Na vlak do Xi’anu vyrážam tentokrát 2 hodiny pred odchodom. Na stanici som hoďku pred odchodom. Ale aby to zase nebolo perfektné na security checku mi zoberú nožík. Ok, chápem, mohol by som niekoho zabodnúť. V tej chvíli som aj celkom chcel. Predpisy sú predpisy. Cesta vlakom trvala celý deň až do nejakej desiatej v noci. Cestou sme šli docela zaujímavým terénom, popri kaňoňe akejsi rieky v mierne kopcovitom teréne porastenom hustým zeleným porastom. Zaujímavé boli svahy porastené tujami. Úplne štandardnými dekoratívnymi tujami aké používa bežný slovák na klasickej gýčovej predzáhradke svojho domu. Tuná je to divočina.

V Xi’an-e večer skúšam chvíľu ako veľký hrdina nájsť hostel len tak, potom sa na to vykašlem a berem taxík. Opäť veľmi príjemné miesto. Docela veľká budova s troma dvormi (yards) v strede ktorých sú také chillout zóny a vedie okolo nich schodisko do izieb. Docela príjemné rozvrhnutie hostelovej budovy. Pod hostelom je podzemný klub Park Qin, do ktorého sa vchádza veľmi uzučkými schodíkmi. Čapujú tam Hoegarden. Môže byť. S kochlíkom hoegardena vychádzam z klubu do svojho chillout yardu a vyvalujem sa na gauči až do zaspania. Na druhý deň ráno sa mi podarí objaviť spôsob ako sa napojiť na Facebook cez VPN. Zabezpečeniu aby mi to trvale fungovalo venujem celého pol dňa. Ako pre adikta v pokročilom štádiu je to pre mňa veľmi dôležité.

Večer sa vyberiem na prechádzku po meste. Rozhodol som sa, že si spravím okruh okolo mesta po mestských hradbách. Lonely planet hovorí, že pešo je to 4-5 hodín. Začínam na severovýchodnej bráne pri vlakovej stanici. Na severnej bráne som si požičal bicykel a pre bicykloval som to až k južnej. Hore na múre je vynikajúca atmosféra. Neni tu skoro nikto. Vstup je platený a chodiť po múre nie je pre ponáhľajúcich sa lokálov príliš praktické. Takže som tu len ja a hŕstka turistov. Pri bránach sú väčšie grupy ale neni to nič nehorázne. Prvá vec geniálna na týchto hradbách je to, že stavajú do perspektívy gigantickosť tohto mesta. Keď sa človek postaví do rohu a vidí od seba dve cesty po hradbe vinúť sa až do stratena v hmle uvedomí si brutálnu veľkosť plochy, ktorú tieto múry obopínajú. Zároveň vie, že táto veľkosť je konečná, lebo bol v druhom rohu, takže tento pocit sa nemení v nejaké neurčité nekonečno, ale zostáva veľmi reálnym gigantičnom. Veľmi príjemná, kontemplatívna skúsenosť. Toto ja vo svete vyhľadávam a tu som kus toho našiel a veľmi sa z toho teším. Okrem toho je veľmi príjemný večer, vyvýšenosť múru poskytuje príjemný nadhľad nad bežnú špinu a problémy mesta, človek sa nemusí starať o trúbiacu premávku, prechody a semafóry tam dole, iba si kráča stále rovno a nasáva atmosféru západu slnka nad Xi’an-om.

Znútra sú na hradbách nalepené skoro všade špinavé obytné štvrte. Zvonka sa popri múre vinie parčík a blízko za ním rieka/kanál vykopaný okolo celého ohradeného mestského štvorca. V parčíku pred západom slnka dôchodci cvičia tajči, sú tam rôzne tribúny alebo menšie stánky s lokálnymi performermi, alebo DJ-mi, starajúcimi sa o kultúrnu obživeň lokálneho obyvateľstva.

Bicykel vraciam na južnej bráne, odtiaľ idem už pešo. Kým prídem späť ku bráne po ktorej som vyšiel zapadá slnko. Zažína sa osvetlenie hradieb, malé červené lampášiky lemujúce celý gigantický obdĺžnik, dávajúce celej prechádzke zase úplne iný nádych. Bránu ktorou som vošiel už medzi tým zamkli. Je však pri stanici, kde mám namierené kúpiť si lístok do Chengdu, tak preskakujem plot.

Pred vstupom na vlakovú stanicu sa opäť musím chvíľu sústrediť a dôkladne sa psychicky pripraviť aby som niekoho nezabil. Potom sa púšťam do chaotickej farebnej upotenej svetielkujúcej masy ľudí a stojím v tristokilometrovej rade na lístok. Na konci v malom okienku sa od neprívetivej úradnej osoby dozvedám, že spacie miesta do Chengdu už nie sú – a nie sú ani na najbližšie dva týždne, čo si myslím ja turista naivný, tak si kupujem miesto na sedenie (hard seat). Dúfam, že keď prídem do Chengdu (Hlavné mesto Sečuanu) môj zadok nebude sfosílnený.

Na hostel zo stanice som si len tak zo srandy odchytil týpka na elektrickom skútri, že sa odvezem, prechádzania som mal už na dnes dosť. Jeho kľučkovanie v premávke bol miestami docela adrenalínový zážitok. Na hosteli som si objednal na druhý deň výlet ku terakotovému vojsku. Potom do pol jednej v noci “pracujem” za počítačom a uploadujem fotky.

Na výlet sa vyráža o 9:00 ráno a ja som samozrejme nevyspatý, a keďže som sa nestihol naraňajkovať tak aj hladný. Ideálne rozpoloženie na výlet k ôsmemu divu sveta. V cene zájazdu je doprava, vstupné, “anglicky” hovoriaci tour guide a pivo (ktoré teraz pijem pri písaní blogu). Naša sprievodkyňa bola síce celkom milá, ale veľmi zle som jej rozumel. Jej Chenglish mi brutálne liezol na nervy. Miestami som si hovoril, že toto nemá cenu a nepočúval som ju. Stálo ma veľké úsilie a sústredenie aby som pochopil, čo nám vykladá. Rozumel som asi 30%. Keď dohovorila svoj úvodný info-talk v autobuse a povedala, že ak mi niekto nerozumel, napríklad pretože vonku je veľká premávka, alebo ju niečo iné prehlučovalo, máme sa kľudne spýtať znovu, skoro som sa neudržal a rozrehotal sa. Tak isto, keď jej na konci zájazdu pokrytecky slušné američanky hovorili, že jej angličtina je výborná. Ja viem, že číňania to majú s angličtinou tažké, ale prosím vás tourguide? od toho čakám viac.

Prvý bod našej návštevy bol hrob cisára Qin Shi Huanga. To bolo naozaj docela smiešne. Pretože hrob cisára Qin Shi Huanga je malý trávnatý kopček uprostred akéhosi parčíku. Tak sme si pofotili kopček a šli sme ďalej. Čo sa warriorov týka, areál obsahuje 3 jamy. My sme začali od najnudnejšej a končili najzaujímavejšou, čo bola dobrá stratégia. V tej najzaujímavejšej a najväčšej sa dá vidieť ževraj dvetisíc hlinených sošiek bojovníkov. Skutočne každý z nich má iný ksicht a vyzerá ináč. Je to docela zaujímavá zbytočnosť čo si pán cisár Qin Shi Huang vymyslel. Veľmi by ma zaujímalo, čo si myslel, že mu táto vec prinesie. Každopádne veľmi pomohol turizmu v provincii Shaanxi, ale to predpokladám nebol jeho primárny cieľ. Docela by ma zaujímali nejaké historické fakty, avšak na pýtanie sa našej čenglicky hovoriacej sprievodkyne nemám nervy. Vygúglim si keď dojdem na hostel.

Posledná poznávacia fáza našeho výletu bola návšteva akéhosi 360 stupňového kina, kde sme my stáli vstrede kruhovej miestnosti a okolo nás bežal film na plátnach natiahnutých po stenách po celej dĺžke miestnosti. Bola to informačne riedka dramatizácia udalostí okolo vzniku armády a jej vykopania. V tomto momente som sa už najmä tešil na obed, ktorý musím priznať bol dobrý. Pani gajdová nás namiesto miestnych početných fastfoodov zobrala do akejsi reštaurácie, kde nám objednala rôzne druhy jedla pre celý zájazd, ktoré boli servírované na gulatom stole s otočným posúvatkom, takže každý mohol ochutnať rôzne druhy jedla. Toto bol veľmi dobrý nápad a bol som rád, že môžem takto objavovať nové čínske chute, k čomu by som sa bežne neodvážil. Jedlo bolo fajn a najedol som sa dosýtosti.

Minivan nás dopravuje späť do hostela, kde zalahnem a spím a potom si idem vybrať zadarmo pivo v cene zájazdu a opäť “pracovať” za počítačom a uploadovať fotky.