No dobre tak zas čosi napíšem… Zachvátila nás mierna rutina a nuda. Ani to video sa nám už nechce strihať. Kúpil som si knižku po španielsky nech trochu praktikujem každý deň, a naozaj ju aj čítam každý deň. Volá sa Antes del Big Bang. Je veľmi zaujímavá, ale téma je teoretická fyzika, takže ma to uvádza do veľmi introvertných konteplácií a negatívne to ovplyvňuje môj spoločenský život. Radšej som si mal kúpiť niečo ľahšieho, niečo ako Sex and the city alebo podobnú ľahkú beletriu.

Hmm, ale čo sme robili predošlý týždeň? Fu! Nič moc. Chodil som behať po okolí Montjuicu (našiel som si svoju trasu sledujúc ostatných bežcov. vždy keď som už mal podozrenie, že daný človek tuší že ho sledujem, tak som sa odpojil aby som nevyzeral ako nejaký parkový úchyl…) Nespomínam si na žiadnu veľmi významnú udalosť počas týždňa. V štvrtok sa začala slávna Festa de Grácia, slávnosť kedy sa v štvrti “Grácia” vyzdobia uličky všeliakými alternatívnymi metódami, napr postrihanými plastovými fľašami alebo sochami vytvorenými z lepiacej pásky a podobne a súťažia o najlepšiu uličku. Okrem toho sa v každej uličke postaví malý stejdž na ktorom potom hrajú nejaké kapely, väčšinou buď nejaké Katalánske dychovky alebo mladé amatérske kapely spievajúce poväčšinou nejaké covery. Také celkom milé, komorné a tak. Ale mojito je tam aj tak drahé (5euro). Takže v piatok a v sobotu sme boli tam. V sobotu sme boli aj s naším novým spolubývajúcim Thomasom z Nemecka (jediný spolubývajúci s ktorým sa rozprávame, s ostatnými si nemáme veľmi čo povedať).

Aha a ešte toto. Posledné dva týždne som mal takú spolužiačku, že Mara z Nemecka, ktorá je nadšená skydiver-ka (asi 160 zoskokov, čo je ževraj akože strašne málo) a ktorá po kurze, ktorý jej končil tento víkend išla s frajerom do najväčšej dropzóny v Európe – Empuriabrava. Tak som si hovoril, že by si možno tiež mohol ísť skočiť. Veď naposledy keď som skákal v Slávnici, vyhodili ma do mraku takže som nič nevidel. Ale nebol som veľmi rozhodnutý, lebo cena a tak. Ale v štvrtok som bol pozreť na práve začínajúcu Festa de Gracia, kde som sa mal pôvodne stretnúť s nejakými CS-ermi ale nakoniec som tam našiel svojho spolužiaka zo špániny Michaela (19-ročný kanaďan), tak som sa nakoniec vykašlal na CS-erov. Počas čekovania fiesty nejako došlo na moje plány na víkend a spomenul som, že rozmýšlam nad Empuriabravou a on že tak nerozmýšlaj a ideme. A ja že no dobre teda… Tak sme sa v nedeľu rozhodli ísť do Empuriabravy skočiť si z lietadla.

Tak som v nedeľu vstal o

!!! 😮 OMFG !!! . . . —> !!! 6:30 !!! <--- . . . !!! :-o OMFG !!! aby sme sa dostali na vlak o 8:25 do Figueres (kde je mimochodom aj ževraj celkom dobré Dalího múzeum na ktoré som úplne zabudol). Cestovali sme asi 2,5 hodiny vo veľmi priemernom vlaku v ktorom to páchlo ako v neudržiavanej karose a ani tam nebola klimatizácia. Cestu nám spríjemnilo divadelné predstavenie odohrávajúce sa o prepážku ďalej od nás: Francúzky mladík nemajúci lístok snažiaci sa hrať blbého pred španielskym revízorom. Čo ma veľmi prekvapilo bolo, že keď už mal mladík zjavne na kahánku, pretože revízor bol skúsený, nedal sa odrbať a začal už len dokolečka opakovať frázu "9.70 alebo volám security", tak Francúzky hovoriaci týpek indského vzhľadu sediaci vedľa nás s ním prehodil pár slov a potom mu nezištne zaplatil lístok. Pekné. Ľudia si pomáhajú (ale mladík určite vedel, že nemá platný lístok pretože sa furt obzeral smerom odkial prišiel revízor ešte dlho predtým) Vo Figueres sme sa prekvapivo rýchlo dostali na bus a za 20 min sme boli v Empuriabrava. Prvej babičky sme sa opýtali, že: ¿Por favor, donde está el Aeropuerto? Haha hijo (zasmiala sa babička), ¡aquí no hay aeropuerto! ¿Paracaídos? Sí, sí. Pues al aerodromo tienes que ir .... (nasleduje opis cesty na dropzónu, z ktorého som rozumel iba "ulica s veľa stromami") Ale hneď ako dohovorila začali nám nad hlavami všemožne rotujúc svišťať vrchlíky padákov, takže nebol problém. Došli sme asi dve hodiny predtým ako sme mali objednaný zoskok, takže sme sa ešte boli najesť v malej reštike KARTING BAR pri motokárovej dráhe, čo tam bola oproti. Ja som si dal menu "Bezolovnatý benzín" :-). Našu spolužiačku Maru sa nám stretnúť nepodarilo, nemali sme na ňu žiaden kontakt a nikto z crew o nej nevedel. Letisko to btw nebolo o nič väčšie ako Slávnica išlo len o to, že tam bolo dosť veľa ľudí, tri lietadlá v permanentnom provoze a celkom advanced administratíva. Dostali sme lístoček s číslom s ktorým sme mali ísť čakať von kde nás potom zavolali a rozobrali si nás inštruktori. Skákali sme s Michaelom z toho istého lietadla. On šiel prvý a ja posledný. Obidvaja sme skákali s kameramanom aj keď sme si ho nezaplatili (to bol taký obchodný ťah, že uvidíme fotky a určite si ich aj tak kúpime. Na Michaela to zabralo, na moju slovenskú šporovlivú náturu nie) Skákali sme v kraťasoch a tričku, v 4000 metroch bola už celkom zima ale dalo sa to prežiť. Výhľad sme mali nádherný na jednej strane jakési pohorie takých holých pieskových kopcov, na druhej strane more a pod nami Empuriabrava, čo sú také skomprimované Benátky. Keď sa otvoril padák tak som poprosil uja inštruktora nech spraví pár závitov špirály, ale zistil som, že mám nejak divne natiahnutý popruh medzi nohami a zvýšené G mi tam nerobí dobre, tak som sa rozhodol užívať si radšej vyhliadkový let. No a potom sme išli celí vyklepaní a vyzážitkovaní na pláž a pozrieť si Empuriabravu. Je to také mestečko v ktorom nebýva asi ani jeden domorodec. Všetky domčeky sú tam letné vily. Všetky ulice a sieť kanálov sú tam umelo naplánované niečo ako ten ostrov v tvare palmy kdesi v Emirátoch. A je tam strašne veľa slepých uličiek, čo vie nasrať, keď je človek nachodený a musí sa vracať pol kilometra naspäť lebo zle odbočil. No a tak. Vo Figueres sme na stanici stretli mojich spolubývajúcich ktorí sa vracali z Dalího múzea. Späť sme už išli v oveľa pohodlnejšom vlaku s klimatizáciou - dokonca trochu prehnanou, ešte pol hodinu navyše a statne by som tam prechladol. No musím si ísť písať domáce úlohy... Sí ja.