Rano sa vyberam na caj a radu do Angela’s Cafe. Zevraj do Garze (po cinsky Ganzi [gan-c]), kde chcem ist ide asi 5 autobusov, ale treba na ne cakat na ulici a mavat inac nezastavia. Mne nezastavia ani na mavanie. Ked ma odignoroval asi treti, zacinam sa zhanat po minivane, ktory mi ponuka tibetsky Michael Carradine s dlhymi vlasmi a klobukom.

Opat cestujem s budhistickymi mnichmi. Lepsie povedane s mnichom, mniskou a jednou asi storocnou mniskou – babickou, ktorej ti dvaja robia sprievod. Po chvili nalozime este jedneho mladeho vysmiateho mnicha, ktory hned ako si sadne vedla mna dozadu, chyti ma za ruku, ako keby na znak priatelstva. Parkrat sa somnou pokusa aj komunikovat, ale velmi nam to nejde. To vsak nebrani usmievavej atmosfere pocas celej cesty.

Garze (gan-c) je hnusne spinave tibetske mesto v malebnom prostredi. Hostely tu nemaju, tak som nuteny ubytovat sa v drahsom (150y/noc) hoteli. Vecer este vybehnem za mesto naplanovat zajtrajsiu turu. Hned od mesta sa da dostat k fajnovym kopcom so zasnezenymi skalnatymi vrcholmi, na ktore vedie pohodlna cesta po travnatych holiach. Som nadseny, tesim sa na zajtrajsiu turu.

Rano vstavam, umyjem zuby, zbalim sa, otvorim okno a vidim lejak jak svina. Z tury nist nebude. Vyberam sa do mesta zistit, ze autobusy tu neexistuju a musim opat vyjednavat so zdieracmi s minivanmi. Ciel je Litang. Dohodnem si odvoz a posadim sa do minivanu. V minivane samozrejme treba cakat, kym sa naplni. Tak sedim a sledujem hadku cinanky a sofera, ci bude jej kufor na streche alebo vnutri, kde bude zavadzat.

Jedna poznamka k cinskym babickam. To nie su tie starenky, ku ktorym mame na Slovensku nekonecny respekt. Tu su to cipery ochotne sa do krvi hadat o blbostiach, urazene sa ksichtit a pri tom na cloveka nakricat. Cinske starsie damy az babicky mi niekedy dost lezu na nervy, uz len tym, ako sa spravaju vedla mna na sedadle v autobuse. Furt sa to vrti, furt je to s niecim nespokojne. Babrle. No hruza. Dedaci su ovela slusnejsi.

Cestou do Litangu mi seriozne zacinaju liezt na nervy businessmani s minivanmi. Zastavime na polceste v Xinlongu, dozviem sa, ze budeme cakat hodinu na dalsich ludi. Stojim premrznuty a premoknuty na jakejsi hlavnej ulici, nadavam na poondiatych taxikarov. Zbadam cajovnu, tibetskemu taxikarovi, ktory ma okolo hlavy omotany akysi cerveny turban hovorim, ze ho pockam tam. Teply caj – dobry, teplota asi o 2 stupne vyssie ako na ulici, davam sa mierne dokopy. Na cakanie si pustam film Apocalypse Now. Odteraz vzdy, ked ma naseru aziati, tak si pospevujem Wagnera, “Ride of the Valkyries”. (ale nebojte sa nestal sa zo mna rasista, to len taky mierny pokles nalady)

Ked pride po mna nacelnik cerveny turban, ze uz ideme, znamena to este dalsie polhodinove handrkovanie v koho aute pojdeme. Moj ruksak sa nakoniec ocita v akomsi jeepe. A ten uz konecne vyraza na cestu.

Litang nie je o nic krajsie mesto ako Garze. Hostel, ktory je podla Lonely Planet “Top Choice”, je dost hnusny, sprchovat by som sa tam neodvazil. Teplota v izbe je porovnatelna s teplotou vonku. Moj hlavny ciel v Litangu je odstat sa z Litangu. Na stanici mi na druhy den hovoria, ze prid o jednej, mozno bude miesto v buse.

Na hosteli stretavam polku Paulinu. Ta ma prehovara nech ostanem dlhsie a idem s nou pozriet tibetsky “Sky Burial” (nebesky pohreb) pri ktorom rozrezu ludsku mrtvolu na male kusky, ktore rozhadzu na vrchu kopca supom, ktori telo odnesu “do neba”. No, thank you. Toto nemusim vidiet. Nieze by sa mi to nejak hnusilo, ale nie je to az take lakave, aby som ostaval v tejto spine o den dlhsie.

Nemal by som problem, keby vsade naokolo bolo pekne pocasie a ja mam moznost vyrazit na celodenny vylet mimo mesto. Ale je furt zamracene a za takych podmienok sa bojim vyrazit do hor na celodenny trip.

Do jednej mam este dost casu, tak sa idem s Paulinou prejst niekam za Litang. Cestou sme narazili na brutalne velky budhisticky klastor s asi 6 metrovou sochou Buddhy v hlavnom hangari. Okrem toho milion roznych mensich izbiciek, motlitebniciek, niektore prazdne, niektore obsahujuce mrmlajuce tibetske babicky, alebo bubnujucich a mrmlajucich mnichov. Kazdy povrch pokresleny kriklavymi kresbami od autora zjavne ficiaceho na silne halucinogennych drogach.

Potom prehovaram Paulinu na vyslapanie maleho travnateho kopca nad klastorom, nech mame nejaky vyhlad na okolie. Vyska okolo 4000 m.n.m., takze opat dychavicno.

Cestou Paulina rozprava o svojich cestach po juznej Amerike (odkial doletela do Ciny). To dievca sa velmi neserie, nema problem sama lozit po oblastiach kam ju neni ochotny zaviest ani lokalny taxikar a odhovaraju ju vsetci miestaznali. Jej najblizsi ciel je Pakistan a Afganistan. Uznanlivo vravim: “you’ve got some balls”.

Okrem toho velmi zivo popisuje zazitok z pozitia halucinogennej Ayahuasky, z ktoreho som mal podobny feeling ako z filmu Imaginarium dr. Parnassa. Ja osobne nic take pozit neplanujem ani pod dozorom skuseneho samana, moja mysel na to nieje pripravena a pochybujem, ze niekedy bude. Ja nemam rad kde nemam svoje vedomie pod kontrolou, myslim si, ze moj trip by bol skor zly ako dobry. Mozno na stare kolena, ked uz nebude velky rozdiel medzi senilitou a schyzofreniou. Kazdopadne je uzasne pocuvat ako dokaze nejaka latka zmenit vedomie.

Tak isto sa dozvedam, ze byt prichyteny v Bolivii s pytlikom kokainu, nie je az taky problem, vsetko ma iba svoju (nie az taku zavratnu) cenu. Treba sa len vediet s policajtom dohodnut, niekedy vam aj pytlik vrati. No mile.

Okrem drog sa do juznej Ameriky oplati ist aj kvoli horam. To ma zaujima trocha viac a dostavam rozne odporucania na vylety, z ktorych si bohuzial uz vela nepamatam. Jedno z Paulinou ospevovanych miest bola pust Atacama a cela Patagonia.

O jednej prichadzam na stanicu a dozvedam sa, ze mam prijst o stvrtej. No super, zas budem musiet dilovat s “biznismenmi”. Tak vydilujem, ze ideme do Xiangchengu za 110. Samozrejme nie hned, ale az o tretej. Samozrejme o tretej sa to zmenilo na stvrtu. Nakoniec beriem Daocheng za 80, uplne impulzivne. Taxikar dal zlavu, lebo by siel aj tak sam. Som mierne nervozny zo svojej volby, lebo Daocheng nie je na ceste do Sangrily, kam som sa chcel nakoniec dostat. V (opat spinavom) Daochengu vsak maju fajn hostel s dobrym internetom, tak prezivam aj to, ze listky na autobus nezozeniem najblizsie dva dni. Problem je, ze predaj listkov funguje nasledovne: O 14:00 sa zacnu predavat listky. Rada, ktora sa tam formovala uz od 13:00 sa vzapati zmeni na roj okolo okienka. 70% listkov vykupi lokalna mafia a zvysnych 30% ti stastlivci, ktori sa vedia pretlacit a prehucat. Samozrejme hucat treba po cinsky, inac ste ignorovany. Ja som sa na tento cirkus vysral a zaplatil hostelnikovi 15 yuanov navyse nech mi to vybavi podpultovo. Za jeden uprsany den v Daochengu aspon opat stiham synchronizovat fotky. Na izbe sa stretavam s japoncom Takashim, ktory tu trci uz desiaty den, dufajuc, ze sa vylepsi pocasie. Tiez sa chce co najskor dostat do Shangrily, takze mame spolocny problem a cestu. Je na dochodku a precestoval uz toho celkom dost.Bol aj v zapadnej europe. Cestovat ho motivovala akasi operacia mozgu, ktoru mal podstupit a nevedel, ci to dobre dopadne, tak si povedal, ze este pred potencialnym koncom, chce vidiet svet. Avsak dopadlo to dobre, teraz sa rehabilituje dalsim cestovanim. V Cine bol uz viackrat, vzdy v Yunnane.

Rano o 6:00 vyrazame na najrozhrkotanejsiu cestu busom mojho zivota. Cesty su porovnatelne s nasimi lesnymi zvaznicami. Na par miestach musime cakat, lebo cesta sa on-the-fly opravuje. Zato vyhlad je uzasny. Az tak, ze som dost nastvany, ze autobus vobec nezastavuje, opat mam miesto z ktoreho sa neda fotit a ked dojdem do Sangrily, to uz budeme zase daleko od tychto krasnych hor. Tu ani neni velmi moznost prijst sem v mode ako fungujem ja. Uprostred tychto hor nie je ziadne miesto, kde sa da prespat (nieco podobne ako Charyn Canyon v Kazachstane). Iba jedno hnusne mesto na jednej strane alebo druhe hnusne mesto na druhej. Obe daleko, ze sa z nich neda urobit jednodnovy pesi vylet. Waa, Fak! Sem treba dojst s vlastnym dzipom a stanom. Nuz co uz, nemozem mat vsecko.

V Sangrile je hostel fajn. Mesto hnusne, ale ma jednu nehnusnu turisticku stvrt – stare mesto, ktore je vpohode. Tam aj byvam. Tam aj veceriam. Tam aj ranajkujem a pisem blog. Spolocnost mi robi roztomile maca (Lolcat).

Po odchode z kaviarne, v ktorej som stravil cele predpoludnie prechadzam starym mestom Sangrily. Nahodou sa dostavam do dalsieho budhistickeho klastora. Ani ma uz velmi nezaujimal, ale bol na kopci a mal taku terasku, z ktorej bol fajn vyhlad na mesto, tak som zasiel. Na teraske bol brutalny vyse 7metrovy pozlateny motlitebny valcek (valec). Snazil som sa ho roztocit s dalsimi cinskymi turistami ale bolo nas malo, ani sa nepohol. Okrem toho prechadzajuc obchodiky s tibetskymi serepetickami prvykrat seriozne rozmyslam, ze si nieco kupim. Chlapik mal obchod s fakt namakanymi mikinami. Avsak nemienim ich vlacit cez celu Cinu s rizikom ze ich aj tak stratim, tak na to nakoniec kaslem. Pytam sa ci nema nahodou pobocku v Pekingu, alebo v blizkej dobe neplanuje otvorit on-line shop. Zatial nie, dari sa mu jak je. Ma veci fakt odlisne od vsetkych ostatnych. Chvilu som rozmyslal, ci by sa neoplatilo vyrobit mu on-line obchod, kde by tie veci sli na dracku, avsak pochvili som sa na to vykaslal, lenivy rozmyslat nad detailami. Poprcha, tak sa vraciam na hostel. Toto mestecko sa v mojich ociach trochu zdviha. Je naklonene turistom, skoro vsetko je tu aj po anglicky, vela kaviarni s free wifi, hostelov, v podstate na nerozoznanie od pravych originalnych tibetskych dedin, ale ja sa tu v tom disneylande (ako to nazval Takashi) citim docela fajn. Uvidime kolko tu ostanem.

Kasu s listkami som odignoroval, nikto za mnou nevybehol, tak som siel dalej. Cez nadvorie vchadzam do hlavnej budovy hlavnym vchodom. V akejsi predsieni sedia na zemi dvaja chlapci – mnisi a cosi splietaju s jakychsi suchych kvetin. Posunkom sa dotazujem, ci mozem ist dalej a prikyvuju. Vchadzam do nejakej hlavnej motlitebne alebo meditovne alebo co. Jej stred je zakryty latkou, pokusam sa ju obist smerom doprava. Odtial vsak vychadzaju nejaki lokali a posielaju ma opacnou stranou. Vsetko sa tu musi obchadzat v smere hodinovych ruciciek zjavne. Vsimol som si to aj vonku pri tych motlitebnych valcekoch., Vchadzam do hlavnej miestnosti naplneny obrovskym respektom a opatrnostou. Nechcem sposobit ziadne fopa alebo nepristojnost. Nechcem vstupit nikde kde by som nemal.

Miestnost je plna roznych sosiek, bubnov, misiek, sviecok a inych serepeticiek suvisiacich s budhizmom.

Povodne som sa chcel nejako vyjadrit aj k budhizmu, ale necham to tak. Moj nazor je prilis komplikovany a urazlivy voci vsetkym nabozensky citiacim citatelom. Atmosfera v budhistickom klastore rovnako ako v obrovskej katedrale budi v cloveku isty respekt, nezavisle od toho, co si o danom nabozenstve mysli.

Miestnost, v ktorej sa nachadzam je momentalne prazdna, ale je zjavne, ze sa tu odohravava nejaky ritual, lebo su tu pripravene miesta na sedenie. Jedna zo zaujimavych veci vpredu je maketa 14. dalajlamu (toho miedialne znameho, co teraz zije v exile) s kartonovou fotografiou namiesto hlavy oblecena do hodvabneho rucha, pripravena prijimat virtualne audiencie.

Vychadzam opet na nadvorie klastora a pozeram, kde by som este tak vosiel. Vsimnem si, ze skupinka lokalov vchadza do malych dvierok vedla hlavneho vchodu. Je tam nejaka motlitebna, kde si ludia cosi mrmlu pod nosy, tocia tymi mantra-valcekmi a jedna babicka sa tam periodicky mrmlajuc hadze o zem. Tu prvykrat vidim, ze budhizmus niektori beru seriozne vazne a zaroven ako bezny ritual beznych ludi, tak ako sa u nas chodi na omsu.

Potom sa este idem pozriet na kolekciu chörtenov do dvora za chramom. Vobec netusim na co tieto vsadepritomne pagodky a pogody sluzia. Je ich tam ale pozehnane.

Vraciam sa do guesthouse-u a chilloutujem v svojom dorme (pekna slovenska veta, ze?) Ked sa zobudim z nehlbokeho spanku, prihovara sa mi pan od vedlajsej postele: “Hi, I’m Svetozar from Slovakia”. “Cau, ja som Michal zo Slovenska” opatujem.

Pan Svetozar Krno z Bratislavy je nadseny cestovatel a autor viacerych cestopisov. Velmi rad rozprava a dobre sa pocuva (co je ta dobra kombinacia) Nasli sme spolocnu rec na dost vela zaujimavych tem ohladom cestovania a spoznavania inych kultur, debatujeme az do noci. Sem tam prejdeme do anglictiny a zapojime aj Turka, ktory je s nami v miestnosti.

Pan Svetozar predstavuje drsnejsi typ turistu nez som ja. Z Kangdingu si to vyslapal do Tagongu po vlastnych so stanom a vsetkou vybavou na chrbte. Ja som bol rad, ze mozem byt napomocny aspon zopar praktickymi radami o Chengdu, do ktoreho sa chystal.

Fotky: Cesta do Tagongu, Tagong

Z Chengdu som sa vybral busom do Kangdingu. Ultimatny ciel bol Tagong, ktory lezi uz na zaciatku Tibetskej nahornej plosiny, su tam nejake budhisticke klastory a je to dobre okienko do tibetskej kultury.

Cesta po dialnici na zapad Secuanu bola uzasna. Dialnica sa vznasala uprostred hornatej krajiny na vysokych pilieroch a clovek mal pocit, ze autobus leti nad dedinkami roztrusenymi v udoli. To bola asi tak polovica cesty. Druha polovica bola pomale hrkotanie sa po seriozne rozdrbanej ceste v uzinach medzi skalnymi utesmi.

Vramci cesty autobusom sa odohrala jedna zaujimava epizodka medzi mnou a sofermi. Asi v tretine cesti zacali zrazu od kazdeho vyberat 30 yuanov navyse. Ked cinanko dosiel ku mne odmietol som zaplatit. Thank you, I already have ticket. Cinanko zacal nieco rozpravat nasranym tonom, ludia okolo sa mi tiez zda sa prihovarali a vysvetlovali preco musim zaplatit. Ja som bol skalopevne rozhodnuty nikomu nedat ani cent, kym mi niekto po anglicky nevysvetli, za co to je. Brzdil som cely autobus a asi polovicu ludi som si znepriatelil ako turista co vymysla a nepodriadi sa. Moj problem je, ze nie som ovecka ako ostatni a nebudem len tak barzkomu davat peniaze ked neviem za co.

Potom sa v dave zrazu objavil mierne anglicky hovoriaci cinan a povedal, ze plati sa za to, ze na ceste sa vyskytla zapcha alebo nejaky iny problem a musime to obchadzat asi 100km navyse.

Do I give a fuck ? No. Ja som si kupil v Chengdu listok s tym, ze ma dovezu do Kangdingu za nejaku cenu a cena sa v strede cesty nebude menit. Cenu mali navysit este v Chengdu, kde som sa slobodne rozhodoval, ci si listok kupim alebo nie. Teraz mi nedavaju na vyber a to sa nerobi.

Ujovi vysvetlujucemu som povedal, ze su dve moznosti: odviezt ma spat do Chengdu a vratit mi prachy za listok a obrat ma tym o drahocenny cas alebo ma doviest do Kangdingu podla povodneho planu. Neviem ci to ujo tlmocil soferom, ale autobus sa uz zacal hybat a nikto po mne uz nic nechcel. Mal som pocit, ze niektori ludia su mierne urazeni (najme pruderna teta predomnou), ze oni museli zaplatit a ja nie, ale to bol ich problem.

Jediny, kto ma v celej kauze podporoval, bol mily anglicky hovoriaci dedusko turista za mnou. Chvilu sa aj hadal so sofermi a krical “Why money ?” aby som rozumel co im vytyka. Ked boli cikpauzy vzdy mi povedal, ze kolko mame minut do odchodu, lebo ja som sa samozrejme zo soferom uz neodvazoval komunikovat.

Do Kangdingu sme dorazili navecer a bola tam seriozna zima. Mesto sice bolo v doline medzi horami, ale nevyzeralo to tam nejako privetivo a vhodne na vylety, svahy boli vsade prilis strme, ako keby sme boli v jame. Ked mi teta v okienku povie, ze bus do Tagongu nechodi, zacinam sa obzerat po inych moznostiach a zachvilu najdem taxik za 60 yuanov. Asi pol hodinu cakam pri taxiku (kym taxikar najde dalsich do auta), trasiem sa v kratasach od zimy a komunikujem s nejakymi tibetsky vyzerajucimi lokalmi. Obzvlast male chlapca je zo mna nadsene a furt hovori “helou” a kyva mi. Ked sa zoznamime (meno si uz nepamatam) tak si vypyta penaze, co s usmevom odmietam. Vtipny bol este tmavy mladik vedla neho, co furt opakoval jedinu frazu co vedel po anglicky: “I’m Chinese Boy!”

Po pol hodine a chvili handrkovania s nejakou dalsou tibetskou skupinkou vyrazame: ja, taxikar, dvaja cinski vojaci a jeden budhisticky mnich. Kebyze sme v lietadle, tak sme urcite v nejakom vtipe. Mnich mal velmi zaujimavy prijemny hlas. Pocuval som ako si nieco vykladaju s vojakmi. Asi sa bavili co tu kto robi.

Taxik sa mestskymi serpentinkami zachvilu vystveral nad Kangding, cestou minajuc kamiony ktorym sa z brzd valili kudoly pary. Asi to bude dlhy stupak. Bol. Ani sa nenazdam a sme v 4000m, v snehu a v oblaku. Zacina mi trochu lepit. Som na toto pripraveny? Jednak ziadna aklimatizacia od Chengdu, ktore je skoro na nule a dvak ziadne oblecenie do zimy. Taxikar nastastie po chvili pusta kurenie na plne pecky, takze som v aute nezamrzol.

Ten oblak ma dost deprimoval. Ak to takto pojde dalej, tak nastupame do hmly, tam ma vyhodi v nejakej riti a ja stravim den v riti a v oblaku.

Nastastie toto prostredie bolo len prechodna zalezitost, kym sme nastupali cez nejake sedlo na nahornu plosinu, na ktorej sa zase vyjasnilo. Akurat zapadalo slnko nad zasnezenymi travnatymi dolinami. Pekne pohlady a hned sa mi vylepsuje nalada. Vidim, ze Tagong sa naozaj oplatil. Za tmy som vyhodeny na malom namesticku, kde ku mne okamzite pribieha tibetanka a ponuka Guesthouse s dormitories za 20yuanov = 2.4 EUR na noc. Berem. Som premrznuty. Potrebujem vojst niekam donutra, naliat do seba horuci caj a zababusit sa. V malej spolocenskej miestnosti sedi skupinka mladikov do ktorej sa okamzite integrujem s temou: WTF jaka zmena teploty pocas jedneho dna. Pijem uvitaci caj. Potom sa idem najest do podniku Sally’s vedla. Hned pri vchode zbadam sympaticky vyzerajucu dvojicu (asi 40 rocni) zjavne Europania a pytam sa: Mal by som si tu dat nieco na jedenie ? Oni,ze hej, ze prave dojedli fajn polievku. Tak som si prisadol, Tibetanke ukazal na polievku a objednal.

Boli to madari, Zoltan s priatelkou, zanechajuci nudnu pracu a cestujuci uz vyse pol roka po svete – hlavne azii. Tak sme sa zadebatovali, ze som nestihal jest polievku. Nacrtli mi vyborny plan, ako sa dostat do Yunnanu, odkial oni prave prisli. Okrem toho, ze momentalne cestuje po azii, Zoltan uz par rokov stihol pracovat v Irsku(Galway) a Francuzku(Grenoble), venuje sa automatizacii (nieco medzi pocitacmi a elektronikou). Priatelka po chvili odisla spat, my so Zoltanom sme este chvilu debatili, ponukol ma akymsi lokalnym ribezlakom. Ked sme sa bavili o Slovensku, zistil som, ze Vysoke Tatry pozna miestami lepsie nez ja. Bol to clovek zo susedneho Madarska, myslenim velmi podobne naladeny ako ja a v tejto dialke v totalne odlisnej kulture mi pripadal ako stary znamy.

Ked bude nejaky gerontochrochtoxenofob tvrdit, ze Slovaci a Madari su brutalne odlisni a preto sa nemozu kamaratit, nech si zajde do Ciny na mierny preplesk predsudkov.

Zaspavam zmoreny cestou a nedostatkom kyslika este pred polnocou. Na druhy den sa vyberam asi 9:00 rano na English Breakfast do Angela’s Cafe, ktore vlastni Americanka, ktora si zobrala za manzela Tibetana, potom sa vyberam na nenarocny vyletik do kopcov na Tagongom. Chvilu mi trva kym sa vymotam z dediny a najdem most cez rieku. Vyberam sa cestou k jednemu z klastorov. Vyzera, ze okolo neho pojde cesta. Ta vsak konci na stavenisku v jeho strede. Tak sa vyberam jednoducho po trave hore kopcom. Zachvilu som nad Tagongom a mam perfektny vyhlad na mesto a okolie. Vidim do nadvoria kazdeho zo styroch klastorov. Niektore su prazdne, niektore su plne mnichov v tmavocervenych robach.

Prechadzam minihrebenovkou na kopec nad hlavnym klastorom, na ktorom je rozmiestnenych asi milion farebnych zastavok. Z kopcov je vidno travnate hole vsade naokolo. V dialke vidno akesi skalnate hory. Vobec netusim co su zac. Do dediny sa vraciam okolo 14:00 po brutalne strmom svahu s farebnymi zastavkami. Na cesticku narazam az uplne dole. Cely moj vylet som uspesne absolvoval mimo akejkolvek vyslapanej cesty. Kracam smerom k mostu do dediny a zacina sa zdvihat silny vietor a dazd. Akurat som vymakol okienko pekneho pocasia. Na metelicu vonku sa budem pozerat z nejakej restiky pijuc teply caj. Ale prehanka netrvala dlho a kym som dosiel k Guesthousu dazd zase utichol. Tak som sa siel pozriet este do klastora.

… to be continued

Fotky

Opera bola celkom vtipna a miestami gycova. Obsahovala tanecne sceny, bojove sceny, solo na erhu (tradicny slakovy nastroj), komedialnu scenku, akrobatku pohadzujucu si nohami nabytok, tienove divadlo a tradicny face-changing a dress-changing, co je aktivita pri ktorej si herci brutalne rychlo striedaju masky – to sa mi zdalo najzaujimavejsie, lebo som ani zaboha nemohol dojst na to ako to robia.

Na druhy den prsi, hovorim si, ze sa vyberem aspon do nejakej cajovne. Chcem si dat konecne nejaky dobry zeleny caj. V Secuane by zevraj mali byt dobre cajovne. Navstivil som pre istotu tu z Lonely Planet. Stala za hovno. Caj bol vyborny, ale servirovali ho uplne zle. Proste mi teta na spodok salky hodila listky a zaliala skoro vriacou vodou. That’s it. Ziadna dalsia nadoba na preliatie. Ked mi uz caj pomaly zacal horknut vypytal som si aspon druhu salku.

Pri caji som rozjimal nad zivotom. Parkrat som dostal od lokalnych businessmanov este ponuku na vycistenie usi velmi kurioznym stetinovitym zariadenim.

Stale prsi, tak zvysok dna vyuzivam na douploadovanie fotiek a planovanie dalsej trasy. Prsat ma minimalne dalsie dva dni, tak rozmyslam, ci sa oplati cestovat na zapad Secuanu, ked sa nebude dat aj tak vybehnut do kopcov. Ale ta oblast je velmi lakava. Je to v podstate uz skoro Tibet, co sa obyvatelstva a prostredia tyka, akurat co sa hranice tyka, este je to povolene aj pre cudzincov. A odporucil mi to aj mexican v hosteli v Kashgare.

Na druhy den rano si kupujem listok do Kangdingu na dalsi den. Dnes este stihnem nejaky sightseeing v Chengdu. Rozhodol som sa ze pojdem do “A Thousand Plateaus Art Space”. Muzea sucasneho umenia su vzdycky v pohode. Vyhradil som si na to pol dna, avsak ked som dosiel, zistil som, ze moja predstava muzea o velkosti Gugenhajma alebo Pompidu tu neni korektna. Bol to v podstate jeden atelier s obrazmi, ktory som mal prezrety za cca 4 minuty. Tak som si povedal, ze dam este typicku turisticku gycovost: The Giant Panda Breeding Station (Fotky). Ono je to sice atrakcia viac menej pre deticky, ale okolo vybehov s Pandami je urobeny docela pekny parcik, pocasie bolo pekne, slnko svietilo (na Chengdu docela vzacnost), tak som nelutoval. Prechadzal som sa v hustej vlhkej zeleni, vacsinou bambuse a na kazdom kroku bolo citit nieco ako jazmin. Velmi prijemne prostredie. V meste som zabehol do velmi zaujimavej cajovne pri rieke aby som si oddychol od turizmu. Caj tam nanestastie servirovali rovnako nahovno ako v predoslej cajovni v Ludovom parku. Ako vidim, tu sa to proste tak pije. Caj sa necha zhorknut vo vode. Asi im to tu tak chuti. To su asi tie stiplavostou zdevastovane secuanske chutove pohariky.

Som uz docela unaveny, ale povedal som si, ze po kratkom odpocinku sa este dorazim navstevou historickej ulicky Jinli. Rozhodnutie nelutujem. Je to sice turistami prepchate miesto, ale ta nocna atmosfera a ruch v prostredi starovekych cinskych uliciek su uzasne.

Tym konci moja navsteva styloveho velkomesta Chengdu. Teraz je zas cas na kopce. Zajtra odchadzam do Kangdingu (2600mnm) a potom asi do Tagongu (3700mnm)

Vlak do Chengdu bol iba sedatkovy a cestovalo sa 16 hod. Cesta zacala o 22:18 a okolo pol noci som bol uz presvedceny, ze toto je zatial najstrasnejsia cesta na aku som sa podujal. Bol som brutalne unaveny a nemal som absolutne ziadnu moznost najst si polohu na spanie. Sedatkova trieda hard seat ma totiz 3+2 rady sedadiel a ja som bol v strede trojsedadloveho radu. Na kazdej strane odomna bol cinan a sedatko bolo samozrejme pravouhle pre co najmensi komfort cestujucich. Cestujuci parik oproti mne mali decko, ktore na noc poslali lahnut si pod svoje sedadla. Chlapca si na zem rozprestrelo dve bundy a lahlo si pod nohy siestich cestujucich do asi 30cm strbiny, ako keby sa nechumelilo. Ja som na take nieco nemal ani gule ani rozmery. Najblizsich 15 hodin proste budem bud stat alebo sediet v pravom uhle. Moj stav bol dost zufaly. Kazdu chvilu som vstal a rozmyslal som ako by sa toto peklo dalo zmiernit. Po case sa niektore sedadla uvolnili a ja som si nasiel druhe miesto v dvojrade pri ulicke. Nebolo to o nic prijemnejsie, len sa z neho lahsie odchadzalo na nervozne prechadzky. Asi o 4 rano sa mi prihovoril typek vedla mna a spytal sa ma ci nechcem ist na jeho miesto, na ktorom sa dalo opret o stolik predomnou. Bolo to od neho velmi mile, neviem ci sa nemohol pozerat na moju agonicku polohu ktoru som zastaval vedla neho. Oprety o stolik som sa aspon trochu prespal a moj stav bol uz menej zly. Rano sme trochu podebatili, vedel trochu anglicky. Bol to ucitel fyziky na strednej skole v Chengdu, ktory siel len tak na vylet do Xi’an-u. Odporucil som mu Feynmanove prednasky z fyziky, ktore nepoznal, pobavili sme sa cosi o popularnych knihach o fyzike (Stephena Hawkinga poznal) a o tom ci jeho ziaci maju radi matematiku. On mi odporucil nejake veci v Chengdu.

V Chengdu som si najal dedka s elektrickym skutrom na cestu do hostela. Opat adrenalinova jazda. Cestou som videl neprijemnu zrazku dvoch cyklistov. Hostel Traffic Inn, velmi slusny cisty a vynoveny hostel. Ten mi odporucili Robin a Binka. Tak som si povedal, ze jednu noc stravim tam, ale zaujimal ma aj hostel “The Loft”, co je prerobena tlaciarenska fabrika na stylovy moderny hostel. Vecer som sa teda siel prejst po meste a ceknut “The Loft”. Cestou som presiel okolo Ludoveho namestia s dalsou sochou Maa. Tento je tiez dost velky a docela konkuruje velkostou tomu v Kashgare. Nechce sa mi to moc guglit ale vyzera to ze ta informacia o tom, ze v Kashgare je najvacsi uz nemusi byt pravdiva. “The Loft” som nasiel celkom rychlo a objednal som si tam ubytko na druhy den. Ked som siel naspat nahodou som sa dostal na znamu ulicku Kuanzhaixiangzi so zaujimavou atmosferou, plnu stylovych podnikov a nocneho ruchu.

Na druhy den som sa siel pozriet ako spravny Geek najprv do “Science and Technology Museum”. Vela z expozicii boli skor pre deti, take standardne fyzikalne demonstracie, ktore som uz videl v inych muzeach. Ale je to prijemny pocit vidiet, ze nejake deturence sa aj v tychto koncinach venuju vede, ekologickym otazkam, atd… dodava to taky optimisticky pocit z ludstva. Dalsia uloha bola znova uploadovat fotky. Nebudem mat klud na dusi, kym sa mi vo velkych mestach nepodari pouploadovat vsetko co mam vo fotaku a udrzovat tak max tyzdnovy delay. Problem je ze v Chengdu su internetovne iba pre cinanov, a mna tam nepustia pokial nemam cinsky obcanak. Ked som sa pytal, ze kde by som mohol ako cudzinec dosta pristup k pocitacu s rychlym internetom tak aj na recepcii hostela bola odpoved: nikde. Avsak ku mojmu velkemu pocudovaniu, dievca na recepcii mi bolo ochotne pozicat vlastny obcanak! (doteraz nechapem, ako je to mozne, mozno to pre nich nie je az taky strasne vzacny doklad) a povedalo mi ze na ulici asi 30m od hostela je internetovna, kde spratkovia chodia hravat on-line hry a kde maju to co potrebujem.

Takze teraz opat sedim a uploadujem o dusu. Samozrejme browserom tu kraluje Internet Explorer, to ze je po cinsky mi az tak nevadi. Tak som si nainstaloval celkom fajnovu vecicku Portable Apps, ktora mi umoznuje hodit si potrebny software aj s nastaveniami na USB disk ktory mam vo fotaku a pocas uploadovania fotiek mozem browsovat cez vlastny anglicky Chrome a pozerat si maily cez vlastny anglicky Thunderbird. To len take cestovatelske technologicke okienko.

Vecer sa pojdem pozriet na cinsku operu. Som docela zvedavy. To be continued…

(situacna vlozka: vedla mna si tu maly tucny teenage cinanko pozera cinsku legalnu verziu youtube (youke.com), nejake video typu cina hlada talent a sem tam si hlasno pospevuje cinske popove hity)

Na vlak do Xi’anu vyrážam tentokrát 2 hodiny pred odchodom. Na stanici som hoďku pred odchodom. Ale aby to zase nebolo perfektné na security checku mi zoberú nožík. Ok, chápem, mohol by som niekoho zabodnúť. V tej chvíli som aj celkom chcel. Predpisy sú predpisy. Cesta vlakom trvala celý deň až do nejakej desiatej v noci. Cestou sme šli docela zaujímavým terénom, popri kaňoňe akejsi rieky v mierne kopcovitom teréne porastenom hustým zeleným porastom. Zaujímavé boli svahy porastené tujami. Úplne štandardnými dekoratívnymi tujami aké používa bežný slovák na klasickej gýčovej predzáhradke svojho domu. Tuná je to divočina.

V Xi’an-e večer skúšam chvíľu ako veľký hrdina nájsť hostel len tak, potom sa na to vykašlem a berem taxík. Opäť veľmi príjemné miesto. Docela veľká budova s troma dvormi (yards) v strede ktorých sú také chillout zóny a vedie okolo nich schodisko do izieb. Docela príjemné rozvrhnutie hostelovej budovy. Pod hostelom je podzemný klub Park Qin, do ktorého sa vchádza veľmi uzučkými schodíkmi. Čapujú tam Hoegarden. Môže byť. S kochlíkom hoegardena vychádzam z klubu do svojho chillout yardu a vyvalujem sa na gauči až do zaspania. Na druhý deň ráno sa mi podarí objaviť spôsob ako sa napojiť na Facebook cez VPN. Zabezpečeniu aby mi to trvale fungovalo venujem celého pol dňa. Ako pre adikta v pokročilom štádiu je to pre mňa veľmi dôležité.

Večer sa vyberiem na prechádzku po meste. Rozhodol som sa, že si spravím okruh okolo mesta po mestských hradbách. Lonely planet hovorí, že pešo je to 4-5 hodín. Začínam na severovýchodnej bráne pri vlakovej stanici. Na severnej bráne som si požičal bicykel a pre bicykloval som to až k južnej. Hore na múre je vynikajúca atmosféra. Neni tu skoro nikto. Vstup je platený a chodiť po múre nie je pre ponáhľajúcich sa lokálov príliš praktické. Takže som tu len ja a hŕstka turistov. Pri bránach sú väčšie grupy ale neni to nič nehorázne. Prvá vec geniálna na týchto hradbách je to, že stavajú do perspektívy gigantickosť tohto mesta. Keď sa človek postaví do rohu a vidí od seba dve cesty po hradbe vinúť sa až do stratena v hmle uvedomí si brutálnu veľkosť plochy, ktorú tieto múry obopínajú. Zároveň vie, že táto veľkosť je konečná, lebo bol v druhom rohu, takže tento pocit sa nemení v nejaké neurčité nekonečno, ale zostáva veľmi reálnym gigantičnom. Veľmi príjemná, kontemplatívna skúsenosť. Toto ja vo svete vyhľadávam a tu som kus toho našiel a veľmi sa z toho teším. Okrem toho je veľmi príjemný večer, vyvýšenosť múru poskytuje príjemný nadhľad nad bežnú špinu a problémy mesta, človek sa nemusí starať o trúbiacu premávku, prechody a semafóry tam dole, iba si kráča stále rovno a nasáva atmosféru západu slnka nad Xi’an-om.

Znútra sú na hradbách nalepené skoro všade špinavé obytné štvrte. Zvonka sa popri múre vinie parčík a blízko za ním rieka/kanál vykopaný okolo celého ohradeného mestského štvorca. V parčíku pred západom slnka dôchodci cvičia tajči, sú tam rôzne tribúny alebo menšie stánky s lokálnymi performermi, alebo DJ-mi, starajúcimi sa o kultúrnu obživeň lokálneho obyvateľstva.

Bicykel vraciam na južnej bráne, odtiaľ idem už pešo. Kým prídem späť ku bráne po ktorej som vyšiel zapadá slnko. Zažína sa osvetlenie hradieb, malé červené lampášiky lemujúce celý gigantický obdĺžnik, dávajúce celej prechádzke zase úplne iný nádych. Bránu ktorou som vošiel už medzi tým zamkli. Je však pri stanici, kde mám namierené kúpiť si lístok do Chengdu, tak preskakujem plot.

Pred vstupom na vlakovú stanicu sa opäť musím chvíľu sústrediť a dôkladne sa psychicky pripraviť aby som niekoho nezabil. Potom sa púšťam do chaotickej farebnej upotenej svetielkujúcej masy ľudí a stojím v tristokilometrovej rade na lístok. Na konci v malom okienku sa od neprívetivej úradnej osoby dozvedám, že spacie miesta do Chengdu už nie sú – a nie sú ani na najbližšie dva týždne, čo si myslím ja turista naivný, tak si kupujem miesto na sedenie (hard seat). Dúfam, že keď prídem do Chengdu (Hlavné mesto Sečuanu) môj zadok nebude sfosílnený.

Na hostel zo stanice som si len tak zo srandy odchytil týpka na elektrickom skútri, že sa odvezem, prechádzania som mal už na dnes dosť. Jeho kľučkovanie v premávke bol miestami docela adrenalínový zážitok. Na hosteli som si objednal na druhý deň výlet ku terakotovému vojsku. Potom do pol jednej v noci “pracujem” za počítačom a uploadujem fotky.

Na výlet sa vyráža o 9:00 ráno a ja som samozrejme nevyspatý, a keďže som sa nestihol naraňajkovať tak aj hladný. Ideálne rozpoloženie na výlet k ôsmemu divu sveta. V cene zájazdu je doprava, vstupné, “anglicky” hovoriaci tour guide a pivo (ktoré teraz pijem pri písaní blogu). Naša sprievodkyňa bola síce celkom milá, ale veľmi zle som jej rozumel. Jej Chenglish mi brutálne liezol na nervy. Miestami som si hovoril, že toto nemá cenu a nepočúval som ju. Stálo ma veľké úsilie a sústredenie aby som pochopil, čo nám vykladá. Rozumel som asi 30%. Keď dohovorila svoj úvodný info-talk v autobuse a povedala, že ak mi niekto nerozumel, napríklad pretože vonku je veľká premávka, alebo ju niečo iné prehlučovalo, máme sa kľudne spýtať znovu, skoro som sa neudržal a rozrehotal sa. Tak isto, keď jej na konci zájazdu pokrytecky slušné američanky hovorili, že jej angličtina je výborná. Ja viem, že číňania to majú s angličtinou tažké, ale prosím vás tourguide? od toho čakám viac.

Prvý bod našej návštevy bol hrob cisára Qin Shi Huanga. To bolo naozaj docela smiešne. Pretože hrob cisára Qin Shi Huanga je malý trávnatý kopček uprostred akéhosi parčíku. Tak sme si pofotili kopček a šli sme ďalej. Čo sa warriorov týka, areál obsahuje 3 jamy. My sme začali od najnudnejšej a končili najzaujímavejšou, čo bola dobrá stratégia. V tej najzaujímavejšej a najväčšej sa dá vidieť ževraj dvetisíc hlinených sošiek bojovníkov. Skutočne každý z nich má iný ksicht a vyzerá ináč. Je to docela zaujímavá zbytočnosť čo si pán cisár Qin Shi Huang vymyslel. Veľmi by ma zaujímalo, čo si myslel, že mu táto vec prinesie. Každopádne veľmi pomohol turizmu v provincii Shaanxi, ale to predpokladám nebol jeho primárny cieľ. Docela by ma zaujímali nejaké historické fakty, avšak na pýtanie sa našej čenglicky hovoriacej sprievodkyne nemám nervy. Vygúglim si keď dojdem na hostel.

Posledná poznávacia fáza našeho výletu bola návšteva akéhosi 360 stupňového kina, kde sme my stáli vstrede kruhovej miestnosti a okolo nás bežal film na plátnach natiahnutých po stenách po celej dĺžke miestnosti. Bola to informačne riedka dramatizácia udalostí okolo vzniku armády a jej vykopania. V tomto momente som sa už najmä tešil na obed, ktorý musím priznať bol dobrý. Pani gajdová nás namiesto miestnych početných fastfoodov zobrala do akejsi reštaurácie, kde nám objednala rôzne druhy jedla pre celý zájazd, ktoré boli servírované na gulatom stole s otočným posúvatkom, takže každý mohol ochutnať rôzne druhy jedla. Toto bol veľmi dobrý nápad a bol som rád, že môžem takto objavovať nové čínske chute, k čomu by som sa bežne neodvážil. Jedlo bolo fajn a najedol som sa dosýtosti.

Minivan nás dopravuje späť do hostela, kde zalahnem a spím a potom si idem vybrať zadarmo pivo v cene zájazdu a opäť “pracovať” za počítačom a uploadovať fotky.

Fotky

Mesto Xining je veľmi priemerné, a nebyť veľmi dobrého hostelu, cítim sa tam veľmi zle. Naplánoval som si, že tam ostanem jednu noc a na druhý deň večer vyrazím do Lanzhou. Kým sme sa mohli čekin-núť v hosteli akurát som si stihol kúpiť lístok. Kupovanie lístkov na vlakovej stanici je zatiaľ najnepríjemnejšia vec na celom mojom výlete. Miliardy ľudí, bezpečnostné kontroly, predbiehanie drzých číňanov, nerozumejúce tety pokladníčky. Keby sa lístky na vlak dali kupovať on-line (požiadavky: anglický web, platba zahraničnou platobnou kartou) zážitok z cestovania po číne by sa neporovnateľne skvalitnil.

Na druhý deň ráno som si naplánoval, že sa pôjdem pozrieť do Taoistického kláštora vytesaného do skalnatého útesu na severe mesta. Podľa inštrukcií barmanky v hosteli idem na autobus č. 19. Lenže autobus ma vysadí na konečnej zastávke pod pilónmi rozostavanej diaľnice uprostred zaprášeného prímestského industriálu. Od kopca ma delia 2 kilometre rôznych industriálnych komplexov typu Galvaniho v BA. Vyberám sa cestou okolo. Vzďalujem sa od kopca s kláštorom (asi, zatiaľ som ho nevidel) ale ako sa zaprášený industriál mení na zaprášenú, špinavú, smradlavú dedinu, objavujú sa predomnou ďalšie zaujímavé kopčeky. Po chvíli sa mi po rôznych políčkach podarí preskákať až ku svahu kopca. Nájdem improvizovanú cestičku a stúpam hore. Miestami sa musím brodiť v tráve po hruď. Docela mi lepí, lebo netuším, čo tu žije za zvieratká a hlinená pôda podomnou je miestami dosť jamovitá. Spoločnosť mi robia lietajúce lúčne koníky, ktoré ma dosť znervózňujú – robia na mňa hlučné nálety, zvuk ktorý vydávajú je niečo medzi vysokofrekvenčným trepotaním krídel a prdením. Po kopcoch sem tam narazím na niečo ako náhrobné kamene. Niektoré len tak, niektoré obviazané šatkami.

Zisťujem, že z hrebeňa na ktorý som sa vyštveral sa nebude dať prejsť na ten bližšie nad mesto. Delí ma od neho dolina s obrovským smetiskom, bez akejkoľvek prechodnej cesty na druhú stranu. Nechce sa mi brodiť v horiacich odpadkoch, tak sa uspokojujem s prechádzkou po kopcoch, z ktorých nevidno úplne centrum Xiningu. Výhľad aj tak zaujímavý. Na vrchu hrebeňa nasledujem poľnú cestu, na ktorej som počas celej prechádzky stretol iba dve motorky a dvoch starkých, keď som už schádzal späť do dediny. Vymotať sa z okraja mesta pomedzi rôzne polia, družstvá a staveniská a nájsť znovu autobusovú zastávku bola zaujímavá výzva ale podarilo sa. Vôbec som nestratil tak veľa času ako som si myslel. Idem do hostela, kde sedím na nete, na ktorom mi blokujú už takmer všetko, čoho sa dotknem. Trochu zle som si vyrátal čas a na vlak vyrážam hodinu pred jeho odchodom. To sa v Číne nerobí! Okrem toho stanica je od hostela dosť ďaleko. Keď je 40 min do odchodu, vzdám čakanie na bus a beriem taxíka. Taxikár robil, čo mohol, aby sme na stanicu dorazili 10min pred odchodom. Ešte som musel prejsť security checkom, kde som sa drzo popredbiehal. Tety chceli ešte skúmať môj ruksak, ale keď som im ukázal lístok, pustili ma ďalej. Ukázali mi na východ číslo 3, ktorý však už bol zavretý – bolo 5 min do odchodu. Zúfalý bežím k jakémusi info pultíku, tete ukazujem lístok a hučím do nej “kde?”, ale ona mumle čosi o hale s predajom lístkov, čo je mimo nástupiští – neviem čo mi chce povedať, ale je mi jasné, že vlak som už zmeškal.

Som nasratý na seba aj na celú čínu. (Samozrejme za zmeškanie vlaku môžem ja, ale na čínu som aj tak nasratý) Rozhodol som sa, že si kúpim lístok už rovno do Xi’an-u. Najbližšie ide na druhý deň ráno. Viac by sa oplatilo cestovať cez noc, ale ja už absolútne nemám chuť ostávať v tejto diere.

Fotky

Tejto cesty som sa, rozmyslajuc nad nou v Kashgare, dost obaval. Na miestach, ktorymi clovek musi prejst neni absolutne nic zaujimave. Su to prachom a spinou zapadnute male mestecka, v ktorych sa neda najst lacne ubytovanie a aj to drahe tam stoji za hovno. Vsade na okolo len pust. Minimalne styri dni autobusom. Vlaky nechodia. Na niektorych miestach nechodia ani autobusy. Jednu pasaz na zaciatku provincie Qing Hai popisuje Lonely Planet nasledovne: “… asbestos mining is the main industry here and Yitunbulake is essentially an environmental catastrophe; expect a rough ride across some hell-on-earth landscapes and bring a scarf to cover your mouth…” no lakave. Ked sa vsak pozeram na ceny leteniek z Kashgaru som nuteny sa do tohto dobrodruzstva pustit (ked nechcem ist vlakom spat do Urumci, co teda rozhodne nechcem). Brazilsky parik tuto cestu az do Xiningu absolvuju so mnou. Vyrazame v stredu vecer, hned po navrate z vyletu na Karakoram. Prvy autobus do Hotanu je este absolutne pohodlie, prvykrat cestujem v “sleeper buse”.

Pocas cesty nas par krat zastavi policia a cekuje nam doklady. Postupne zistujem, ze niekedy im staci iba vacsina ludi, ani nemusia byt vsetci, ked niekto ostane v autobuse ako napr my traja, kaslu na neho. Oni chcu proste nejake doklady od niekoho, pozapisuju ciselka, splnia normy a mozeme ist dalej. Ale niekedy nemaju problem zastavit autobus v strede noci na 3 hodiny len tak.

V Hotane sme asi o 8 rano, a okamzite kupujeme listky na 10tu do Qiema. Tam uz ideme normalnym priemernym busom. Cestou bavim svojich ujgurskych spolucestujucich snaziac sa hovorit frazy z lonely planetu v ujgurcine. Quiemo je hnusna zaprasena rit, kde absolutne nic neni, prichadzame tam v piatok vecer. Prva informacia ktoru dostavam je, ze dalsi autobus ide az v pondelok rano. Velmi mi to zhorsuje naladu. Robin nakoniec zistuje ze nieco ide aj v nedelu. Prespavame v hnusnom stanicnom hosteli, kde si traja objednavame “deluxe suite” pre dvoch, ja spim na gauci, brazilci na posteli. Tak rozjebany zachod som este nevidel, pojem deluxe si tu rozhodne zle interpretuju. Vsimame si ze na cenniku typov ubytovani je aj kolonka “hodinovy hotel”, ktoru sem prisiel vyuzit nejaky stary ujgursky ozran s nejakou mladou ujgurskou stabajznou. Rano som rozhodnuty skusit stopovat smerom na Ruoqiang. Pre istotu si kupujem listok na nedelu, ale nechavam ho brazilcom s tym, ze keby mi stop nevysiel, vidime sa pri buse. S Robinom a Binkou sa idem este naranajkovat, vymiename si kontakty, kreslim si napis Ruoqiang po cinsky na stopovanie. Potom ideme spolu este smerom okolo hostela na vypadovku a tam sa nam prihovori taxikar, ze taxi Ruoqiang. Cena v pohode, kym si Robin a Binka idu pre veci do hotela, zistujem ze taxikar nas je ochotny odviezt este ovela dalej az na poslednu dedinu tejto hell-on-earth trasy, z ktorej sa da ist uz busom do Xiningu. Vyde nas to 350 yuanov na hlavu, ale vravim si, ze to za to stoji, ked tym preskocime prespanie v este podobnych dvoch ritiach. Listky na bus do Ruoqiangu sa mi akoby zazrakom podari vratit a dostavam za ne plnu vysku penazi. Takze nakoniec ideme az do Huatugou v Qing Hai-i. Vezie sa s nami este jeden cinan. Sedim vpredu, s taxikarom je docela sranda, snazime sa spolu komunikovat po cinsky pomocou mojho slovnika v mobile. Docela dobry kurz cinstiny. Do Huatugou dorazame v noci. Vyplacame taxika. Taxikar s cinanom sa ubytuju v stanicnom hosteli. Ten nas ako cudzincov neprijima. Po este jednom odmietnuti ideme do jakehosi vysvieteneho hotela pre turistov. 188 za double business suite. Tak si bohuzial platim double, neda sa svietit. Tento suite je uz trochu lepsi ako v quieme. Dokonca mam komp s intenetom na izbe v cene. Pocitac nefunguje a ja si vravim, ze ked mi uz nanutili deluxe izbu s internetom tak tu budem mat internet aj keby som to tu naruby prevratil, inac nezaplatim. Idem na recepciu hovorim “nemam siet” to staci, na moju izbu posielaju pocitacovych expertov: dve upratovacky, ktore 20 minut robia rovnaku vec, vypinaju a zapinaju pocitac a vyberaju a strkaju do neho sietovy kablik. Ja sa usmievajuc z kresla na nich pozeram. Opravujte tety, za co vas platim. Potom ked to uz konecne vzdaju, ponuknu mi presun na druhu izbu kde to uz funguje. Tam sa venujem dalsej digitalizacii dennika do asi 2 hodin rannych.

Este jedna pripomienka k cinskemu kupelnovemu designu. Obor kupelnovy design do ciny este nedorazil a kupelne tam zjavne navrhuju robotnici priamo na mieste. Vedia ze maju nejaku kvadrovu miestnost a musia do nej zasadit tri prvky sprchu, hajzel a umyvadlo. To je vsetko. Pokrocily design este zahrna vyspadovanie dlazky smerom do vylevky. Ale inac that’s it. Sprchujem sa na dlazke nijak oddelenej od zachoda. V hosteli v Xiningu sa sprchujem takmer nad zachodom. Je jedno ci je to stanicny hostel alebo international business hotel, takto sa robia kupelne.

Rano sa nam nastastie podari kupit listky na spaci bus do Xiningu. Vyrazame o 10:00. Krajinu okolo uz nejako nesledujem. Vsimam si akurat, ze pust sa meni na step a mierne zelenie. A okrem toho v noci je tu dost brutalna zima. Ja som bol pripraveny na brutalny hic a mam v buse len kratasy, takze travim vacsinu casu zababuseny v spinavej busovej perinke. Sem tam sa zastavime na “toaletach” pri ceste. Tieto temne miesta, ktore sa este teraz snazim vytesnit zo svojich spomienok, nebudem radsej ani opisovat. Nastastie som nemusel ani jedno z nich pouzit.

Do Xiningu dorazame rano a taxikom sa vezieme od busu do hostela. Musim uznat ze docela slusny. Je to taky loft v podkrovi 16-poschodovej bytovky, kvazi mezonet, okupujuci 15. a 16. poschodie, opat s peknym nadhladom nad panelakove mesto. Mam tu z toho opat taky Ghost in the Shell feeling. Citim sa ako finsky hacker, ktory sem prisiel vyriesit nejaku zakazku pre japonsku mafiu, vsetok vysoky business sa odohrava vysoko nad spinou velkomesta. Hostel ma docela prijemny bar, ponuka europske jedla. Po prechadzke na stanicu a zakupeni vlakoveho listku do Lanzhou som si tam dal po dlhom case normalnu europsku pizzu. Pravdepodobne mrazeny polotovar, ale mne naramne chutila. Maju tu aj PC room, kde prepisujem blog. Mozno sa podari aj uploadnut nejake fotky. No nic koncim, mal by som ist prat…

Fotky z Kashgaru

Na stanici mierny dazd, v NEO prsiplasti sa vyhybam krdelu taxikarov a mierim do autobusu odporuceneho priruckou. Nechavam sa vyhodit na ludovom namesti pri soche Maa. Socha Maa je docela dobre prevedena nadzivotna podobizen tohto obtlstleho komunistu. Ziaden disproporcny socreal – presna mierka, ostre crty. Najvacsi Mao v celej Cine. Dokonale vyjadruje fakt, ze vplyv Strany ani v tomto najokrajovejsom meste neslabne. Mili Ujguri, Maa budete mat aj tu. A kedze ste tak daleko, aby vam nebolo smutno tak najvacsieho. Mao naprahuje svoju pravicu smerom k ludovemu namestiu, ako keby ho ponukal „mily lud, toto je tvoje“. (Nemozes sa tu zdruzovat, ale je to tvoje)

Ja sa na ludovom namesti snazim pytat mladikov na cestu. Hoci sa snazia, dokonca telefonuju, nevydalo. Zjavne je to komplikovane vysvetlit. Nakoniec mi pomohol upratovac vo fastfoode, posledny clovek, o ktorom by som predpokladal, ze vie po anglicky. Napise mi po ujgursky adresu, ja dam listok taxikarovi a ten ma za 5 yuanov odvaza asi 300 metrov za roh.

Zaujimam sa o vylety, ktore sa daju podniknut z Kashgaru. Zistujem, ze trek ku basecampu K2 trva 21 dni, hm, tak to asi nie. Druha moznost je 2-dnovy vylet po Karakoram Highway ku Pakistanskym hraniciam – prechodu Kunjerab, po ceste zastavka v Tashkurgane a pri jazere Karakul. Treba nazbierat skupinu minimalne 4 ludi do auta. Zistujem, ze na pondelok su uz 5ti zaujemci – so mnou 6, to je idealny pocet na auto zevraj.

V sobotu rano sa idem prejst ulicami. Kashgar je moje prve skutocne moslimske mesto, ktore som navstivil (uz sa nepametam do akej miery bola moslimska Granada, ale myslim, ze menej). Vacsina obyvatelov su tu uz naozaj Ujguri – ktori sa daju docela lahko odlisit od cinanov – vyzorom aj recou. Skoro kazdy tu vlastni elektricky skuter, ktory pri jazde nevydava skoro ziaden zvuk, takze na ulici si treba davat velky pozor a obzerat sa. Nepritomnost hluku motora vsak ujguri vynahradzaju vydatnym trubenim, ktore sa tu pouziva castejsie nez smerovky. V strede mesta sa nachadza velke jazero rozseknute napoli hlavnou cestou, ktore tvori nieco ako park. Na jeho okraji kupujem obdivuhodne chutny banan, ktory sposobil, ze odvtedy v kazdom stanku s ovocim obzeram banany a chcem kupit rovnaky, co sa mi uz nepodarilo.

Potom prechadzam okolo trhoviska ku staremu mestu. Stvrt „stare mesto“ je kopcek, na ktorom sa nachadzaju hlinene domy poprepletane amorfnymi uzkymi ulickami. Vela domov je zburanych, ako keby tu bolo nejake zemetrasenie. Zaujimave je, ze niektore domy sa opravuju starou technikou – hlina a slama. Typicke stavenisko vyzera ako velke lajno, vedla neho dvaja ujguri s kelnami, ktori tym lajnom obhadzuju stenu.

Pomaly prechadzam tymto pustnym hlinenym mesteckom az na okraj, kde mam hostel. Na ulici sa v peciach pecie cerstvy chleba (naan), ktory sa da jest len ked je cerstvy, lebo potom rychlo tvrdne az na kamen. Su dve verzie: placka a bagel (toroid). Okrem toho sa na kazdom rohu predava jahnacina. Bud zapecena v chlebe, alebo na spajgli ako saslik alebo 100 inych sposobov. Mna od kupy masa na ulici odraduje sposob jeho skladovania. Velke kusy masa visia cely den pokryte muchami na slnku v prachu. Predavaci najviac dbajuci na hygienu ho este sem tam prikryju kobercom. Mnam.

V sobotu vecer sa zoznamujem so svojimi spoluvyletnikmi. Talian Carlo, brazilsky parik Robin&Binka (povodom anglicania), francuzi Olivier a Adrien.

Carlo je sarmantny snedy holohlavy starsi pan, ktory s kazdym rozprava velmi vznesene, kazdu vetu zacina „May I suggest to you..“, „My dear friend…“ atd. Pred dvadsiatimi rokmi bol na prechode Kunjerab z Pakistanskej strany, v horach sa zjavne vyzna.

Olivier a Adrien z Grenoble su cyklisti, ktori sem prisli na bicykli z Kyrgyzstanu. Respekt. Olivier je vedec, fyzik, studujuci povrchy materialov, Adrien je lekar, ktory si dal rocnu pauzu od roboty.

Brazilsky parik je najzaujimavejsi. On sa narodil anglicanom kdesi v Keni, ona tiez povodne anglicanka – poznat to na ich britskej anglictine. Momentalne ziju v nejakom pralese na farme, v ktorom robia nejaky vyskum. Obaja velmi enviro-orientovani. Rozpravaju o ekologickych katastrofach, ktore sposobuje vystavba hydroelektrarni na Amazone. Okrem toho pani je zrejme aj spisovatelka, spominala ze pracuje na knihe o Columbijskej drogovej mafii, vyjadruje nazor, ze vela problemov spojenych s drogovymi kartelmi by sa vyriesilo legalizaciou kokainu. Pripominam, ze pani ma minimalne 65 rokov (podla vyzoru). S manzelom precestovali skoro cely svet (vratane Pakistanu, Afganistanu a inych drsnych krajin) rozprava aktivne 4-5 jazykmi, ostatne 3 uz zabudla. Predomnou bez problemov striedaju anglictinu, francuzstinu a portugalcinu. Su pre mna vzorovymi vzdelanymi a scestovanymi svetoobcanmi. Jedine co by som panej vytkol je mierna afektovanost, ktora podtrhuje jej povod vo vyssej vzdelanejsej spolocnosti.

V hosteli vecer nad mapou rozoberame plan vyletu. V podstate jedine co nam zabezpecuje hostel je vodic, ktory nas odvezie ku Kunjerabu a spat, program si menezujeme sami. Prirodzenym leadrom celej misie sa stava Carlo, ktory anglictinou s roztomilym talianskym prizvukom popisuje zastavky na nasej ceste. S Carlom a francuzmi sa zhodujeme, ze pri jazere Karakul chceme stravit extra den a dat jednodenny trek na vyhliadkovy bod nad jazerom, z ktoreho je vyhlad na dve sedemtisicovky: Kongur Tagh (7,649 m) a Muztagh Ata (7,546 m). Brazilsky parik suhlasi, ze nas pocka pri jazere.

Hoci sa nam nepodari presvedcit sofera, aby s nami ostal pri jazere extra dva dni a zatial nemame isty navrat od jazera, z predtuchy sedemtisicoviek som napichany a vecer si poskakujem ulicami Kashgaru spievajuc si arabskym hlasom „Kunjerab, kunjerab, …“.

Fotky z Animal Marketu

Na druhy den ideme ceknut – uz ako stmelena skupina – hlavny turisticky highlight Kashgaru – Nedelny trh s dobytkom.

Citim sa tam trochu ako na Jednotnom Rolnickom Druzstve. Pre mna je to nieco ako zoologicka zahrada. Vidim minimalne 3 druhy oviec – novinkou su pre mna celad Velkoprdelnace – s velmi smiesne tvarovanym zadkom. Dalej su tam kravy, jaky, tavy….Kazdy predajca si ich priviezol na svojom dopravnom prostriedku, z coho najpopularnejsia je mala nakladna trojkolka.

Carlo kupuje celkom pekny rucne vyrobeny noz so slonovinovou ruckou, ktoreho cenu zjedna z 250 na 160 yuanov a je na seba strasne hrdy „Michael, are you proud of me ? Are you proud of me ?!“ Ja ho samozrejme chvalim.

Okrem samotnych oviec je zaujimave sledovat aj vystavovacie, skladovacie a transportne konstelacie oviec. Ovce v rade, ovce v polkruhu, ovce na kope a najkurioznejsie – ovce v zipse.

Po cca hodine sme dobytka a hnojovej aromy nasyteni a na podobnej trojkolke ako sa vozia ovce, siesti vyrazame naspat do mesta – na nedelny trh na okraji stareho mesta. Na nedelnom trhu sa predava skutocne vsetko a v roznych stadiach opotrebovania. Na Slovensku by sa 60% z tohto tovaru dalo najst pri kontajneroch. V Kashgare je to cenina. Napr. Suciastky, pliesky, srobiky… dokladne rozkategorizovane. V istom zmysle je to velmi ekologicke.

Fotky zo Sunday Marketu

Vecer som zasiel s Carlom do John’s Cafe, co je restauracia, ktoru vlastni isty Cinan, pre turistov znamy ako John, co je velmi zlaty chlapik, hovoriaci dobre po anglicky, oplyvajuci mnozstvom uzitocnych informacii, sluziaci aj ako agentura na vybavovanie roznych papierovaciek. Carlo si u nho po nasom vylete vybavuje prechod spat do Kyrgyzstanu. Okrem toho sa informujeme o treku okolo Karakulu. John tvrdi, ze turisti sa mozu maximalne prechadzat okolo jazera. Potvrdzuje nam, ze cesta k Basecampu Muztagh Ata je spoplatnena a treba permit. Tvrdi, ze aj nas view point je zakazany a vravi ze jedina moznost je objednat si guida s motorkou a nechat sa tam vyviezt.

Nas povodny plan prenocovat na treku mimo jazera pada. To mi nevadi, bol som docela nervozny zo stanovacky vysoko v horach, pricom sme nemali isty ani stan a karimatky. Trek sa vyformoval na jednodnovy s navratom k jazeru, jedina neprijemna vec bola iba nutnost guida s motorkou.

Druha neprijemna vec je, ze Carlovi vznikla objednanim stvrtkoveho transportu casova tiesen, z coho som mierne nervozny, lebo uz nas vnimam ako skupinu, s ktorou taham za jeden provaz. Posledna misia dna je nakup potravin na turu a vyber dalsich prachov.

Na druhy den vyrazame 9:00 Pekingskeho casu. Pekingsky cas (PC) je posunuty cca 2-3 hodiny dopredu oproti prirodzenemu casu a 9:00 je relativne skoro rano. Slnko vychadza v Xinjiangu cca o 7:30 PC. Pekingsky cas je oficialny cas, platny v celej Cine a riadia sa nim vsetky oficialne zalezitosti, ako napr odchody vlakov a busov. Ujguri medzi sebou neoficialne pouzivaju Xinjiangsky cas, co je myslim posun -2 hod. 9:00 PC je cas kedy sa standardne zacinaju robit veci rano. Sofera sme skorej vstat nedonutili.

Sukame sa do auta. Zistujeme ze auto ma 6 sedaciek, vratane sofera a na mna vychadza miesto medzi sedackami, docela nepohodlne. Nastastie Robin (starsi pan, britobrazilec) zistuje, ze tam sa mu z nejakeho dovodu sedi najlepsie, tak sa menime.

Za take 2 hodiny dorazame k prvym skalnatym horam, podobne cervene ako na ceste z Urumci. Zistujem, ze sedim na blbej strane auta, co sa vyhladu do doliny tyka. Olivier si po chvili vsima moj skysnuty vyraz a pusta ma na druhu stranu. Na fotograficky vyznamnych miestach aj tak zastavujeme. Cesta po Karakoram Highway ubieha relativne rychlo. V slove highway je cast high ovela pravdivejsia nez cast way. Cesta je na vela miestach dost rozbita, skoro ako Svaty Jur na jar. Prechadzame prvy checkpoint, kde ukazujeme pasy. Je na cca 2500m nad morom. Za nim uz zaciname relativne rychlo stupat. Ukazuje sa nam mala cast prvej 7tisicovky. Vychadzam z auta a pozeram s otvorenou hubou jak maly Jojo. Zvlastny pocit riedkosti vzduchu sa miesa so vzrusenim. Prichadzame k prvej velkej vode, akasi umela priehrada, nezdrzujeme sa dlho, nie je to Karakul.

Po dalsej cca hodine dorazame k jazeru Karakul. Zatial ho berieme iba ako prejazdny bod, ponahlame sa ku Kunjerabu. Nad jazerom uz vidime v plnej krase majestatnu zasnezenu 7tisicovku Muztagh Ata. Prilepeny na skle minivanu pozorujem kazdy jej zahyb. Vyzera ako keby kedysi davno v case ked sa tento utvar formoval praskol na dve polovice. Jeho stredom vedie siroka puklina.

Serie ma, ze musim Karakoram objavovat takymto dementnym turistickym sposobom – vezuc sa v minivane, ale vela inych moznosti tu nie je. Jednak su tu takmer neexistujuce spoje a dvak, pohyb zahranicnych turistov je dost obmedzeny na zopar hlavnych bodov v okoli cesty.

Prichadzame do Tashkurganu, kde na policajnej stanici nechavame pasy, aby sme nahodou neutiekli do Pakistanu.

Policajti si este nechavaju po nas poslat k hranici nejaku zasielku. Namiesto pasov dostavame akysi papier s razitkom, ktory dostava na starost Olivier a strazi ho ako oko v hlave. Na hranici zistujeme, ze to bol iba dodaci list k baliku pre fizlov. Pri hranici zastavujeme pred zavorou. Skutocny koniec Ciny, je az za velkou branou(oblukom) na sedle asi kilometer dalej. Dalej nas nechcu pustit. Adrien, ktory ma uz skusenosti s pohranicnikmi na prechode z Kyrgyzstanu sa nebojacne pusta do debaty s mladym pohranicnikom. Typicky pristup nizsieho funkcionara je „No, no, no, …“ nechcem sa predsa dostat do pruseru. Skusa to s druhym. Asi na tretiu iteraciu vysvetlovani, ze chceme ist len k hranici a naspat, mladi pohranicnici povoluju. Podmienka je, ze dvaja idu k hranici s nami. Hore pri obluku nazerame do Pakistanu a stretavame mileho Pakistanca – pohranicnika. Ten nas vrelo zdravi. Carlo sa pyta na situaciu v Pakistane, ci je tam bezpecne a tak. Vravi, ze kvoli Talibanu ani velmi nie.

Potom sa vraciame do Tashkurganu – mestecko vo vyske 3600m – a ubytovavame sa v hosteli, kde maju jednu velku vzacnost: europsky hajzel. Vecer mame s Carlom mierne nezhody ohladom planovania, mierne nepohodlie, ktore vznika, ked sa clovek naviaze na nejaku skupinu ludi. Problem je, ze nemame dohodnuty odvoz od jazera. Deal so soferom je iba Kunjerab a spat k jazeru za 300 yuanov na hlavu. Ja tvrdim ze sofer nebude chciet prijat deal, ze za 100 yuanov/osoba navyse nas zoberie den po treku naspat do Kashgaru, kedze to nechcel ani predtym. Carlo sa spolieha, ze to vyjde. Podla mna je prilisny optimista a mali by sme skumat dalsie moznosti. Rano sa ukazuje, ze Carlova teoria je spravna. Sofer suhlasi. Mame stastie. Carlo vyhral nasu minidisputu, mna to ale tesi.

Prichadzame ku jazeru. Nasim cielom je informovat sa o moznosti treku na vyhliadkovy bod nad jazerom. Podla informacii, ktore mame z John’s Cafe, hladame guida s motorkou cez akehosi typka, na ktoreho mame kontakt cez hostel. Ten vyvracia, zda sa, teoriu s guidami a motorkami a vravi nam, ze na kopci, ktory sme uz identifikovali ako vyhliadkovy bod na ktory sa chceme dostat, sme za 4 hodiny peso. Treba len vyrazit od vedlajsej dediny. Som uz trochu nervozny, je 11:30 PC a takto neskoro sa na trek nevyraza. Do osady, ktora je na zaciatku trasy sa neda len tak lahko dostat. Skusame osadu vedla. Vyzera, ze cesta vedie ku nasim kopcom. Pytame sa domacich, ci sa da tade dostat ku kopcu. Nerozumeju, ale naviguju nas na policajnu stanicu. Vsetko vyriesi policia. My sme len hlupi ludia. Rozmyslame, ci ma cenu tam ist. Vyzera to, ze uz je neskoro a musime. Kretenko za stolom v prazdnej miestnosti nic nevyriesil, iba si chcel opisat cisla pasov. Serieme na neho a ideme spat k autu. Balime si ruksaky na trek. Lokalni typci a kretenko nas sleduju. Sme rozhodnuti uz odniekial vyrazit aj keby co bolo. Jeden sa nam prihovara a hovori, ze nemozeme ist rovno na kopec z dediny, ale musime to nejako obist, rovno je to zakazane. Ruksaky mame zbalene. Hovorime si, dobre zajdeme za najblizsi kopec, aby nas nevideli a ideme hore. Vyzera to, ze typek, ktory so mnou komunikoval nas chce navigovat k tomu OK bodu vystupu. Z toho OK bodu vystupu nakoniec vysvitla jeho jurtova oblast pri jazere, v ktorej chcel aby sme sa ubytovali. Nevadi, aj tak sme chceli prespat v jurte a je to to iste miesto, ktore sme si vyhliadli smerom hore. Hadzeme veci do jurty a konecne vyrazame poza jazero smerom do kopca, prec od tej skurvenej cinskej byrokracie. Konecne volny pohyb na vlastnych nohach. Je 13:30 PC. Trochu neskoro, ale kopec, ktory sme si vybrali teraz, je trochu mensi ako nas prvy ciel. Po par pieskovo-stepovych dunach sa dostavame na stupak. Teren je taky pieskovo-sutrovy, vyssie velku cast plochy pokryvaju ostre kachlickove ulomky. Za nami tyrkysove jazero Karakul ako na dlani, nalavo v dialke za desiatkami kilometrov grandkanonoidneho terenu zasnezene pohoria s Kungur Shanom.

Hore sme za menej ako dve hodiny, az mi je to mierne trapne, docela som to precenil Vylet to fakt neni dlhy. Zhadzujem ruksak a uzivam si pohlad na Muztagh Ata, ktory je trosku v oblakoch, ale nie az tak aby to vadilo.

Snazim sa predstavit si ako sa asi na taky kopec lezie, ako sa ide po tom snehu a najma v tom riedkom vzduchu. Moje GPS ukazuje 4006m. Uz teraz sa citim docela divne. Asi raz za 15minut chytim take drobne nutkanie rozdychavat. Zo vzduchu tu mam presne ten isty pocit, ako ked ma v 4000 metroch vyhadzovali z lietadla v Slavnici alebo Empuriabrave. Mierne ionizovany a proste riedky. Chcel by som skusit ocitnut sa na par sekund v 8000m. Som si isty, ze to uz neni ziadna sranda a to ze niekto da Everest „iba“ s kyslikom, neni podla mna ziadna hamba.

Hore svacime susene ovocie a orechy z trhu, fotime vrcholovky a potom sa vyberame spat druhym chrbatom od vrchola. Pri jazere sme relativne rychlo. Cestou spat zdviham plastovu flasu, co zbadam pohodenu na brehu krystalovo cisteho Karakulu. Olivier zachvilu zdviha dalsiu a hovori: „je ti jasne, ze za chvilu nam to prerastie cez hlavu…“. Za 200 metrov mame plne ruky flasi, vyberame igelitky. Olivier sa na to vysral po prvej, ja so naplnil este jednu, pricom nas eko-zasah bol totalne bezvyznamny na to mnozstvo odpadkov co tu je. Poplatky za permity vyberat, to ano, ale starat sa o okolie jazera to nie, lemry lenive cinske.

Ako tak upoteny nesiem odpad okolo jazera, dostavam nebezpecnu myslienku. Vyzyvam ostatnych: „Kto sa ide okupat v Karakule ?“ Ani nedopoviem a Carlo uz je vyzleceny a na nahaca skace sipku do vody. Francuzi su fajnovi – Olivier sa boji ze ochorie.

Vyzliekam sa a idem aj ja. Voda je seriozne studena, robim si plan rychleho vychodu, ususenia a oblecenia. Vonku totiz pofukuje vlazny vetrik a hoci slnko pecie ako dive, vonku nie su podmienky na pobehovanie mokry a holy. Dal som sipku, chvilu kvicim a spliecham – Oliver mi obstarava obrazovy fotomaterial a utekam von a obliekam sa podla planu. Carlo sa este dlho produciruje nahaty a mokry po brehu, cim si zadovazil docela silne prechladnutie.

Mna tiez akosi pobolieva hlava, neviem identifikovat, ci je to vyskou alebo teplotou. Zaliezam do jurty a lezim. Uz hodne dlho ma takto hlava nebolela. Mam urcite aj miernu teplotu, tak prijimam 1000mg paracetamolovu pirulu od Oliviera. Bolest sa zmiernuje. Idem vecerat do hlavnej restauracnej jurty s ostatnymi. Na veceru mame ryzu s akousi zeleninou a kuskom slachovitej tlstej jahnaciny. Ryza so zeleninou fajn, maso vsetci nechavame. Najma Adrien hovori, ze jahnacinu uz nemoze ani citit po prechode jahnacinovym Kyrgyzstanom.

Vraciam sa do jurty, lezim a rozmyslam ako prezijem juznu hodvabnu cestu. Uz od Kashgaru mam z toho sucheho a prasneho vzduchu zapalene hrdlo a sopel. Potreboval by som teraz aspon tyzden vlhkeho primorskeho vzduchu a nie drbat sa autobusom po pusti. Nevadi nejako bude. Zdravy vie cestovat kazdy.

Kym zapadne slnko urobim este zopar zaberov Muztagh Ata, ktory kazdu pol hodinu vyzera inac vdaka inemu uhlu a farby svetla. Robim kombinacie Muztag Ata – tava, Muztagh Ata – jurta, Muztagh Ata – koza atd….

Zaliezam do jurty plnej mojich oblubenych alergenov a snazim sa prespat noc. Spacak nestaci, chlad ma docela prekvapuje, tak neochotne pouzijem aj prasivu perinu na ktorej lezim. Pri nocnom moceni pozeram na nadhernu hviezdnu oblohu, na ktorej neni ziadna konstelacia, ktoru by som poznal.

Rano sme sa v restauracnej jurte pri caji dohodli, ze do Kashgaru chceme vyrazit hned, tak sme zavolali Ažiho (nas sofer) pomocou pana jurtmeistra a ten pre nas do 40 min prisiel. V Kashgare s brazilskym parikom, ktory tiez chce ist do Hotanu, vyrazame hned pre listky na stanicu, ktore vybavime kupodivu velmi rychlo, dokonca na ten isty den vecer. Cas, ktory mi ostava do odchodu vyuzivam na okiepenie a navstevy restauracie odporucanej Lonely Planetom aj Carlom s Francuzmi – Altun Orda. Davam si priemerne jedlo – hovadzie maso so zemiakmi (jahnaciny sa bojim, chcem sa dobre najest pred cestou) – nieco ako suchsi hovadzi gulas a vyborny zeleny caj – v zaujimavom slavnostnom orientalnom prostredi.

Pri tom dopisujem dennik, ktory som zanedbaval od vlaku z Urumci. Nas “sleeper bus” vyzera docela pohodlne. Lehatka su mierne nalomene a clovek ma nohy pod hlavou cloveka pred nim. Su dva levely: hore a dole a tri rady (dve ulicky). Ja som nastastie pri okne dole. Vedla mna Brazilsky parik (Robin a Binka). Hned po opusteni Kashgaru sa zotmie a z okna nevidno ani ň. Predpokladam, ze to je tym, ze tam je pust. Cesta ma trvat 8 hodin. Pri svetle z celovky dopisujem Kashgarske zapisky.

Fotky z Karakul Lake

Do Urumci sme dorazili rano. Od Herr Zwickermeistra (sprievodcu) som dostal instrukcie zbalit sa lebo vystupujeme. Zabudol som spomenut ze sprievodca, Kazach sluzil na vojenskej zakladni v Sturove, co mi povedal, ked videl moj slovensky pas. S Kazasskymi mladikmi Jeľnarom, Čingisom, Sergejom, Ruslanom a ostatnymi, sme si zobrali minibusovy taxik do hotela. Jelnar, ktory jediny vedel rozpravat po anglicky na komunikacnej urovni zacvakal za mna 20 juanov, ktore som mu vratil, ked som si vybral cinske prachy v bankomate pri hoteli.

Hotel stal 240 juanov, co je na cinske pomery brutal, ale zato bol fakt luxusny. Bolo to na hranici toho co si mozem dovolit. Mali dvojky izby, mladici to mali po 120, lebo byvali po dvojiciach. Ja som bol na izbe sam. Ubytovali ma na 14 poschodie, z ktoreho bol brutalny vyhlad na mrakodrapove Urumci. Je to sice drahe, ale rozhodol som sa, ze ostanem tu s chalanmi, nech mam nejaku spolocnost a prekladatela keby nieco. V tomto hoteli sa mimochodom ubytoval skoro cely nas vagon. Specializuje sa na Rusku a Kazassku klientelu a je akousu ruskou oazou v strede Urumci. Vsetci tu hovoria po rusky, vedla su ruske restauracie a vsade vidno Azbuku.

Po okiepeni sme sa sli najest do restiky pred hotelom, potom ceknut internet v kaviarni na 16tom poschodi. Moj prvy ciel bolo stiahnut si elektronicky Lonely Planet do mobilu. Dalsia vec bola kupit vlakovy listok do Kasgaru. Rozhodol som sa ist opäť vlakom, lebo to vyzera ze by z neho mohol byt pekny vyhlad na Tian-San.

Na enormnej vlakovej stanici sa ukázala veľmi zreteľná prítomnosť polície v Urumči. Prvý krát som videl policajny autobus s hukackou na zivo. Kvôli šintiengským (Xinjiang) separatistom, ktori v roku 2009 urobili v Urumci nejaky rozruch, sa to tu cele zacalo brutalne monitorovat a strazit. Policia (kung an – verejny klud) je vsade. Mimo ineho kvoli tomu zrusili v Cine pristup na Facebook, Google+, Twitter a ine socialne siete. Pred stanicou som presiel podobnou bezpecnostnou procedurou ako pred vstupom do Vatikanskej katedraly.

Po neprijemnosti na colnici ma cinska policia dost znervoznuje. Je mi jasne, ze ako nesikmooky tu nie som az taky anonymny, co mi tiez nepridava na klude. Vnutri bolo 18 prepaziek, pri kazdej asi 10-15 metrova rada. Pri informaciach len zopar ludi. Skusam stastie, prihovaram sa po anglicky. Nevyslo ale teta na kohosi vola a ukazuje mi postupne prechadzajuc na druhu stranu haly, ona za sklom, ja pred sklom a davom, az k panovi ktory rozumel anglicky. Tam som sa mal akoze zaradit do rady. Ja som potmehudsky zostal vpredu a za sebou som nechal dobrych 20 ludi. Trocha som vytrcal z davu. Zachvilu sa za mnou objavil pikolik s megafonom a zacal po mne hucat nech sa zaradim, tak som sa musel natlacit na maleho ujgurskeho dedka, ktory na mna nevrlo zazeral. Ked som sa dostal na radu, zistil som, ze bez pasu, ktory si nechali na hoteli sa listok neda kupit. Nieeeeeee. Skusal som rozne obchvaty ale ani jeden nevydal, tak som nic nevybaviac odisiel. Esteze aspon cesta autobusom na stanicu bola zadarmo. Staci sa tvarit jak debil a nevsimajuc si kasicku na peniaze hovorit na vodica po anglicky, on vas totalne odignoruje a vy mozete slobodne dalej. Neni tam nic ako listky tj ani revizori. Btw na to aby som sa dostal na stanicu mi zatial stacilo iba jedno cinske slovo: chô čch žan – vlakova stanica – vystacilo na kompletnu komunikaciu a navigaciu. Druhe slovo ktorym som sa vybavil bolo “si jú” co bol nazov hotela pre navrat späť.

Na hoteli som siel za chalanmi, ktori v restike na 16-tom poschodi internetovali. Dal som si veceru, cekol maily a zistil, ze facebook naozaj nejde – ani cez proxy. Potom sme si v obchode kupili whiskey a kolu a sli sme na izbu chlastat a kecat. Btw kola tu chuti dost inac ako v europe. Jack Daniels asi rovnako. Oboznamovali sme sa svojimi hudobnymi vkusmi. Zistujem ze 4 roky vekovy rozdiel ma na hudobny vkus väcsi vplyv ako 4000 km. Mladici pocuvaju priblizne to iste co mladici u nas. Na zopar klasikach sa zhodneme akurat musim dovysvetlit ze sweet dreams nezlozil Marlin Manson ale Euryhmics. Pytal som sa preco travia tak vela casu na hoteli, preco radsej nejdu niekam von. Vraveli ze v noci radsej po vonku moc nechodia lebo sa tu uz parkrat stretli s nasilim so strany xenofobnych nackov. To aj mna trochu odradilo motat sa v noci po vonku.

Docela zwhiskovany odpadavam na svoju izbu. Moja slovenska hrdost mi nedovolila odpadnut prvemu, tak som pockal az kym Cingis uplne neodkvecne a neodnesu ho na izbu a ja som siel az druhy asi pol hodku po nom.

Jedina vec co som zvladol na druhy den bolo kupit si listok na vlak. Aj ked nebolo to nic jednoduche. Ziadna skusenost zo vcera mi nepomohla, v podstate som siel odznova. Vystal som tri rady kym som v ruke drzal ten vytuzeny maly ruzovy zdrap papiera. Potom som sa vratil na hotel, dal som si drahu a hnusnu veceru, na ktoru som cakal 2hodiny co som toleroval len preto ze som sa pri tom pokusal stahovat lonely planet knizku z amazonu a povedal som si ze z tohto miesta musim urychlene odist. Jednak som mal vycitky svedomia kvoli cene a dvak pobytom na hoteli s tymito tinedzermi som sa izoloval od vonkajsieho sveta, ktory som sem prisiel objavovat.

Povedal som si ze zajtra pojdem spat do hostela. Vecer som sa teda zastavil za Jelnarom a Sergejom, vymenil kontakty a rozlucil sa. Je mozne ze sa este stretneme v Xi’an-e.

Rano najst hostel bolo narocne, ale zaujimave. Prvy navgacny bod bola zastavka Hong Shan (cervena hora). To uz zvladam dobre – hucat do ludi nazov zastavky, kym mi neukazu cislo autobusu. Druha vec bola najst nakupne centrum Parkson. To uz bolo zlozitejsie. Kym som ho nasiel, navstivil som po ceste vyhliadku z parku Hong Shan. Cez rozne navigacne body a drobne pomoci lokalov som dorazil do Hostelu. Stal 45 yuanov, vyse 5-krat lacnejsi ako predosly. Bol asi 10-krat spinavsi, ale som spokojny. Vedla som si prvy krat dal nezname cinske jedlo – akusi polievku s nudlami, mäsom a akymsi spongiovym syrom (alebo hubou?) – ku ktorej boli dve Mantou – parene buchty bez naplne. Najedol som sa plnohodnotne – este som nechal – za 15 yuanov. Oproti vcerajsej veceri za 85 yuanov to bolo urcite ovela lepsie.

Druhy quest bolo najst nejaku internetovnu s pocitacmi, kde by som konecne mohol naklepkat blog a uploadnut fotky. Pytat sa na internet bolo uz zlozitejsie. Rano na hoteli na izbe som si vramci cvicenia prelozil informacnu brozuru o pristupe na wifi – takze som vedel frazu „byt online“, doslova „na sieti“. Na slovo „internet“ Cinan nereaguje. Postupne som sa dopracoval k tomu, ze najlepsie reakcie mam na vetu „byt online kde“ ?, ktoru doplnim gestom klepkania do pomyselnej klavesnice.

Moja snaha sa vyplatila – nakoniec som bol zanavigovany do herne na tretom poschodi akehosi cyberpunkoveho nakupneho centra, kde väčšina osadenstva boli tinedzeri hrajuci world of warcraft alebo ine on-line-ovky. Hodina (a cosi) stala 10 yuanov. Ale internet tam bol docela rychly a dokonca sa mi podarilo nainstalovat anglicky firefox a napojit fotak na USB.

Bol som tam vyse tri hodiny, az do totalneho vycerpania, i tak som nestihol vsetko, co som chcel. Potom som sa siel prejst po Urumci. Aby som sa nestratil idem stale rovno po hlavnej ulici s najvacsimi vyskovymi budovami a najdrahsimi hotelmi. Az takuto uroven civilizacie som necakal. Vidno, ze tu zije zopar velmi bohatych cinanov. A je to hlavne mesto ujgurskeho Xinjiangu. Ujgurovia su tu (aspon na tejto ulici) mensina. Invazia cinanov do tohto statu je rozpoznatelna uz zo samotneho nazvu Xin Jiang – Nova hranica. Po pripojeni sem zacali masivne importovat cinanov, takze je ich tu uz minimalne polovica. Originalni Ujguri tu su vacsinou nizsia vrstva, ktora neoplyva vela ludmi, ktorym sa da hovorit „inteligencia“. Tym zopar ludom, ktori by chceli riesit politiku a nezavislost je zakazane stretavat sa verejne aj virtualne. Takze na nejaku revoluciu to nevidim. Cina to ma dobre vymyslene.

Noc v hosteli. Tvrde lehatko. Neohladuplni spolubyvajuci, stale zazinajuci svetlo a buchotajuci s vecami. Vyspanost 40 %. Idem na vlak. Na stanicu sa uz dostavam ako profik. Ranajkujem Bao Zi – parene buchty plnene masom. Nakupujem potraviny a vodu do vlaku, mnozstvo podcenujem (ako zistujem neskor). Kedze netusim co sa skryva pod cinskymi obalmi kupujem iba ovocie, sacok vazenych mandli a akysi okruhly plackovity chleba.

Na masivnej vlakovej stanici prechadzam opat security checkom. Na vlak sa tu necaka na prislusnom nastupisti ale v prislusnej obrovskej cakarni. Ked pride vlak, vypustia k nemu dav z prislusnej cakarne. Ako tak pozeram ako ma s celym davom efektivne rozdrobuju na mensie prudy ludi, ktorym potom cekuju listky a doklady, rozmyslam ci v Cine existuje studijny odbor „kontrola davu“. Cim myslim uplne pozitivne prakticke zvladanie masy ludi, co je dolezita a potrebna vec. V podstate nakoniec aj pre moje vlastne pohodlie ako jedinca v tom dave. Jedine, co by som vytkol cinskym sekuritakom, smerujucim nas ku vlaku je, ze by sa mohli usmievat a mat trochu vacsiu uctu k ludom a nehucat po nas aby som sa necitil ako v koncentraku.

Ale je mozne, ze nejaky Jeff Wang z Fakulty Kontroly Masy Ludi vo svojej dizertacnej praci prisiel na to, ze s usmevom to nie je az take efektivne, lebo to znizuje respekt k autorite.

Vo vlaku (do Kashgaru) mam miesto na strednej prepazke uprostred cinskej rodinky – mama tata dcera syn. Mama po chvili zacne do mna hustit gulometnou cinstinou a ukazovat na postel vedla. Chce aby som sa vymenil s jej manzelom, ktory ma to iste miesto v kupe vedla. Chcem slusne odmietnut, lebo tu je lepsi vyhlad z okna, ale nakoniec poviem len „Nejdem!“ (slusnost pride az ked sa naucim lepsie po cinsky) Po dvoch hodinach, ked prechadzame cez Turpan – vlak meni smer a lepsi vyhlad je odvedla, tak sa menim a idem k Ujgurskej rodine, typujem dedko, babka, mama, krpaty syn, dospely syn a dcera. Vyzeraju menej privetivi ako ti vedla. Vecer som si asi pohneval babku, lebo som zavrel okno, z ktoreho mi fukal studeny vzduch rovno do ksichtu, pricom jej asi bolo teplo. Nieco mi na to nasrane povedala, ale ja som to odignoroval.

Tian Shan som pravdepodobne nevidel, mozno iba nejake pred-pohorie. Vacsinu cesty bola taka pustno-skalnata krajina. Sem tam prechadzajuca do hornatej stepi. Kym sa zotmelo, este som stihol zazriet zopar pastierskych taborov s ovcami. Hory su tu uz docela velke, typoval by som tak prevysenie do 1500m od trate. Sem tam vlak vbehne do tunelu. Na druhy den sme sa cez hory dostali uz na okraj Taklamakanu. Nudna pustna krajina, sem tam buldozer, kamion, robotnici pracujuci na vystavbe dialnice. Hory stale tak max 2000m prevysenie, sme k nim raz blizsie raz dalej. Su to pekne, niekedy az brutalne cervene skalky, ale zatial nic dramaticke. Hovorim si ze Taklamakan si kludne mozem odpustit. Pri pohlade smerom na pust si to viem docela predstavit, vsade len rovny piesok, dost nuda. NASA vynalozila miliardy dolarov aby sa dostala do takeho prostredia na marse. Ja som prisiel do podobneho prostredia za menej ako 1000 dolarov. Ako sa blizime ku Kashgaru, krajina zacina zeleniet a vlhnut.