28.8.2011 (nedeľa)
V nedeľu ráno bolo mojim cieľom už len okiepiť sa, zbaliť a vypraviť sa na autobusovú stanicu na autobus do San Sebastianu. Všetko prebehlo veľmi plynule, dal som si presne akurát času na všetko. Sandrina mama mi ešte stihla ráno poradiť internát za 17e za noc (ešte tam aj zavolala, aby zistila či tam ubytovávajú aj turistov), čomu som sa potešil lebo San Sebastian vyzeral, že tam budú dosť drahé hostely (riešila to nedávno kvôli tomu, že Sandrina segra tam bola nedávno hľadať ubytovanie, lebo tam bude študovať). Autobus šiel od 14:00 a v San Sebastiane bol o 16:00. O tomto meste som nič netušil, iba som približne vedel tvar pobrežia a kde sa asi nachádza tá ubytovňa. Zvolil som prechádzkovú trasu najprv po rieke smerom k moru a potom pozdĺž celého San Sebastianu až po ubytovňu.
[uff, autobusova stanica Pamplona, zase bez diakritiky]
San Sebastian je velmi romanticke luxusne plazove mestecko, skoro by sa dalo povedat ze az gycove, velmi sa hodi na obal dovolenkoveho katalogu. Prejdem okolo akehosi kopceka s jakousi svatou sochou na vrchu (tusim Jezis) a prejdem do stareho centra s uzkymi ulickami, obchodikmi a barcekmi. Tu som uz seriozne hladny tak sa rozhliadam po jedle. Tradicne veci (pre mna) typu pizzeria, fastfood som tu nenasiel tak sa rozhliadam po pintxos (pinčos, tapas), ze ktore by stali za to, strasne tazko sa vybera bar do ktoreho by som isiel, ked kazdy vyzera rovnako typicky oldskulovo. Nakoniec ma uz hlad do jedneho dotlacil, navyberal som si asi 5 pintxos – vacsinou s morskym niecim – jeden aj s chobotnicou – a najedol som sa celkom dobre, nie do prezrania, ale kriza posla, a boli mi rozsirene aj gurmanske obzory. Potom som siel dalej smerom po plazi.

Ako tak prechadzam nabrezim ktore lemuju vily a apartmany s vyhladom na more, rozmyslam ako je mozne ze existuju ludia co si nieco taketo mozu dovolit. Ku kazdemu domceku musi existovat nejaky jeho vlastnik, ktory je za vodou (alebo v tomto pripade pred vodou). Ziadnemu z nich nezavidim, ale pohyb po takomto prostredi je pre mna velmi provokujuci. Neustale ma to nuti rozmyslat nad tym ako by som aj ja mohol zbohatnut. Ako by sa dala urobit dierka do toho velkeho vyhnivajuceho kaucukovniku ekonomickeho systemu, z ktorej by sa zacala valit kapitalova miazga aj do mojej misky. Peneži. Ktore by mi priniesli slobodu pohybu po zemeguli a slobodu vyberu toho na com budem pracovat. Ach jaj. Dobre Misko, späť do reality.
[hostel v Zaragoze, opäť funguje diakritika, jes!]
Dorazil som do ubytovne, bola kúsok za plážou, veľmi milá obsluha, ubytoval som sa a ľahol som si nachvíľu spať, lebo som bol unavený už jak šlak. Bol som v izbe s asi 20 posteľami, čo mi vôbec nevadilo. Zobudil som sa asi o pol deviatej a šiel som sa prejsť na akýsi kopec nad mestom nech vidím San Sebastian a oceán z výšky. Pred vstupom na vrchol kopca ma skásli €1.80, lebo je to ževraj nejaký zábavný park (do ktorého prichádzam pol hodinu pred zatvorením strašne si to užiť na detskom kolotoči a autodrome, si myslel ujo asi)

Kúpim plechovicu sódy a rozjímam nad San Sebastianom ako na dlani. Potom idem na opačnú stranu kopca a rozjímam nad oceánom. Zvečerievalo sa.

Pozerám na tmavnúce červenomodré zore nad oceánom a moje rozpoloženie dokonale zachytáva pesnička Marooned z albumu Divison Bell od Pink Floydu, ktorú si prehrávam aby som si to overil. Spomínam si na pocit keď som pred 7-mimi rokmi sedel večer na pláži na opačnej strane Atlantiku na Long Islande, pozeral som sa do oceánu niekde smerom domov a mal som zvláštny pocit spojenosti s obrovskosťou sveta. Trocha sa mi to vrátilo aj spolu so všetkými emóciami tej doby. Keď človek navečer kontempluje pred oceánom, jeho myseľ je akoby viac vťahovaná do sveta, má oveľa viac priestoru, po ktorom môže poletovať. Tento pocit sa mi nikdy nepodarilo vyvolať pri pozeraní z okna na kontajnery pred našou bytovkou. Asi najmä preto som ochotný trepať sa k pobrežiu. Také veci ako kúpanie je dosť druhoradé u mňa osobne. Mimochodom počas mojej návštevy španielska som sa ani raz nekúpal v mori a asi ani nebudem.

Dopočúvavajúc album Division Bell som šiel pomaly domov.