Picos de Europa

24.8.2011
Ráno keď som sa zobudil v Las Arenas bolo stále zamračené – nebolo vidno na hory. Nevadí, idem to skúsiť, hovorím si (podobne ako typický Český turista v Tatrách). Vyjdem aspoň do horskej dedinky Bulnes a uvidím ako bude tam. Do Bulnesu sa dá dostať úplne pohodlne, bez akéhokoľvek šlapania autobusom a lanovkou. V lanovke, vravím si, budem mať aspoň nejaký výhľad na okolie a budem mať prehľad o celej situácii a o počasí. Pred odchodom autobusu som si ešte stihol kúpiť chleba a 20deko lokáĺneho čoriza na cestu. Vystúpim z autobusu, tetuška v informačnom stánku mi podá hrsť papierov s prehľadom turistických chodníkov a odchodov Funicularu (lanovky). Počkám asi 5min. Nastúpim do Funicularu. Bol to nakoniec vláčik, ktorého celá trasa viedla tunelom vyvŕtaným do skaly, takže výhľad sa nekonal. V hĺbke duše som dúfal, že Funicular ma vyvezie nad úroveň oblakov a ja sa budem s úsmevom pozerať na inverziu zhora. Keď ma to vyplulo na druhej strane tunela o pár stoviek výškových metrov vyššie, videl som, že nie. Dedinka Bulnes bola priamo v strede oblaku.

Bolo tam vlhko (ale nie teplo) ako v parnej saune. Bolo 10 hodín ráno, šiel som prvou jazdou, ktorou priviezli potraviny do práve otvárajúcich vysokohorských kaviarničiek a bufetov. Chcel som sa naraňajkovať, ale nechcel som bufetiť priamo vedľa kaviarničiek, tak som sa vybral smerom po značke, ktorá navigovala na vyhliadkový bod, z ktorého by, keby tu nebolo nakydané toto hmlo, bolo vidieť vrchol Picu Uriellu, jeden z najvyšších kopcov v národnom parku Picos de Europa. Smutne som sa rozbalil kúsok nad vyhliadkovou plošinkou, všade hmla, že som si nevidel skoro ani na vlastné čorizo.

Jem a rozmýšľam, že mne asi nie je súdené vyliezť na akýkoľvek kopec v Španielsku. Minulá výprava v Sierra Nevade tiež nedopadla ideálne. To neznamená, že to vzdávam. Nohohó. Rozhodne ma tu ešte niekedy budú mať nastúpeného vo vibramoch (alebo bohužiaľ ako doteraz v teniskách) pripraveného stratiť sa aj v ďalšom národnom parku. Keď som doraňajkoval oblaky sa trochu ruzpustili. Stále nebolo vidieť nič podstatné, ale teraz už sem tam presvital nejaký ten proťajší svážik. Hovorím si, však nikam sa neponáhľam. Pôjdem pomaličky po chodníku smerom hore, do takej cca jednej a uvidím kam sa dostanem a či sa počasie nejako zmení. Cestička bola veľmi dobre značená a dláždená kameňmi, takže by som po nej mohol ísť naspäť aj v absolútnej hmle, keby to bolo nutné. Ináč by som sa do toho nepustil, ale tu sa nebolo čo báť, hlavne nepotreboval som sa nikam dostať a mohol som sa kedykoľvek otočiť (s tým, že nevystúpim dnes na žiaden vrchol som sa viacmenej zmieril už včera sledujúc počasie) Niesol som so sebou úplne všetko vo veľkom ruksaku. Povedal som si, že keď už neni celodenná túra, nech je aspoň ekvivalentná únava. Šlapal som v tom vlhku, daždi, hmle a blate (semtam cestička nebola tak dokonale dláždená) asi do pol jednej, kedy som sa dostal k akémusi zhluku kamenných chatŕč. Vtedy mi už vlhko začalo byť nepríjemné a chladné a začal som sa báť prechladnutia, tak som to otočil. Po ceste dolu som stretol pár turistov, ktorých najviac zaujímalo, ako ďaleko sú od toho zhluku, ktorý bol asi nejaký známy a mal aj meno. Normálne by bol asi odtiaľ celkom pekný výhľad. Kurevská škoda, že nebolo normálne. Vrátil som sa funicularom a autobusom do Las Arenas. Tenisky som mal totálne mokré a zablatené. Zbehol som k rieke, kde som si umyl nohy, obul náhradné tenisky a dojedol zvyšok svojej turistickej sváče.

Potom som šiel do informačného stánku, kde som sa dozvedel, to čo som tušil – že s autobusom do Santanderu to nebude také jednoduché. Jednak jediný bus odtiaľto ide 18:35 (boli asi 4) a ten ma vyhodí v Bustio, čo je cez rieku hneď vedľa Unquera a odtiaľ mi ide bus o 22:20 do Santanderu.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *