V Trevelézi nám dvaja nemeckí mládežníci odporučili hostel v Granade v štvrti Albaycín hneď oproti Alhambre. Tak sme tam hneď po príchode do Granady zamierili a zase sme mali šťastie. Mali voľné miesto, stálo to 15,70 na osobu/noc aj s raňajkami (toast s lekvárom) a hoci to bola cena za izbu kde by sme boli ôsmi, ujo nás dokonca dal do samostatnej dvojizby. Máme tu aj internet na izbe, takže striháme a uploadujeme videá o dušu. Plán je taký, že tu zotrváme tri noci až do pondelka (1.sept) rána a potom pôjdeme na autobus do Málagy. Na nedeľu poobede sme si naplánovali obligátnu návštevu Alhambry, na ktorú sme si po prečítaní nejakých komentov na internete radšej rezervovali lístky dva dni dopredu (dôvod=mrte ľudí/obmedzená kapacita). Okrem toho sme venovali cca pol dňa nákupom suvenírov. Teda nie že by sme toho nejako veľa nakúpili, ale nachodili sme sa dosť. Granada je také arabsko-španielske mesto. My sa v podstate stále pohybujeme iba v našej štvrti Albaycín, ani sa nám veľmi nechce ísť do tej modernej časti. Robo je nadšený z toho ako tu na každom rohu možno vidieť nejakého cigána s gitarou v ruke, ktorý hrá flamenco. A tak, toto bude taký kratší post, lebo sme ešte ani v Alhambre neboli a ešte tu budeme jednu noc…

Čo sa videa týka, stále treba čekovať Robov playlist.

Na Robovom YouTube channeli vznikol nový playlist Road Trip – Southern Spain 2008

Michal a Róbert sa práve rútia s ruksakom plným plážovej výbavy k svojmu hostelu. Celí zadýchaní vbehnú na recepciu a vypýtajú si svoju batožinu. Keď vychádzajú z hostela je 16:14. Pustia rýchlym krokom k stanici. Nezabúdajme, že ich batožina váži dokopy objektívnych cca 45 kilo a subjektívnych 117. Cestou zbadajú taxík, z ktorého práve vystupuje párik mexických turistov. Michal pribehne k okienku taxíka a zvreskne na vodiča „Está libre?“ a začne pchať do taxíka svoj ruksak hneď ako vodič prikívne. „Tenemos tren en 5 minutos!“. Vodič si vzdychne popodfúz, že to asi nie, ale dobre. Najprv subjektívnych strašne dlho minút nakladal kufor a potom sa pustil takými uličkami, že sa nám zdalo, že ide úplne opačne a neustále sme mali dilemu, že či to bol dobrý nápad toto. Na stanicu sme prišli 16:22. Dobehli sme do stredu veľkej haly. Pri nástupišti stál už iba jeden vlak. Vytiahol som lístok a porovnával som číslo vlaku s číslom na mojom lístku ako pri žrebovaní lotérie 2, 5, 6 (zatiaľ sedí) …., G (k**va!). Pani strážmajster v kriklavej vestičke nám to potvrdila. Náš vlak odišiel.

Najprv nás teta potešila, že možno sa bude dať ten lístok použiť aj na neskorší vlak, poprípade ak to bude vlak vyššej triedy, len si doplatíme rozdiel. Tak sme si teda vystáli znova radu na lístky, ukázal som ujovi lístky so smutnou tvárou
Zmeškali sme vlak, mohli by sme tieto lístky použiť na nejaký neskorší?
A ujo to hneď zabil bez diskusie: Nie, toto nemá riešenie! (Eso no tiene solución)
Najprv sme ho podozrievali, že len hrá drsného a že určite bude len chcieť úplatok alebo niečo, tak sme vystáli radu do okienka vedla kde ujo vyzeral byť trochu sympatickejší, ale aj ten nás sklamal. Okrem toho, že sa už náš lístok nedal použiť bolo dosť nahovno aj to, že sme zmeškali posledný vlak do Cartageny. Už sa dal kúpiť lístok iba do Murcie. O Murcii sme toho veľa nevedeli a ani sme tam nemali pozisťované žiadne hostely. Na informáciách nám však povedali, že večer ešte ide z Murcie jeden posledný vlak do Cartageny, tak sme to riskli. Cestovali sme síce vlakom Talgo, čo je o niečo vyššia trieda ako Regional, ale bolo to zo začiatku dosť nepohodlné. Všetky abtajlungy na batožinu boli narvaté až po strop a nemali sme si kam dať ruksaky. Trvalo nám asi prvých 20 min cesty kým sa nám ich podarilo nejako rozpasírovať do priestoru. Popritom sme asi 3krát stúpili niekomu na nohu, 5krát niekoho oplieskali popruhmi na ruksakoch a raz celou karimatkou. A ani film tam nepúšťali len nejaký drbnutý dokument o tuleňoch. Počas cesty sme si zahrali poker s virtuálnym vsádzaním 20 a 20 bodov na papieri. Zo začiatku som viedol 8:32 ale potom Robo strhol vedenie na svoju stranu a dobojoval to do úspešného konca. V Murcii sme hneď vypálili k okienku, kúpili lístky a vbehli do malého motoráčiku. Bol úplne prázdny, mal dva vagóny a v našom vagóne okrem nás cestovali 4 ľudia vrátane sprievodcu. Vlastne to je tiež natočené. V Cartagene si Robo asi 15 minút šteloval ruksak. Potom sme čekli mapu a vyrazili hľadať ulicu San Augustín, o ktorej sme vedeli, že sú na nej dva hostely. Našli sme ju relatívne rýchlo, pretože stačilo ísť asi 20 minút rovno cez centrum. Ulica San Augistín sa najprv zdala taká dosť opustená vedľajšia ulica ale po dôkladnom preskúmaní vchodov do každej budovy sme v jednom z nich našli hostel s ešte akceptovateľnou cenou (na to ako sme boli unavení z vláčenia batožiny), ktorý mal voľnú dvojizbu tak sme to hneď zobrali. Po doubytovávaní sme šli hľadať do mesta potravu. Prešli sme celkom slušný okruh. Bola asi 1 hodina po polnoci, takže reštaurácií bolo otvorených už tak pomenej ale my sme samozrejme chceli nájsť tú najlepšiu. Na konci okruhu sme skončili znova na námestíčku pri našom hosteli, kde bola otvorená už len jedna reštaurácia. Tak sme sa najedli veľmi drahých tapasov a šli sme spať. Toto bola symbolická hranica od kedy sme si už ale naozaj seriózne povedali, že prechádzame na low-budget mód. Prvý krát sme si to povedali vo Valencii po dokávičkovaní na námestí, ale po tomto brutálne drahom tapase sme si urobili vyúčtovane, koľko sme minuli za posledných pár dní z naších europeniažkov a boli sme mierne deprimovaní. Toto bol bod kedy sme si povedali, že už len lacná supermarketová strava a voda a žiadne kávičkovanie v centre na námestí (teda to až potom keď depresia poľavila, v začiatočných fázach som sa ja zaprisahával, že týždeň nebudem jesť a Robo, že odteraz spí len na ulici). Takže ráno keď sme sa odcheckovali z hostelu (kde nám zase zlatý ujo povolil nechať si batožinu koľko len chceme) sme sa hneď vydali do Lidlu a kúpili si nejaký hnusný suchý jačmenný chleba. Ja som si ho dal s nejakou hnusnou šunkovou salámou a Robo s nejakými priemernými rybičkami v rajčinovej omáčke. Ale boli sme spokojní. Cena 4,50 dohromady aj s fľašou vody a nejakými Lidl zákuskami (skoro som chcel povedať czekoladovými, ale mám pocit, že španielský Lidl neodoberá výrobky z Poľska). Potom sme si šli pozrieť Rímske divadlo. Taký menší amfik vytesaný do skaly. A potom sme boli pozrieť prístav, kde kotvili zrovna nejaké vojenské lode a tam sme potom chvíľu len tak sedeli a vypekali si hlavy na slnku. Keď sme sa vracali pre batožinu mal som mierny úpal. Na autobusovú stanicu sme prišli tentokrát 30 minút pred odchodom autobusu (pre istotu). Lístky sme už mali kúpené od rána. Z Cartageny sme mali namierené do Águilas. Cesta autobusom ma úplne ohromila. Prvý krát som cestou niečo mohol aj vidieť. Celý čas som bol pričapený na okne a sledoval som okolitú scenériu. Šinuli sme si to takou mierne zvrásnenou vyschnutou pustatinou, absolútne zapadákovo, sem tam nejaké farmy s neidentifikovateľnými plodinami ale nádherné prostredie na zadumané vyčumovanie z autobusu. Sem tam sa z poza kopčeka vynorilo more. Náš pôvodný plán bol ísť do nejakého menšieho mestečka vyjsť si na nejakú menej frekventovanú plážičku a tam prespať. Keď sme dorazili do Águilas zistili sme, že to nieje zas až také malé mestečko (nepodceňujte malé biele bodky na mape s mierkou 1:1000000) a tak sme začali dumať, že čo ďalej. Pôvodne sme sa totiž chceli dostať ešte nejakou lokálnejšou dopravou o nejaké dve tri mestečká ďalej. Šofér autobusu s ktorým sme prišli nám povedal, že cez dedinky do ktorých sme mali namierené nepôjde (okrem toho sme s ním ešte asi 5 min strategizovali, že kde by nás najbližšiše mohol vyložiť). Tak sme si vyložili batohy z autobusu a vyšli sme pred stanicu, že sa skúsime popýtať na iné možnosti dopravy do plážových dediniek. Pred stanicou sedeli na lavičke taký dvaja páni štamgasti a jeden policajt. Tí nám povedali, že toto čo práve odchádza(to s čím sme prišli) je posledný autobus ktorý dnes odtiaľto odchádza. Tak sme zase zobrali svojich 50kilo batožiny a v poslednom momente sme ju narvali do odchádzajúceho autobusu. Zakúpili sme si lístok do Almeríe. Je to dosť veľké mesto, absolútne nevyhovujúce našim plážovo-dedinkovým potrebám ale ja som dúfal, že sa nám podarí odtiaľ ešte niečo chytiť. Btw bolo asi niečo okolo 18:30. Absolvovali sme ďalšie 2hodiny celkom peknej scenérie (a to sme šli len po blbej diaľnici). V Almeríi sme hneď zamierili na informácie. Ukázal som ujovi prstom do mapy, že ako by sme sa mohli dostať do niektorej s týchto dediniek. Ujo sa na mňa počudovane pozrel. – Do hociktorej? – Hej. – Chcete ísť na pláž? – Áno. – Tak choďte sem, ukázal na dedinky ktoré boli úplne opačným smerom ako bol náš smer cesty. – Nie nie, my potom chceme ísť do Sierra Nevady. – Hmm. A chcete prespať na pláži? – Hmm, neviem. – Áno, alebo nie? – Áno, priznal som. – Tak Adra, za 40 minút vám to ide. – Ďakujem. Tak sme sa vybrali do Adry. Kým nám šiel autobus akurát som ešte stihol doplniť naše zásoby vody a jedla v supermarkete. Do Adry šiel autobus zatiaľ najlepšou cestou. Serpentínky v skalách popri mori. Škoda, že mi akurát vtedy začala blbnúť kamera. Bola furt zazoomovaná a nedala sa odzoomovať. Ale trištvrte cesty sme išli už po tme, takže aj tak by nebolo veľa vidieť. Do Adry sme prišli asi o pol jedenástej večer. Nasadili sme si ruksaky a vybrali sme sa k pláži. Prvá bola príliš rušná a príliš osvietená, tak sme sa vydali ďalej. Veľkosť našej batožiny, ktorá je absolútne nevhodná na takýto typ výletu nás začína dosť nasierať. Druhá pláž bola osvetlená oveľa decentnejšie. Utáborili sme sa na jej najvzdialenejšom konci. O mierny adrenalín sa mi postarali tri pitbuly, ktoré tam bez náhubku a vodítka venčila ich nezodpovedná panička. V istom okamihu sa dvaja z nich rozbehli skoro cez celú pláž až k nám a zastavili asi až takých desať metrov od nás, cvajakúc na nás svojimi mäsitými tlamami. Výkriky „Vamos!“ dementnej paničky sa z diaľky už len ticho ozývali. Krava… Človeku sa potom o niečo horšie zaspáva. Ale pláž bola super. Nebol tam piesok ale taký jemný štrk, čo sa veľmi hodí keď toho nechcete mať plné ruksaky, karimatky a spacáky. Ako bezpečnostné opatrenie proti zlodejom sme vymysleli nasledovný trik. Všetky veci okrem karimatiek a spacákov sme zabalili do vrchlíku stanu a hlavami sme si ľahli na jedinú dieru cez ktorú sa dali vybrať. Ale aj tak som bol nervózny a budil som sa skoro každú hodinu. V noci na pláži okrem nás nebol nikto. Ráno keď som sa zobudil zbadal som peknú panorámu hôr ktoré sa vypínali oproti moru. Celkom zaujímavý zážitok zobudiť sa na pláži. Keď tam je človek prvý kto sa kúpe. Ale aj okrem toho to bolo celkom pekné miestečko na vyvalovanie sa. Spokojní, že sme prežil isvoje prvé tulácke prespanie na pláži sme sa tam vyvalovali cca do jednej poobede.

Náš ďalší cieľ cesty bola Sierra Nevada, resp. nejaká dedinka v kopcoch. Prečítal som si nejakých pár turistických blogov a vysvitlo, že do hôr v Sierre Nevade sa vyráža z dediniek Capileira alebo Treveléz. My sme si teda povedali, že sa vyberieme do Trevelézu. Z popisov na internete to vyzeralo, že to bude menšia riť ako Capileira a bude jednoduchšie nájsť tam ubytovanie. Na stanici v Adre sme sa dozvedeli, že do Trevelézu budeme musieť cestovať s dvoma prestupmi (Motril a Orgiva), tak sme si kúpili lístok do Motrilu. Autobus išiel cca tuším za pol hoďku, tak to sme už prečkali na stanici. Cesta busom bola opäť úžasná (a ako sme sa približovali do Trevelézu, tak sa už len z úžasnejšovala) a zase mi nefungovala kamera. V Motrile sme mali 2 hodiny do ďalšieho autobusu, tak sme si zakúpili kebab a vykiepili sme sa s celou batožinou v parčíku blízko stanice. Robo chvíľu hral na gitare. Ja som zatiaľ šiel pozreť do blízkej internetovne nejaké hostely v Treveléz-i. Keď som sa vrátil Robo vravel, že už sa mu prihovorili minimálne 2 houmlesáci. Po chvíli prišli ďalší dvaja(jeden definitívne houmlesák a druhý taký pouličný lokál) a chceli si zahrať na jeho gitaru. Potom ako ich upozornil, že jeho gitara je ako jeho žena (Mi guitara es como mi mujer) ju jednému z nich požičal. Nehral nijak špeciálne, ale obaja do toho náruživo spievali. Keď prestali, ešte chvíľu pri nás postávali. Trocha som bol z nich nervózny aj keď vyzerali celkom sympaticky a celý čas som mal na očiach našu batožinu. Potom sme sa nalodili do autobusu do Orgivy a absolvovali sme ďalšiu úžasnú vyhliadkovú cestu. V Orgive (čítaj Orchiva) neexistovalo nič ako hlavná stanica. Zastavili sme v strede nejakej uličky. Naproti cez cestu už stál nejaký ďalší autobus a bolo dosť pravdepodobné, že ide do Trevelézu, tak kým Robo vyhadzoval batožinu z predošlého ja som sa šiel rýchlo spýtať či je náš a zdržovať. Pravdepodobne to bol posledný autobus do Trevelézu v ten deň(bolo asi 18:50), takže sme si celkom vydýchli, stihli sme to len o fúz. Nasleduje ďalšia serpentínková úžasná trasa autobusom. Čo dokážu autobusári v týchto horských dedinkách je úžasné. Podľa mňa sa na tieto cesty musí robiť nejaký špeciálny výcvik manévrovania v zúžených podmienkach. Uličky sú také úzke, že autobusár musí čekovať jedn zrkadielko aby niekomu neodrazil balkón a druhé aby nezrámoval deduška sediaceho na plastovej stoličke pred krčmou. Aby sa dostal na stanicu ide cez pár blokov úzkou slepou uličkou, na stanici sa otočí a ide naspäť na hlavnú ulicu, kde ho už čaká ďalší autobus pretože by sa obaja do tej uličky nevošli. Cestou sa na centimetre vyhýba rohom budov a autám zaparkovaným na okraji. Nakoniec nás vysadil v Trevelézi, dedinke ležiacej vo výške cca 1500 metrov nad morom a pár hodín od najvyššieho kopca španielska Mulhacén-u (3482m). Prvý z hostelov, ktoré som si zaznačil na papierik v internetovni sa nachádzal asi 10 metrov od miesta kde sme vystúpili. Od tichého nenápadného recepčného postávajúceho vo dverách som sa dozvedel, že majú voľnú dvojizbu za prijateľnú cenu (12,5euro osoba/noc). Mali sme taký mierny pocit, že preboha, to bolo nejaké moc jednoduché, takto sa to predsa nerobí. Boli sme pripravení na zúfalé 2hodinové blúdenie po dedine hľadajúc najoptimálnejšie riešenie. Ale nebolo čo riešiť, váha našej batožiny je neúprosná, tak sme sa check-in-li. K našemu počudovaniu bolo o 20:30 v tejto dedine ešte otvorené jedno mäsiarstvo, pekáreň a jedna menšia samoobsluha. Normálne, že civlilizácia v plnom prúde. Na nejakej stránke som sa dočítal, že z nedalekého campingu sa robia guided-tours na Mulhacén. Tak som sa hneď po doplnení zásob bol u uja recepčného informovať, že či by sa tam odtiaľto dalo ísť a koľko by to trvalo. Ujo ma veľmi potešil. Ževraj tu práve začína nejaká hlavná turistická cestička, ktorá vedie až na Mulhacén a že trvať by to malo takých 5hod hore a 4 dole. Taký akurát celodenný turistický výletík. Super! Bol som z toho strašne natešený. Vystúpime na najvyššiu horu Španielska. Vyraziť bolo treba najneskôr o 8. (Guided tours vyrážali o 7:30 a ujo mi odporučil 8:00) S Robom som sa dokrvi pohádal aby sme vyrazili o 7:30. Potom sme sa druhýkrát pohádali, že naktorú treba nastaviť budík. Ráno sme sa naraňajkovali prebalili sme si ruksaky na potrebu túry a vyrazili sme. Keď sme opúšťali hostel bolo asi 7:55. Podľa popisu cesty bolo treba najprv vyjsť na sedlo Siete Lagunas a odtiaľ sa šlape asi 2 hodiny na Mulhacén. Ujo recepčný nám povedal ulicu po ktorej máme ísť a na ktorej konci zbadáme značku Siete Lagunas. Značku sme našli, tak sme sa vybrali uličkou smerom po šípke. Táto ulička nás akosi prirodzene naviedla na cestičku ktorá smerovala do údolia na začiatku ktorého sa nachádzal Treveléz a ktoré smerovalo na sever teda približne smerom, kde bol podľa mojej veľkej mapy Mulhacén. Touto cestičkou sme išli asi 3 hodiny. Stále šla iba popri hrebeni. Vôbec sme nestúpali. Na konci sa to napájalo na ďalšie údolie s pasienkami a množstvom malých pastierskych chatrčiek. Sem-tam sa tam pásli nejaké kravy a sem-tam sme si museli otvárať vrátka v plote, ktorý ohradzoval výbeh pre kravy. Prvá podozrivá záležitosť ohľadom turistického chodníčka okrem toho, že sme cestou vôbec nikoho nestretli. Dokonca ani pastierov sme nevideli v žiadnej z chatrčí. Iba v jednej z nich bol zaparkovaný kôň. Vtedy sme už začínali byť presvedčení, že turistický chodník sme akosi minuli. Freestylovým predieraním sa cez všakovaké tŕnia sme prešli celé pastierske údolíčko a tam sa nám podarilo naraziť konečne na jedného pána s nejakými koňmi, ktorý nám konečne ukázal, ktorý kopec je Mulhacén a kde je Siete Lagunas. V tomto momente sme boli s Robom seriózne pohádaní. Ja som bol za to aby sme sa pokúsili nájsť nejakú offroad cestičku smerom k Siete Lagunas. Robo stále opakoval, že najväčšia chyba je zísť z vyznačenej cestičky. V istom momente som si želal aby sa nasral a odišiel domov, ale nestalo sa tak. Frflajúc a nadávajúc sme sa predierali stepno-kríkovo-bodliakovými svahmi smerom hore, pražiac sa na obedňajšom slnku. Zmierili a ukľudnili sme sa až keď sme našli turistický chodník, o ktorom nám okoloidúci turisti povedali, že ide na Siete Lagunas. Keď sme došli na Siete Lagunas bolo už o hodinu viac ako malo byť keby sme dorazili na Mulhacén podľa pôvodného plánu. V nohách sme však mali, kvôli našej obchádzke, už asi 1,5 krát viac vzdialenosti ako keby sme tam naozaj vyšli. Preto sme sa rozhodli vzdať to. Do Trevelézu sme sa vrátili už po veľmi pohodlnej turistickej cestičke (značenej iba občasnou nasprejovanou červenou bodkou alebo malým kopčekom z kamienkov). V hosteli sme ľahli a asi 2 hodiny sme neboli schopní nič robiť iba sme rozbití ležali na posteli. Autobus do Granady nám odchádza na druhý deň o štvrtej. Zatiaľ dovi.

Do Valencie sme cestovali veľmi drahým, ale luxusným vlakom EUROMED. Počas cesty sme si pozreli americkú akčnú komédiu Rush Hour 3. Vo vlaku s nami cestovali nejakí nemeckí tínedžeri. Keď sme opúšťali vlak trocha som sa obával, lebo sme opúšťali posledný naplánovaný bod. Budúcnosť bola neistá. Vo vrecku som mal papierik s adresami a telefónnymi číslami 3 hostelov. Najprv sme chceli skúsiť Hostal El Rincón, ktorý mi odporučil týpek z CS, ktorý nás mal pôvodne ubytovať ale nakoniec mu do toho niečo prišlo. Adresu som vedel už kvázi naspamäť, bol to jediný hostel, čo som si predtým čekol aj na google maps. Stáli sme pred hlavnou stanicou Valencia-Nord a potrebovali sme sa dostať niekde k Mercat Central. Zamierili sme k prvej mape/informačnej tabuli čo sme zbadali na ulici pred zastávkou metra. Ako sme tak konzultovali mapu, poza nás nebadane prešiel pán tmavšej pleti. Zdvihol zo zeme môj ruksak ako keby sa nechumelilo a bez okolkov si s ním kráčal ďalej (nebežal! kráčal prechádzkovým krokom) Našťastie som túto pre mňa bezprecedentnú udalosť zachytil periférnym videním a svižne som sa za pánom rozbehol. Poklepal som ho po pleci a povedal niečo typu „Hej!??“ On sa na mňa pozrel ako keby prekvapený, že prečo ho obťažujem ale nejako veľmi sa nezdráhal ruksak mi vrátiť. Asi to bolo početnou prítomnosťou polície v okolí. Asi si povedal: „nuž, nabudúce budem opatrnejší“ To isté som si povedal aj ja.

Poučení sme sa vidali smerom k Mercat Central. Hostel El Rincón sme našli relatívne rýchlo. Ja som bol pripravený na to, že predtým než nájdeme dobrý hostel ich budeme musieť obehnúť aspoň tri. Ale prekvapili nás. Mali voľnú dvojizbu s vlastnou kúpeľňou za 15euro na osobu. Výborne! Ostali sme. Keď sme sa doubytovávali a dovytešovali z výborného obchodu bolo asi 9 hodín večer. Vybrali sme sa trochu poprechádzať po meste. Robo mal výčitky, že necvičí na gitaru, tak šiel po chvíli domov. Ja som si chcel dať trochu väčšiu trasu. Pristavil som sa pri ďalšej nástennej mape Valencie. Povedal som si, že sa pôjdem pozrieť k rieke. Z mosta je vždy pekný výhľad na mestskú scenériu. Našiel som na mape ulicu, ktorá sa mala končiť mostom a vydal som sa ta. Potvrdil som si u dvoch ľudí, že idem dobrým smerom, lebo prvý ujo mi povedal, že je to 20 min tým smerom tak som si chcel byť istý. Zrazu som zbadal nejaký most. Super, už som tu, tí domorodci to s tými časovými odhadmi nejak preháňajú, povedal som si. Avšak keď som vyšiel na most, nebola pod ním rieka iba akýsi park s chodníčkami a celkom rušnou premávkou športujúcich bežcov. Tak predsa k rieke budem musieť ísť tých 20 min ako vravel ten prvý týpek. Zišiel som z mosta a pokračoval som približne rovno tým istým smerom. Ale rieky furt nikde. Tak som zmätený zastavil párik dôchodcov a opýtal som sa, že ako sa dostanem k rieke.
– Oni, že Río?!? Najprv nechápali, že o čom to rozprávam ale potom, že Aháá! Koryto rieky! (bývalej). Pani ukázala prstom na cestu po ktorej som išiel asi 5 minút.
– Ale teta tadiaľ som už išiel a nevidel som žiadnu vodu!
– No hay agua!
– Aha síí!
-Hahaha.
– Hahaha. (no srandu mali zo sprostého turistu)
Tak som zistil, že stredom Valencie sa vinie koryto vyschnutej rieky.

Nasledujúci deň sme sa vybrali do Hemisféricu, ale to je aj na videu (ospravedlňujeme sa za oneskorené uploady). Tieto architektonicky úžasné miesta ma veľmi priťahujú. Dokázal by som tam kontemplujúc stráviť celé hodiny. A ešte je tam poblíž aj múzeum vedy. Pŕfikt. Z hemisféricu sme išli ešte narýchlo čeknúť mestskú pláž. Piesok je oveľa jemnejší ako v Barcelone. Vlny sú síce tak isto slabé ale aspoň voda je čistejšia. Ozaj ešte jedna vec. Zistili sme, že vo Valencii sa oplatí spoliehať sa skôr na autobus ako na metro. Zastávky metra sú rozmiestnené dosť nariedko a busy chodia veľmi často. Akurát by som povedal, že na prvý kontakt sa v nich trocha dosť blbo vyzná.

Potom sme sa vrátili na hostel, trochu sme chilloutovali a neskôr sme ešte vybehli na jedno malé do nejakej blízkej putiky (nie pretože by sme nevypili veľké ale pretože je drahé a aj všetci okolo mali malé). Čapovali Amstel ako skoro všade.

Na druhý deň ráno sme si kúpili lístky na vlak 16:20 do Cartageny a vybrali sme sa pozrieť si historické centrum a počkať na vlak na pláži. Zistili sme, že po odčekovaní sa z hostela si tam ešte môžeme nechať uschovanú batožinu, čo sa nám veľmi hodilo. Historické centrum ma nejak veľmi neupútalo(Potom ako som videl Hemisféric), možno že sme nenarazili na to správne námestíčko. Všetky sme totiž prejsť nestihli. Potom sme sa šli okúpať. Povedali sme si, že z pláže musíme odchádzať 15:00. Avšak kúpanie sa nám zapáčilo a trochu sme sa pozabudli. Keď sme nasadali na bus smerom k hostelu bolo 15:30. The adventure begins. Bus nás vyhodil 16:05 približne pred stanicou, lenže my sme museli ísť ešte do hostela pre batožinu. Hostel je od stanice vzdialený 10 min. Stihne Róbert a Michal vlak o 16:20 ?

… to be continued …

Na Robovom YouTube playliste Barclona 2008 sa dajú nájsť videá z Fiesta de Grácia. Tento výlet do ulíc Grácie (štvrť Barcelony) sa uskutočnil večer zo stredy na štvrtok 20.-21. Augusta. Okrem mňa a Roba sú tam s nami aj naši spolužiaci z Olé Languages: Jessica(Brazil), Michael(Canada), Fabio(Italy), Anna(Italy).

Ono je to vlastne už viac ako týždeň staré ale nech sa páči, naše zážitky z Barcelonského akvária:

No dobre tak zas čosi napíšem… Zachvátila nás mierna rutina a nuda. Ani to video sa nám už nechce strihať. Kúpil som si knižku po španielsky nech trochu praktikujem každý deň, a naozaj ju aj čítam každý deň. Volá sa Antes del Big Bang. Je veľmi zaujímavá, ale téma je teoretická fyzika, takže ma to uvádza do veľmi introvertných konteplácií a negatívne to ovplyvňuje môj spoločenský život. Radšej som si mal kúpiť niečo ľahšieho, niečo ako Sex and the city alebo podobnú ľahkú beletriu.

Hmm, ale čo sme robili predošlý týždeň? Fu! Nič moc. Chodil som behať po okolí Montjuicu (našiel som si svoju trasu sledujúc ostatných bežcov. vždy keď som už mal podozrenie, že daný človek tuší že ho sledujem, tak som sa odpojil aby som nevyzeral ako nejaký parkový úchyl…) Nespomínam si na žiadnu veľmi významnú udalosť počas týždňa. V štvrtok sa začala slávna Festa de Grácia, slávnosť kedy sa v štvrti “Grácia” vyzdobia uličky všeliakými alternatívnymi metódami, napr postrihanými plastovými fľašami alebo sochami vytvorenými z lepiacej pásky a podobne a súťažia o najlepšiu uličku. Okrem toho sa v každej uličke postaví malý stejdž na ktorom potom hrajú nejaké kapely, väčšinou buď nejaké Katalánske dychovky alebo mladé amatérske kapely spievajúce poväčšinou nejaké covery. Také celkom milé, komorné a tak. Ale mojito je tam aj tak drahé (5euro). Takže v piatok a v sobotu sme boli tam. V sobotu sme boli aj s naším novým spolubývajúcim Thomasom z Nemecka (jediný spolubývajúci s ktorým sa rozprávame, s ostatnými si nemáme veľmi čo povedať).

Aha a ešte toto. Posledné dva týždne som mal takú spolužiačku, že Mara z Nemecka, ktorá je nadšená skydiver-ka (asi 160 zoskokov, čo je ževraj akože strašne málo) a ktorá po kurze, ktorý jej končil tento víkend išla s frajerom do najväčšej dropzóny v Európe – Empuriabrava. Tak som si hovoril, že by si možno tiež mohol ísť skočiť. Veď naposledy keď som skákal v Slávnici, vyhodili ma do mraku takže som nič nevidel. Ale nebol som veľmi rozhodnutý, lebo cena a tak. Ale v štvrtok som bol pozreť na práve začínajúcu Festa de Gracia, kde som sa mal pôvodne stretnúť s nejakými CS-ermi ale nakoniec som tam našiel svojho spolužiaka zo špániny Michaela (19-ročný kanaďan), tak som sa nakoniec vykašlal na CS-erov. Počas čekovania fiesty nejako došlo na moje plány na víkend a spomenul som, že rozmýšlam nad Empuriabravou a on že tak nerozmýšlaj a ideme. A ja že no dobre teda… Tak sme sa v nedeľu rozhodli ísť do Empuriabravy skočiť si z lietadla.

Tak som v nedeľu vstal o

!!! 😮 OMFG !!! . . . —> !!! 6:30 !!! <--- . . . !!! :-o OMFG !!! aby sme sa dostali na vlak o 8:25 do Figueres (kde je mimochodom aj ževraj celkom dobré Dalího múzeum na ktoré som úplne zabudol). Cestovali sme asi 2,5 hodiny vo veľmi priemernom vlaku v ktorom to páchlo ako v neudržiavanej karose a ani tam nebola klimatizácia. Cestu nám spríjemnilo divadelné predstavenie odohrávajúce sa o prepážku ďalej od nás: Francúzky mladík nemajúci lístok snažiaci sa hrať blbého pred španielskym revízorom. Čo ma veľmi prekvapilo bolo, že keď už mal mladík zjavne na kahánku, pretože revízor bol skúsený, nedal sa odrbať a začal už len dokolečka opakovať frázu "9.70 alebo volám security", tak Francúzky hovoriaci týpek indského vzhľadu sediaci vedľa nás s ním prehodil pár slov a potom mu nezištne zaplatil lístok. Pekné. Ľudia si pomáhajú (ale mladík určite vedel, že nemá platný lístok pretože sa furt obzeral smerom odkial prišiel revízor ešte dlho predtým) Vo Figueres sme sa prekvapivo rýchlo dostali na bus a za 20 min sme boli v Empuriabrava. Prvej babičky sme sa opýtali, že: ¿Por favor, donde está el Aeropuerto? Haha hijo (zasmiala sa babička), ¡aquí no hay aeropuerto! ¿Paracaídos? Sí, sí. Pues al aerodromo tienes que ir .... (nasleduje opis cesty na dropzónu, z ktorého som rozumel iba "ulica s veľa stromami") Ale hneď ako dohovorila začali nám nad hlavami všemožne rotujúc svišťať vrchlíky padákov, takže nebol problém. Došli sme asi dve hodiny predtým ako sme mali objednaný zoskok, takže sme sa ešte boli najesť v malej reštike KARTING BAR pri motokárovej dráhe, čo tam bola oproti. Ja som si dal menu "Bezolovnatý benzín" :-). Našu spolužiačku Maru sa nám stretnúť nepodarilo, nemali sme na ňu žiaden kontakt a nikto z crew o nej nevedel. Letisko to btw nebolo o nič väčšie ako Slávnica išlo len o to, že tam bolo dosť veľa ľudí, tri lietadlá v permanentnom provoze a celkom advanced administratíva. Dostali sme lístoček s číslom s ktorým sme mali ísť čakať von kde nás potom zavolali a rozobrali si nás inštruktori. Skákali sme s Michaelom z toho istého lietadla. On šiel prvý a ja posledný. Obidvaja sme skákali s kameramanom aj keď sme si ho nezaplatili (to bol taký obchodný ťah, že uvidíme fotky a určite si ich aj tak kúpime. Na Michaela to zabralo, na moju slovenskú šporovlivú náturu nie) Skákali sme v kraťasoch a tričku, v 4000 metroch bola už celkom zima ale dalo sa to prežiť. Výhľad sme mali nádherný na jednej strane jakési pohorie takých holých pieskových kopcov, na druhej strane more a pod nami Empuriabrava, čo sú také skomprimované Benátky. Keď sa otvoril padák tak som poprosil uja inštruktora nech spraví pár závitov špirály, ale zistil som, že mám nejak divne natiahnutý popruh medzi nohami a zvýšené G mi tam nerobí dobre, tak som sa rozhodol užívať si radšej vyhliadkový let. No a potom sme išli celí vyklepaní a vyzážitkovaní na pláž a pozrieť si Empuriabravu. Je to také mestečko v ktorom nebýva asi ani jeden domorodec. Všetky domčeky sú tam letné vily. Všetky ulice a sieť kanálov sú tam umelo naplánované niečo ako ten ostrov v tvare palmy kdesi v Emirátoch. A je tam strašne veľa slepých uličiek, čo vie nasrať, keď je človek nachodený a musí sa vracať pol kilometra naspäť lebo zle odbočil. No a tak. Vo Figueres sme na stanici stretli mojich spolubývajúcich ktorí sa vracali z Dalího múzea. Späť sme už išli v oveľa pohodlnejšom vlaku s klimatizáciou - dokonca trochu prehnanou, ešte pol hodinu navyše a statne by som tam prechladol. No musím si ísť písať domáce úlohy... Sí ja.

A tak sa nám z toho pomaly stáva týždenník. To je taká ideálna perióda, kedy už začnem mať výčitky, že som sa vykašľal na niečo čo som začal a že veď by som aj mohol niečo napísať. Problém je že sa u nás usídlil lehnič. Lehnič, to je taký semi-medicínsky výraz vynájdený jedným kamarátom (bývalým študentom medicíny s mierne ľavicovým zmýšľaním a nadšeným paraglidistom 🙂 Keď sa niekde usídli lehnič, tak sa človek ťažko zdvíha z postele a furt by len kaproval, kvasil a mrochnil. Iba sa tak momŕňa, ale nič poriadne nespraví. Ani z domu sa nevykiepi, keby žrať nemusel a ladnička by prázdna nebola. No ale dnes sa nám hajzla lehniča podarilo minimálne povystrčiť z okna, keď nie úplne vystrnadiť (on sa totiž môže kľudne latentne držať na rýmse pod balkónom a zaútočiť v nečakanú chvíľu). Mali sme totiž sanitárny deň. V izbe bol už bordel takého rázu, že keď som si chcel čeknúť maily, tak som musel notebook najprv hľadať pod dvoma vrstvami umelohmotných fľašiek a špinavých tričiek. A po zemi sa už nedalo chodiť bosý, lebo človek za sebou vláčil vlasy, smeti a chumáče čohosi. To je hranica môjho prirodzeného hnusu (je veľké šťastie, že hranicu tolerancie bordelu máme s Robom skoro identickú, čo je veľmi dôležitá vlastnosť spolubývajúcich), takže sme sa pustili trochu do upratovania. Z obdivuhodností, ktoré sme páchali spomeniem napríklad utieranie prachu aj úplne hore na poličke, kde to absolútne nie je vidno (sme totiž obaja mierne citliví na prach a už sme mierne soplili). Chceli sme to aj natočiť, pretože vidieť mňa ako robím veľké upratovanie je asi rovnako vzácne ako vidieť listového morského koníka (aj to bude, hneď jak postriháme zábery z akvária) ale zrovna vtedy sa pokazila kamera.

Čo bolo cez týždeň si už ani poriadne nepamätám. V stredu sme išli s Robovými spolužiakmi na nejaký free jazzový koncert do parku ciutadella. Dali sme si nejaké tapas. Konečne som si skúsil, čo je to za gastronomickú filozofiu – sú to klasické “zobance”. Človek si každú chvíľu niečo zobne, ale nikdy sa poriadne nenaje. Tj. čo sa mňa týka ja nemôžem večerať tapas. Pre mňa je jedenie prechod zo stavu absolútneho hladu do stavu absolútnej najedenosti.

V piatok sme nerobili nič. Prešli sme sa na pláž, zobrali sme aj kameru, takže sa hádam niečo z toho objaví aj tu.

V sobotu sme boli v L’Aquarium de Barcelona. Celkom zaujímavé. Nie veľmi, ale dostatočne, možno aj chválitebne (na hranici akceptovateľnosti za 15euro) Rybičky ma teraz na pol roka prestanú zaujímať. Ale videl som tam celkom pekné veci. Najviac som sa tešil na sklenený tunel popod bazén so žralokmi. Celkom pekné. A najviac ma prekvapili listové morské koníky. Nehorázne čo matka evolúcia urobila s týmito stvoreniami. Aby si ich nevšimli koníkochtiví predátori, evolučne sa im primontovali na telo žltozelené výrostky v tvare listov, ktoré vyzerajú úplne presne tak isto ako rastlinstvo v ktorom sa pohybujú. Najkrajší príklad mimikier aký som kedy videl.

A večer sme boli konečne v proslulom jazzovom klube Jamboree na nejakú skupinku jazzistov ktorí hrali Gipsy rythm jazz – čo je momentálne Robom veľmi vyhľadávaná odnož jazzu. Dalo sa.

No a v nedeľu bol sanitárny deň a čas na blog. Ta šak keď ma niečo napadne prihodím ďalší post.

Ešte niečo k nášmu stravovaniu. Jesť tu po reštauráciách je samozrejme veľmi drahé tak si musíme nájsť nejaký spôsob ako si zhotovovať stravu sami z potravín čo si nakúpime. Mne zatiaľ celkom stačí jesť dva krát denne. Ráno (okolo 12:00) sa je bageta s maslom a niečím (saláma, šunka, whatever) a večer keď sme doma tak sa niečo varí. Zatiaľ sme si nevarili nič zložitejšie ako špagety alebo cestoviny, ale rozhodli sme sa, že to zmeníme. Najbližšie sme si povedali, že dáme nejakú rybu z lokálneho marketu.

Ohľadom reštauračného stravovania: Včera som prvýkrát jedol španielske typické jedlo Paella. Avšak nebola to úplne typická paella, pretože bola s morskými obludami namiesto kuraťa – Paella con mariscos (teraz neviem čo je typickejšie). Robo si celkom pochutnával ale pre mňa to bol gastronomický horror, mal som ísť radšej do nejakého fastfoodu. Neodsudzujem ani tak tú paellu (čo je v podstate asi bežné rizoto) ako tie mariscos(morské obludy). Asi mám radšej keď je jedlo pripravené tak aby som ho už len nabral na lyžicu a súkal do úst. Nepáčilo sa mi ako musím dolovať malé kúsočky mäsa z toho takého zavinutého ružovo-priesvitného chrobákoidného živočícha so všakovakými chápadielkami a nožičkami. Mäso z mušle sa je síce pohodlnejšie ale je to pre mňa asi až príliš exotické. Jediné, čo sa ako tak dalo bola chobotnica rozsekaná medzi ryžou. Čo sa mora týka, ostanem asi pri starých dobrých rybách.

Pauzička, bola trochu dlhšia ako obvykle. Bol totiž predsa víkend. Už sa ani presne nepamätám, čo sme robili v štvrtok, ale myslím, že večer sme boli v malilinkatom jazz klubíku pri Riera Alta asi tak 6x6x6 metrov v ktorom hrala nejaká kubánska kapela. Bolo tam ludí neúrekom, prvú polku večera sme sedeli na oceľovej rampe, ktorá lemovala vrch miestnosti a točito okolo celej miestnosti viedla k záchodom. Tento klub má jednu zaujímavú zvláštnosť. Kapely v ňom začínajú hrať o 20:30 a končia cca o 22:00. Možno je to tým, že je umiestnený v obytnej štvrti. Každopádne keď sme z neho vyšli bolo 22:00, čo je aj na slovenské pomery v podstate začiatok večera, ale nemali sme už nič na pláne tak sme sa odasocializovali domov.

V piatok som sa spojil s nejakými ľuďmi od CS, ktorí sa vybrali do divadla. Povedal som si, že by som mal okúsiť aj takýto druh umeleckého zážitku aj keď bolo otázne, či z toho budem niečo mať. Som veľmi rád, že som sa dokopal. Vykľulo sa z toho vymakané improvizované divadlo. Skupina sa volá Planeta-Impro a bolo to ich predstavenie Impro-Fighters. Hrávajú ho skoro každý v piatok v nejakom divadle. Je tam moderátor-rozhodca a štyria improvizátori-zápasníci, ktorí robia proti sebe improvizačnú battle. Návštevník dostane spolu s lístkom aj kartičku na ktorú napíše nejakú vetu, slovo alebo bárzčo. Kartičky sa pred vstupom do sály hodia do kufríka z ktorého sa počas predstavenia v rôznych momentoch vyberajú a ovplyvňujú improvizáciu. Okrem toho dostane ešte ďalšiu kartičku, ktorá je z jednej strany zelená a z druhej červená a slúži na rozhodovanie, že kto vyhral daný battle. Na začiatku vyšiel moderátor, ktorého meno štamgasti skandovali hneď jak sa objavil. Na skandovanie svojho mena vždy reagoval svojim typickým tančekom. Potom postupne prichádzali zápasníci-improvizátori. Každý mal už vopred nejaký svoj charakter, ktorým sa predstavil, ale potom ho už veľmi nepoužíval, lebo museli improvizovať na určené témy. Na začiatku každej battle sa prečítal lístoček s hlavnou témou a potom sa ešte mohli aj pridať ďalšie na ďalšie ovplyvňovanie scénok. Bola napríklad scénka pri ktorej si každý okrem hlavnej témy vybral dve kartičky a keď rozhodca zapískal, musel svoje slovíčko nejakým spôsobom použiť vrámci svojej scénky. Bola to hotová drezúra hercov. A scény boli brutálne dynamické, úplne som nechápal ako si môžu tí ľuďia zapamätať všetky tie témy, ktoré momentálne majú improvizovať. Dosť dobrá bola aj disciplína keď si pri zapískaní rozhodcu musela dvojica vymeniť osobnosti. Scénku hrali dve herečky, z ktorých jedna akože rodila a druhá jej pri tom nejako pomáhala. Rozhodca pískal dosť rýchlo, takže každých päť sekúnd rodila iná. Bolo to dosť dobré aj napriek tomu, že ešte neviem až tak dobre po španielsky.

V sobotu sme sa vybrali na pláž mimo Barcelony. To je v podstate zdokumentované na videu. Chceli sme sa vyhnúť všetkým tým masám, ktoré sú vždy na mestskej pláži. Dohnali sme to do extrému a vybrali sme sa asi hodinu vlakom do nejakého mestečka severne po pobreží, čo bolo dosť zbytočné, lebo pláže sú relatívne pekné a voľné už pri asi tretej zastávke za Barcelonou. Ale neva, aspoň sme čosi videli.

Ja som bol večer ešte okrem toho aj na ďalšom CS-meetingu (Robo kapril doma, boli sme obaja mierne unavení z výletu, ale ja som sa rozhodol s tým bojovať, veď je sobota večer kua). Nestihol som sa s nimi dohodnúť cez webstránku ale našťastie som mal od piatku číslo jednej baby, čo tam mala byť. Bolo tam asi pätnásť ľudí. Stretol som sa s nimi na Rambla del Raval, kde práve dopíjali sangriu a chystali sa na dídžinu. Jeden chlapík(Parížan, ktorý zvolal meeting), mal kamaráta na správnom mieste a vybavil nám vstup zadara do klubu Otto Zutz s troma disco-stage-mi, kde sa normálne platí ujovi mäsu pred bránou 15 euro. Kebyže som kožušinová diskopipenka s fľakom od bieleho prášku pod nosnou dierkou tak by som bol už vlhká, znelo to “scene”-ovito. Ale tak povedal som si, že aspoň si pokecám s CS-ermi, vyberiem si stage s najmenej zlou hudbou a možno si aj zatancujem. Došli sme tam asi pol hodinu pred návalom, keď na hlavnom stage-i nebol ešte nikto. Tak sme si každý kúpili drink. Chvíľu sme robili cultural-exchange. Bavil som sa s nejakými grékmi, polkou, švédko-španielkou, parížanom a kanaďanom. Potom sa zaplnil hlavný stage a išli sme trsať na nejaký hip-hop. Postupne sme striedali do kolečka všetky tri stage. Pri druhom drinku som sa začal už celkom baviť. Domov sme sa začali rozliezať okolo 3:30, ja som končil tuším okolo 4:30. Zobral som si domov taxíka, čo som nemusel, pretože ako som sa dozvedel na druhý deň, zo soboty na nedeľu premávajú metrá celú noc. Nuž, čo už.

Nedeľu som mal vyhradenú na múzeá. Každú prvú nedeľu v mesiaci je veľa múzeí zdarma. Chcel som navštíviť minimálne dve: MNAC (Katalánske národné múzeum umenia) a Fundació Caixa, ktoré sa nachádzajú hneď pri Plaza España pri ktorej bývame, ale nakoľko som sa vykiepil z domu asi až o 14:00 tak MNAC-to väčšié bolo už zavreté. Ale aj Caixa bola celkom v pohode. Pozrel som si výstavu Číňanov zo školy Yi – čo je to také tradičné introvertné pseudo-intelektuálno: Biele plátno 4×4 metre a v rohu nejaká rukou nacápaná čierna machuľa. A potom tam boli ešte nejaké fotografie a filmy nejakej Hannah Collins, celkom dobré. Potom ako som sa dozvedel, že MNAC zatvára o 14:30 som sa len prešiel okolo a len tak som si browsoval okolie Monjuicu až kým som nedošiel na olympijský pľac. To je taký náš slavín x 4 ale namiesto partizánov je tam nejaký objekt, ktorý má asi znázorňovať olympijskú fakľu a vedľa neho je štadión. Také miesto dobré na kontempláciu. Tak som tam 20 minút kontemploval o tom, že ako by sa dalo vymyslieť to aby som v živote nemusel pracovať a len tak by som sa takto prechádzal po takýchto miestach.(to je môj obľúbený typ kontemplácie…) A potom som sa vrátil domov. Oprali sme, mierne sme si upratali izbu. Boli sme si zahrať ping pong na stolík, ktorý sme nedávno objavili v našom susedstve. Na CS-písala švédko-španielka, že organizuje nejaký menší CS-meeting pri festivale pouličnách umelcov pri mestskej pláži, tak sme sa tam vybrali, počúvali sme Argentínskych dychovkárov, zoznámili sme sa s Brazílčanom Juao-m, ktorý nám povyprával o brazílskej mafii, tancovali sme (teda ja) na nejaký bubnistický sprievod a tak.

Fu, akurát som to stihol, za 10 min mi začína español. Dovi|Dopo…