Vedeli ste, že Robocop fičal na MS-DOSe ? 🙂

Esta canción de Buena Vista Social Club, he oido tantas veces, pero sólo ahora he mirado a las letras. Muy impresionante. No conozco muchas nuestras canciones tradicionales o folk que tengan tanto sentimiento. Me gusta mucho.

¿y Tú Qué Has Hecho?

En el tronco de un árbol una niña
Grabó su nombre henchida de placer
Y el árbol commovido allá en su seno
A la niña una flor dejó caer.

Yo soy el árbol conmovido y triste
Tu eres la niña que mi tronco hirió
Yo guardo siempre tu querido nombre
¿y tú, qué has hecho de mi pobre flor?

Well, to write about the last days of a trip is the hardest. One lacks motivation. Mainly because one knows that he or she’ll be at home in couple of days and he or she knows, that he or she (oh, damn it, gender neutral talk, in this case it’s me) can tell everything verbally. But! I realised that I may later use this kind of text as a good memory restoration tool, when I want to remember the trip. And it will be the only way too as we forgot to take the f**king camera with us for the most interresting parts. So let’s do it. Even when it’s almost a week late news. This time in English again, since I’ve told everyone at home already, and I am in this international mood again.

First thing that is cool about our(me and Jano) trip to Skagen is that Skagen is the northernmost place of Denmark. There is something very attractive for me in these something-most places. It is the property of this very thin thingies protruding from the land to the sea, that if you stand on that tip and there’s only one direction you can walk to, that makes it kinda magical. I’ve experienced similar constellation of land in Gibraltar (point Europa) the last summer and that was wonderful too. Second cool thing is that it was my very first car-roadtrip. We counted the expenses we would need to get to Skagen by train, bus, public transport etc and found out, that it would be much cheaper to hire a car. Then we realized that hiring the car via a car rental company is much more expensive and we’ve made a mistake in our calculations but, we were lucky because one of Viera’s (Jano’s sister at whose place we were staying) friends was very kind to ask his granny about her unused car and she made us a deal: 1,5DK/km that was very generous. So saturday about a noon, we’re sitting in this 93 Honda something, floor covered in straw, cruise controller set at proper 80km/h (Denmark’s speed limit outside towns), leaving Herning and headed for Viborg, our first stop. Jano was driving during the whole car-trip. Not because I won any “who drinks and who drives” battle, merely because Jano didn’t trust my driving skills at all, but I didn’t care and enjoyed the view.

Viborg on the map seemed like a small-sized town of close to no significance, so that we’ve almost skipped it. But spending a couple of hours there was really worth it. It was my first contact with the nice Danish historic towns. Next time I read in a tourist guide that a town was the main residence of some ancient kings in middle ages, I’ll take it more seriously. And the lake in the middle of the town is cute too. And the Psychiatric hospital on it’s side. When my computer science profession finally get’s me, I’d want to spend my days rehabilitating there. So we’ve taken a nice romantic walk around the lake watching ducks and inventing stories about them. Mostly about relationships between male and female ducks. Btw. during our roadtrip we’ve done so many romantic walk’s with Jano, that If I did the same amount with some only-slightly-attracted-to-me-and-still-hesitating girl, I’d definitely get laid.

Our goal of that day was Aalborg. It’s like a second largest city in Denmark. At least something, since we’ve only seen Copenhagen from train and a bit from plane (well actually the whole Copenhagen, but from unpractical distance for observation). So back to Aalborg. Another town with it’s nice historical stuff, but this time with some bonuses of a larger city: clubs. About that later. We arrived there at about 5 o’clock. Again did some walking, again ended in a coffee bar (KlosterTorvet, nice one). There we’ve phoned our CouchSurfing host Nicholas and arranged a meeting in front of the McDonald in the center. (Them McDonald’s logos. As they’re almost always the hideous smudge of the city center’s historic look, they’re as well wonderful meeting points) Nicholas left his bike in town and we’ve driven to his place. He lives in a student dormitory. He and his flatmate Francesco, have a two room flat with entrance from a hallway with common kitchen. Kinda similar with Slovak student dorms, but little less mess. We got to sleep on the floor of Nicholases room. Nicholas showed us on the map of Aalborg that most interresting places are basically around that place where we met in the center. We wanted to check out the city a little bit more so we arranged that we’ll go out, then come for dinner and then go for drinks together with our hosts. So we went to the center, saw about three more interresting streets and buildings and again ended up in a coffee bar, where for the 48579th time we’ve discussed women, why I cannot get laid and wtf is my problem. All the time, we had a strage feeling that the waitress serving us was from Czech republic or Slovakia and understood everything we talked about, when she was around.

Then we went straight to Nicholases place, had good bolognese spaghetti Nicholas prepared for us and went to town again. Nicholas told us that he doesn’t want to stay late because he had enough yesterday, which was pretty much the same we didn’t want, because we wanted to head out to Skagen early in the morning. So Jano even generously decided not to drink and drive us to the town. (The previous plan was to ride a bike). The guys took us to this very cool underground club called 1000fryd, with the same level of undergroundness and alternativeness as our Subclub in Bratislava, but much cleaner and pleasant. We hit some alternative disco night (As far as my music recognition brain center could tell). I came to bar and asked for a non-alcoholic drink for Jano and a beer for me. The barman, who had a significant part of his face covered in piercing, was a very nice guy, who gladly described to me all the non-alcoholic beverage they had on the wall behind the bar. Finally I chose a rather unpleasant orange lemonade Jano almost spit back to my face, but what can you do. (Well after he was done, I’ve invited him to exactly the same, wachachacha… When he recieved the second bottle he’s taken the etiquette from the bottle as a proof of his great self-sacrifice to remind me of it for the rest of my life). Then we had some talk with the barman about sqatting in Europe, sat down for a while, chatted with our hosts, I almost initiated a discussion with a completely strange girl (that story is much better, when told by Jano… so I won’t bother) and then we went back.

We’ve woken up around 8:30 (when I say around I mean a bit later than that) packed our stuff and headed out to Skagen. All the way the weather was quite nice (for Denmark at least) but Skagen was totally covered in fog. We went straight to the Grenen, the northernmost point of Denmark. We parked the car on official Grenen touristic parking spot, thankful that off the season all the parking ticket vending machines were on holiday. We walked cca 20 min. along the sea shore (the only way how to not get lost in the fog) and finally reached the northernmost piece of Danish land. Then we kept wandering near the coast, still in quite dense fog. We went quite far from the crowd concentrated mostly on the “main” point, photographying their children on the junction of the northern an the baltic sea, so we ended up completely alone. The beach was made of a soft sand covered with little stones of different colors, so we collected some of them. Jano’s goal was a nice piece of every color, mine was to find the blackest stone possible. Then I wrote the link to my website to the sand in 1meter big letters and we were good to go. As the fog became a little thinner we decided to not return the same way and wander around a bit in the sand dunes further from the sea. To my surprise, we didn’t get lost and returned happily to the parking place. We checked the center of Skagen, had some fastfood and coffee in the harbour.

Another attractions we had to see according to the tourist guide were “Den tilsandede kirke”, a church that was built in 12. century and unfortunately for the churchgoers one sand dune decided to settle itself exactly on its location, so today only a tip of it’s tower can be seen by interrested tourists. Another spot was another (allegedly “wandering”) sand dune called “Råbjerg Mile”, probably without any significant building under it (yet). So I did another website sand link and we were done with our touristic goals at around 4. We had to be in Herning at 8 to return our car. So we decided to take exactly the same highway that we had taken to come here. Anyway, we were too tired to observe anything more.

Dnes sme sa s Janom odhodlali na prvý seriózny výletík do mesta Århus. Ževraj pekné historické centrum a tak. Z domu sme sa vykiepili niečo pred obedom. Jediný problém dňa nastal pri automate na vlakové lístky. Viera nám napísala na lístoček kvalitný návod s kľúčovými slovami v dánštine, ako máme stláčať po sebe gombíky, ale ja som aj tak smelo vyrazil spýtať sa dvoch lokálnych sympatických dievčat sediacich na zastávke, či by nám s objednávaním nepomohli. Nepomohli. Automat sa nechcel nechať presvedčiť nech prijme aspoň jednu z našich platobných kariet. Mali sme pri sebe len veľké bankovky, žiadne mince. Vyzeralo to už, že sa na vlakový trip budeme musieť vykašlať a vrátiť sa domov pre mince, ale jedna z lokálnych dievčin nám poradila, že ujovia vo vlaku niekedy bývajú “nice” a nedajú ti 600 DK pokutu, keď im pekne vysvetlíš, že automat na zastávke nefungoval. Boli dokonca ochotné sa za nás natívne prihovoriť. To ma celkom posmelilo, tak sme nakoniec do vlaku nastúpili. Vo vlaku Jano situáciu ešte prediskutoval cez telefón s Vierou a dospel k názoru, že pokutu 600DK (na jedného) radšej nebude riskovať. Ja som sa teda k jeho obavám pripojil a vystúpili sme pri najbližšom zastavení v mestečku Ikast, kde sme si kúpili lístok normálne za prepážkou a počkali pol hoďku na ďalší vlak.

Århus je také pekné útulné prístavné mestečko. Tak sme sa tam trošku pomomŕňali, kým sme nezačali mierne omŕzať, potom sme zmohnutí zamierili do nejakej kavianičky na čosi teplého a dali sa na ústup. Kostolíky, domčeky, no je to pekné, ale dokážem si to obzerať tak hoďku a stačí…

Tu som fyzicky, keby niečo: http://maps.google.com/maps?f=q&source=s_q&hl=en&geocode=&q=Birk+Centerpark&sll=56.128811,9.03177&sspn=0.006386,0.017188&ie=UTF8&t=h&ll=56.128745,9.031802&spn=0.000755,0.002148&z=19

Cesta do Prahy nebola ničím až tak veľmi zaujímavá, až na to že sme išli na Slovensko-České pomery celkom slušným vlakom, ktorý mal na strope koberce. Väčšinu času sme presedeli v jedálnom vozni debatujúc a zapisujúc Janove prevratné idey. V Prahe na vlakovej stanici sme sa trochu zmätene pomotkali po okolí stanice kým sme nedostali od Biby povel dojsť ku MacDonaldu. Od MacDonaldu to bolo k nej asi 10 min pešo. Biba je Janova kamarátka, s ktorou sa zoznámil (ako ináč) cez paraglajding. U Biby sme chvíľu posedeli, Jano si s ňou povymieňal pikošky z komunity do ktorej veľmi nepatrím a ktorým som teda veľmi nerozumel. Potom sa Biba (náruživá lezkyňa) išla venovať lezbe a my sme sa išli pomomŕňať po Prahe. Môj jediný turisticko-gýčový cieľ bol vidieť Vltavu. Tak sme si dali malú obligátnu okružnú prechádzku z Václaváku cez Karlúv most na Malú stranu a naspák. Potom sme znova získali potrebu mať nejaký cieľ, tak ho navrhol Jano. Ideme hľadať krčmu v ktorej tu kedysi ako 17-ročný prvýkrát pil Velveta a veľmi sa mu tam páčilo. Keďže začalo mierne popŕchať tohto cieľa sme sa radšej vzdali a zaliezli sme do celkom útulnej krčmičky U třech modrých koulí – už len kvôli tomu názvu. Keď sme zistili, že maličká miestnôstka asi 6×6 metrov nie je iba predsieň niečoho väčšieho ale that’s it, tak som sa najprv cítil trochu nepatrične, ako keby som niekomu vstúpil domov do obývačky, kde má práve debatu s nejakou návštevou. Avšak vrelé usmievavé privítanie barmanom írskeho pôvodu, ktorý pre nás od stola vyhnal dve servírky nás osmelilo aby sme si sadli. V malej typickej českej krčmičke nebol okrem servíriek, ktoré po chvíli odišli jediný Čech. Bol tam s barmanom živo diskutujúci anglicky natívne hovoriaci postarší párik a dve španielsky hovoriace dievčiny približne v našom veku; neskôr sa pridala ešte nejaká ďalšia skupinka pánov v strednom veku hovoriaca nejakým ďalším cudzím jazykom, pravdepodobne slovanského pôvodu. Tieto malé krčmičky majú svoje čaro čo sa týka sociálnej interakcie. Človek tam je súčasťou malej ad-hoc poskladanej uzavretej spoločnosti. Staral sa o to najmä írsky barman, ktorý každého sem-tam zapojil do rozhovoru na všeobecné konverzačné témy typu, že ženy nevedia šoférovať. Ja som sa v istý moment dokonca pristihol, že sa s ním rozprávam o výsledku rugby-ového zápasu írov proti angličanom. Ani neviem ako, objednal som si aj druhé pivo. Pôvodne som dokonca rozmýšľal, že v ten večer ani nebudem piť, ale v tejto atmosfére sa pivá ako keby samé objednávajú. Vždy sa nás síce pán barman zdvorilo opýtal či si dáme ďalšie, ale odpoveď bola viacmenej iba formalitou. Cítil som, že je mojou morálnou povinnosťou vypiť v tejto pivnici minimálne dve pivá, lebo budem za burana. Ale zas na druhej strane nemusel som podstúpiť až také sebazaprenie. Pivo mali vynikajúce. Oproti „bežnému“ pivu som mal pocit, že tam pribudli nové svieže bonusové chute. Niečo, ako dať si po dlhej dobe konzumácie rajčinového pretlaku, čerstvú rajčinu odtrhnutú z babiččiny zarádky. Domov sme sa vrátili relatívne skoro aby sme tam boli ešte pred Bibou, ktorá nám venovala svoje jediné kľúče od bytu. Ráno sme minuli svoje posledné Kačky na bagetu a lístky na električku, metro a autobus na Ruzyň. Cesta lietadlom relatívne nuda. Zase žiadne turbulencie, a to som si aj kávu naschvál objednal. V Kodani na letisku, čo je zároveň vlaková stanica sme si kúpili tri lístky na vlak do Herningu. Nie že by sme až toľko potrebovali ale iniciatívny prepážkový ujo predal nič netušiacemu Janovi lístok pre dvoch a ja som si prirodzene tiež kúpil pre seba. Ešte že som idúc tesne za ním nepovedal „to isté“ – mali by sme štyri lístky. Našťastie nám jeden lístok bezproblémov zobrali naspäť a dali nám za neho keš. Tak sme vlastne vybrali prvýkrát hotovosť, bez akéhokoľvek poplatku…

Do Vejle sme išli zatiaľ najluxusnejším vlakom aký som kedy videl. Ani nie tak na pohľad ako vybavením. Nad každým sedadlom bola elektrická zástrčka a v celom vlaku bolo Wi-Fi. Kebyže som ochotný platiť 1DK/Minútu, tak tam máme aj internet. Z Vejle do Herningu sme išli o nič menej pohodlným Regional-Tog-om. A z Herningu sme prišli do Birk Centerparku takým úplne malým motoráčikom, ktorý však vyzeral najmodernejšie zo všetkých tých troch. Zjavne tu neplatí, že čím menšia dzedzina, tým horšie zabezpečenie. No a teraz už sedíme u Asbjørn-a a Viery v ich roztomilom študentsom apartmá. Keď sa tak pozerám na Asbjørn-ove dánske učebnice matematiky a Vierine 400 stranové buchsle z marketingu, chcel by som byť nachvíľu znova študentom.

Well…

There are going to be some changes in my everyday routine, other than changing of the hideous background of my blog… Yesterday (20.3.2009) was the last day of my employment. I still have a mild hangover from the nice little wine tasting with couple of my work colleagues. It’s also finishing of the 3rd year of my professional IT experience as a programmer (9 months Accenture, 27 months Ars-Nova) – meaning this is already 3rd year during which i’ve been actually given money for sitting behind computer. So I’ve decided to take a little break. Most likely not from sitting behind computer, only from being given money.

What now?
Now this. For the next 1-2 weeks I’m transfering to Denmark, for no apparent reason. A friend just went and asked if I’d join and I said, well I’m free, so why the hell not ? I never planned this and that’s what I like about it.

Then I return. Probably bored from goal-lessly sitting and watching the shores of some cold seas, I’ll return full of enthusiasm for creating something. Hopefully. I’ve already figured out a project. It will be a software project about displaying information for guests of summer open air festivals or other cultural undertakings of that rank. It’s been on my mind for about a year now and I still feel that it might be a good idea. Which is good, because usually after 1 month I tend to dump most of my ideas. So this one is a good candidate to be realised, because
1. It has survived
2. It’s so far the only one I have

That’s the plan. And the other parallel plan is to contribute more to this blog. We’ll see…

And many others at xkcd.com

Takže ešte taký zrýchlený prehľad posledných miest v ktorých sme sa zdržali, predtým než dojdem domov. Zobudil som sa v hosteli trochu skorej ako Robo (ktorý už nestihne raňajky) a tak mám trochu času.

V Cádize sme mali najprv trocha problém s hľadaním hostelov. Prvý, ktorý som mal napísaný z Internetu stál 35euro na osobu. Mal som chuť odtrhnúť písmeno “S” z nápisu HOSTEL, lebo tam bolo vysoko nevhodné. Avšak kým sme sa predierali s batožinou uličkami k ďalšiemu odchytil si nás nejaký pán na bicykli a spýtal sa nás, že čo hľadáme. My že hostel a on že jeden by som mal. My že cena? a on že 15 na osobu, tak my že ideme si to pozrieť. Bolo to asi 100 metrov odtiaľ, vyšli sme do takého nejakého obytného domu na tretie poschodie. Chlapík sa volal Miguel, vlastníl taký roztiahnutý byt s viacerými izbami a prevádzkovali niečo ako hostel s názvom “Amigos de Miguel”. Tak sme sa ubytovali. Páčila sa nám izba a chlapík bol veľmi sympatický. Spýtal som sa, že kde je tu najbližšie internet, tak hneď mi do ruky vopchal malú brožúrku s mapkou, na ktorej mi vyznačil asi tri miesta. Na druhej mapke nám zas vyznačil pláže, centrum, kde sa zdržujú “jóvenes” (“mládežníci”) a Robovi odporučil nejaké miesto, kde sa mu bude dobre hrať na gitare. Taká pekná náhodička. Zrovna si išiel okolo nás na bicykli. Na druhý deň sme si boli na prechádzke okolo celej historickej časti Cádizu, tej ktorá je za bránou a ktorá je v podstate celkom pochoditeľná za jeden deň. Z každej strany tohoto poloostrova je celkom pekná promenáda s výhľadom na Atlantik. Prespali sme tam dve noci. Jeden večer, neviem, či prvý alebo druhý sme sa rozdelili. Robo chcel cvičiť na gitare a ja som si chcel ísť niečo písať. Po opýtaní sa asi troch “mládežníkov” som sa dostal do nejakej čajovne. Bola veľmi príjemná, človek sa tam vôbec nehanbil sedieť sám hodinu pri jednej šálke čaju (mám skúsenosť aj s miestami, kde vás po 20 min otravuje čašník, či ešte niečo nechcem a keď nie, tak či nechcem účet a keď nie, tak ajtak mi ho doniesie). Bol tam relatívny kľud asi pol hoďku potom sa okolo mňa začali zbiehať skupinky “mládežníkov”, ktoré boli už trošku živšie, ale stále to bolo decentné miesto veľmi priateľské osamotenému písaniu. A aj čaj mali dobrý. Približne po hodinke sa zrazu v čajovni stlmilo svetlo a všetci ľudia okolo mňa upreli zrak jedným smerom. Nechápal som čo sa deje. Nič som nevidel. Tak som si chvíľu klepkal ďalej. Potom sa zrazu pustila hudba, ktorá znela trochu hlasnejšie ako decentný orientálny ambient, čo hral predtým. Všetci stále čumeli jedným smerom. Povedal som si, že asi nejaká projekcia, ale nikde som nevidel projektor ani plátno. To už mi bolo blbé, tak som zaklapol notebook a pozeral som sa aj ja tým smerom (asi sa dialo niečo za rohom, kam som nevidel) aby som nevyzeral ako jediný ignorant v celom podniku. Asi 30 sekúnd na to pritancovala do našej uličky orientálna brušná tanečnica. Tanečnica aj vystúpenie bolo celkom pekné. Odohralo sa potom ešte raz, vždy na takých 5-10 minút zhasli svetlo a ľudia sa pozerali na tanečnicu. Dostali sme free performance, milé prekvapenie podniku. Zhrnutie Cádizu: Pekné výletné mestečko na okraji európy a zatiaľ najlepšia mestská pláž s veľkými vlnami. Na druhý deň sme vstali relatívne skoro ráno, lebo sme chceli ísť na autobus o 12:00 do Seville, ktorý sme dokonca aj stihli.

Sevilla bolo ďalšie veľké mesto, o ktorom sme absolútne nič nevedeli. Dokonca sme ani nemali zistené nijaké hostely. Tak som sa na autobusovej stanici zase spýtal, že kde je centrum a šli sme tým smerom. Ubytovali sme sa zase v prvom Penzióne ktorý sme zbadali. Zistili sme si cenu a šli sme potom ešte hľadať ďalej ale nakoniec sme sa tam vrátili. Keď nám bola ukázaná izba, trochu sme ľutovali. Bola to podľa mňa zatiaľ najhoršia izba akú sme mali. Bolo to na prízemí a nemalo to žiadne okná. Vetranie bolo privedené z vnútornej chodbičky. Vrátnik bol dementný. To bol ten lepší. Striedali sa dvaja. Ten druhý bol dementný, senilný a nahluchlý. Pred každou našou požiadavkou (typu chcel by som sa dostať do izby alebo chcel by som si vyzdvihnúť batožinu, čo som si tu nechal) nastalo 3minútové nepriateľské mrmlanie a potom nastal mód, že ako keby nič sa nedeje a požiadavka bola vybavená. Ale až tak nás to zase nedeprimovalo, veď neprišli sme sem spať na hostel. Boli sme asi 10 minút od centra. Teda za centrum sme prehlásili okolie brutálne veľkej katedrály, na ktorú sme narazili ako na prvú pamätihodnosť. Mňa na Seville nič špeciálne neupútalo. Ďalšie mesto s veľa historickými budovami, v ktorých sú nastrkané výklady obchodíkov s globálnymi značkami. Nábrežie rieky Guadalquivir je celkom pekné. Prišli sme v piatok popoludní a bol som rozhodnutý, že sa v tú noc musím zúčastniť nejakého spoločenského rušna. Tak som čekol CS Group a našiel som nejakú akciu, že Moonlight picnic. Stretávali sa o 9pm na nábreží Guadalquiviru pri nejakom hlavnom moste. Napísal som sms týpkovi čo to organizoval. Našli sme sa. Bol tam zatiaľ sám. Tak som išiel do supermarketu pre nejaké pivá, poháriky a buráky (bol to piknik, takže som nechcel byť jediná vtierka, čo nič neprinesie). Keď som sa vrátil bola okolo Carlosa(organizátora) už malá skupinka ľudí. Ktorá sa potom už len rozrastala. Skončilo to asi tak na 45. Celkom príjemní ľudia, väčšina Sevillanos, potom Nemci, nejaký týpek z Uruguayu, Austrálčanka, New Yorkčanky, bicyklista zo Škotska. Skoro pri každom som sa nachvíľu pristavil a pokecal som si. Najviac si pamätám Jorge-ho (Chorcheho) zo Seville, ktorý je programátor ako ja a hneď sme našli spoločnú tému sťahovania nelegálnych torrentov, programovanie a flamewar na Microsoft. Potom tam bol nemec Volker, podredovaný študent medicíny (zameraný na neuroscience), ktorý tam bol na nejakom praktiku. Zaujímaví ľudia, zaujímavé rozhovory. Po skončení pikniku asi tak o 2:30 sa ľudia rozhodli ísť na nejakú nearby diskotéku. Ja som mal už v sebe trochu pivno-vínnej zmesy (Bier nach Wein, lass das sein ABER! Wein nach Bier das rat ich dir! takže v pohode) tak som sa vyprevadil s nimi. Na tejto diskotéke boli zaujímavé dve veci. Ujo bodyguard, ktorý budil rešpekt už z dvaciatich metrov. Bol to taký uzlík svalovej hmoty s priemerom 2 metre na dvoch svalnatých nožičkách. Ale jeden z CS-károv nám vybavil všetkým free vstup, takže super, mohol som ísť pred odchodom čeknúť aj vnútro. Druhá vec bola, že diskotéka bola open-air. Vekový priemer dievčat však konvergoval k 14 takže to nebolo ani z hľadiska sociálnej interakcie veľmi zaujímavé. Okrem toho sa mi tam prihováralo na môj vkus až príliš veľa homosexuálnych mladíkov, takže som sa odtiaľ radšej zdvorilo zdekoval. Odchádzali sme našťastie viacerí, tak ma jedna z lokál Sevillaniek odprevadila až do mojej štvrte, lebo ináč by som sa seriózne dlho motal po nočnej Sevilli. Na druhý deň sme boli najprv čeknúť spôsoby dopravy do Lisabonu. Zistili sme že vlakom to nejde, lebo by sme museli ísť cez Madrid. Jediné, čo išlo bol autobus. Tak sme si kúpili lístok a šli sme sa ešte s kamerou podokumentovať v centre Seville (neviem ako sa to skloňuje). Autobus šiel až o 23:30 v noci. Času sme mali dosť. Potom ako sme si vybrali batožinu u nášho senilného recepčného asi o 21:30 sme ešte zamieili do jedného z parkov. Robo si chcel zahrať na gitare a ja som bol nachodený a chcel som sedieť. Cesta busom mala byť dosť dlhá, až do 6 ráno Sevillského času (Portugalsko má o hodinu menej ako Španielsko), tak som si vytasil notebook, že si ponahrávam nejaké nové mp3 do playeru. To som zjavne v tomto parku nemal robiť, lebo som začal pôsobiť ako bohatý turista a ihneď si ma všimol nejaký lokálny čuráčisko zlodej. (Pardón za výraz ale zlodeji sú proste kokoti, kradnutie veľmi neschvaľujem, a už vôbec nie kradnutie mne). Sedel som na lavičke v takom tmavšom rohu parku. Okolo mňa boli Robov a môj veľký ruksak a vedľa seba som mal voľne položenú kameru a veľmi som jej nevenoval pozornosť. Robo hral na gitare asi 6 metrov odomňa ale bol otočený tvárou odomňa a od vecí. Čurák sa najprv pribížil asi na 2 metre odomňa presne za mojím chrbtom. Bol za kríkom a čekoval sitáciu, že ako veľmi dávam pozor na svoje veci. Ja som veľmi pozor nedával, pretože som bol zahĺbený do nahrávania mp3-jek do playera a mal som na ušiach sluchátka. Veľmi vhodná obeť. Pár krát som sa obzrel ale nevenoval som mu veľkú pozornosť, nebol som mentálne naladený predpokladať o okoloidúcich ľuďoch, že ma chcú okradnúť. Potom si Čurák všimol Roba, že by sa možno mohol zapliesť do incidentu, keby ho videl, tak sa k nemu priblížil a začal sa s ním priateľsky rozprávať. Nevedel, že Robo je so mnou a ja “strážim” aj jeho ruksak. Povedal mu niečo typu, že každý máme svoj život, on nech si hrá na gitare a jeho nech nechá venovať sa kradnutiu. Ešte mu Čurák aj cigaretu ponúkol. Potom sa začal plaziť smerom k mojej kamere. Pár krát sa otočil na Roba a ukázal mu palcom, že O.K. všetko v poriadku, ja si tu len okrádam tohto týpka. Keď bol dosť blízko ku mne a Robo už videl, že to Čurák myslí vážne tak mu povedal, že “Pero él es mi amigo”. To som si ho už aj ja všimol, ale stále len ako človeka, ktorý sa rozpráva s Robom, asi niečo o hudbe, predpokladal som. Čurák len tak, že “Ááá, es tu amigo… tak to je všetko ináč.” s úsmevom sa zdvihol ako keby sa nechumelilo, vrhol na mňa a batožinu skúmavý pohľad a odišiel. Až retrospektívne som sa od Roba dozvedel, že Čurák bol zlodej, ktorý nás chcel okradnúť. Potom som si pospájal všetky svoje letmé zahliadnutia a zrekonštruoval som si, že vlastne celý čas okolo mňa chodil a striehol na moje veci. Strašne ma to vytočilo a najbližšiu pol hodinu som o každom cudzincovi predpokladal, že je zlodej. Už sa mi ani v parku nechcelo veľmi zostávať. Robo ešte chvíľu hral na gitaru, ale ja som už v každej skupinke videl banditov, tak sme sa radšej pobrali na autobusovú stanicu.

Autobus do Lisabonu šiel tiež dosť veľkou obkľukou, cez Faro, čo je vpodstate úplny juh Portugalska. V autobuse som spal asi tak 10 percent času. Nie že by som bol zaujatý výhľadom, len sa nedalo pre nedostatok pohodlia. Keď sme boli vyhodení v Lisabone o 5 ráno (Portugalského času), tak nepremával ešte žiaden druh mestskej dopravy. Dala sa s nami dokopy jedna New Yorkčanka, ktorá tiež mala ten istý problém ako my: dostať sa do centra a nájsť nejaký voľný hostel. Tak sme sa traja poskladali na taxík a boli sme odvezení na prvú adresu z jej zoznamu. Mali miesto iba pre jedného, takže ona to hneď zobrala a my sme šli ešte ďalej. Šla s nami, lebo do jej izby ju mohli pustiť až od 12-tej, tak šla ešte zistiť ďalšie možnosti. Ževraj teraz žije v Ríme a pracuje vo filmovej produkcii. Zaujímavé. Týpek v prvom hosteli bol veľmi nápomocný, dal nám mapku mesta a vyznačil nám na nej nejaké ďalšie hostely. Asi tretí z nich mal miesto. Lisabon je zatiaľ najdrahšie miesto, čo sa týka hostelov 20 euro za noc v sharovaných izbách. Bolo to asi hlavne tým, že sme boli v absolútnom centre, ale boli sme takí uťahaní, že sme zobrali prvé voľné miesto. Poet´s hostel je veľmi pekne spravený, všetko tu má veľmi pekný moderný umelecký design a je tu net. Potom ako som sa dozvedel, že týpek z CS, ktorý nás má ubytovať nás môže ubytovať len na jednu noc, tak sme sa rozhodli, že to sa nám už nechce sťahovať, tak sme si hneď bookli aj ďalšie dve noci až do nášho odletu. Z Lisabonu som zatiaľ videl len Belém a ochutnal som slávny Pastel de Nata z tej slávnej Belémskej Pastelarie. Hmm, dalo sa ale nič prevratné. Povedal by som, že taký obyčajný kruhový koláčik plnený niečim ako puding. To je zatiaľ všetko. Idem explorovať ďalej.

Boli sme sa pozrieť v Alhambre. Väčšinu uvidíte na videu, ak sa to podarí postrihať. Učarila mi najmä výzdoba stropov v Sala de los Abencerrajes , ktorá bola vyrobená z dokonale symetrických a presných geometrických útvarov ale bola tak komplexná, že pôsobila až organicky. Klobúk dole páni Arabi z 15. storočia. Večer bola v reštaurácii v uličke oproti našemu hostelu nejaká free flamenco action, tak sme sa tam šli najesť. Bolo tam také pokľudnejšie prostredie, vhodné skôr pre generáciu alebo dve pred nami. Ale páčilo sa mi. Objednal som si zatiať najdrahšie jedlo z celého zájazdu (15 euro, na low-budget zájazd dosť) – Bravčový sirloin (neviem ako sa to preloží do slovenčiny, môže to byť kľudne aj panenka, ale nie som si istý) nech už je sranda, keď sme v takom nóbl prostredí. Jedlo stálo za každý cent do neho vložený, zatiaľ asi najlepšie bravčové aké som kedy jedol. Kľudne by som za to dal aj 25 euro. Dokonca som jedol pomaly (moja mama teraz neverí, ak to číta), aby som si to lepšie vychutnal. Na druhý deň sme museli byť zbalení a vyprataní z izby o 10:30. Keď sme odchádzali z hostela, ujo recepčný sa nás pýtal, že kam máme namierené. My, že do Malagy, tak nám hneď aj povedal odchody autobusov, že najbližší nám ide o 12. A zároveň sa počudoval, že prečo tam vlastne chceme ísť, že podľa neho tam nič nie je zaujímavé. Tým podlomil náš už aj tak dosť chabý názor na Málagu, mesto mne známe asi iba tým, že sa ho nejakým spôsobom dotýka Picasso. Povedali sme si, že radšej tam nebudeme prespávať, iba si pozrieme mesto a pôjdeme rovno do Gibraltáru. Tak sme prišli do Málagy a dozvedeli sme sa, že jediný autobus do Gibraltáru nám ide hneď asi za 2 hodiny. Hodili sme si batohy do úschovne batožiny. Naších objektívnych 50 kg (oba veľké ruksaky, stan a robov malý ruksak) sa mi podarilo narvať do jednej skrinky typu Small(za 3 euro) po aplikovaní pokročilých batožino-kompresných metód, pri ktorých som skoro vylomil dvierka na úžasnej staničnej elektronickej úschovni. Takto odľahčení sme sa vybrali užiť si hodinu a pol z Málagy. V okolí stanice sme sa hneď prvého týpka spýtali, že či tu niekde neni niečo ako historické centrum. Týpek, že sorry ale o ničom takom neviem. Tak asi neni. Tak sme sa ďalšej tety spýtali, že aspoň kde je more. Ona nám ukázala približný smer na more a potom sme tak nejak intuitívne smerovali ulicami, ktoré vyzerali aspoň trochu dôležito prešli až k moru. More tam bolo vo forme veľkého industriálneho prístavu, ktorý nebol ničím zaujímavý. Tak sme sa obrátili a povedali si, že kašleme na explorovanie v takomto teple a šli sme stráviť našu zostávajúcu hodinu v Málage v klimatizovanom nákupnom centre pri hlavnej vlakovej stanici (ktorá je pri hlavnej autobusovej stanici odkiaľ nám šiel bus). Trochu ma to mrzelo, že sme tu nič nevideli ale pred nami bol Gibraltár, na ktorý som sa už veľmi tešil.

Do Gibraltáru sme dorazili navečer. The Rock (Skalnatý kopec, ktorý je dominantou poloostrova) bol vidieť už na okraji mesta La Línea de Concepción, ktoré leží na španielskej strane. V la línea sme nemali zistené vôbec žiadne hostely. Tak sme sa proste vydali nejakou cestou aj s batožinou (s batžinou!!!), že hádam dojdeme do nejakého centra. Najprv sme chvíľu blúdili, neskôr sme zistili, že sme sa vydali úplne mimo centra. Potom sme sa opýtali jednej dievčiny, že kde by sme našli Internet alebo hostely. Poslala nás samozrejme tam, odkiaľ sme asi 10 minút šlapali. Tak sme si zobrali taxíka, ktorému sme povedali nech nás vezme niekde do centra, že chceme nájsť hostel. Tak nás zobral po hosteloch o ktorých vedel. Vždy počkal pred v chodom kým sa opýtam či majú voľné a koľko stoja a po odmietnutí sme šli ďalej. Cenami sme boli najprv šokovaní 52euro za dvojizbu, 48euro za dvojizbu a podobne. Pri druhom alebo treťom hosteli sme sa dali vyložiť aj keď sme do neho nechceli ísť, len sme už boli celkom blízko centra a nechceli sme ďalej platiť taxikárovi. Najlacnejší hostel, čo sme našli bol za 38 euro za dvojizbu (19 na jedného), aj do neho sme sa vrátili až po tom ako sme zistili, že aj ďalšie dva sú buď plné alebo drahé. Radšej sme ale peniaze za hostel obetovali, lebo La Línea je dosť veľké mesto, kde prespávať na pláži môže byť dosť nebezpečné. A v Gibraltári to bolo absolútne vylúčené, pretože okrem toho, že skoro celý poloostrov obkolesujú skaly a prístavy, nevedeli sme, že aký prístup k takémuto prespávaniu má konzervatívna britská polícia.

Ráno sme vstali relatívne skoro, nechali sme si batožinu v hosteli (už túto službu považujeme za samozrejmosť) a vydali sme sa do Gibraltáru. Hranica medzi Španielskom a Gibraltárom sa berie celkom seriózne aj keď Gibraltar je súčasťou EU. Je to asi preto, že nie je súčasťou colnej únie či čo. Dokonca sme aj ID ukázať museli. Hneď za hranicou sme stáli na zaujímavej križovatke, kde sa letisková dráha križuje hlavnou prístupovou cestou na Gibraltár. Mali sme červenú lebo išlo lietadlo. Je to brutál, máme to aj nakamerované. Hneď po príchode za hranice nás privítal pohľad na typickú anglickú červenú telefónnu búdku a doubledecker. Boli sme rozhodnutí, že sa chceme dostať na vrch Rock-u. Kým sme našli základňu lanovky, prešli sme ešte klasickým anglickým (nikdy som nebol v anglicku ale úplne to tak pôsobilo) centierkom so souvenir shop-mi, fish and chips barmi a burger king-ami. V dolnej stanici lanovky sme sa dozvedeli, že na vrchu Rock-u sa nachádza veľa opíc – makakov a prečítali sme si nejaké inštrukcie ako s nimi vychádzať v mieri. Hore bolo nádherne, pre mňa to bolo zatiaľ najzaujímavejšie miesto roadtripu. Aha tu by bolo dobré uviesť nejaký rebríček doterajších miest:

1. Miesto moderná architektúra: Valencia – L’hemisféric a okolie
1. Miesto historické budovy: Granada – Alhambra
1. Miesto všeobecne zaujímavé miesto: Gibraltar – The Rock a Europa Point

Makaky boli dosť drzé. Počas nášho pobytu na výhliadkovej plošine ukradli jednému dietaťu z kočíka dva banány a jednu fľašku. Jedno dieťa prišlo o svoj jogurt a jednému malému chlapcovi ukradli priamo z vrecka na nohaviciach nejaké ovocie. Všetko si to uchmatli a prežúvali na zábradlí asi o 2 metre ďalej ako keby sa nechumelilo. Žiaden náznak výčitiek v tvári iba slastné debužírovanie práve ukradnutého banánu a obzeranie sa po ďalšej obeti. Veď to je predsa naša chyba, že nám trčí z kočíkov a ruksakov jedlo aj napriek výstrahám z tabuliek… Okrem výhliadkovej plošiny sme si pozreli ešte aj druhý kopec a nejaké bývalé vojenské obstrelovacie základne. Potom sme sa vrátili lanovkou dole, najedli sme sa a zobrali sme si autobus na Europa Point – južný cíp Gibraltaru. Pozreli sme si ako vyzerá Afrika (Maroko) zo vzdialenosti plus-mínus 25 km a Gibraltársky prieplav (či ako sa to volá). V tomto bode nášho výletu som sa cítil naozaj ako pravý cestovateľ. Gibraltar bolo pre mňa vždy niečo čo znie ako keby to bolo brutálne ďaleko. A bol som tam. Yes.

Z Europa Pointu sme sa dali odviezť autobusom naspäť až na Frontier. Vrátili sme sa do hostela v La Línea, vyzdvihli si batožinu a šli sme na autobusovú stanicu, odkiaľ nám mal ísť autobus o 20:00. Problém bol, že sme nevedeli kam. Chceli sme prespať jednu noc na pláži niekde medzi Gibraltárom a Cádizom ale netušili sme kde. Autobus išiel po diaľnici do Cádizu a keď ste chceli ostať v nejakom malom mestečku, museli ste sa nechať vyložiť na nejakej križovatke a dúfať, že tadiaľ niečo pôjde, alebo, že to nie je ďaleko od cieľového mestečka. Pri okienku som sa bol asi sto-krát spýtať na rôzne destinácie a cenové pomery. Teta zo mňa bola už dosť nervózna. Kým sme tak nervózne strategizovali, že kam pôjdeme (bolo 19:40), objavila sa pred nami skupinka slovenských tínedžerov. Dali sme sa s nimi do reči. Vysvitlo, že sú to nejakí chalani, ktorí sem prišli na leto pracovať, majú tu v neďalekom meste prenajatý byt a vracajú sa z výletu. Pýtali sme sa ich či nám nevedia odporučiť nejaké plážové mestečko a oni hneď, že keď pláž tak Tarifa. Toto mesto figurovalo už predtým ako jedna z našich možností, pretože to bolo podľa mapy najjužnejšie miesto na Iberijskom poloostrove. Tak nebolo čo riešiť. Kúpili sme si lístok do Tarify. Keď som sa šiel posledný krát k okienku spýtať, že odkiaľ nám to ide (moja 184. otázka), teta na mňa už len s vycerenými zubami zabrechala nejaké číslo.

Tarifa je ževraj windsurferský raj. To znamená, že tam väčšinou fučí jak sviňa. Nám fučalo dosť, ale bolo to ešte znesiteľné. Pláž bola fakt obrovská a tiahla sa ďaleko za mesto, takže sme sa vôbec nebáli, že po nej chodia nejaké upratovacie čaty, ktoré ju upratujú tak ako v Barcelone. Usídlili sme dunách na okraji, kde bolo medzi pieskom aj trochu trávy, takže bola istá možnosť, že sa nám menej zapieskujú veci. Avšak prespať na pieskovej pláži bez toho aby sa vám do spacáku dostalo aspoň 100 gramov piesku je skoro nemožné, takže sme to až tak neriešili. Ešte aj teraz keď v Cádize píšem tento blog si z ucha môžem vyšparchať ľubovoľné množstvo tohoto fajnového stavebného materiálu. Veci sme si znova zabalili do vrchlíku stanu a ľahli sme si spať. Nekedy v strede noci sme sa obaja zobudili. Na vrchlíku obalujúcom naše stany sa nachádzali veľké kvapky rosy a Robov spacák bol celý premoknutý. Vzduch od atlantiku je asi trochu vlhkejší ako od stredozemného mora. Robo sa prezliekol a strávil zvyšok noci zabalený do stanového spodku nadávajúc na rôzne plastové upínacie mechanizmy, ktoré ho tlačili do rebier. Bola síce pekná hviezdna noc, ale obaja sme sa už tešili na ráno. Po východe slnka nám všetky veci okamžite uschli a spali sme potom asi ešte do obeda. Ja som sa potom vybral aj s batožinou na južný koniec Tarify, kde mal byť podľa všetkého najjužnejší bod Iberijského poloostrova. Na úplnom okraji mesta trčala do mora akási pevnosť s nápisom Military zone. Tak som sa uspokojil len s tabuľkami Océano Atlántico a Mar Mediterráneo, ktoré boli hneď oproti sebe a upozorňovali na fakt, že sa práve nachádzam na mieste, kde začína stredozemné more. Na moste k pevnosti sa mi prihovoril jeden francúz na bicykli, len tak vrámci cestovateľskej družnosti, všimnúc si moju asi 32kilovú batožinu. On tiež necestoval na ľahko. Po bicykli mal povešaných 65 kilogramov všeliakých tašiek. Urobil som pre neho pár fotiek ako sa liepňa na tie dve turisticky významné tabuľky. Volal sa Olivier a fičal na bicykli už od Francúzka. Mal so sebou stan a dokonca aj paraglide-ový padák. Práve čakal na loď do Maroka odkiaľ chcel pokračovať do Južnej Ameriky najmúc sa ako crew na nejakom sail-boate. Nuž Good Luck povedal som mu a rozišli sme sa, musel som už upalovať na autobusovú stanicu, kde som sa mal stretnúť s Robom a odkiaľ nám išiel 14:25 bus do Cádizu.

V Trevelézi nám dvaja nemeckí mládežníci odporučili hostel v Granade v štvrti Albaycín hneď oproti Alhambre. Tak sme tam hneď po príchode do Granady zamierili a zase sme mali šťastie. Mali voľné miesto, stálo to 15,70 na osobu/noc aj s raňajkami (toast s lekvárom) a hoci to bola cena za izbu kde by sme boli ôsmi, ujo nás dokonca dal do samostatnej dvojizby. Máme tu aj internet na izbe, takže striháme a uploadujeme videá o dušu. Plán je taký, že tu zotrváme tri noci až do pondelka (1.sept) rána a potom pôjdeme na autobus do Málagy. Na nedeľu poobede sme si naplánovali obligátnu návštevu Alhambry, na ktorú sme si po prečítaní nejakých komentov na internete radšej rezervovali lístky dva dni dopredu (dôvod=mrte ľudí/obmedzená kapacita). Okrem toho sme venovali cca pol dňa nákupom suvenírov. Teda nie že by sme toho nejako veľa nakúpili, ale nachodili sme sa dosť. Granada je také arabsko-španielske mesto. My sa v podstate stále pohybujeme iba v našej štvrti Albaycín, ani sa nám veľmi nechce ísť do tej modernej časti. Robo je nadšený z toho ako tu na každom rohu možno vidieť nejakého cigána s gitarou v ruke, ktorý hrá flamenco. A tak, toto bude taký kratší post, lebo sme ešte ani v Alhambre neboli a ešte tu budeme jednu noc…

Čo sa videa týka, stále treba čekovať Robov playlist.