Kashgar

Fotky z Kashgaru

Na stanici mierny dazd, v NEO prsiplasti sa vyhybam krdelu taxikarov a mierim do autobusu odporuceneho priruckou. Nechavam sa vyhodit na ludovom namesti pri soche Maa. Socha Maa je docela dobre prevedena nadzivotna podobizen tohto obtlstleho komunistu. Ziaden disproporcny socreal – presna mierka, ostre crty. Najvacsi Mao v celej Cine. Dokonale vyjadruje fakt, ze vplyv Strany ani v tomto najokrajovejsom meste neslabne. Mili Ujguri, Maa budete mat aj tu. A kedze ste tak daleko, aby vam nebolo smutno tak najvacsieho. Mao naprahuje svoju pravicu smerom k ludovemu namestiu, ako keby ho ponukal „mily lud, toto je tvoje“. (Nemozes sa tu zdruzovat, ale je to tvoje)

Ja sa na ludovom namesti snazim pytat mladikov na cestu. Hoci sa snazia, dokonca telefonuju, nevydalo. Zjavne je to komplikovane vysvetlit. Nakoniec mi pomohol upratovac vo fastfoode, posledny clovek, o ktorom by som predpokladal, ze vie po anglicky. Napise mi po ujgursky adresu, ja dam listok taxikarovi a ten ma za 5 yuanov odvaza asi 300 metrov za roh.

Zaujimam sa o vylety, ktore sa daju podniknut z Kashgaru. Zistujem, ze trek ku basecampu K2 trva 21 dni, hm, tak to asi nie. Druha moznost je 2-dnovy vylet po Karakoram Highway ku Pakistanskym hraniciam – prechodu Kunjerab, po ceste zastavka v Tashkurgane a pri jazere Karakul. Treba nazbierat skupinu minimalne 4 ludi do auta. Zistujem, ze na pondelok su uz 5ti zaujemci – so mnou 6, to je idealny pocet na auto zevraj.

V sobotu rano sa idem prejst ulicami. Kashgar je moje prve skutocne moslimske mesto, ktore som navstivil (uz sa nepametam do akej miery bola moslimska Granada, ale myslim, ze menej). Vacsina obyvatelov su tu uz naozaj Ujguri – ktori sa daju docela lahko odlisit od cinanov – vyzorom aj recou. Skoro kazdy tu vlastni elektricky skuter, ktory pri jazde nevydava skoro ziaden zvuk, takze na ulici si treba davat velky pozor a obzerat sa. Nepritomnost hluku motora vsak ujguri vynahradzaju vydatnym trubenim, ktore sa tu pouziva castejsie nez smerovky. V strede mesta sa nachadza velke jazero rozseknute napoli hlavnou cestou, ktore tvori nieco ako park. Na jeho okraji kupujem obdivuhodne chutny banan, ktory sposobil, ze odvtedy v kazdom stanku s ovocim obzeram banany a chcem kupit rovnaky, co sa mi uz nepodarilo.

Potom prechadzam okolo trhoviska ku staremu mestu. Stvrt „stare mesto“ je kopcek, na ktorom sa nachadzaju hlinene domy poprepletane amorfnymi uzkymi ulickami. Vela domov je zburanych, ako keby tu bolo nejake zemetrasenie. Zaujimave je, ze niektore domy sa opravuju starou technikou – hlina a slama. Typicke stavenisko vyzera ako velke lajno, vedla neho dvaja ujguri s kelnami, ktori tym lajnom obhadzuju stenu.

Pomaly prechadzam tymto pustnym hlinenym mesteckom az na okraj, kde mam hostel. Na ulici sa v peciach pecie cerstvy chleba (naan), ktory sa da jest len ked je cerstvy, lebo potom rychlo tvrdne az na kamen. Su dve verzie: placka a bagel (toroid). Okrem toho sa na kazdom rohu predava jahnacina. Bud zapecena v chlebe, alebo na spajgli ako saslik alebo 100 inych sposobov. Mna od kupy masa na ulici odraduje sposob jeho skladovania. Velke kusy masa visia cely den pokryte muchami na slnku v prachu. Predavaci najviac dbajuci na hygienu ho este sem tam prikryju kobercom. Mnam.

V sobotu vecer sa zoznamujem so svojimi spoluvyletnikmi. Talian Carlo, brazilsky parik Robin&Binka (povodom anglicania), francuzi Olivier a Adrien.

Carlo je sarmantny snedy holohlavy starsi pan, ktory s kazdym rozprava velmi vznesene, kazdu vetu zacina „May I suggest to you..“, „My dear friend…“ atd. Pred dvadsiatimi rokmi bol na prechode Kunjerab z Pakistanskej strany, v horach sa zjavne vyzna.

Olivier a Adrien z Grenoble su cyklisti, ktori sem prisli na bicykli z Kyrgyzstanu. Respekt. Olivier je vedec, fyzik, studujuci povrchy materialov, Adrien je lekar, ktory si dal rocnu pauzu od roboty.

Brazilsky parik je najzaujimavejsi. On sa narodil anglicanom kdesi v Keni, ona tiez povodne anglicanka – poznat to na ich britskej anglictine. Momentalne ziju v nejakom pralese na farme, v ktorom robia nejaky vyskum. Obaja velmi enviro-orientovani. Rozpravaju o ekologickych katastrofach, ktore sposobuje vystavba hydroelektrarni na Amazone. Okrem toho pani je zrejme aj spisovatelka, spominala ze pracuje na knihe o Columbijskej drogovej mafii, vyjadruje nazor, ze vela problemov spojenych s drogovymi kartelmi by sa vyriesilo legalizaciou kokainu. Pripominam, ze pani ma minimalne 65 rokov (podla vyzoru). S manzelom precestovali skoro cely svet (vratane Pakistanu, Afganistanu a inych drsnych krajin) rozprava aktivne 4-5 jazykmi, ostatne 3 uz zabudla. Predomnou bez problemov striedaju anglictinu, francuzstinu a portugalcinu. Su pre mna vzorovymi vzdelanymi a scestovanymi svetoobcanmi. Jedine co by som panej vytkol je mierna afektovanost, ktora podtrhuje jej povod vo vyssej vzdelanejsej spolocnosti.

V hosteli vecer nad mapou rozoberame plan vyletu. V podstate jedine co nam zabezpecuje hostel je vodic, ktory nas odvezie ku Kunjerabu a spat, program si menezujeme sami. Prirodzenym leadrom celej misie sa stava Carlo, ktory anglictinou s roztomilym talianskym prizvukom popisuje zastavky na nasej ceste. S Carlom a francuzmi sa zhodujeme, ze pri jazere Karakul chceme stravit extra den a dat jednodenny trek na vyhliadkovy bod nad jazerom, z ktoreho je vyhlad na dve sedemtisicovky: Kongur Tagh (7,649 m) a Muztagh Ata (7,546 m). Brazilsky parik suhlasi, ze nas pocka pri jazere.

Hoci sa nam nepodari presvedcit sofera, aby s nami ostal pri jazere extra dva dni a zatial nemame isty navrat od jazera, z predtuchy sedemtisicoviek som napichany a vecer si poskakujem ulicami Kashgaru spievajuc si arabskym hlasom „Kunjerab, kunjerab, …“.

Fotky z Animal Marketu

Na druhy den ideme ceknut – uz ako stmelena skupina – hlavny turisticky highlight Kashgaru – Nedelny trh s dobytkom.

Citim sa tam trochu ako na Jednotnom Rolnickom Druzstve. Pre mna je to nieco ako zoologicka zahrada. Vidim minimalne 3 druhy oviec – novinkou su pre mna celad Velkoprdelnace – s velmi smiesne tvarovanym zadkom. Dalej su tam kravy, jaky, tavy….Kazdy predajca si ich priviezol na svojom dopravnom prostriedku, z coho najpopularnejsia je mala nakladna trojkolka.

Carlo kupuje celkom pekny rucne vyrobeny noz so slonovinovou ruckou, ktoreho cenu zjedna z 250 na 160 yuanov a je na seba strasne hrdy „Michael, are you proud of me ? Are you proud of me ?!“ Ja ho samozrejme chvalim.

Okrem samotnych oviec je zaujimave sledovat aj vystavovacie, skladovacie a transportne konstelacie oviec. Ovce v rade, ovce v polkruhu, ovce na kope a najkurioznejsie – ovce v zipse.

Po cca hodine sme dobytka a hnojovej aromy nasyteni a na podobnej trojkolke ako sa vozia ovce, siesti vyrazame naspat do mesta – na nedelny trh na okraji stareho mesta. Na nedelnom trhu sa predava skutocne vsetko a v roznych stadiach opotrebovania. Na Slovensku by sa 60% z tohto tovaru dalo najst pri kontajneroch. V Kashgare je to cenina. Napr. Suciastky, pliesky, srobiky… dokladne rozkategorizovane. V istom zmysle je to velmi ekologicke.

Fotky zo Sunday Marketu

Vecer som zasiel s Carlom do John’s Cafe, co je restauracia, ktoru vlastni isty Cinan, pre turistov znamy ako John, co je velmi zlaty chlapik, hovoriaci dobre po anglicky, oplyvajuci mnozstvom uzitocnych informacii, sluziaci aj ako agentura na vybavovanie roznych papierovaciek. Carlo si u nho po nasom vylete vybavuje prechod spat do Kyrgyzstanu. Okrem toho sa informujeme o treku okolo Karakulu. John tvrdi, ze turisti sa mozu maximalne prechadzat okolo jazera. Potvrdzuje nam, ze cesta k Basecampu Muztagh Ata je spoplatnena a treba permit. Tvrdi, ze aj nas view point je zakazany a vravi ze jedina moznost je objednat si guida s motorkou a nechat sa tam vyviezt.

Nas povodny plan prenocovat na treku mimo jazera pada. To mi nevadi, bol som docela nervozny zo stanovacky vysoko v horach, pricom sme nemali isty ani stan a karimatky. Trek sa vyformoval na jednodnovy s navratom k jazeru, jedina neprijemna vec bola iba nutnost guida s motorkou.

Druha neprijemna vec je, ze Carlovi vznikla objednanim stvrtkoveho transportu casova tiesen, z coho som mierne nervozny, lebo uz nas vnimam ako skupinu, s ktorou taham za jeden provaz. Posledna misia dna je nakup potravin na turu a vyber dalsich prachov.

Na druhy den vyrazame 9:00 Pekingskeho casu. Pekingsky cas (PC) je posunuty cca 2-3 hodiny dopredu oproti prirodzenemu casu a 9:00 je relativne skoro rano. Slnko vychadza v Xinjiangu cca o 7:30 PC. Pekingsky cas je oficialny cas, platny v celej Cine a riadia sa nim vsetky oficialne zalezitosti, ako napr odchody vlakov a busov. Ujguri medzi sebou neoficialne pouzivaju Xinjiangsky cas, co je myslim posun -2 hod. 9:00 PC je cas kedy sa standardne zacinaju robit veci rano. Sofera sme skorej vstat nedonutili.

Sukame sa do auta. Zistujeme ze auto ma 6 sedaciek, vratane sofera a na mna vychadza miesto medzi sedackami, docela nepohodlne. Nastastie Robin (starsi pan, britobrazilec) zistuje, ze tam sa mu z nejakeho dovodu sedi najlepsie, tak sa menime.

Za take 2 hodiny dorazame k prvym skalnatym horam, podobne cervene ako na ceste z Urumci. Zistujem, ze sedim na blbej strane auta, co sa vyhladu do doliny tyka. Olivier si po chvili vsima moj skysnuty vyraz a pusta ma na druhu stranu. Na fotograficky vyznamnych miestach aj tak zastavujeme. Cesta po Karakoram Highway ubieha relativne rychlo. V slove highway je cast high ovela pravdivejsia nez cast way. Cesta je na vela miestach dost rozbita, skoro ako Svaty Jur na jar. Prechadzame prvy checkpoint, kde ukazujeme pasy. Je na cca 2500m nad morom. Za nim uz zaciname relativne rychlo stupat. Ukazuje sa nam mala cast prvej 7tisicovky. Vychadzam z auta a pozeram s otvorenou hubou jak maly Jojo. Zvlastny pocit riedkosti vzduchu sa miesa so vzrusenim. Prichadzame k prvej velkej vode, akasi umela priehrada, nezdrzujeme sa dlho, nie je to Karakul.

Po dalsej cca hodine dorazame k jazeru Karakul. Zatial ho berieme iba ako prejazdny bod, ponahlame sa ku Kunjerabu. Nad jazerom uz vidime v plnej krase majestatnu zasnezenu 7tisicovku Muztagh Ata. Prilepeny na skle minivanu pozorujem kazdy jej zahyb. Vyzera ako keby kedysi davno v case ked sa tento utvar formoval praskol na dve polovice. Jeho stredom vedie siroka puklina.

Serie ma, ze musim Karakoram objavovat takymto dementnym turistickym sposobom – vezuc sa v minivane, ale vela inych moznosti tu nie je. Jednak su tu takmer neexistujuce spoje a dvak, pohyb zahranicnych turistov je dost obmedzeny na zopar hlavnych bodov v okoli cesty.

Prichadzame do Tashkurganu, kde na policajnej stanici nechavame pasy, aby sme nahodou neutiekli do Pakistanu.

Policajti si este nechavaju po nas poslat k hranici nejaku zasielku. Namiesto pasov dostavame akysi papier s razitkom, ktory dostava na starost Olivier a strazi ho ako oko v hlave. Na hranici zistujeme, ze to bol iba dodaci list k baliku pre fizlov. Pri hranici zastavujeme pred zavorou. Skutocny koniec Ciny, je az za velkou branou(oblukom) na sedle asi kilometer dalej. Dalej nas nechcu pustit. Adrien, ktory ma uz skusenosti s pohranicnikmi na prechode z Kyrgyzstanu sa nebojacne pusta do debaty s mladym pohranicnikom. Typicky pristup nizsieho funkcionara je „No, no, no, …“ nechcem sa predsa dostat do pruseru. Skusa to s druhym. Asi na tretiu iteraciu vysvetlovani, ze chceme ist len k hranici a naspat, mladi pohranicnici povoluju. Podmienka je, ze dvaja idu k hranici s nami. Hore pri obluku nazerame do Pakistanu a stretavame mileho Pakistanca – pohranicnika. Ten nas vrelo zdravi. Carlo sa pyta na situaciu v Pakistane, ci je tam bezpecne a tak. Vravi, ze kvoli Talibanu ani velmi nie.

Potom sa vraciame do Tashkurganu – mestecko vo vyske 3600m – a ubytovavame sa v hosteli, kde maju jednu velku vzacnost: europsky hajzel. Vecer mame s Carlom mierne nezhody ohladom planovania, mierne nepohodlie, ktore vznika, ked sa clovek naviaze na nejaku skupinu ludi. Problem je, ze nemame dohodnuty odvoz od jazera. Deal so soferom je iba Kunjerab a spat k jazeru za 300 yuanov na hlavu. Ja tvrdim ze sofer nebude chciet prijat deal, ze za 100 yuanov/osoba navyse nas zoberie den po treku naspat do Kashgaru, kedze to nechcel ani predtym. Carlo sa spolieha, ze to vyjde. Podla mna je prilisny optimista a mali by sme skumat dalsie moznosti. Rano sa ukazuje, ze Carlova teoria je spravna. Sofer suhlasi. Mame stastie. Carlo vyhral nasu minidisputu, mna to ale tesi.

Prichadzame ku jazeru. Nasim cielom je informovat sa o moznosti treku na vyhliadkovy bod nad jazerom. Podla informacii, ktore mame z John’s Cafe, hladame guida s motorkou cez akehosi typka, na ktoreho mame kontakt cez hostel. Ten vyvracia, zda sa, teoriu s guidami a motorkami a vravi nam, ze na kopci, ktory sme uz identifikovali ako vyhliadkovy bod na ktory sa chceme dostat, sme za 4 hodiny peso. Treba len vyrazit od vedlajsej dediny. Som uz trochu nervozny, je 11:30 PC a takto neskoro sa na trek nevyraza. Do osady, ktora je na zaciatku trasy sa neda len tak lahko dostat. Skusame osadu vedla. Vyzera, ze cesta vedie ku nasim kopcom. Pytame sa domacich, ci sa da tade dostat ku kopcu. Nerozumeju, ale naviguju nas na policajnu stanicu. Vsetko vyriesi policia. My sme len hlupi ludia. Rozmyslame, ci ma cenu tam ist. Vyzera to, ze uz je neskoro a musime. Kretenko za stolom v prazdnej miestnosti nic nevyriesil, iba si chcel opisat cisla pasov. Serieme na neho a ideme spat k autu. Balime si ruksaky na trek. Lokalni typci a kretenko nas sleduju. Sme rozhodnuti uz odniekial vyrazit aj keby co bolo. Jeden sa nam prihovara a hovori, ze nemozeme ist rovno na kopec z dediny, ale musime to nejako obist, rovno je to zakazane. Ruksaky mame zbalene. Hovorime si, dobre zajdeme za najblizsi kopec, aby nas nevideli a ideme hore. Vyzera to, ze typek, ktory so mnou komunikoval nas chce navigovat k tomu OK bodu vystupu. Z toho OK bodu vystupu nakoniec vysvitla jeho jurtova oblast pri jazere, v ktorej chcel aby sme sa ubytovali. Nevadi, aj tak sme chceli prespat v jurte a je to to iste miesto, ktore sme si vyhliadli smerom hore. Hadzeme veci do jurty a konecne vyrazame poza jazero smerom do kopca, prec od tej skurvenej cinskej byrokracie. Konecne volny pohyb na vlastnych nohach. Je 13:30 PC. Trochu neskoro, ale kopec, ktory sme si vybrali teraz, je trochu mensi ako nas prvy ciel. Po par pieskovo-stepovych dunach sa dostavame na stupak. Teren je taky pieskovo-sutrovy, vyssie velku cast plochy pokryvaju ostre kachlickove ulomky. Za nami tyrkysove jazero Karakul ako na dlani, nalavo v dialke za desiatkami kilometrov grandkanonoidneho terenu zasnezene pohoria s Kungur Shanom.

Hore sme za menej ako dve hodiny, az mi je to mierne trapne, docela som to precenil Vylet to fakt neni dlhy. Zhadzujem ruksak a uzivam si pohlad na Muztagh Ata, ktory je trosku v oblakoch, ale nie az tak aby to vadilo.

Snazim sa predstavit si ako sa asi na taky kopec lezie, ako sa ide po tom snehu a najma v tom riedkom vzduchu. Moje GPS ukazuje 4006m. Uz teraz sa citim docela divne. Asi raz za 15minut chytim take drobne nutkanie rozdychavat. Zo vzduchu tu mam presne ten isty pocit, ako ked ma v 4000 metroch vyhadzovali z lietadla v Slavnici alebo Empuriabrave. Mierne ionizovany a proste riedky. Chcel by som skusit ocitnut sa na par sekund v 8000m. Som si isty, ze to uz neni ziadna sranda a to ze niekto da Everest „iba“ s kyslikom, neni podla mna ziadna hamba.

Hore svacime susene ovocie a orechy z trhu, fotime vrcholovky a potom sa vyberame spat druhym chrbatom od vrchola. Pri jazere sme relativne rychlo. Cestou spat zdviham plastovu flasu, co zbadam pohodenu na brehu krystalovo cisteho Karakulu. Olivier zachvilu zdviha dalsiu a hovori: „je ti jasne, ze za chvilu nam to prerastie cez hlavu…“. Za 200 metrov mame plne ruky flasi, vyberame igelitky. Olivier sa na to vysral po prvej, ja so naplnil este jednu, pricom nas eko-zasah bol totalne bezvyznamny na to mnozstvo odpadkov co tu je. Poplatky za permity vyberat, to ano, ale starat sa o okolie jazera to nie, lemry lenive cinske.

Ako tak upoteny nesiem odpad okolo jazera, dostavam nebezpecnu myslienku. Vyzyvam ostatnych: „Kto sa ide okupat v Karakule ?“ Ani nedopoviem a Carlo uz je vyzleceny a na nahaca skace sipku do vody. Francuzi su fajnovi – Olivier sa boji ze ochorie.

Vyzliekam sa a idem aj ja. Voda je seriozne studena, robim si plan rychleho vychodu, ususenia a oblecenia. Vonku totiz pofukuje vlazny vetrik a hoci slnko pecie ako dive, vonku nie su podmienky na pobehovanie mokry a holy. Dal som sipku, chvilu kvicim a spliecham – Oliver mi obstarava obrazovy fotomaterial a utekam von a obliekam sa podla planu. Carlo sa este dlho produciruje nahaty a mokry po brehu, cim si zadovazil docela silne prechladnutie.

Mna tiez akosi pobolieva hlava, neviem identifikovat, ci je to vyskou alebo teplotou. Zaliezam do jurty a lezim. Uz hodne dlho ma takto hlava nebolela. Mam urcite aj miernu teplotu, tak prijimam 1000mg paracetamolovu pirulu od Oliviera. Bolest sa zmiernuje. Idem vecerat do hlavnej restauracnej jurty s ostatnymi. Na veceru mame ryzu s akousi zeleninou a kuskom slachovitej tlstej jahnaciny. Ryza so zeleninou fajn, maso vsetci nechavame. Najma Adrien hovori, ze jahnacinu uz nemoze ani citit po prechode jahnacinovym Kyrgyzstanom.

Vraciam sa do jurty, lezim a rozmyslam ako prezijem juznu hodvabnu cestu. Uz od Kashgaru mam z toho sucheho a prasneho vzduchu zapalene hrdlo a sopel. Potreboval by som teraz aspon tyzden vlhkeho primorskeho vzduchu a nie drbat sa autobusom po pusti. Nevadi nejako bude. Zdravy vie cestovat kazdy.

Kym zapadne slnko urobim este zopar zaberov Muztagh Ata, ktory kazdu pol hodinu vyzera inac vdaka inemu uhlu a farby svetla. Robim kombinacie Muztag Ata – tava, Muztagh Ata – jurta, Muztagh Ata – koza atd….

Zaliezam do jurty plnej mojich oblubenych alergenov a snazim sa prespat noc. Spacak nestaci, chlad ma docela prekvapuje, tak neochotne pouzijem aj prasivu perinu na ktorej lezim. Pri nocnom moceni pozeram na nadhernu hviezdnu oblohu, na ktorej neni ziadna konstelacia, ktoru by som poznal.

Rano sme sa v restauracnej jurte pri caji dohodli, ze do Kashgaru chceme vyrazit hned, tak sme zavolali Ažiho (nas sofer) pomocou pana jurtmeistra a ten pre nas do 40 min prisiel. V Kashgare s brazilskym parikom, ktory tiez chce ist do Hotanu, vyrazame hned pre listky na stanicu, ktore vybavime kupodivu velmi rychlo, dokonca na ten isty den vecer. Cas, ktory mi ostava do odchodu vyuzivam na okiepenie a navstevy restauracie odporucanej Lonely Planetom aj Carlom s Francuzmi – Altun Orda. Davam si priemerne jedlo – hovadzie maso so zemiakmi (jahnaciny sa bojim, chcem sa dobre najest pred cestou) – nieco ako suchsi hovadzi gulas a vyborny zeleny caj – v zaujimavom slavnostnom orientalnom prostredi.

Pri tom dopisujem dennik, ktory som zanedbaval od vlaku z Urumci. Nas “sleeper bus” vyzera docela pohodlne. Lehatka su mierne nalomene a clovek ma nohy pod hlavou cloveka pred nim. Su dva levely: hore a dole a tri rady (dve ulicky). Ja som nastastie pri okne dole. Vedla mna Brazilsky parik (Robin a Binka). Hned po opusteni Kashgaru sa zotmie a z okna nevidno ani ň. Predpokladam, ze to je tym, ze tam je pust. Cesta ma trvat 8 hodin. Pri svetle z celovky dopisujem Kashgarske zapisky.

Fotky z Karakul Lake

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *