Rano sa vyberam na caj a radu do Angela’s Cafe. Zevraj do Garze (po cinsky Ganzi [gan-c]), kde chcem ist ide asi 5 autobusov, ale treba na ne cakat na ulici a mavat inac nezastavia. Mne nezastavia ani na mavanie. Ked ma odignoroval asi treti, zacinam sa zhanat po minivane, ktory mi ponuka tibetsky Michael Carradine s dlhymi vlasmi a klobukom.

Opat cestujem s budhistickymi mnichmi. Lepsie povedane s mnichom, mniskou a jednou asi storocnou mniskou – babickou, ktorej ti dvaja robia sprievod. Po chvili nalozime este jedneho mladeho vysmiateho mnicha, ktory hned ako si sadne vedla mna dozadu, chyti ma za ruku, ako keby na znak priatelstva. Parkrat sa somnou pokusa aj komunikovat, ale velmi nam to nejde. To vsak nebrani usmievavej atmosfere pocas celej cesty.

Garze (gan-c) je hnusne spinave tibetske mesto v malebnom prostredi. Hostely tu nemaju, tak som nuteny ubytovat sa v drahsom (150y/noc) hoteli. Vecer este vybehnem za mesto naplanovat zajtrajsiu turu. Hned od mesta sa da dostat k fajnovym kopcom so zasnezenymi skalnatymi vrcholmi, na ktore vedie pohodlna cesta po travnatych holiach. Som nadseny, tesim sa na zajtrajsiu turu.

Rano vstavam, umyjem zuby, zbalim sa, otvorim okno a vidim lejak jak svina. Z tury nist nebude. Vyberam sa do mesta zistit, ze autobusy tu neexistuju a musim opat vyjednavat so zdieracmi s minivanmi. Ciel je Litang. Dohodnem si odvoz a posadim sa do minivanu. V minivane samozrejme treba cakat, kym sa naplni. Tak sedim a sledujem hadku cinanky a sofera, ci bude jej kufor na streche alebo vnutri, kde bude zavadzat.

Jedna poznamka k cinskym babickam. To nie su tie starenky, ku ktorym mame na Slovensku nekonecny respekt. Tu su to cipery ochotne sa do krvi hadat o blbostiach, urazene sa ksichtit a pri tom na cloveka nakricat. Cinske starsie damy az babicky mi niekedy dost lezu na nervy, uz len tym, ako sa spravaju vedla mna na sedadle v autobuse. Furt sa to vrti, furt je to s niecim nespokojne. Babrle. No hruza. Dedaci su ovela slusnejsi.

Cestou do Litangu mi seriozne zacinaju liezt na nervy businessmani s minivanmi. Zastavime na polceste v Xinlongu, dozviem sa, ze budeme cakat hodinu na dalsich ludi. Stojim premrznuty a premoknuty na jakejsi hlavnej ulici, nadavam na poondiatych taxikarov. Zbadam cajovnu, tibetskemu taxikarovi, ktory ma okolo hlavy omotany akysi cerveny turban hovorim, ze ho pockam tam. Teply caj – dobry, teplota asi o 2 stupne vyssie ako na ulici, davam sa mierne dokopy. Na cakanie si pustam film Apocalypse Now. Odteraz vzdy, ked ma naseru aziati, tak si pospevujem Wagnera, “Ride of the Valkyries”. (ale nebojte sa nestal sa zo mna rasista, to len taky mierny pokles nalady)

Ked pride po mna nacelnik cerveny turban, ze uz ideme, znamena to este dalsie polhodinove handrkovanie v koho aute pojdeme. Moj ruksak sa nakoniec ocita v akomsi jeepe. A ten uz konecne vyraza na cestu.

Litang nie je o nic krajsie mesto ako Garze. Hostel, ktory je podla Lonely Planet “Top Choice”, je dost hnusny, sprchovat by som sa tam neodvazil. Teplota v izbe je porovnatelna s teplotou vonku. Moj hlavny ciel v Litangu je odstat sa z Litangu. Na stanici mi na druhy den hovoria, ze prid o jednej, mozno bude miesto v buse.

Na hosteli stretavam polku Paulinu. Ta ma prehovara nech ostanem dlhsie a idem s nou pozriet tibetsky “Sky Burial” (nebesky pohreb) pri ktorom rozrezu ludsku mrtvolu na male kusky, ktore rozhadzu na vrchu kopca supom, ktori telo odnesu “do neba”. No, thank you. Toto nemusim vidiet. Nieze by sa mi to nejak hnusilo, ale nie je to az take lakave, aby som ostaval v tejto spine o den dlhsie.

Nemal by som problem, keby vsade naokolo bolo pekne pocasie a ja mam moznost vyrazit na celodenny vylet mimo mesto. Ale je furt zamracene a za takych podmienok sa bojim vyrazit do hor na celodenny trip.

Do jednej mam este dost casu, tak sa idem s Paulinou prejst niekam za Litang. Cestou sme narazili na brutalne velky budhisticky klastor s asi 6 metrovou sochou Buddhy v hlavnom hangari. Okrem toho milion roznych mensich izbiciek, motlitebniciek, niektore prazdne, niektore obsahujuce mrmlajuce tibetske babicky, alebo bubnujucich a mrmlajucich mnichov. Kazdy povrch pokresleny kriklavymi kresbami od autora zjavne ficiaceho na silne halucinogennych drogach.

Potom prehovaram Paulinu na vyslapanie maleho travnateho kopca nad klastorom, nech mame nejaky vyhlad na okolie. Vyska okolo 4000 m.n.m., takze opat dychavicno.

Cestou Paulina rozprava o svojich cestach po juznej Amerike (odkial doletela do Ciny). To dievca sa velmi neserie, nema problem sama lozit po oblastiach kam ju neni ochotny zaviest ani lokalny taxikar a odhovaraju ju vsetci miestaznali. Jej najblizsi ciel je Pakistan a Afganistan. Uznanlivo vravim: “you’ve got some balls”.

Okrem toho velmi zivo popisuje zazitok z pozitia halucinogennej Ayahuasky, z ktoreho som mal podobny feeling ako z filmu Imaginarium dr. Parnassa. Ja osobne nic take pozit neplanujem ani pod dozorom skuseneho samana, moja mysel na to nieje pripravena a pochybujem, ze niekedy bude. Ja nemam rad kde nemam svoje vedomie pod kontrolou, myslim si, ze moj trip by bol skor zly ako dobry. Mozno na stare kolena, ked uz nebude velky rozdiel medzi senilitou a schyzofreniou. Kazdopadne je uzasne pocuvat ako dokaze nejaka latka zmenit vedomie.

Tak isto sa dozvedam, ze byt prichyteny v Bolivii s pytlikom kokainu, nie je az taky problem, vsetko ma iba svoju (nie az taku zavratnu) cenu. Treba sa len vediet s policajtom dohodnut, niekedy vam aj pytlik vrati. No mile.

Okrem drog sa do juznej Ameriky oplati ist aj kvoli horam. To ma zaujima trocha viac a dostavam rozne odporucania na vylety, z ktorych si bohuzial uz vela nepamatam. Jedno z Paulinou ospevovanych miest bola pust Atacama a cela Patagonia.

O jednej prichadzam na stanicu a dozvedam sa, ze mam prijst o stvrtej. No super, zas budem musiet dilovat s “biznismenmi”. Tak vydilujem, ze ideme do Xiangchengu za 110. Samozrejme nie hned, ale az o tretej. Samozrejme o tretej sa to zmenilo na stvrtu. Nakoniec beriem Daocheng za 80, uplne impulzivne. Taxikar dal zlavu, lebo by siel aj tak sam. Som mierne nervozny zo svojej volby, lebo Daocheng nie je na ceste do Sangrily, kam som sa chcel nakoniec dostat. V (opat spinavom) Daochengu vsak maju fajn hostel s dobrym internetom, tak prezivam aj to, ze listky na autobus nezozeniem najblizsie dva dni. Problem je, ze predaj listkov funguje nasledovne: O 14:00 sa zacnu predavat listky. Rada, ktora sa tam formovala uz od 13:00 sa vzapati zmeni na roj okolo okienka. 70% listkov vykupi lokalna mafia a zvysnych 30% ti stastlivci, ktori sa vedia pretlacit a prehucat. Samozrejme hucat treba po cinsky, inac ste ignorovany. Ja som sa na tento cirkus vysral a zaplatil hostelnikovi 15 yuanov navyse nech mi to vybavi podpultovo. Za jeden uprsany den v Daochengu aspon opat stiham synchronizovat fotky. Na izbe sa stretavam s japoncom Takashim, ktory tu trci uz desiaty den, dufajuc, ze sa vylepsi pocasie. Tiez sa chce co najskor dostat do Shangrily, takze mame spolocny problem a cestu. Je na dochodku a precestoval uz toho celkom dost.Bol aj v zapadnej europe. Cestovat ho motivovala akasi operacia mozgu, ktoru mal podstupit a nevedel, ci to dobre dopadne, tak si povedal, ze este pred potencialnym koncom, chce vidiet svet. Avsak dopadlo to dobre, teraz sa rehabilituje dalsim cestovanim. V Cine bol uz viackrat, vzdy v Yunnane.

Rano o 6:00 vyrazame na najrozhrkotanejsiu cestu busom mojho zivota. Cesty su porovnatelne s nasimi lesnymi zvaznicami. Na par miestach musime cakat, lebo cesta sa on-the-fly opravuje. Zato vyhlad je uzasny. Az tak, ze som dost nastvany, ze autobus vobec nezastavuje, opat mam miesto z ktoreho sa neda fotit a ked dojdem do Sangrily, to uz budeme zase daleko od tychto krasnych hor. Tu ani neni velmi moznost prijst sem v mode ako fungujem ja. Uprostred tychto hor nie je ziadne miesto, kde sa da prespat (nieco podobne ako Charyn Canyon v Kazachstane). Iba jedno hnusne mesto na jednej strane alebo druhe hnusne mesto na druhej. Obe daleko, ze sa z nich neda urobit jednodnovy pesi vylet. Waa, Fak! Sem treba dojst s vlastnym dzipom a stanom. Nuz co uz, nemozem mat vsecko.

V Sangrile je hostel fajn. Mesto hnusne, ale ma jednu nehnusnu turisticku stvrt – stare mesto, ktore je vpohode. Tam aj byvam. Tam aj veceriam. Tam aj ranajkujem a pisem blog. Spolocnost mi robi roztomile maca (Lolcat).

Po odchode z kaviarne, v ktorej som stravil cele predpoludnie prechadzam starym mestom Sangrily. Nahodou sa dostavam do dalsieho budhistickeho klastora. Ani ma uz velmi nezaujimal, ale bol na kopci a mal taku terasku, z ktorej bol fajn vyhlad na mesto, tak som zasiel. Na teraske bol brutalny vyse 7metrovy pozlateny motlitebny valcek (valec). Snazil som sa ho roztocit s dalsimi cinskymi turistami ale bolo nas malo, ani sa nepohol. Okrem toho prechadzajuc obchodiky s tibetskymi serepetickami prvykrat seriozne rozmyslam, ze si nieco kupim. Chlapik mal obchod s fakt namakanymi mikinami. Avsak nemienim ich vlacit cez celu Cinu s rizikom ze ich aj tak stratim, tak na to nakoniec kaslem. Pytam sa ci nema nahodou pobocku v Pekingu, alebo v blizkej dobe neplanuje otvorit on-line shop. Zatial nie, dari sa mu jak je. Ma veci fakt odlisne od vsetkych ostatnych. Chvilu som rozmyslal, ci by sa neoplatilo vyrobit mu on-line obchod, kde by tie veci sli na dracku, avsak pochvili som sa na to vykaslal, lenivy rozmyslat nad detailami. Poprcha, tak sa vraciam na hostel. Toto mestecko sa v mojich ociach trochu zdviha. Je naklonene turistom, skoro vsetko je tu aj po anglicky, vela kaviarni s free wifi, hostelov, v podstate na nerozoznanie od pravych originalnych tibetskych dedin, ale ja sa tu v tom disneylande (ako to nazval Takashi) citim docela fajn. Uvidime kolko tu ostanem.