť ďalej. Ona kuká do kompu, zamýšľa sa a vraví, že práve pozerá, že jej niekto neprišiel a teda majú asi jedno miesto voľné. Juchú. Hostel je celkom príjemný a celkom v centre a celkom lacný. Kiepim sa a idem spať. Tento mód sa mi celkom zapáčil. Poobedňajší šlófik a potom explorácia mesta. Ono to v týchto teplotných podmienkach nie je až také veselé chodiť okolo obeda po uliciach. Šlófik síce spôsobí, že potom nezaspím minimálne do 2am ako väčšina španielov, avšak to len znamená, že zajtra budem ospalý a budem potrebovať rekurzívne ďalší poobedňajší šlófik. Po šlófiku sa púšťam smerom k veľkej býčej aréne. Zavrené, kurnik. Vyzerá celkom veľko, asi by sa mi to páčilo vnútri. Potom prechádzam okolo katedrály a hovorím si, že asi dám tie 4 eurá a vstúpim, aj keď je to len kostol, je to dosť dôležitá Pamplónska pamiatka.

Hmm, nuž bol to len kostol. Nakoniec prichádzam pozrieť si citadelu, čo je akési vojenské opevnenie v tvare pentagonu. Veľké, ale nudné.

Pamätám sa ešte, že som zašiel aj ďalej za mesto, kde som sa mohol pozrieť na pohľad ďalej do krajiny. To sa mi na Pamplone najviac páči, že je to ako keby také púštne mesto ležiace na plochej krajine a v diaľke vidno všeliake zaujímavé hory, najideálnejšie by bolo obísť to mesto po okraji celé dookola, ale na to som nemal čas. Nejaký zásadný dojem to tu na mňa nezanechalo, Možno by to bolo iné, keby som sem prišiel 7. júla počas toho sviatku San Fermín a býčích zápasov.

30.8.2011 (utorok)
Ráno som vstal docela nevyspatý. Bolo horko, každú chvíľu v izbe ktosi buntošil atď. Povedal som si, že sa nebudem zbytočne povaľovať aj tak sa nevyspím už doružova, tak som vstal okolo 8 a niečo, že stihnem bus do Zaragozy o 10.15. Kukám, že v tomto čase vstávajú všetci a všetky hostelové kúpeľne a hajzle sú obsadené, tak idem preč bez všetkého, ani zuby si neumývam, neznášam čakanie v rade na záchod. Pred odchodom sa uvedomím, že mám vlastne zadarmo toasty a lekvár, tak sa ešte rýchlo naraňajkujem. Autobusová stanica v Pamplone (nachádzajúca sa pri Ciutadele) je celá decentne v podzemí, páči sa mi to, takéto infraštruktúrne veci by mali byť v podzemí a povrch nechať takým veciam ako sú námestia a parky. V autobuse do Zaragozy opäť pospávam, sem tam pozrem na nejaký ten kopček a krajinku okolo. Vo vrecku mám opäť obkreslenú mapku z google maps s dvoma “ubytovňami”. Od pozitívnej skúsenosti v San Sebastiane nehľadám v Španielsku hostely cez “hostal” ale cez “albergue”, čo sa viac blíži nášmu pojmu hostel. V Zaragoze na stanici je seriózne teplo jak na púšti. Zaragoza je ževraj jedno z najhorúcejších miest v španielsku, áno, potvrdzujem. Pri kombinácii s rozohriatým mestským dláždením je to hotová sauna. Prvá ubytovňa je v akejsi štvrti ďalej od centra. Triafam dokonale podľa svojej mapky a GPS. Voľné majú, izba stojí 17EUR, ale vtip je vtom, že si musím najprv vybaviť “international hostelling” kartičku za 12EUR. Nie som až taký unavený 29EUR je moc, kartičku asi už nikde inde nevyužijem. Ujo bol ale milý, potom ako mi všetko povysvetľoval, ochotne mi dal aj mapku čo som si vypýtal, či náhodou nemajú (skoro v každom hosteli je samozrejmosťou informačný papierik s mapkou mesta pre turistov) a povedal mi na aký autobus mám ísť do centra. Nemal som problém ísť ešte pešo, ale nachádzal som sa v takej nudnej bytovkovej štvrti, že som si povedal, že radšej šetriť energiou na zaujímavejšie trasy. Tridsaťosmička šla spoza rohu okamžite. Trocha som chaosil počas jazdy s mapou, že kde mám vystúpiť, po chvíli som však už zorientoval a mal som jasno. Niekde blízko Plaza España, na mapke to vyzeralo tak centroidne a celkom prijateľne blízko uličky s hostelom. Malá zastávka vo fastfoode, potom docela rýchle nájdenie hostela, majú voľno, yes! Vyzeralo to tam dobre. Stálo to 18EUR. Internetu a počítačov tu majú neúrekom, dokonca tu majú akýsi svoj vlastný pivničný klub so stejdžom (odkiaľ práve píšem). Umývam si zuby, kiepim sa, holím sa (je to dosť nepríjemné, lebo som si zabudol penu aj vodu po holení, ale už ma to dosť omíňalo) a hádžem šlófika.

Potom vyrážam na exploráciu mesta. Najskôr po rieke (základ v meste je nájsť rieku alebo pláž pre orientáciu), potom zbadám baziliku. Hmm, je to síce len kostol, ale fakt veľký! Vstup zadara. Vchádzam. Wáu, fakt veľké. Anjelikovia a ježiškovia ma nevzrušujú ale tento extreme engineering hej. Je to tak veľké, že je to akokeby spojenie viacerých minikostolov dokopy, sú tam viaceré kaplnky a veci pri ktorých sa dá mol-liť (čítaj po trenčiansko-teplansky). Je tam bohužiaľ zakázané fotiť. Bojím sa vytiahnuť mobil, že príde nejaký ortodoxný farár a umláti ma kadidlom do krvi. Nakoniec sa však odhodlám a v tichom rôžku mimo omšujúceho davu urobím jeden nekvalitný záber.
(pridaný bude neskôr, teraz sa mi nabíja mobil na recepcii)

Potom pokračujem smerom po rieke, ešte ma celkom po ceste zaujalo toto centrum (asi súčasného umenia), možno sa tam zajtra stavím. Tak nejak to celé centrum obídem až po akýsi hrad. To je už cca 10 hodín večer. Tam si docela unavený sadnem a kontemplujem, že čo s načatým životom, píšem si a kreslím si a tak… Okolo prechádza dosť veľa psíčkarov… Potom pomaly odchádzam späť do hostela a zasadám ku kompu.

Neviem, či ešte niečo napíšem. Zajtra idem do Barcelony, kde som už bol, chcem sa tak len znova z nostalgie prejsť po nejakých miestach a na druhý deň to bude len už o dostaní sa do Girony a lietadle domov. Ale ak sa stane niečo zaujímavé, tak sa s tým určite podelím…

28.8.2011 (nedeľa)
V nedeľu ráno bolo mojim cieľom už len okiepiť sa, zbaliť a vypraviť sa na autobusovú stanicu na autobus do San Sebastianu. Všetko prebehlo veľmi plynule, dal som si presne akurát času na všetko. Sandrina mama mi ešte stihla ráno poradiť internát za 17e za noc (ešte tam aj zavolala, aby zistila či tam ubytovávajú aj turistov), čomu som sa potešil lebo San Sebastian vyzeral, že tam budú dosť drahé hostely (riešila to nedávno kvôli tomu, že Sandrina segra tam bola nedávno hľadať ubytovanie, lebo tam bude študovať). Autobus šiel od 14:00 a v San Sebastiane bol o 16:00. O tomto meste som nič netušil, iba som približne vedel tvar pobrežia a kde sa asi nachádza tá ubytovňa. Zvolil som prechádzkovú trasu najprv po rieke smerom k moru a potom pozdĺž celého San Sebastianu až po ubytovňu.
[uff, autobusova stanica Pamplona, zase bez diakritiky]
San Sebastian je velmi romanticke luxusne plazove mestecko, skoro by sa dalo povedat ze az gycove, velmi sa hodi na obal dovolenkoveho katalogu. Prejdem okolo akehosi kopceka s jakousi svatou sochou na vrchu (tusim Jezis) a prejdem do stareho centra s uzkymi ulickami, obchodikmi a barcekmi. Tu som uz seriozne hladny tak sa rozhliadam po jedle. Tradicne veci (pre mna) typu pizzeria, fastfood som tu nenasiel tak sa rozhliadam po pintxos (pinčos, tapas), ze ktore by stali za to, strasne tazko sa vybera bar do ktoreho by som isiel, ked kazdy vyzera rovnako typicky oldskulovo. Nakoniec ma uz hlad do jedneho dotlacil, navyberal som si asi 5 pintxos – vacsinou s morskym niecim – jeden aj s chobotnicou – a najedol som sa celkom dobre, nie do prezrania, ale kriza posla, a boli mi rozsirene aj gurmanske obzory. Potom som siel dalej smerom po plazi.

Ako tak prechadzam nabrezim ktore lemuju vily a apartmany s vyhladom na more, rozmyslam ako je mozne ze existuju ludia co si nieco taketo mozu dovolit. Ku kazdemu domceku musi existovat nejaky jeho vlastnik, ktory je za vodou (alebo v tomto pripade pred vodou). Ziadnemu z nich nezavidim, ale pohyb po takomto prostredi je pre mna velmi provokujuci. Neustale ma to nuti rozmyslat nad tym ako by som aj ja mohol zbohatnut. Ako by sa dala urobit dierka do toho velkeho vyhnivajuceho kaucukovniku ekonomickeho systemu, z ktorej by sa zacala valit kapitalova miazga aj do mojej misky. Peneži. Ktore by mi priniesli slobodu pohybu po zemeguli a slobodu vyberu toho na com budem pracovat. Ach jaj. Dobre Misko, späť do reality.
[hostel v Zaragoze, opäť funguje diakritika, jes!]
Dorazil som do ubytovne, bola kúsok za plážou, veľmi milá obsluha, ubytoval som sa a ľahol som si nachvíľu spať, lebo som bol unavený už jak šlak. Bol som v izbe s asi 20 posteľami, čo mi vôbec nevadilo. Zobudil som sa asi o pol deviatej a šiel som sa prejsť na akýsi kopec nad mestom nech vidím San Sebastian a oceán z výšky. Pred vstupom na vrchol kopca ma skásli €1.80, lebo je to ževraj nejaký zábavný park (do ktorého prichádzam pol hodinu pred zatvorením strašne si to užiť na detskom kolotoči a autodrome, si myslel ujo asi)

Kúpim plechovicu sódy a rozjímam nad San Sebastianom ako na dlani. Potom idem na opačnú stranu kopca a rozjímam nad oceánom. Zvečerievalo sa.

Pozerám na tmavnúce červenomodré zore nad oceánom a moje rozpoloženie dokonale zachytáva pesnička Marooned z albumu Divison Bell od Pink Floydu, ktorú si prehrávam aby som si to overil. Spomínam si na pocit keď som pred 7-mimi rokmi sedel večer na pláži na opačnej strane Atlantiku na Long Islande, pozeral som sa do oceánu niekde smerom domov a mal som zvláštny pocit spojenosti s obrovskosťou sveta. Trocha sa mi to vrátilo aj spolu so všetkými emóciami tej doby. Keď človek navečer kontempluje pred oceánom, jeho myseľ je akoby viac vťahovaná do sveta, má oveľa viac priestoru, po ktorom môže poletovať. Tento pocit sa mi nikdy nepodarilo vyvolať pri pozeraní z okna na kontajnery pred našou bytovkou. Asi najmä preto som ochotný trepať sa k pobrežiu. Také veci ako kúpanie je dosť druhoradé u mňa osobne. Mimochodom počas mojej návštevy španielska som sa ani raz nekúpal v mori a asi ani nebudem.

Dopočúvavajúc album Division Bell som šiel pomaly domov.

Do Bilbaa som dorazil 23:15. Sandre som napisal sms uz z kaviarne v Santanderi a bola ma pockat na stanici. Byva viacmenej v centre, z autobusovej stanice sme u nej boli za cca pol hodinu. Do Bilbaa som prisiel akurat v strede akejsi miestnej fiesty, ktora trva uz tyzden a konci tento vikend (je stvrtok). Plan bol odhodit ruksak a ist zurovat. Miestna fiesta znamena kopec ludi na ulici, rozne stanky a stejdze s hudbou atd. Zevraj to nema nejaky specialny vyznam, ziaden nabozensky podton (ako napr fiesty v Barcelone), je to proste mestska party, kde masy ludi tancuju na ulici a piju Kalimotxo [kalimočo] – kola s cervenym vinom. Masa ludi bola naozaj seriozna. Neviem ci som niekedy predtym videl take davy. Je to davom porovnatelne s Festa de Gracia, co som zazil v Barcelone, ale odohrava sa to na ovela väcsej ploche. Sandrine kamosky sa nachadzali v najväcsej mase ludi pred stejdzom s akymsi zlym didzejom. Meeting point bol stanok Amstel, kde predavali pivo za akesi zetony. Dost male pivo za 2 eura. Zoznamil som sa s kruhom asi 5 Sandrinych kamaratiek, niektore s velmi nezrozumitelnymi baskytskymi menami, ale velmi zlate a pohladne. Asi hodinu sme boli v mase ludi pred stejdzom so zlym didzejom a pohupovali sa do zlej tanecnej hudby. Potom sme sa rozhodli ist na druhu stranu mesta do oblasti mensich stankov s hudbou. Vo väcsine z nich hral akysi baskytsky punk alebo ska. Kazdy zo stankov vyjadroval akusi politicky angazovanu temu. Napr jeden z nich bol proti zburaniu akehosi kulturneho centra, podobny pripad ako nase Bratislavske PKO. Mladi baskovia su velmi politicky angazovani a vo vela veciach sa zhoduju s nazormi teroristickej skupiny ETA – ktora vykonala vela dobreho pre ich krajinu. Tam som presiel z piva na kalimočo, nech zapadnem do kolektivu – pili to tam naozaj vsetci – pri kazdej skupinke tych milion ludi bola na zemi minimalne jedna flasa koly a jedna krabica cerveneho vina. Co sa tyka bolestivosti rana, neviem ci to bol dobry napad, ale kazdopadne nie je to zle a ide to do cloveka celkom lahko. Domov sme prisli o 5:00, pred bytovkou sme stretli Sandrinho otca, ktory siel do akurat prace. Este vysvetlenie socialnych relacii pre ludi ktori nahodou nevedia. Sandru poznam cez moju sestru, ktora sa s nou zoznamila na Erazme v Prahe, kde som ju bol pozriet a tak som sa aj ja zoznamil s par ludmi co tam spolocne Erazmovali.

26.8.2011 (piatok)
Ked som sa zobudil v Sandrinej izbe – ktoru som dostal pridelenu pre mna bola absolutna tma a nevedel som ci je este priliz skoro alebo co. Po chvili mi bolo podozrive, ze som nejaky cerstvy na to ze je este tma, ale hlavne ze je tma a uz by mal byt davno den, ved ked sme prichadzali uz nebolo daleko od svitania. Vysvetlenie bolo, ze Sandra ma na okne dokonale svetlotesne zaluzie. Bolo uz pol dvanástej. “Ráno” som sa zoznamil so Sandrinou mamou a mladsou sestrou a na obed prisiel uz aj otec. Sandrina mama je velmi mila, pohodova a komunikativna, hned ako zistila, ze rozumiem trochu po spanielsky tak som uz mal postarane o prival roznych informacii od receptov na spanielske jedla (ked som sa pytal napr ako urobila tu typicku omeletu) az po rozne historicke fakty. Najblizsie dni v Bilbau som sa docela rozkomunikoval v spanielcine. So Sandrou som sice stale hovoril po anglicky, lebo ona vie po anglicky ovela lepsie ako ja po spanielsky a tym padom mozeme viest uplne plynuly dialog, ale jej rodicia neviedia po anglicky vobec, ale velmi radi mi vselico vysvetlovali, ked som sa spytal nejaku jednoduchu otazku, tak to niekedy viedlo az k prineseniu nejakych starych fotiek alebo mapiek, takze cultural exchange bol jak sa patri.
(dopisujem v Pamplone, kde už je diakritika)
Po raňajkách sme išli (ja a celá Sandrina rodina ako moji tour-guides) na akýsi kopec, z ktorého je dobre vidieť na mesto.

Hore aj dole sme sa zviezli akýmsi funicularom. Po rozhliadnutí sme sa stavili na snack. Rodičia si objednali nejaké drinky, mne dali vyskúšať lokálne biele víno Txakoli (čakoli) – nie najlepšie, čo som kedy pil, ale celkom sa dalo. Btw dosť mi chutí odtiaľto červené víno. Musím si niekedy skúsiť kúpiť niekde víno z oblasti Rioja (riocha) a potvrdiť si to. Ako tapaz objednali misku s nakrájaným kolbásom. Bol uvarený veľmi do jemna – takú mäkkú a jemnú klobásu som ešte nejedol. Tuším tomu tiež hovorili chorizo, ale dosť sa to líšilo od toho salámoidného choriza, na aké sme zvyknutí. Predtým než som si kúsok dal tak som chcel odhodiť žuvačku do koša – Sandra vraví, že hoď to na zem preboha. Vysvetľuje rodičom, že hľadám kôš na žuvačku a oni sa na mne strašne zabávajú, že aký som čistotný. Po dojedení klobásy hádžu špáradlá na zem. Tu sa to proste robí tak. Všimol som si to neskôr aj v krčmičkách s tapasom (pintxos) v San Sebastiane. Bar bol na spodku obsypaný skrkvanými guľôčkami zo zamastených servítok.

Z vyhliadky sme šli naspäť domov na obed. Pani urobila “ruský šalát” – čo je zemiakový majonézový šalát + tuniak a volajú ho ruský, lebo sa podáva studený. Servírovanie jedál funguje v španielsku tak trocha ináč ako u nás. Myslel som, že k tomu šalátu ešte niečo bude, nakoniec nebolo, tak som si navalil trochu viac, potom som zistil, že ide ešte druhý chod s mäsom. Boli to plátky akéhosi mäsa a k nemu absolútne nič. Ako keby ste dostali na tanier tri samotné šnicle. Konec. Mäso chutilo dosť zvláštne. Pýtam sa, že čo to je. Sandrina mama vraví, že mám radšej najprv dojesť a potom mi povie. Akosi neochotnejšie dojedám jeden celý kus a potom sa mi potvrdil môj súkromný typ, že ide o hovädzí jazyk. Nuž jesť sa to ako tak dalo, ale do ďalšieho kúska som a pustiť nepotreboval.

Potom som chvíľu chill-outoval v izbe do takého neskoršieho poobedia, kedy mala Sandra pre mňa pripravený ďalší sight-seeing. Šli sme metrom do mestečka Portugalete, kde sa nachádza zaujímavý inžiniersky počin – Puente de Vizcaya – most cez rieku, na ktorom je zavesená kabínka, kmitajúca z jednej strany na druhú, prepravujúca ľudí aj autá. Dalo sa ísť aj výťahom hore na vyhliadkový mostík. Samozrejme ako nadšenec extreme engineeringu som tam musel ísť. Zhora bol nádherný výhľad na okolie, dokonca aj more. Očičká mi svietili ako som tak prechádzal medzi tými štanglami ocele vysoko nad riekou v dosť brutálnom vetre.

Potom sme sa šli prejsť do štvrte/mesta Getxo na druhej strane rieky. Ževraj je to tá bohatšia časť. Pobrežie lemovali fakt dosť luxusné vily. Kým sme našli metro domov diskutovali sme o politike, ETA, terorizme a tak.

Večer sme sa boli opäť stretnúť so Sandrinimi kamarátmi, tentokrát už nie len čistý babinec našťastie. Ono to možno znie super, že som sám v skupinke báb, ale v tom prípade sú temou len drby v gulometnej španielčine. Opäť sa pilo kalimočo – ja som sa tentokrát neprispôsobil a pil som radšej pivo. Sedeli sme v kruhu na okraji akéhosi námestíčka čo vyzeralo ako stred nejakého sídliska. Bolo tam ľudí a bordelu neúrekom. Fiesta spôsobila, že v čo i len trochu tmavšej uličke to páchlo močom, napriek tomu, že močenie na ulici sa každú chvíľu pokutovalo. (bol som na to explicitne upozornený, takže som si dával pozor) Dnes som sa cítil celkom integrovaný medzi ľudí. Najprv sa rozprávali vtipy. Niektorým som rozumel, niektoré mi musela Sandra preložiť a niektoré aj vysvetliť. Napr. Ako sa povie pes s dvoma rukami? Scooby doo. (toto pochopíte len keď viete po baskytsky). Potom sa hrali akési chlastacie hry s tľapkaním a búchaním do susedovho kolena. Nie je to najzábavnejšia vec na svete, ale poslušne sa zapájam, keď mi všetko tak vysvetľujú a vôbec nemám problém tľapkať po nohách španielske dievčence. Potom prešlo na hru hádaj na koho myslím, ktorú kvôli mne hrali všetci prevažne po anglicky. Veľmi milé gesto, keďže angličtina tam ľuďom nejde až tak dobre. Okrem toho si ešte pamätám diskusiu na tému ľavica-pravica, politické systémy s jedným týpkom. Každý mladý Bask je väčšinou prudký levičák, tak ako v podstate každý mladý Španiel (vyplýva to z opozície Francovej armáde). Ale dá sa s nimi nájsť spoločná reč. Vedia pochopiť, že my zrovna komunizmus nemusíme, kvôli okupácii atď. Zhodneme sa na problémoch diktátorstva, elitárstva a korupcie. Túto noc neostávame vonku dlho (cca do troch), lebo sme unavení z celodenného sightseeingu.

27.8.2011 (Sobota)
Chcel som vstať trochu skorej, aby som stihol dať taký ranný obeh starým centrom, ale nevydalo. Vstávam o 12:00. Môj plán je Guggenheimovo múzeum, poprípade nejaké korzovanie ak stihnem. Sľúbil som, že budem o tretej späť na obed.

Guggenheimovo múzeum ako také je úžasná stavba. Prichádzam k nemu s otvorenými ústami a opäť svietiacimi očičkami. Do vnútra idem už s menším očakávaním, predsalen súčasné umenie je súčasné umenie (nikto nevie čo sa dá od toho čakať). Prvá expozícia, ktorú si pozerám pozostáva zo stavebného materiálu porozsýpaného po miestnosti. Ale určite sa mi páčila viac ako polovica výstavy. Spomínam si najmä na toto auto (ktoré sa nesmelo kamerovať), ktorému, čosi vyliezalo z motora, túto jaskyňu z lepiacej pásky a kartónu a mnohé abstraktné maľby. Veľmi sa mi páči tá pestrofarebnosť. Niečo také si asi vycapím v izbe. Ani dielo Richarda Serry nie je zanedbateľné. Vraciam sa presne o 15:00 na obed. Teda minimálne ku ich bloku som došiel presne. Potom mi ešte chvíľu trvalo kým som našiel vchod.

Pani ma prekvapila obedom z “mariscos”. Deň predtým som im spomínal, že by som veľmi chcel ochutnať nejaké morské potvory, ale mám problém objednať si to sám zo španielského menu (nieto ešte baskytského). Predjedlo boli mušle v akejsi rajčinovej omáčke – celkom sa to dalo, hoci sa to asi nezaradí do môjho top výberu. Potom sme mali krevety (“shrimps”). Konečne dobré krevety. Z predošlej skúsenosti som si pamätal, že ich nemám rád a normálne by som si ich nikde znovu neobjednal. Ale tieto boli veľmi dobré, ľahko sa čistili od “krunýřu” a jedli sa namáčané do majonézy, čo sa k tomu dosť hodilo. Nakoniec prišla paella, čo bola v podstate ryža s trocha väčšími kusmi kuraťa (a ešte čohosi) ako by to bolo v rizote – paellu som už predtým jedol.

Sandrini rodičia sa ponúkli, že si môžeme urobiť výlet do kostolíku-kaplnky Gaztelugatxe, asi 30min od Bilbaa autom, tak som samozrejme súhlasil. Bolo tam veľmi pekne, vôbec som neľutoval toto rozhodnutie.

Hore som šiel len so Sandrinim otcom, lebo tam viedlo 231 schodov, ktoré sa Sandre (a asi ani jej mame, ktorá ostala s ňou) nechcelo šlapať. Moja komunikácia so Sandrinim otcom bola celkom plynulá, vysvetľoval mi históriu toho miesta atď, zasekli sme sa asi tak každú 10tu vetu na nejakom slovíčku, ktoré sme ukazovali rukonožne.
Samozrejme náruživé vysvetľovanie Sandrinych rodičov prebiehalo celú cestu tam aj naspäť, boli veľmi zlatí a chceli aby som všetko naokolo chápal. Sandra sa pridávala najmä pri pomoci s prekladom. Každú chvíľu hovorili “¿Sandra, le has explicado? …” (Sandra, toto si mu už vysvetlila ? …) Pred tým ako sme sa vrátili domov zastavili sme sa ešte v nejakej dedinke po ceste pozrieť si akýsi prístav a dať si pivo. Doma sme si oddýchli a opäť bol čas vyraziť na fiestu. Bol to posledný deň, takže celé mesto bolo pripravené rozbiť sa úplne najviac. Aha zabudol som. Aj včera aj dnes sme najprv boli sledovať ohňostroj, ktorý začínal okolo 22:30. Počas celej fiesty prebieha súťaž ohňostrojov, boli veľmi pekné. Potom sme boli zase nájsť Sandrinu tlupu. Predtým, než sme sa tam dostali sme však šli okolo Stejdžu kde sme boli v štvrtok, kde dnes hral akýsi španielsky popový spevák, ktorý srdcervúco spieval o oblasti Asturias z ktorej pochádzal. Sandre sa to veľmi páčilo, tak sme tam boli minimálne 20min. V hudobnom vkuse sa veľmi nezhodneme. Vlastne skoro v ničom sa nezhodneme (Sandra je na futbal, motorky, horrory) ale dá sa s ňou dobre debatovať o politike a terorizme. Potom sme sa stretli s jej tlupou na tom istom mieste ako včera. Dnes bol opäť babinec, takže som bol menej integrovaný, ale nesedeli sme tam dlho, šli sme sa pozrieť do tých hudobno-politických stánkov s baskytským punk-ska. Pamätám si z toho už len matne predieranie davmi, stretnutie akýchsi ďalších chalanov, s ktorými som sa všetkými predstavoval a ďalej debatoval už neviem ani o čom a ešte, že som sa stretol s Ganekom, chalanom čo som ho tiež stretol v Prahe keď som bol za Evou. Vonku sme boli až do svitania, keď sme odchádzali už mi začínalo byť dosť zima na nohy a bol som rád, že ideme domov. S alkoholom som to neprehnal. Kalimočo som opäť vynechal (až na pár glgov z cudzích ponúknutých pohárov v období nevlastnenia vlastného pohára).

Kurna na ubytovni v San Sebastiane maju pridrbany Windows XP so zakazanou konfiguraciou klavesnice, takze budem musiet pisat bez diakritiky, z coho mi je skoro na vracanie ale asi je to lepsie ako zas nenapisat nic. Ja sice slovencinu hyzdim vselicim moznym ale vzdy sa snazim pisat s korektnou diakritikou a gramatikou. Tos nevadi.

24.8.2011 – pokracovanie z Picos de Europa
V autobuse s Las Arenas pozeram z okna a hovorim si, ze do tejto oblasti – Asturias – sa asi este niekedy vratim. Je to krasna svieza zelena krajina, ktora ma kopce, skaly, rieky, more a uzasne dedinky – vsetko co ma moze na takom typickom turistickom vylete zaujimat. Je to nieco ako Fatra alebo Nizke Tatry pri mori + exotickejsie dedinky. Ked prichadzame do Unquery sledujem kajakarov a kanojkarov na rieke. Este aj toto sa tu da robit? Hmm. Musim ceknut nizkonakladove lety do miest ako Gijon alebo Santander. Tento vylet totiz beriem len ako taky demo-prieskum terenu aby som vedel ako vyzera severne Spanielsko, ale bohuzial nestiham sa tu venovat nejakym konkretnym aktivitam. Ked som dosiel do Bustio, presiel som cez rieku do Unquery, presne ako mi bolo povedane a siel som hladat autobusovu stanicu s odchodmi do Santanderu. Nasiel som ju celkom rychlo, jedina neobvyklost bola, ze drobna nova stanicna budova bola este rozostavana a tak sa listky na autobus predavali v bare pri zastavke. Autobus naozaj siel 22:20 ako mi povedala teta v Arenas. Akurat ze sa mi nejak nechcelo dojst zase do nejakeho velkeho mesta velmi neskoro a nervacit z hostelmi. Mestecko Unquera, leziace na rieke vlievajucej sa do mora – ktore bolo bohuzial skryte za kopcom, bolo velmi prijemne a povedal som si, ze by som tu kludne mohol prespat, kebyze nieco najdem. Tak som siel hladat net, nasiel som ho v kulturnom centre/kniznici. Bol tam jeden komp s internetom, ku ktoremu sa dalo sadnut vramci kniznicnych sluzieb. Vymakol akurat poslednu polhodinku pred zatvorenim (o 20:30), nasiel si hostel, ktory bol asi 10 metrov od kniznice (tj viac casu som stravil hladanim na internete ako keby som isiel este o 10m dalej), siel som sa tam spytat, ze ci je cena akceptovatelna – bola – 16euro za noc – bola to dokonca velmi pekna izba s jednou postelou len pre mna – sakra, ked ma clovek nejake lokalne know how, tak sa tu da prebyvat v relativnom pohodli za dost dobre ceny (relativne), len kto ma cas furt to googlit. Hodil som ruksak do izby, zamkol a siel som naspäť (prehlasovane ä som musel copypastnut, to proste nedokazem akceptovat inac) von. Prva idea bola dostat sa na kopec, ktory mi brani vo vyhlade na more. Presiel som popri rieke, poza futbalove ihrisko az po pastviny pre kone a tam som si uvedomil ze by som mal setrit svoju nahradnu obuv – inu uz nemam. Dost som sa musel vyhybat blatu vo vseliakych bazinach atd a tam pri tych konoch to uz vyzeralo, ze konci veskery civilizovany travnik a dalej je uz len akasi mokrad. Radsej som to vzdal a vratil sa do mesta. Vecer som si este zasiel do pizzerie (mal som chut na nieco zname), kde som vsak nedokazal citat prisady v menu tak som si dal radsej spagety carbonara – nieco co som poznal. Vecer na izbe som este chvilu pozeral animovane serialy po spanielsky, moc nechapajuc ale prijemne to unavovalo.

25. 8. 2011
Rano som siel na autobus do Santanderu tusim 10:20, myslel som si ze sa zobudim skorej, ale zobudil ma veru az budik, ktory som si nastavil v kritickej rezerve pred odchodom busu. Cestou do Santanderu opäť sledujem spektakularnu krajinku, tentokrat uz oblast, ktora sa vola Cantabria. Z autobusu vychadzam uz dost hladny, lebo povedal som si ze ranajkovat budem az v meste. Zachadzam hned do prvej bagetarne na autobusovej stanici, nastastie je dobra. Autobusova stanica ponuka dokonca wifi pripojenie zadarmo, idel. Namiesto googlenia hostelov sa teraz snazim skontaktovat s kamaratkou v Bilbau. Idealne by bolo, keby som nemusel prespat v Santanderi ale mohol ist vecer uz rovno k nim. Zistujem ci je doma, pripravena prichylit ma, vyzera ze hej, vymiename si telefonne cisla keby nieco. Ruksak ukladam do uschovne a vyrazam prezerat mesto. Opäť prva vec je pre mna najst pobrezie, co sa mi podarilo relativne rychlo. Dostal som sa na male namesticko a zbadal som pozicovnu bicyklov, ktora funguje bez obsluhy len na kreditnu kartu. Po chvili vahania, ci tomu systemu mam doverovat si hovorim, ze mi to velmi ulahci prehliadku mesta a suhlasim s blokaciou 150eur na mojej karte v pripade nevratenia bicykla. V stanku s turistickymi informaciami vyzobrem mapku a pustam sa po cyklistickom chodnicku po pobrezi smerom ku kralovskej rezidencii Magdalena. Ked som doslapal az k parciku pred zamkom zistil som, ze som si vybral dost blby bicykel, ktoremu sa sustavne trie pneumatika o blatnik. Nevadi, zamkol som ho pri parku a siel som ceknut palac.

Musim uznat ze kralovska rodina si vybrala velmi pekne miesto pre svoje letne sidlo, mame celkom rovnaky vkus, kebyze disponujem narodnym rozpoctom asi by som siel do niecoho podobneho. Obmotkam sa okolo palaca, chvilu si posedim cumiac do mora, potom vojdem do parciku za palacom a hodim si kratkeho slofika.

Potom sa vratim spet k svojemu bicyklu a teraz uz seriozne nadavajuc na tu debilnu tazku masinu na zneprijemnovanie presunu ludi. Nastastie pri mestskom zoo, kusok od palaca, nachadzam dalsiu bicyklovu stanicu, kde menim bicykel a tentokrat je to uz lepsi kus, pri ktorom netreba slapat dolu kopcom.

Mestske zoo su asi tri velke ohrady blizko mestskej plaze, v ktorych sa daju vidiet napr tucniaky a tulene. Po dosledovani zvery ficim na cajgli smerom k mestskym plazam. ked pobrezie uz prestava byt zaujimave zapichavam to po cyklistickom chodniku smerom do vnutrozemia, smerom po rieke. Celkom zaujimava oblast, s chodnikmi a parcikmi a sportoviskami, pripominajuca parciky vo vyschnutom koryte rieky vo Valencii.

Po tomto useku sa moja cyklotrasa zvrtava zase do mestskej casti, kde uz idem akousi hlavnou ulicou smerom späť ku stanici. Najprv slapem dost prudko do kopca ale potom hlavna ulica bol uz len prijemny svazik smerom dole, takze som sa len pomalicky viezol po chodniku korzujuc medzi ludmi smerom k stanici a obzeral akusi santandersku hlavnu triedu s obchodikmi a vecami co sa na hlavnych triedach zvyknu nachadzat. ku koncu som narazil na internetovu kaviaren, kde som si opet potreboval vykonat nejaku komunikaciu so Sandrou z Bilbaa. Nakoniec ma to tam vcuclo na 3 hodiny, kym som douploadoval vsetky videa a prepisal text z Picos de Europa do blogu bolo 40min pred odchodom posledneho busu do Bilbaa. Nastastie som bol uz relativne blizko stanice, takze nebol ziaden seriozny stres a vsetko som pekne stihal. Uvedomil som si ze som okrem bagetoveho “brunchu” dnes nic nejedol, tak som este rychlo stihol pobufetit akesi sendvice v stanicnom bufaci. Potom som uz nasadol do busu. Bol to presne ten isty typ s troma radmi sedadiel v akom som sa viezol z Corune do Gijonu. Akurat tam nebola telka ani autobususka. Ale opat velmi prijemny sposob cestovania. Bola tma, z okna nic nebolo vidno, tak som sa pokusal citat noviny El Pais, ktore na mojom sedadle nechal niekto predomnou a boli dnesne a cele sa venovali krize v Libii.

(pripominam este youtube playlist, kde su vsetky videa)

24.8.2011
Ráno keď som sa zobudil v Las Arenas bolo stále zamračené – nebolo vidno na hory. Nevadí, idem to skúsiť, hovorím si (podobne ako typický Český turista v Tatrách). Vyjdem aspoň do horskej dedinky Bulnes a uvidím ako bude tam. Do Bulnesu sa dá dostať úplne pohodlne, bez akéhokoľvek šlapania autobusom a lanovkou. V lanovke, vravím si, budem mať aspoň nejaký výhľad na okolie a budem mať prehľad o celej situácii a o počasí. Pred odchodom autobusu som si ešte stihol kúpiť chleba a 20deko lokáĺneho čoriza na cestu. Vystúpim z autobusu, tetuška v informačnom stánku mi podá hrsť papierov s prehľadom turistických chodníkov a odchodov Funicularu (lanovky). Počkám asi 5min. Nastúpim do Funicularu. Bol to nakoniec vláčik, ktorého celá trasa viedla tunelom vyvŕtaným do skaly, takže výhľad sa nekonal. V hĺbke duše som dúfal, že Funicular ma vyvezie nad úroveň oblakov a ja sa budem s úsmevom pozerať na inverziu zhora. Keď ma to vyplulo na druhej strane tunela o pár stoviek výškových metrov vyššie, videl som, že nie. Dedinka Bulnes bola priamo v strede oblaku.

Bolo tam vlhko (ale nie teplo) ako v parnej saune. Bolo 10 hodín ráno, šiel som prvou jazdou, ktorou priviezli potraviny do práve otvárajúcich vysokohorských kaviarničiek a bufetov. Chcel som sa naraňajkovať, ale nechcel som bufetiť priamo vedľa kaviarničiek, tak som sa vybral smerom po značke, ktorá navigovala na vyhliadkový bod, z ktorého by, keby tu nebolo nakydané toto hmlo, bolo vidieť vrchol Picu Uriellu, jeden z najvyšších kopcov v národnom parku Picos de Europa. Smutne som sa rozbalil kúsok nad vyhliadkovou plošinkou, všade hmla, že som si nevidel skoro ani na vlastné čorizo.

Jem a rozmýšľam, že mne asi nie je súdené vyliezť na akýkoľvek kopec v Španielsku. Minulá výprava v Sierra Nevade tiež nedopadla ideálne. To neznamená, že to vzdávam. Nohohó. Rozhodne ma tu ešte niekedy budú mať nastúpeného vo vibramoch (alebo bohužiaľ ako doteraz v teniskách) pripraveného stratiť sa aj v ďalšom národnom parku. Keď som doraňajkoval oblaky sa trochu ruzpustili. Stále nebolo vidieť nič podstatné, ale teraz už sem tam presvital nejaký ten proťajší svážik. Hovorím si, však nikam sa neponáhľam. Pôjdem pomaličky po chodníku smerom hore, do takej cca jednej a uvidím kam sa dostanem a či sa počasie nejako zmení. Cestička bola veľmi dobre značená a dláždená kameňmi, takže by som po nej mohol ísť naspäť aj v absolútnej hmle, keby to bolo nutné. Ináč by som sa do toho nepustil, ale tu sa nebolo čo báť, hlavne nepotreboval som sa nikam dostať a mohol som sa kedykoľvek otočiť (s tým, že nevystúpim dnes na žiaden vrchol som sa viacmenej zmieril už včera sledujúc počasie) Niesol som so sebou úplne všetko vo veľkom ruksaku. Povedal som si, že keď už neni celodenná túra, nech je aspoň ekvivalentná únava. Šlapal som v tom vlhku, daždi, hmle a blate (semtam cestička nebola tak dokonale dláždená) asi do pol jednej, kedy som sa dostal k akémusi zhluku kamenných chatŕč. Vtedy mi už vlhko začalo byť nepríjemné a chladné a začal som sa báť prechladnutia, tak som to otočil. Po ceste dolu som stretol pár turistov, ktorých najviac zaujímalo, ako ďaleko sú od toho zhluku, ktorý bol asi nejaký známy a mal aj meno. Normálne by bol asi odtiaľ celkom pekný výhľad. Kurevská škoda, že nebolo normálne. Vrátil som sa funicularom a autobusom do Las Arenas. Tenisky som mal totálne mokré a zablatené. Zbehol som k rieke, kde som si umyl nohy, obul náhradné tenisky a dojedol zvyšok svojej turistickej sváče.

Potom som šiel do informačného stánku, kde som sa dozvedel, to čo som tušil – že s autobusom do Santanderu to nebude také jednoduché. Jednak jediný bus odtiaľto ide 18:35 (boli asi 4) a ten ma vyhodí v Bustio, čo je cez rieku hneď vedľa Unquera a odtiaľ mi ide bus o 22:20 do Santanderu.

22.8.2011
Potom ako som konečne douploadoval videá a doblogoval v internetovej kaviarni (internetovým kaviarňam sa hovorí “la cyber” – čítaj so španielskou sykavkou), rýchlo som si ešte čekol autobusy do Gijónu. Zistil som, že najbližšie mi ide za hodinu a ja som si povedal, že ho chcem stihnúť. Problém bol, že ruksak som mal odložený stále v penzióne, kde som prespal a bolo to momentálne v podstate na opačnej strane mesta – podobná situácia ako včera. A ani k autobusovej stanici to nebolo z penziónu zrovna najbližšie. Teraz sa trochu hanbím za svoju buržujskosť, ale zobral som si na to taxík. Nechcelo sa mi už zadrbávať viac v tomto meste v prípade, že by som to nestihol. Šoféroval ho veľmi milý deduško, ktorý nemal problém počkať ma pred penziónom kým si vyzdvihnem ruksak. 10e. Cha-ching! (zvuk kasy) Bol som vyhodený na busovej stanici asi 10min pred odchodom autobusu. Ale nie môjho, ja som sa do ňho už nezmestil. Es completo – hovorí teta za prepážkou. Ďalší ide za 2 hod. No čo už. A je trochu drahší ako ten predtým. No čo už. Dve hodiny som šiel prečkať do nákupného centra Corte Inglés vedľa stanice. Potreboval som nejaké mapy a rozmýšľal som aj nad nejakou knihou po španielsky aby som sa opäť trochu do toho jazyka dostal. Zohnal som všetko. Kúpil som si nejakú motivačnú literatúru typu get-rich-quick, v ktorej sa hovno dozviete ale strašne dobre sa to číta. Presne to čo potrebujem, keď mi nejde o obsah ale len jazyk. Potom som ešte skočil na sendvič do integrovaného fastfoodu a 2hod boli fuč. Vrátil som sa na stanicu, zbehol som si pre odložený ruksak a našiel som nástupištia 1 až 4 odkiaľ to malo ísť. Keď bolo 5 minút do odchodu a žiaden autobus čo tam stál sa netváril, že ide do Gijónu začalo mi to byť podozrivé. Jeden z vodičov mi našťastie ukázal správne nástupište. Bolo to nástupište 1 až 4 ale druhé 1 až 4. Áno, každé číslo tam bolo dvakrát, bez akéhokoľvek ďalšieho rozlišovacieho prvku (ako napr 2a, 2b). Týmto by som poprosil dizajnérov autobusovej stanice v A Coruña, aby zobrali veľkú knihu “Teória autobusových staníc” a tri krát sa ňou bolestivo udreli do hlavy. Číslovanie nástupíšť jednoznačne je určite dobrý zvyk hodný zachovania.
Autobus, do ktorého som nastúpil bol zatiaľ asi najluxusnejší masovo dopravný prostriedok, v ktorom som sa viezol. Teta mi hovorila, že je to drahšie pretože je to “first class”, ale ja som si hovoril “first class my ass”, určite je to len taký názov pre drahšiu linku. Ale ono to bolo brané vážne. Nad každým druhým radom sedadiel LCD obrazovka, to je v pohode, to som už videl. To že mi letuška – alebo autobusuška -alebo jako sa to v buse volá nosila každú chvíľu nejaký cukrík, oriešky, nápoj alebo sendvič (v cene), to už som tiež videl (v lietadle). Čo som však pokladal za naozajstný luxus bolo, že ten autobus male len tri rady sedadiel (1+2) namiesto obvyklých 2+2, pre väčšie pohodlie cestujúcich. Určite si všetci pamätáme ako si vedľa nás v autobuse sadol nejaký tučný (a spravidla smradľavý) ujo, ktorému sme boli nalepení na rameno a stehno. Tuto to fakt nehrozilo a ujo vedľa mňa dokonca ani nebol tučný ani smradľavý. A miesta na nohy bolo tiež hojne. Keďže bolo vonku už viacmenej tma a z diaľnice nič moc nebolo vidno, zapozeral som sa do akéhosi akčáku s Benom Affleckom a Samuelom L. Jacksonom po španielsky bez titulkov, ale nemalo to náročné dialógy takže som celkom chápal.
Keď sme dorazili do Gijónu bol som trochu nervózny. Je 11 večer a ja nemám opäť ani potuchy, kde zložím hlavu a hlavne ruksak. Našťastie hneď vedľa stanice bola “Cyber”. Prevádzkoval ju Rus v strednom veku, ktorý hneď odhadol, že nie som z iberijského poloostrovu a keď som mu povedal, že som Slovák, vyzeral, že je rád že vidí brata Slovana. Povedal som mu, že po rusky neviem, čo ma trochu štvalo, keď som videl, ako je nadšený keď na ňho hovorím “spasiba” alebo “charašo”. Keď som dogooglil hostely na jeho kompe, tak mi ešte aj on a jeho kamaráti ukazovali, že kde nejaké nájdem. Vydal som sa podľa svojho papierika obkresleného z google maps. Prvý hostel bol obsadený, druhý neexistoval (nemal recepciu) a tretí zabral. Bol síce drahý (30e) ale bol som v takom nejakom rozpoložení, že som to so zaťatými zubami prijal – trocha som mal už výčitky zo svojho buržujstva. Bola to posledná izba pre jedného človeka. Nič iné už nebolo voľné. Po okiepení som si povedal, že už ostanem na izbe a pokúsim sa na internete cez môj úbohý mobilný telefón zisťovať nejaké informácie o “Picos de Europa”, kam som si povedal, že pôjdem. Budem sa musieť dostať do nejakej dzedziny pod horami a to bude vyžadovať isté autobusové prestupy a chaosenie, snáď to bude stáť za to.

23.8.2011
Ráno v chichóne som zobral aj ruksak a šiel som na stanicu zisťovať spoje. Aby som sa dostal do Las Arenas – dediny pod horami, musím ísť troma spojmi 1. do Ovieda, 2. do Cangas de Onís, 3. do Las Arenas. Všetko to išlo niekedy poobede aj s nejakými zálohami. Takže som mal čas ešte poobzerať Gijón. Prvý quest bolo naraňajkovať sa. Potom dostať sa k moru. Potom navrhnúť nejakú peknú prechádzku okolo centra. Všetko sa mi celkom podarilo. V parčíku pri Elegio del Horizonte som nachvíľu získal taký blbý pocit, že sa furt len ponáhľam, jak taký cibazól, aby som toho čo najviac videl, je toto dovolenka? Tak som si na hodinu ľahol na trávnatý briežok s výhľadom na oceán a čítal si svoju španielsku light non-fiction. Potom som sa zdvihol a šiel na autobus do Ovieda. Podarilo sa mi z Gijónu odísť relatívne skoro, vyzeralo to, že budem mať celkom dosť času pozrieť si aj Oviedo predtým, nežť mi pôjde ďalší bus do hôr. Avšak jak som sa blížil k Oviedu, ktoré leží celkom romanticky nakydané pomedzi miernu pahorkatinu prešla ma chuť vidieť ďalšie mestské centrum. Rozhodol som sa, že si vyšlapem na svah nad Oviedom, ktorý som videl z autobusovej stanice. Opäť som si odložil svoj veľký ruksak na stanici a vydal sa rezkým krokom (pre istotu) do kopca. Musel som sa predrať cez kúsok mesta, jednu bytovkovú oblasť a stavenisko. Najprv to vyzeralo, že kým bude aký taký výhľad na Oviedo, tak sa zapotím jak “Hoviedo” ale hore som bol celkom rýchlo. Najťažšie bolo vyštverať sa cez jeden svah s malinčím, cez ktorý som sa to rozhodol dzignúť a jeden múrik, kde som skoro prišiel ako správny horolezec o jeden článok prsta. Nakoniec som ho však zdolal a objavil sa (z pohľadu slečny prechádzajúcej okolo) ako Indiana Jones víťazoslávne vylezúc z priekopy na roztomilej vychádzkovej cestičke nad mestom. Bolo z nej všetko pekne vidieť. Dokonca aj pramienok vody, na ktorú som zabudol tam zurčal pre moje občerstvenie. Prešiel som kus vyhliadkovej cestičky, na ktorej ma sem tam obehol lokálny bežec alebo psíčkar a potom som to zapichol opäť smerom do mesta, opäť cez dosť neoficiálne skratky.
Keď som sa blížil k okoliu stanice, mal som na výber ísť na autobus hneď alebo ísť ešte čeknúť centrum a ísť o 2hod neskôr. Rozhodol som sa ísť hneď, aby som mal jednak dosť svetla na vychutnávanie scenérie z autobusu a dvak nevedel som aká bude situácia v Las Arenas s ubytovaním. Je to predsalen už menšie mestečko a bohvie či tam budú recepcie otvorené dlho a či to nebude riť, kde budem musieť chodiť od domu k domu pýtať sa domácich na hostel a informácie. Tu už by sa teoreticky dalo spať aj vonku, ale to som moc nechcel, lebo jednak vyzeralo, že bude dosť vlhko a chladno a dvak chcel som byť pred túrou dobre vyspatý. Čo sa výhľadu z busu týka, tam som moc nevyhral, lebo krajina bola celou cestou medzi Oviedom a Arenas ponorená do oblakov. A ukázalo sa, že Arenas vôbec nie je riť, ale veľmi rušné malé mestečko.
Z autobusu som bol vyhodený o 18:30 dosť vyhladovelý – naposledy som mal raňajky v Gijóne cca o 11stej. Vcuclo ma to do takej krčmičky, ktorá sa nachádzala pri akomsi spoločenskom ruchu s pódiom. Ako som si tak žumlal svoju neoriginálnu objednávku – Hamburger (bol som hladný a bez fantázie) snažil som sa pochopiť o čo ide na pódiu, kam sa upierajú zraky dosť veľa ľudí sediacich v hľadisku na plastových stoličkách.
Môj prvý typ bol, že to bude nejaká kresťanská tombola. Boli tam krížiky na vlajkách a nejaký týpek s mikrofónom, čo vyhlasoval nejaké čísla. Niečo tam však nehralo. Vždy keď prišiel nejaký vyvolaný ďalší človek na pódium, chytil fľašku, dal si ju vysoko nad hlavu a začal z výšky nalievať poháre. Výsledné číslo, čo vyhlasoval týpek s mikrofónom vyzeralo ako čas, za ktorý sa to tomu druhému podarilo rozliať. Súťaž v nalievaní vody? Čo im tu drbe? Krížiky btw znamenajú logo oblasti Asturias. Žumlem ďalej. Ochvíľu si predomňa sadne párik a objednajú si fľašku a dva poháre. Ženská zrazu zdvihne fľašku vysoko nad hlavu a začne jej obsah dosť nešikovne nalievať do svojho pohára. Naleje iba trochu -cca centimeter. Odpije si pár glgov, zbytok vyleje. Potom to celé opakuje. Dosť pri tom vylieva. What. The. Fuck ?
Ja som človek relatívne hanblivý a na prihovorenie sa cudzím ľuďom musím mať veľmi dobrý dôvod. Tu som ho však mal. Kebyže nezistím, čo to tam robia, asi by ma na mieste drblo od zvedavosti. Prihovorím sa: ¡Perdona! ¿Podría explicarme que pasa allí? Ukazujem na pódium s rozlievačmi. Toľkoto som pochopil: To čo pijú je “sidre” – jablčný mušt. Nalieva sa z výšky, aby pred príchodom do pohára lepšie zoxidoval -ževraj to vylepšuje jeho chuť. Pýtam sa, či to fakt poznať, keď sa to nespraví. Ževraj áno. Poďakoval som sa, sadol k svojmu stolu. Hmm. Boha ja to chcem vyskúšať. Čašníčky sa pýtam, či sa nedá dať si u nich jeden pohár. Nedá. Predávajú to len vo fľaškách, z ktorých si to človek musí z výšky nalievať sám. Celú fľašu sa mi kupovať nechce. Vedľa mňa je rozjarená skupinka a majú na stole 3 fľaše. Hmm. Ja som človek relatívne hanblivý … ale ten mušt som fakt chcel ochutnať. Zaplatil som a keď som odchádzal, tak som prekonal nesmelosť a spýtal som sa či by som si nemohol od nich kúpiť trochu muštu. V duchu som si predtým premietol všetky vety v španielčine ako im vysvetľujem, že ja som neni somrák, ja len nechcem plytvať muštom. Týpek ma asi pochopil, prikývol, ja som si šiel do krčmy pre pohár a on mi nalial tým ich tradičným spôsobom. Bol som prekvapený, že ten nápoj vôbec nie je sladký. Ako som tak pil, pozoroval ma celý stôl. Pri poslednom glgu ma týpek upozornil, že je zvykom vyliať ho. Tak som ho chrstol na cestu za sebou. Potom mi ešte druhý z nich predviedol svoje nalievačské umenie a podal mi pohár. Nebolo to zlé. Opäť som posledný glg chrstol na zem. Hovorili mi, že sa to robí, preto lebo pohár väčšinou koluje medzi viacerými ľuďmi a týmto sa vždy očistí pred zmenou piča (pijúceho). Samozreme, že nič za to nechceli, tak som sa vrúcne poďakoval “muchas gracias” a šiel som kultúrne obohatený ďalej.
Nasledovala fáza hľadania hostelov. Prešiel som od krčmy asi 20m smerom k horám cez most, vidím nápis Penzión. Máte voľnú izbu? Máme! Koľko? 20! Môže byť! – hmm, fáza netrvala dlho.
Teraz internet. kde nájdem internet? Ževraj v centre. Centrum bolo asi 100 metrov späť od Penziónu (výhoda malého mestečka). V polke mojich pár krokov do centra začalo brutálne pršať. Kým som popod rôzne striešky preskackal do centra bol som seriózne mokrý. A internet nemali. No neva. Budú musieť moje zápisky s publikáciou počkať a byť o deň neaktuálnejšie. Ďalšia vec – autobus – vyzerá to, že od začiatku turistickej trate som ešte zbytočne ďaleko, tak pozerám autobusy smerom do horskej dedinky Bulnes. Ďalšia vec – turistická mapa – aj tú som ešte zohnal. Super. Ďalšia vec – potraviny na túru – hmm, chleba vyzeral už dosť tvrdý, ráno otvárajú pol hodinu pred odchodom autobusu, kúpim ráno. Ďalšia vec -spať. Na izbu som došiel cca o 21:30. Kiepim sa a blogujem do notesa. Pod oknom mi zurčí potok.
to be continued…

21.8.2011
Budíček o 6. Trochu som ľutoval, že robím rachot svojim spolubývajúcim, ktorí sa predchvíľou pravdepodobne vrátili zo sobotňajšej pařby. Ale čo sa dá robiť, o tom sú “dorms”. Sú aj o tom, že som zabudol, že budík v mobile som iba “snoozol” a počas môjho umývania zubov veselo pišťal všetkým ďalej. Checkoutol som sa z hostela, došiel som na metro stanicu Trinidade, odtiaľ som sa odviezol na vlakovú stanicu Campanha, tam som vybavil lístky oveľa rýchlejšie ako som predpokladal a mal som hodinu času. Väčšinou som strašný pesimista v tom, že očakávam, že budem na každej stanici panikáriť s lístkami a nestíhať vlak a preto si dávam niekedy až zbytočne veľa zálohového času. Našťastie sa mi ho podarilo optimálne vyplniť presne ako som dúfal – naraňajkovaním sa. Tušil som, že Franzesinha je trošku priťažké jedlo na raňajky ale musel som si to overiť na vlastnú kožu. Áno, je. Po raňajkách nasledovala cesta vlakom do pohraničného mestečka TUI (ešte portugalsko) odtiaľ vlak šiel do španielskeho mesta Vigo. Vo vlaku som si obliekol na seba 2 mikiny a nohy, na ktorých som mal kraťasy, som si prikryl bundou a tak som čelil kvalitnej vlakovej klimatizácii portugalských železníc.
Cesta do Santiaga mi ubehla relatívne rýchlo. Počas cesty som študoval rôzne PDF-ká wikitravel a lonely planet o Santiagu a Coruni. V kindle sa čítajú niektoré PDF-ká veľmi príjemne a niektoré veľmi nahovno. Typnite si do ktorej kategórie spadá sprievodca španielskom od Lonely Planet.
Santiago je celkom príjemné moderné mesto (ževraj aj univerzitné – čo vždy mestu len pomôže) avšak mne neprišlo ničím zvlášť zaujímavé. Neviem či som náhodou nevynechal nejaký dôležitý bod. Myslel som si, že keď pôjdem zo stanice ku tej známej katedrále, tak sa dostanem do nejakého historického centra. Je pravda, že nejaké tam -tesne okolo katedrály bolo, ale nezdalo sa mi nejaké výnimočné. Katedrála bola celkom pekná, ale musím sa priznať, že keby som putoval pešo 780km (či koľko sa to putuje) aby som ju videl, tak by som bol asi trochu sklamaný. Santiagove pozostatky som nemal potrebu veľmi skúmať. Ono je otázne, či tam vôbec sú, konšpiračné teórie sa v názoroch líšia. Ono aj my by sme mohli povedať, že v Pezinku sú pozostatky Roba Kazíka a zapríčiniť tým ešte väčší prílev dôchodcov do nášho kultúrneho domu – sú to proste pravdepodobne marketingové ťahy ako z riti urobiť dôležité miesto.
Ale najedol som sa tam v celkom príjemnej malej reštaurácii hneď vedľa katedrály za 12e – s tým som bol spokojný. (cestovinový šalát, ryba so zemiakmi, zmrzlina a červené víno, potenciálne až trištvrte fľaše čo predomňa ujo postavil. Bolo celkom dobré, ale dal som si skromne len jeden pohár aby som ešte trafil na stanicu)
Povedal som si, že ak ma Santiago neoslní, idem na ďalší vlak do A Coruñe. 18:30 som už neoslnený sedel v súprave Renfe Media Distancia.
Odkedy som sa dozvedel, že existuje mesto “A Coruña” v cípe španielska (a ja mám cípy veľmi rád) niečo mi stále nehralo s jeho názvom. Vyslovene ma provokoval, pretože som si myslel, že je to názov v akuzatíve. Kto to kedy videl mať názov v inom páde ako nominatíve? Máme také niečo na Slovensku ? Nie. Máme mestá ako Trenčína. Bratislavu. Modre? Upokojilo ma až keď som zistil, že v kastilčine je ten názov “La Coruña” a “A Coruña” je názov v gálštine (gallego) alebo jak sa ten jazyk volá. Coruña ma po prvých 20min prechádzania oslovila oveľa viac ako Santiago. Napr. má more, ale to by bolo nefér porovnávať – čo je hlavné má oveľa väčšie centrum a čo je druhé hlavné neskapal tam pes (ani santiago). Počas náhodnej prechádzky okolo prístavu som narazil na docela živý a preľudnený trh s takými bárzčovinkami od knižiek až po koláčiky. Za trhom bola veľká tribúna s akýmsi folklórnym festivalom, kde práve ukazovali svoje tanečné umenie devy z niečoho čo som pochopil, že bude čosi ako Sevillská Lúčnica.

Páčila sa mi aktívna atmosféra vládnuca okolo pódia, pani dôchodkyne niektoré prišli v tých takých farebných nariasených šatoch a dosť obratne tam so svojimi partnermi tancovali – pripomínam flamenco to nie je moravanka, tej babičke by som pri niektorých pohyboch určite ani ja nestíhal.
Toto ma po chvíli omrzelo. Bolo niečo pred deviatou a ja som chcel využiť ešte zvyšky svetla na dokončenie obchádzky centra. Keď som došiel na druhý kraj prístavnej promenády zapichol som to späť medzi budovy. Trafil som priamo na akési významne vyzerajúce námestie, na ktorom bolo tiež pódium – tentokrát s orchestrom a opernými spevákmi. Z toho čo som pochopil, predvádzali prierez španielskej klasiky a opery. Bolo to celkom svižné a dobré, rozložil som si ruksak, za chrbát som si dal karimatku – vytvoril si tak luxusné operné sedenie a vydržal som to počúvať minimálne hodinu až do konca úplne ignorujúc fakt, že je 22:30 a ja vôbec netuším či niekam ešte dnes pôjdem a kde budem spať.

Po dovyžívaní sa v kultúre som si opäť nahodil na plecia, teraz už veľmi ťažký ruksak a pustil som sa do pýtania ľudí na ulicu s hostelom. Ešte predtým ako som sa dal na prechádzku centrom som chilloutoval v takom miniparku, kde som chytil aj wifi a stihol som si vygúgliť jeden hostel a vedel som, že je na ulici “Julio Rodriguez Yordi”. Tak som sa pýtal. Druhý človek čo som sa ho opýtal povedal, že vie a že je to asi 4 kilometre odtiaľto, (fuu, hovorím si v duchu) ale, že nech idem on ide niekam tým smerom a ukáže mi. Kým sme išli nejak sme sa zhovárali, že odkiaľ som, že kam idem, a že nemám absolútne žiaden plán. Bol to taký stredne starý (40) týpek s manželkou. Nakoniec sme prišli až k jeho autu a povedal, že ide tadiaľ, že ma tam hodí. Tak som mu povedal, že je “muy amable” a nasadol som do auta. Pri konverzácii s ním som si uvedomil ako schátrala moja španielčina. V lete 2008 (keď sme boli v Barcelone) som si bez problémov čítal knižku o teoretickej fyzike v španielčine ale teraz som back to Idiot. Snáď to po dvoch týždňoch dotiahnem aspoň na debila. Už si trocha navykám, zachvíľu začnem už namiesto O.K. hovoriť “Vale”. Hostel ku ktorému ma doviezol som našiel hneď, ale samozrejme mali plné. Deduško na recepcii mi však ukázal smerom kde sú ževraj tri ďalšie hostely. Chvíľu som sa motkal po okolí, obišiel som blok 2 razy a furt som nič nenachádzal, resp našiel som vstup do nejakej bytovky nad ktorou bolo hmlisto napísané niečo čo znelo ako Penzión ale nikde nebol zvonček ani nič. Na zvončekoch boli len čísla apartmánov 1.A, 2.B atď. Už som bol v takom mentálnom rozpoložení, že seriem na to a idem medzi bezdomovcov niekde do prístavu, lebo som unavený jak sviňa, ale dal som tomu ešte poslednú šancu a šiel som sa spýtať do krčmy vedľa, že či mi nemôžu vysvetliť ako sa tam dobiť. Bolo to jednoduché. Bolo treba stlačiť tlačítko 3.B. Aha, no dobré, funguje to tu na také lokálne know how, ale nakoniec som si všimol pri nápise Penzión aj veľký nápis 3.B. Nuž unavený slovenský turista si sem tam už nespojí takéto veci dokopy. Vošiel som dnu a obával som sa, že to bude niečo, čo nebudem schopný cenovo akceptovať, povedal som si že dám max 30e. Milá tetula mi ukázala veľmi pekne zariadenú izbu s dvoma postelami, hovorím si no zbohom, tak to bude tak 40-50e. Bolo to 25e a ja som skoro od radosti nadskočil aj s tou kurevskou váhou ruksaku na sebe. Scivilizoval som sa a zaspal som takmer okamžite.

22.8.2011
Zobudil cca 10:15. Moja misia bola nájsť internetovú kaviareň kde si pozriem niečo na mapách o miestach kam by som mohol ísť. Včera som sa týpka pýtal, že kde by som našiel nejaké kopce a on povedal, že okolo Gijónu (čítaj chichón) a Ovieda, tak to musím pogúgliť povedal som si. Ruksak som nechal v penzióne, obdržal som minimapku centra a vydal som sa na púť. Hneď pred plážovou promenádou som sa zastavil na malý “Bocadillo con Jamón York” (čítaj bageta ze šunkú). Potom som sa vybral tou promenádou až ku Torre de Hércules. Samotná herkulova veža nie je nič výnimočné, ale nachádza sa na peknom skalnatom cípiku s výhľadom na oceán. Pekná prechádzočka.

Páči sa mi, že v centre Koruny sa dá lahko vybrať okružná cesta okolo mesta. Je to dosť priamočiare, hneď to bije do očí keď si človek pozrie mapku. No a tak. Potom keď som to celé obišiel a dostal sa znova na to námestie kde som včera pozeral na tú operu tak som sa už začal zháňať po nejakom internete a netrvalo dlho a už som tu. A už som tu dosť dlho, tak končím, zatím.