Let do Almaty vpohode. Po vyzdvihnutí batožiny som začal byť trochu nervózny. Bolo 4 hodiny ráno lokálneho času (moje telo malo okolo polnoci, ja som bol v pohode) nechodili žiadne autobusy a okolo terminálu sa ako supi zbiehali kazašskí taxikári pripravení ma čo najviac ošklbať. Nervózny som bol aj z dementného Kazašského Ťenge, ktoré som mal zo začiatku problém prepočítavať. 180 Tenge = 1 EUR. No konvertuj.
Prvý osloviaci ma taxikár zamumlal niečo, čo znelo ako 500. Ujasnili sme si podmienky a adresu ale keď sme si pri jeho aute ešte ujasňovali cenu a naklepkal ju do mobilu, bolo to zrazu 5500. Slušne som odmietol, že hahá sorry. Ako som sa tak vzďaloval späť k terminálu, cena klesla na 4000. Stlačil som to na 3500 a šiel som. Aj tak som dal asi 2násobok slušnej ceny, ale povedal som si, že mám nárok byť ešte trochu naivný, veď som len teraz došiel.
Almaty rozhodne nebolo pripravené na moje low-budget požiadavky. Na wikitravel stránke je uvedených iba 5 budget ubytovaní, na 1.5 miliónové mesto trochu podozrivé. Prvá možnosť “hotel” nad vlakovou stanicou – úplne najlacnejšie ale z popisu nie veľmi vábne. Druhý hotel – účtovaný po troch hodinách – WTF? Zvolil som tretiu možnosť “Miras” a nadiktoval som adresu taxikárovi.
Po vyprázdnených uliciach, kde chýbali už len Tumbleweedy, taxikár šiel po meste stabilných 120. Spomaľoval iba pri jakýchsi kamerách. RADAR? pýtam sa, on prikyvuje. LIMIT? 50! Odpovedá napísaním čísla do vzduchu. Uznanlivo kývem hlavou.
Hotel Miras sa nám nedarí nájsť. Nakoniec ochotný taxikár volá na číslo, ktoré bolo pri ňom uvedené. Hotel sa nakoniec volal ináč a cena bola úplne iná. 10000 potrtkaných Ťenge (50 EUR) za izbu. Nasratý odchádzam. Na mape v mobile sa mi podarilo nájsť ďalší hotel z wiki a vyzeralo, že som len pár blokov od neho. Na danej adrese som však nič nenašiel. Vtedy sa však začalo pomaly rozvidnievať a ja som zbadal mrakodrapy a kopce národného parku Ili Alatau, pohorie neviem ako sa volá, ale je tam kopec so super názvom Čimbulak (nemýliť si s Čumbulákom).
Jak slnko začalo vychádzať vyššie a vyššie, hory sa stávali viac a viac zreteľnejšie. Prvý krát v živote vidím takéto veľké hory a akosi hypnoticky ma to ťahá ulicami Almaty smerom k nim. Na uliciach spočiatku absolútne nikto, postupne sa sem tam objavujú ženy smerujúce do práce – asi upratovačky v kancloch, som totiž v nejakej novovyrastajúcej mrakodrapovej štvrti na okraji mesta. Dve špicaté veže tomu všetkému dominujú, sú ako keby boli obložené zrkadlami. Vymákol som veľmi zaujímavý čas, keď ony ako prvé odrážajú lúče slnka keď v meste je ešte tma. To ma k nim prilákalo ako k nejakému majáku. Plus tie hypnotické hory za nimi. Avšak mimo toho tu bola riť. Mrakodrapová riť. Nikde nič. Iba mrakodrapy, banky a finančné inštitúcie. Pozerám na hory. Hmm. Nedalo by sa ísť tam niekde prespať a potom to ráno nejako pochodiť ? Srať na potrtkané drahé Almaty. Mám celý deň aby som sa tam dostal. Nesmiem tam akurát prijsť príliš neskoro, kebyže nezoženiem ubytko musím sa stiahnuť naspäť do mesta. Vonku v prírode sa spať bojím, neviem o tej oblasti nič. Kazachstan nemám vôbec naštudovaný. Čo je tam za zver? Čo keď tam žijú nejakí vlkolaci, alebo iní kazašskí bubuláci (čimbuláci). Vybral som sa hľadať internet. Potrebujem informácie (Prečo som si to nenaštudoval doma ? Nechcelo sa mi!) Internet nájdem v nákupnom centre Silk Way City, je tam free wifi. Nechajú ma okolo 7-8 ráno vojsť do vyľudneného supermarketu napojiť sa na zástrčku a googliť cez mobil ? Jasné. Po dlhom hľadaní internetu som bol tak nadšený, že som niečo našiel, že som to potom prispel do zoznamu bodov prístupu na Wikitravel. Na internete som sa však nič nedozvedel. Nenašiel som žiadne iné hostely ani v Almate ani v Ili Alatau. Neva. Odpojil som sa, nakúpil potraviny a vodu a s asi tristokilovým batohom som sa vybral na vyhliadkový kopec nad Almaty, že preskúmam terén. Výhľad na mesto bol docela fajn a čo sa hôr týka, videl som, že cca do večera by som bol už na začiatku zaujímavého terénu. Ale stále mi lepilo, keďže som si nebol istý ako tam prespím. Ale tie hory boli Mega! Proste ma nasávali, vydal som sa smerom k nim napriek ráciu. Po chvíli svahovania kopca nad mestom som sa opäť dostal do jakejsi suburbie a stretol som tam jakýsi motorkársky párik. Vyzerali cca môj vek. Hi! Do you speak english ? Yes I do. Dievčina odpovedá, ja sa teším. Bola to cudzinka a anglicky hovorila asi lepšie ako ja. (zabudol som sa spýtať odkiaľ bola) Spýtal som sa či nevedia niečo o možnosti ubytovania v horách. Týpek (ktorý vedel veci a baba prekladala) povedal, že tam budú max nejaké drahé hotely a že ani nevie či sa tam dá vôbec bezpečne pohybovať. Povedal mi, že by som tam ani nemal veľmi chodiť, že to nie je bezpečné. Ja že prečo. Odpoveď som veľmi nerozumel ani preloženú babou, ale dotypoval som, že asi ide to, že tam nie sú turistické chodníky. Medzi rečou jak si čosi hovorili som začul Čimbulak, tak som im hneď vysvetlil, že ja nemierim až tak vysoko, že na to nemám gule ísť tam sám. Môj cieľ bol nájsť nejaké treky okolo tých hôr s pekným výhľadom. Na to týpek vraví: There are no hiking tracks in Kazachstan! Toš smutné. Ale odporučili mi ísť sa pozrieť busom smerom ku Ski Resortu, že tam by som presnejšie videl ako to tam vyzerá. Tak som sa vydal podľa ich inštrukcií na ulicu Dostyk a čakal na autobus číslo 6. Autobus číslo 6 nešiel aspoň 30min pričom všetky ostatné linky zatiaľ stihli odísť 3krát. Tak som sa zdvihol a šiel som sklamane ulicou dole do mesta, podráždene nadávajúc na sprostú drahú Almatu a iné veci. Zrazu som na nejakej zastávke zbadal pristavujúci sa autobus č. 6. Pobehol som. Na zástavke kde som čakal predtým sme naložili 4och cyklistov mládežníkov aj s 4mi bicyklami du už dosť plného autobusu. Bolo to docela o hubu. V Bratislave by sa na nich šofér okamžite vysral, ale tu šofér aj tetka kasírovnica ochotne bicykle nakladali a spolucestujúci sa ochotne družne potlačili.
Mladé dievča ktoré bolo s cyklistami sa mi prihovorila po anglicky, asi si chcela zaspíkovať s cudzincom, tak sme viedli ľahkú konverzáciu až na konečnú. Autobus nás vysadil až pri veľkom korčuliarskom štadióne (Medeo) odkiaľ sa do ski rezortu šlo lanovkou alebo peši. Prvá fáza peši viedla po dlhočiznom schodisku, ktoré viedlo stredom akejsi brutálnej hrádze medzi dvoma kopcami. Po sváči na posilnenie, vydal som sa šlapať. Hore som rozdýchaval pri celkom peknom výhľade do doliny na druhej strane hrádze, ale škrelo ma, že lanovka ide ešte za ďalší kopec, ktorý zakrýva výhľad na oveľa výššie pohorie. Zrazu začujem “Taxi na Čimbulak”. Týpka sa opýtam “skoľka” a on že 3000 Tenge (si deláš prdel!) Nee nechcem míňať 15 EUR a a ani neviem kam idem. Ale mátalo (almátalo) ma to riadne. Chcel som spraviť deal, že keď uvidím, že s ním idú ďalší, zvezem sa s nimi za lacnejšie. Po chvíli som videl k nemu ísť ľudí, tak som to skúsil, ale nedal sa. Furt 3000, žiaden deal. Ale kolega vedľa ponúkol 2000. Aj tak nekresťanské, ale mátanie bolo silné, tak som šiel. Týpek mal rozheganý sedan Subaru, na ktorom rezal tie zákruty ako pretekár. V Ski Rezorte sme boli zachvíľu. Hory sa mi nejak zásadne neodkryli ale aj tak som bol rád, že som to tam videl. Lyžiarske strediská treba mať očekované. Pokiaľ možno na vlastné oči. V deale s taxikárom bola aj cesta naspäť, tentokrát ma zobral až úplne k štadiónu, bol som rád, že schody som nemusel ísť naspäť. Tam mi skoro hneď šla 6-tka do mesta. Povedal smo si, že sa pôjdem pozrieť na stanicu kedy ide vlak do Urumči. Vlak šiel na druhý deň o polnoci. Ložkový vlak, cesta podľa wikitravel trvá 32hodín, 20hodín cesta, 6hodín na kazašskej, 6hodín načínskej colnej kontrole. Rozhodol som sa zobrať to a skrátiť tak svoj pobyt v Kazachstane. Nie som na Kazachstan pripravený.
(toto uz pisem v Urumqi, z pocitacu, kde ani za boha neviem nastavit diakritiku)
Mal som este v plane Charyn Canyon, ale odradili ma 2 veci: 1. Musel by som ist so zajazdom z Almaty a znova do Almaty, inac sa tam velmi neda pohybovat, iba so sprievodcom. Nikde navokol neni ziadne mesto, kde by sa dalo ubytovat a ist tam peso, alebo nejak lokalnejsie. Cenu ani nechcem vediet. 2. Neodporuca sa chodit v lete kvoli brutalnym horucavam. Mam pred sebou este kopec inych veci, tak to ozeliem. Potom ako som si kupil listok na vlak, rozhodol som sa ist vyskusat ten najhorsi a najspinavsi budget hostel v zozname: Almaty 2 Train station. Chvilu som sa motal po pochybnom okoli stanice a spytoval ludi, kym som pochopil, ze “hotel” je naozaj v budove stanice, rovno nad cakarnou. Slecna recepcna mi ukazala skromne podmienky, izbu s troma postelami (kde uz okrem mna spali nejaki starki), zachod a sprchy a zaziadala si 2500 tenge (~12,5 EUR) co som jej vdacne dal. Bol som upoteny a unaveny na hranici slusnosti. Po ociste som spal asi hodku. Potom som si dohodol stretnutie s Couchsurferkou Kimbrly. Couchsurferka Larisa bohuzial nemohla. Na tu som bol zvedavejsi, lebo je to organizatorka Almatskeho TedX-u. Kimbrly mi napisala miesto stretnutia, ja som vyhladal a dostavil sa, 21:30. Nezostali sme v krcme Pinta, nasom meeting pointe, lebo bolo plno, sli sme do nejakej inej restiky. Kimbrly je PHD studentka antropologie a historie v mojom veku. Vie o Kazachstane a Kazachoch ovela viac ako lubovolny Kazach. Rozprava Kazastinou a Rustinou. Celkom ma zaujimalo pocuvat ju. Dali sme jedno pivo, ja navyse akysi kebab, potom mi dala este par odporucani na druhy den a rozlucili sme sa. Okrem ineho som sa jej spytal aj na nazor na Charyn Canyon. Ona povedala, ze ked sa tam konecne dotrepala po 4 hodinach busom bola “underwhelmed” (cakala cosi viac). Pridala mi teda dalsie ospravedlnenie na preskocenie tohto miesta.
Na druhy den som siel na prechadzku mestom. Uvidel som na mape jakesi jazero v strede mesta tak som sa k nemu vybral. Kracajuc ulicou vsimam si ksichty ludi.Je zaujimave pozorovat zcinstievanie ludi. V Kyjeve boli este sami europania, sem tam nejaky aziat. V Almaty su uz vsetci aziati, sem tam nejaky europan, ale vsetci este hovoria po rusky (väčšinou, Kazastinu, ktora by mala byt podobna turectine moc nepocujem alebo to len neviem rozoznat) Clovek ma moznost tu pozorovat siroku skalu sikmosti oci. Typicky clovek je nieco ako Mongol. Este to neni uplna Cina, ale beloch uz zdaleka nie.
Prichadzam k rieke (co je ako som uz urcite spominal vzdy moj vychodzi orientacny bod). Almatinka je poslabsia, treba priznat. Je to taky kaskadovity betonovy kanal. K jazeru som dosiel cca za 2 hodky. Na moje nepotesenie bolo vyschnute, tiekla cez neho len drobna riecka. Boli tu vsak stopy po velkej priehrade: opustene bufety a pozicovna vodnych bicyklov, ktore sa teraz valali v kope prachu daleko od vody. Jediny navstevnik tejto opustenej rekreacnej oblasti bola jedna slniaca sa tetka a akysi parik. Na druhom konci jazera som zbadal zaujimavy ukaz – rieku tecucu dole kopcom. Presiel som okolo nej a znovu vosiel do ulicnej siete Almaty. V tom okamihu som uz svoju prechadzku dost citil v nohach a uz som viacmenej myslel len na to, co najrychlejsie sa dostat späť na stanicu aby som este chvilu mohol chilloutovat na hosteli. O 6-tej som ho musel opustit. Zniceny som sa tam dostavil 17:20 takze som sa moc nenachilloutoval. Zbaleny s celym batohom som sa vybral do parku, ku akemusi kulturnemu domu. Tam som si na lavicke pisal az do tmy. Nemal som ziadne peniaze. Za posledne prachy som si kupil 3 1.5litrovky vody a 3 broskyne do vlaku. Ostala mi 200-tengovka (~1EUR) na pamiatku a keby nieco. Zvysok casu preckavam na stanici. Listok do Urumqi stal 19000 Tenge (~100EUR), boha jeho almatskeho. Ale pisuc toto vo vlaku teraz som rad ze som sa vybral vlakom. Presne tu cast cesty ktoru som chcel vidiet cez den – prichod do Ciny – ideme cez den. Okrem toho ako bonus ideme okolo jazera Alakol. V kupe su styri postele. Som hore. Spolocnost mi robi celkom prijemny pan, Rus a kazassky maturant Cingis, ktory so svojimi spoluziakmi cestuje do Xi’an-u cez Urumqi. Okrem toho sa tam este vystriedali nejake dve panie a jeden 40 rocny kazassky zvarac, ktory siel vlakom do prace na hranici.