Bilbao

Do Bilbaa som dorazil 23:15. Sandre som napisal sms uz z kaviarne v Santanderi a bola ma pockat na stanici. Byva viacmenej v centre, z autobusovej stanice sme u nej boli za cca pol hodinu. Do Bilbaa som prisiel akurat v strede akejsi miestnej fiesty, ktora trva uz tyzden a konci tento vikend (je stvrtok). Plan bol odhodit ruksak a ist zurovat. Miestna fiesta znamena kopec ludi na ulici, rozne stanky a stejdze s hudbou atd. Zevraj to nema nejaky specialny vyznam, ziaden nabozensky podton (ako napr fiesty v Barcelone), je to proste mestska party, kde masy ludi tancuju na ulici a piju Kalimotxo [kalimočo] – kola s cervenym vinom. Masa ludi bola naozaj seriozna. Neviem ci som niekedy predtym videl take davy. Je to davom porovnatelne s Festa de Gracia, co som zazil v Barcelone, ale odohrava sa to na ovela väcsej ploche. Sandrine kamosky sa nachadzali v najväcsej mase ludi pred stejdzom s akymsi zlym didzejom. Meeting point bol stanok Amstel, kde predavali pivo za akesi zetony. Dost male pivo za 2 eura. Zoznamil som sa s kruhom asi 5 Sandrinych kamaratiek, niektore s velmi nezrozumitelnymi baskytskymi menami, ale velmi zlate a pohladne. Asi hodinu sme boli v mase ludi pred stejdzom so zlym didzejom a pohupovali sa do zlej tanecnej hudby. Potom sme sa rozhodli ist na druhu stranu mesta do oblasti mensich stankov s hudbou. Vo väcsine z nich hral akysi baskytsky punk alebo ska. Kazdy zo stankov vyjadroval akusi politicky angazovanu temu. Napr jeden z nich bol proti zburaniu akehosi kulturneho centra, podobny pripad ako nase Bratislavske PKO. Mladi baskovia su velmi politicky angazovani a vo vela veciach sa zhoduju s nazormi teroristickej skupiny ETA – ktora vykonala vela dobreho pre ich krajinu. Tam som presiel z piva na kalimočo, nech zapadnem do kolektivu – pili to tam naozaj vsetci – pri kazdej skupinke tych milion ludi bola na zemi minimalne jedna flasa koly a jedna krabica cerveneho vina. Co sa tyka bolestivosti rana, neviem ci to bol dobry napad, ale kazdopadne nie je to zle a ide to do cloveka celkom lahko. Domov sme prisli o 5:00, pred bytovkou sme stretli Sandrinho otca, ktory siel do akurat prace. Este vysvetlenie socialnych relacii pre ludi ktori nahodou nevedia. Sandru poznam cez moju sestru, ktora sa s nou zoznamila na Erazme v Prahe, kde som ju bol pozriet a tak som sa aj ja zoznamil s par ludmi co tam spolocne Erazmovali.

26.8.2011 (piatok)
Ked som sa zobudil v Sandrinej izbe – ktoru som dostal pridelenu pre mna bola absolutna tma a nevedel som ci je este priliz skoro alebo co. Po chvili mi bolo podozrive, ze som nejaky cerstvy na to ze je este tma, ale hlavne ze je tma a uz by mal byt davno den, ved ked sme prichadzali uz nebolo daleko od svitania. Vysvetlenie bolo, ze Sandra ma na okne dokonale svetlotesne zaluzie. Bolo uz pol dvanástej. “Ráno” som sa zoznamil so Sandrinou mamou a mladsou sestrou a na obed prisiel uz aj otec. Sandrina mama je velmi mila, pohodova a komunikativna, hned ako zistila, ze rozumiem trochu po spanielsky tak som uz mal postarane o prival roznych informacii od receptov na spanielske jedla (ked som sa pytal napr ako urobila tu typicku omeletu) az po rozne historicke fakty. Najblizsie dni v Bilbau som sa docela rozkomunikoval v spanielcine. So Sandrou som sice stale hovoril po anglicky, lebo ona vie po anglicky ovela lepsie ako ja po spanielsky a tym padom mozeme viest uplne plynuly dialog, ale jej rodicia neviedia po anglicky vobec, ale velmi radi mi vselico vysvetlovali, ked som sa spytal nejaku jednoduchu otazku, tak to niekedy viedlo az k prineseniu nejakych starych fotiek alebo mapiek, takze cultural exchange bol jak sa patri.
(dopisujem v Pamplone, kde už je diakritika)
Po raňajkách sme išli (ja a celá Sandrina rodina ako moji tour-guides) na akýsi kopec, z ktorého je dobre vidieť na mesto.

Hore aj dole sme sa zviezli akýmsi funicularom. Po rozhliadnutí sme sa stavili na snack. Rodičia si objednali nejaké drinky, mne dali vyskúšať lokálne biele víno Txakoli (čakoli) – nie najlepšie, čo som kedy pil, ale celkom sa dalo. Btw dosť mi chutí odtiaľto červené víno. Musím si niekedy skúsiť kúpiť niekde víno z oblasti Rioja (riocha) a potvrdiť si to. Ako tapaz objednali misku s nakrájaným kolbásom. Bol uvarený veľmi do jemna – takú mäkkú a jemnú klobásu som ešte nejedol. Tuším tomu tiež hovorili chorizo, ale dosť sa to líšilo od toho salámoidného choriza, na aké sme zvyknutí. Predtým než som si kúsok dal tak som chcel odhodiť žuvačku do koša – Sandra vraví, že hoď to na zem preboha. Vysvetľuje rodičom, že hľadám kôš na žuvačku a oni sa na mne strašne zabávajú, že aký som čistotný. Po dojedení klobásy hádžu špáradlá na zem. Tu sa to proste robí tak. Všimol som si to neskôr aj v krčmičkách s tapasom (pintxos) v San Sebastiane. Bar bol na spodku obsypaný skrkvanými guľôčkami zo zamastených servítok.

Z vyhliadky sme šli naspäť domov na obed. Pani urobila “ruský šalát” – čo je zemiakový majonézový šalát + tuniak a volajú ho ruský, lebo sa podáva studený. Servírovanie jedál funguje v španielsku tak trocha ináč ako u nás. Myslel som, že k tomu šalátu ešte niečo bude, nakoniec nebolo, tak som si navalil trochu viac, potom som zistil, že ide ešte druhý chod s mäsom. Boli to plátky akéhosi mäsa a k nemu absolútne nič. Ako keby ste dostali na tanier tri samotné šnicle. Konec. Mäso chutilo dosť zvláštne. Pýtam sa, že čo to je. Sandrina mama vraví, že mám radšej najprv dojesť a potom mi povie. Akosi neochotnejšie dojedám jeden celý kus a potom sa mi potvrdil môj súkromný typ, že ide o hovädzí jazyk. Nuž jesť sa to ako tak dalo, ale do ďalšieho kúska som a pustiť nepotreboval.

Potom som chvíľu chill-outoval v izbe do takého neskoršieho poobedia, kedy mala Sandra pre mňa pripravený ďalší sight-seeing. Šli sme metrom do mestečka Portugalete, kde sa nachádza zaujímavý inžiniersky počin – Puente de Vizcaya – most cez rieku, na ktorom je zavesená kabínka, kmitajúca z jednej strany na druhú, prepravujúca ľudí aj autá. Dalo sa ísť aj výťahom hore na vyhliadkový mostík. Samozrejme ako nadšenec extreme engineeringu som tam musel ísť. Zhora bol nádherný výhľad na okolie, dokonca aj more. Očičká mi svietili ako som tak prechádzal medzi tými štanglami ocele vysoko nad riekou v dosť brutálnom vetre.

Potom sme sa šli prejsť do štvrte/mesta Getxo na druhej strane rieky. Ževraj je to tá bohatšia časť. Pobrežie lemovali fakt dosť luxusné vily. Kým sme našli metro domov diskutovali sme o politike, ETA, terorizme a tak.

Večer sme sa boli opäť stretnúť so Sandrinimi kamarátmi, tentokrát už nie len čistý babinec našťastie. Ono to možno znie super, že som sám v skupinke báb, ale v tom prípade sú temou len drby v gulometnej španielčine. Opäť sa pilo kalimočo – ja som sa tentokrát neprispôsobil a pil som radšej pivo. Sedeli sme v kruhu na okraji akéhosi námestíčka čo vyzeralo ako stred nejakého sídliska. Bolo tam ľudí a bordelu neúrekom. Fiesta spôsobila, že v čo i len trochu tmavšej uličke to páchlo močom, napriek tomu, že močenie na ulici sa každú chvíľu pokutovalo. (bol som na to explicitne upozornený, takže som si dával pozor) Dnes som sa cítil celkom integrovaný medzi ľudí. Najprv sa rozprávali vtipy. Niektorým som rozumel, niektoré mi musela Sandra preložiť a niektoré aj vysvetliť. Napr. Ako sa povie pes s dvoma rukami? Scooby doo. (toto pochopíte len keď viete po baskytsky). Potom sa hrali akési chlastacie hry s tľapkaním a búchaním do susedovho kolena. Nie je to najzábavnejšia vec na svete, ale poslušne sa zapájam, keď mi všetko tak vysvetľujú a vôbec nemám problém tľapkať po nohách španielske dievčence. Potom prešlo na hru hádaj na koho myslím, ktorú kvôli mne hrali všetci prevažne po anglicky. Veľmi milé gesto, keďže angličtina tam ľuďom nejde až tak dobre. Okrem toho si ešte pamätám diskusiu na tému ľavica-pravica, politické systémy s jedným týpkom. Každý mladý Bask je väčšinou prudký levičák, tak ako v podstate každý mladý Španiel (vyplýva to z opozície Francovej armáde). Ale dá sa s nimi nájsť spoločná reč. Vedia pochopiť, že my zrovna komunizmus nemusíme, kvôli okupácii atď. Zhodneme sa na problémoch diktátorstva, elitárstva a korupcie. Túto noc neostávame vonku dlho (cca do troch), lebo sme unavení z celodenného sightseeingu.

27.8.2011 (Sobota)
Chcel som vstať trochu skorej, aby som stihol dať taký ranný obeh starým centrom, ale nevydalo. Vstávam o 12:00. Môj plán je Guggenheimovo múzeum, poprípade nejaké korzovanie ak stihnem. Sľúbil som, že budem o tretej späť na obed.

Guggenheimovo múzeum ako také je úžasná stavba. Prichádzam k nemu s otvorenými ústami a opäť svietiacimi očičkami. Do vnútra idem už s menším očakávaním, predsalen súčasné umenie je súčasné umenie (nikto nevie čo sa dá od toho čakať). Prvá expozícia, ktorú si pozerám pozostáva zo stavebného materiálu porozsýpaného po miestnosti. Ale určite sa mi páčila viac ako polovica výstavy. Spomínam si najmä na toto auto (ktoré sa nesmelo kamerovať), ktorému, čosi vyliezalo z motora, túto jaskyňu z lepiacej pásky a kartónu a mnohé abstraktné maľby. Veľmi sa mi páči tá pestrofarebnosť. Niečo také si asi vycapím v izbe. Ani dielo Richarda Serry nie je zanedbateľné. Vraciam sa presne o 15:00 na obed. Teda minimálne ku ich bloku som došiel presne. Potom mi ešte chvíľu trvalo kým som našiel vchod.

Pani ma prekvapila obedom z “mariscos”. Deň predtým som im spomínal, že by som veľmi chcel ochutnať nejaké morské potvory, ale mám problém objednať si to sám zo španielského menu (nieto ešte baskytského). Predjedlo boli mušle v akejsi rajčinovej omáčke – celkom sa to dalo, hoci sa to asi nezaradí do môjho top výberu. Potom sme mali krevety (“shrimps”). Konečne dobré krevety. Z predošlej skúsenosti som si pamätal, že ich nemám rád a normálne by som si ich nikde znovu neobjednal. Ale tieto boli veľmi dobré, ľahko sa čistili od “krunýřu” a jedli sa namáčané do majonézy, čo sa k tomu dosť hodilo. Nakoniec prišla paella, čo bola v podstate ryža s trocha väčšími kusmi kuraťa (a ešte čohosi) ako by to bolo v rizote – paellu som už predtým jedol.

Sandrini rodičia sa ponúkli, že si môžeme urobiť výlet do kostolíku-kaplnky Gaztelugatxe, asi 30min od Bilbaa autom, tak som samozrejme súhlasil. Bolo tam veľmi pekne, vôbec som neľutoval toto rozhodnutie.

Hore som šiel len so Sandrinim otcom, lebo tam viedlo 231 schodov, ktoré sa Sandre (a asi ani jej mame, ktorá ostala s ňou) nechcelo šlapať. Moja komunikácia so Sandrinim otcom bola celkom plynulá, vysvetľoval mi históriu toho miesta atď, zasekli sme sa asi tak každú 10tu vetu na nejakom slovíčku, ktoré sme ukazovali rukonožne.
Samozrejme náruživé vysvetľovanie Sandrinych rodičov prebiehalo celú cestu tam aj naspäť, boli veľmi zlatí a chceli aby som všetko naokolo chápal. Sandra sa pridávala najmä pri pomoci s prekladom. Každú chvíľu hovorili “¿Sandra, le has explicado? …” (Sandra, toto si mu už vysvetlila ? …) Pred tým ako sme sa vrátili domov zastavili sme sa ešte v nejakej dedinke po ceste pozrieť si akýsi prístav a dať si pivo. Doma sme si oddýchli a opäť bol čas vyraziť na fiestu. Bol to posledný deň, takže celé mesto bolo pripravené rozbiť sa úplne najviac. Aha zabudol som. Aj včera aj dnes sme najprv boli sledovať ohňostroj, ktorý začínal okolo 22:30. Počas celej fiesty prebieha súťaž ohňostrojov, boli veľmi pekné. Potom sme boli zase nájsť Sandrinu tlupu. Predtým, než sme sa tam dostali sme však šli okolo Stejdžu kde sme boli v štvrtok, kde dnes hral akýsi španielsky popový spevák, ktorý srdcervúco spieval o oblasti Asturias z ktorej pochádzal. Sandre sa to veľmi páčilo, tak sme tam boli minimálne 20min. V hudobnom vkuse sa veľmi nezhodneme. Vlastne skoro v ničom sa nezhodneme (Sandra je na futbal, motorky, horrory) ale dá sa s ňou dobre debatovať o politike a terorizme. Potom sme sa stretli s jej tlupou na tom istom mieste ako včera. Dnes bol opäť babinec, takže som bol menej integrovaný, ale nesedeli sme tam dlho, šli sme sa pozrieť do tých hudobno-politických stánkov s baskytským punk-ska. Pamätám si z toho už len matne predieranie davmi, stretnutie akýchsi ďalších chalanov, s ktorými som sa všetkými predstavoval a ďalej debatoval už neviem ani o čom a ešte, že som sa stretol s Ganekom, chalanom čo som ho tiež stretol v Prahe keď som bol za Evou. Vonku sme boli až do svitania, keď sme odchádzali už mi začínalo byť dosť zima na nohy a bol som rád, že ideme domov. S alkoholom som to neprehnal. Kalimočo som opäť vynechal (až na pár glgov z cudzích ponúknutých pohárov v období nevlastnenia vlastného pohára).

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *