21.8.2011
Budíček o 6. Trochu som ľutoval, že robím rachot svojim spolubývajúcim, ktorí sa predchvíľou pravdepodobne vrátili zo sobotňajšej pařby. Ale čo sa dá robiť, o tom sú “dorms”. Sú aj o tom, že som zabudol, že budík v mobile som iba “snoozol” a počas môjho umývania zubov veselo pišťal všetkým ďalej. Checkoutol som sa z hostela, došiel som na metro stanicu Trinidade, odtiaľ som sa odviezol na vlakovú stanicu Campanha, tam som vybavil lístky oveľa rýchlejšie ako som predpokladal a mal som hodinu času. Väčšinou som strašný pesimista v tom, že očakávam, že budem na každej stanici panikáriť s lístkami a nestíhať vlak a preto si dávam niekedy až zbytočne veľa zálohového času. Našťastie sa mi ho podarilo optimálne vyplniť presne ako som dúfal – naraňajkovaním sa. Tušil som, že Franzesinha je trošku priťažké jedlo na raňajky ale musel som si to overiť na vlastnú kožu. Áno, je. Po raňajkách nasledovala cesta vlakom do pohraničného mestečka TUI (ešte portugalsko) odtiaľ vlak šiel do španielskeho mesta Vigo. Vo vlaku som si obliekol na seba 2 mikiny a nohy, na ktorých som mal kraťasy, som si prikryl bundou a tak som čelil kvalitnej vlakovej klimatizácii portugalských železníc.
Cesta do Santiaga mi ubehla relatívne rýchlo. Počas cesty som študoval rôzne PDF-ká wikitravel a lonely planet o Santiagu a Coruni. V kindle sa čítajú niektoré PDF-ká veľmi príjemne a niektoré veľmi nahovno. Typnite si do ktorej kategórie spadá sprievodca španielskom od Lonely Planet.
Santiago je celkom príjemné moderné mesto (ževraj aj univerzitné – čo vždy mestu len pomôže) avšak mne neprišlo ničím zvlášť zaujímavé. Neviem či som náhodou nevynechal nejaký dôležitý bod. Myslel som si, že keď pôjdem zo stanice ku tej známej katedrále, tak sa dostanem do nejakého historického centra. Je pravda, že nejaké tam -tesne okolo katedrály bolo, ale nezdalo sa mi nejaké výnimočné. Katedrála bola celkom pekná, ale musím sa priznať, že keby som putoval pešo 780km (či koľko sa to putuje) aby som ju videl, tak by som bol asi trochu sklamaný. Santiagove pozostatky som nemal potrebu veľmi skúmať. Ono je otázne, či tam vôbec sú, konšpiračné teórie sa v názoroch líšia. Ono aj my by sme mohli povedať, že v Pezinku sú pozostatky Roba Kazíka a zapríčiniť tým ešte väčší prílev dôchodcov do nášho kultúrneho domu – sú to proste pravdepodobne marketingové ťahy ako z riti urobiť dôležité miesto.
Ale najedol som sa tam v celkom príjemnej malej reštaurácii hneď vedľa katedrály za 12e – s tým som bol spokojný. (cestovinový šalát, ryba so zemiakmi, zmrzlina a červené víno, potenciálne až trištvrte fľaše čo predomňa ujo postavil. Bolo celkom dobré, ale dal som si skromne len jeden pohár aby som ešte trafil na stanicu)
Povedal som si, že ak ma Santiago neoslní, idem na ďalší vlak do A Coruñe. 18:30 som už neoslnený sedel v súprave Renfe Media Distancia.
Odkedy som sa dozvedel, že existuje mesto “A Coruña” v cípe španielska (a ja mám cípy veľmi rád) niečo mi stále nehralo s jeho názvom. Vyslovene ma provokoval, pretože som si myslel, že je to názov v akuzatíve. Kto to kedy videl mať názov v inom páde ako nominatíve? Máme také niečo na Slovensku ? Nie. Máme mestá ako Trenčína. Bratislavu. Modre? Upokojilo ma až keď som zistil, že v kastilčine je ten názov “La Coruña” a “A Coruña” je názov v gálštine (gallego) alebo jak sa ten jazyk volá. Coruña ma po prvých 20min prechádzania oslovila oveľa viac ako Santiago. Napr. má more, ale to by bolo nefér porovnávať – čo je hlavné má oveľa väčšie centrum a čo je druhé hlavné neskapal tam pes (ani santiago). Počas náhodnej prechádzky okolo prístavu som narazil na docela živý a preľudnený trh s takými bárzčovinkami od knižiek až po koláčiky. Za trhom bola veľká tribúna s akýmsi folklórnym festivalom, kde práve ukazovali svoje tanečné umenie devy z niečoho čo som pochopil, že bude čosi ako Sevillská Lúčnica.

Páčila sa mi aktívna atmosféra vládnuca okolo pódia, pani dôchodkyne niektoré prišli v tých takých farebných nariasených šatoch a dosť obratne tam so svojimi partnermi tancovali – pripomínam flamenco to nie je moravanka, tej babičke by som pri niektorých pohyboch určite ani ja nestíhal.
Toto ma po chvíli omrzelo. Bolo niečo pred deviatou a ja som chcel využiť ešte zvyšky svetla na dokončenie obchádzky centra. Keď som došiel na druhý kraj prístavnej promenády zapichol som to späť medzi budovy. Trafil som priamo na akési významne vyzerajúce námestie, na ktorom bolo tiež pódium – tentokrát s orchestrom a opernými spevákmi. Z toho čo som pochopil, predvádzali prierez španielskej klasiky a opery. Bolo to celkom svižné a dobré, rozložil som si ruksak, za chrbát som si dal karimatku – vytvoril si tak luxusné operné sedenie a vydržal som to počúvať minimálne hodinu až do konca úplne ignorujúc fakt, že je 22:30 a ja vôbec netuším či niekam ešte dnes pôjdem a kde budem spať.

Po dovyžívaní sa v kultúre som si opäť nahodil na plecia, teraz už veľmi ťažký ruksak a pustil som sa do pýtania ľudí na ulicu s hostelom. Ešte predtým ako som sa dal na prechádzku centrom som chilloutoval v takom miniparku, kde som chytil aj wifi a stihol som si vygúgliť jeden hostel a vedel som, že je na ulici “Julio Rodriguez Yordi”. Tak som sa pýtal. Druhý človek čo som sa ho opýtal povedal, že vie a že je to asi 4 kilometre odtiaľto, (fuu, hovorím si v duchu) ale, že nech idem on ide niekam tým smerom a ukáže mi. Kým sme išli nejak sme sa zhovárali, že odkiaľ som, že kam idem, a že nemám absolútne žiaden plán. Bol to taký stredne starý (40) týpek s manželkou. Nakoniec sme prišli až k jeho autu a povedal, že ide tadiaľ, že ma tam hodí. Tak som mu povedal, že je “muy amable” a nasadol som do auta. Pri konverzácii s ním som si uvedomil ako schátrala moja španielčina. V lete 2008 (keď sme boli v Barcelone) som si bez problémov čítal knižku o teoretickej fyzike v španielčine ale teraz som back to Idiot. Snáď to po dvoch týždňoch dotiahnem aspoň na debila. Už si trocha navykám, zachvíľu začnem už namiesto O.K. hovoriť “Vale”. Hostel ku ktorému ma doviezol som našiel hneď, ale samozrejme mali plné. Deduško na recepcii mi však ukázal smerom kde sú ževraj tri ďalšie hostely. Chvíľu som sa motkal po okolí, obišiel som blok 2 razy a furt som nič nenachádzal, resp našiel som vstup do nejakej bytovky nad ktorou bolo hmlisto napísané niečo čo znelo ako Penzión ale nikde nebol zvonček ani nič. Na zvončekoch boli len čísla apartmánov 1.A, 2.B atď. Už som bol v takom mentálnom rozpoložení, že seriem na to a idem medzi bezdomovcov niekde do prístavu, lebo som unavený jak sviňa, ale dal som tomu ešte poslednú šancu a šiel som sa spýtať do krčmy vedľa, že či mi nemôžu vysvetliť ako sa tam dobiť. Bolo to jednoduché. Bolo treba stlačiť tlačítko 3.B. Aha, no dobré, funguje to tu na také lokálne know how, ale nakoniec som si všimol pri nápise Penzión aj veľký nápis 3.B. Nuž unavený slovenský turista si sem tam už nespojí takéto veci dokopy. Vošiel som dnu a obával som sa, že to bude niečo, čo nebudem schopný cenovo akceptovať, povedal som si že dám max 30e. Milá tetula mi ukázala veľmi pekne zariadenú izbu s dvoma postelami, hovorím si no zbohom, tak to bude tak 40-50e. Bolo to 25e a ja som skoro od radosti nadskočil aj s tou kurevskou váhou ruksaku na sebe. Scivilizoval som sa a zaspal som takmer okamžite.

22.8.2011
Zobudil cca 10:15. Moja misia bola nájsť internetovú kaviareň kde si pozriem niečo na mapách o miestach kam by som mohol ísť. Včera som sa týpka pýtal, že kde by som našiel nejaké kopce a on povedal, že okolo Gijónu (čítaj chichón) a Ovieda, tak to musím pogúgliť povedal som si. Ruksak som nechal v penzióne, obdržal som minimapku centra a vydal som sa na púť. Hneď pred plážovou promenádou som sa zastavil na malý “Bocadillo con Jamón York” (čítaj bageta ze šunkú). Potom som sa vybral tou promenádou až ku Torre de Hércules. Samotná herkulova veža nie je nič výnimočné, ale nachádza sa na peknom skalnatom cípiku s výhľadom na oceán. Pekná prechádzočka.

Páči sa mi, že v centre Koruny sa dá lahko vybrať okružná cesta okolo mesta. Je to dosť priamočiare, hneď to bije do očí keď si človek pozrie mapku. No a tak. Potom keď som to celé obišiel a dostal sa znova na to námestie kde som včera pozeral na tú operu tak som sa už začal zháňať po nejakom internete a netrvalo dlho a už som tu. A už som tu dosť dlho, tak končím, zatím.

20.8.2011
Je už relatívne neskoro (polnoc) ale ešte niečo odblogujem, lebo bohvie ako to bude s Internetom v Santiagu. Vlak mi ide zajtra 7:55, takže s hostela musím vyraziť 6:30 (AU!).

Ráno som si dal tradičný hostelový breakfast – toast s lekvárom a vyrazil som do ulíc. Môj prvý cieľ bol nájsť knižnicu Livraria Lello, ktorá mala byť kdesi blízko môjho hostela. Asi 20 min som sa motkal okolo toho istého námestia, kým som to objavil, spýtal som sa asi dvoch ľudí hovoriacich čisto po portugalsky, kývajúc hlavou, že rozumiem ich inštrukciám a potom sa motkajúc tak isto ako predtým. Ale tie drevené schody stáli za to. Veľmi pozoruhodná a originálna stolárska práca. Potom som zišiel dole ku rieke a šiel som popri nej pešo až k oceánu. Chvíľu som posedel pri majáku a potom som šiel plážou až k Matosinhos. Po ceste som videl toto, nejak som tomu nevenoval pozornosť, myslel som, že je to nejaká náhodná spleť káblov. Až teraz jak sem dávam linky z wikipedie, tak vidím, že je to nejaká socha. Na konci pláže som vošiel vyhladovelý do prvého fastfoodu a dal som si Francesinhu, ktorej som sa prežral do predvýbuchového stavu. Prešiel som pár blokov k zastávke metra v Matosinhos, zistil som, že lístok, ktorý som išiel z letiska mi ešte platí, pretože som si ho “nevalidoval” (po našom: necvakol) a teda včera som šiel z letiska vlastne na čierno. Nuž, ale môže za to ten ochotný ujo na letisku, ktorý ma na túto podstatnú vec neupozornil. Odviezol som sa ku Casa da Música, celkom zaujímavý architektonický výplod. Okrem zaujímavosti budovy je zaujímavá aj úprava dlažby okolo nej. V rohoch parcely vyhradenej tejto budove sa dvíha do svahu, čím sa zjavne stáva zaujímavou pre miestnu skejťač a bicigľač. Od tohto som prešiel cez park s akýmsi stĺpom s akousi zverou na vrchu, kde som si nachvíľu ľahol na lavičku s miestnymi bezdomovcami a turistami a potom som šiel ku tomuto. Nie som si teraz istý či sa to volá Palácio de Cristal, alebo je to niečo iné. Odtiaľto som šiel pešo do hostela, bolo cca 5 hodín a ja som bol unavený jak otrok. Po výdatnom šlófiku som šiel na recepciu pre nejaké cestovné tipy ako sa dostanem do Santiaga a potom som šiel opäť von. Podarilo sa mi získať pohľadnicu a známku ako som chcel, napriek tomu, že bola sobota cca 7 hodín, takže aj druhá babka dostane pohľadnicu (keď pošlete pohľadnicu jednej, musíte aj druhej, viete ako to chodí…) Vyšťavený som sadol na jeden expresný čerstvo vytlačený pomarančový juice. Obsluha nevedela po anglicky, ale ľudia tu vo všeobecnosti rozumejú španielsky, takže som si celkom zvykol okamžite po nevydarenom anglickom prihovorení prepnúť na španielčinu. Potom som sa znova musel ísť pozreť z toho starého mostu, ten pohľad je proste úžasný, chvíľu som posedel na druhej strane rieky čumiac na ten skvost extreme engineeringu až kým som nedostal ukrutnú chuť na pivo, ktoré som si chcel zakúpiť v nejakej krčmičke blízko štvrte s mojim hostelom aby som bol schopný rýchlo príjemne odkvecnúť. Zakempil som v uličke kde sa akurát chystalo nejaké free premietanie kina, dokonca anglicky s portugalskými titulkami, čiže by sa to aj dalo sledovať, ale bolo to až za 10 min tak som zatiaľ zabehol do podniku asi 10m odtiaľ, ktorý sa volal “Plan B”, hral tam veľmi príjemný nujazzíček, tak som si tam k pivu otvoril knižku a ďalšiu hodinu som odtiaľ nevyliezol, až kým sa mi z toho príjemného koženého kresla v ktorom som sedel nezačal neskutočne zaparovať zadok. Potom som už fičal do hostela, pred spaním sa ešte podeliť s týmto na blogu…

Najbližšie dni (viacmenej až do Bilbaa) plánujem správať sa viac nízkonákladovo (po slovensky low-budgetovo), ale uvidíme jak sa mi to podarí… Takže je možné že budem chvíľu bez Internetu. Dôležité nudné detaily sa však nestratia, všetko si budem zapisovať na papier… akurát je možné, že sa publikujú trochu neskôr. Zatím..

19.8.2011
Ty kokos prečo sa tie tri krásne baby nemohli nasťahovať do mojej izby v Ríme o deň skôr? No nevadí aj tak sa necítim na nejaké sociálne interagovanie, mám na hube obrovský opar a vyzerám ako keby som mal lepru. Celé dnešné doobedie bolo o dostaní sa na letisko a úspešnom odletení do Porta. Po chvíli blúdenia na vlakovej stanici Termini sa mi podarilo nájsť Šatl. Tentokrát ma šatl nevyšiel nič (normálne stojí 4-6 EUR) lebo zhodou okolností sa predomnou bol akýsi japonec opýtať, či môže vrátiť lístky a oni že nie a tak potom odišiel a keď začul, že si pýtam lístok na CIAMPINO (letisko) tak mi rezignovane dal svoj (dokonca dva). Mám rád Japoncov.

Web check-in s Ryanairom je úplne to isté ako normálny check-in, akurát namiesto bežnej letenky nosíte so sebou vytlačený papier. Aj tak je vždy niekde ujo/teta, ktorej odovzdávate bagáž. Neprítomnosti tohto uja a miesta jasne označeného spoločnosťou a číslom letu som sa bál najviac. Myslel som si, že sa budem musieť hlásiť v nejakom generickom baggage drop pointe kde bude riziko, že moja batožina bude cestovať na iný svetadiel ako ja.

Odlet z Ríma sa udial za poludňajšej svetelnosti a viditeľnosti, tak som si ešte z lietadla mohol znovu vychutnať niektoré pamiatky – rozoznal som akurát Sv. Petra a tú tehlovú tortu. Lietadlo spoločnosti Ryanair, typický lowcostový Boeing 737 nebolo vôbec také zlé ako sa o ňom povráva.

Nad Portom bolo tiež veľmi pekné počasie a z okienka som mal možnosť pozrieť si vtáčí pohľad na cetrum. Od prvého momentu ako som vystúpil z lietadla v Porte, šlo všetko 100krát hladšie ako v Ríme. Ruksak som dostal hneď, pri východe mi usmievajúca sa tetula dala do ruky praktickú mapku mesta (Obrigada- poďakovala mi ona, že som bol ochotný si ju vziať) Pri automatoch na lístky na metro stál ochotný (!!!toto nie je samozrejmosť!!!) týpek, ktorému som povedal kam chcem ísť (Sao Bento) a on mi kúpil lístok. Chcel som ísť na zastávku z ktorej naviguje Oporto Poet’s Hostel svojich návštevníkov a čeknúť si, či tam náhodou nemajú miesto. Keď sme pred tromi rokmi boli v Lisabone v ich pobočke, bol som z toho hostela nadšený. Samozrejme ako som bohužial tušil nemôže zas všetko 100% vychádzať – nemali túto noc voľno. Ale veľmi milá a ochotná recepčníčka mi vyhľadala ďalšie hostely v okolí. Najprv mi na mapku nakreslila jednu bodku. Povedal som jej, že pre istotu ju poprosím aby mi tam dala ešte jeden backup. Nakoniec sa celkom rozbehla a z hlavy tam nabodkovala asi 7 hostelov. Nebolo treba. Prvý tip, ktorý mi dala – Gallery Hostel, ktorý bol asi 8 min. pešo odtiaľ mal voľno a úplne ma očaril. Majú tu aj terásku s lehátkami na streche, galériu, bar, knižnicu a kinomiestnosť! Keď som sa dotešil z dobrého hostelového dílu šiel som sa do mesta najesť a potom sa trochu poprechádzať. Kým som neobjavil most Luja Prvého, tak som bol z Porta iba priemerne nadšený, ale akonáhle som uvidel ten výhľad z neho, tak si ma Porto okamžite získalo. Je to jedna z najkrajších mestečkovských scenérií. Potom som sa tam šiel prejsť ešte v noci a bolo to rovnako čarovné. Večer bola moja hlavná misia ísť okoštovať portské víno. Misia bola úspešne splnená so záverom, že portské víno nemusím. Je to taký sladký, korenistý vermutoid. Aby som si bol istý dal som si jeden pohárik v dvoch krčmách, každá na inej strane rieky. Červené som mal desaťročné SANDEMAN a biele som mal akési neznáme suché. Každopádne ma to príjemne unavilo a pozbavilo chutí riešiť akýkoľvek nightlife.

Zajtra sa chcem vybrať niekam ďalej smerom k pláži.

17.8.2011
Potom ako som trochu ochorel na Grape Festivale vyzeralo to už s mojim odchodom všeliako ale našťastie som chorobu (špinu jednu) pokoril behom cca dvoch dní. Brucho ma pobolievalo ešte deň pred odletom (čiže včera) ale dnes som už presvedčený, že to boli len príznaky cestovnej nervozity.
Budova Brnenského letiska Tuřany. Je celkom zaujímavá. Taký hovnivalček. Prišiel som samozrejme v brutálnom predstihu 2 hodiny pred odletom, v ček-ine som čakal iba minimálnu radu a aj tá bola dokonale skrátená sledovaním módnych trendov v paralelnej rade letiacej do londýna. Legíny. Keď je mladé hipsterča v legínach a vyplňuje ich elegantnými krivkami odpúšťam aj tie sprofanované Rejbeny.
Let s Wizzairom som enjoyoval, dokonca som si opäť pozrel aj bezpečnostné pokyny ukázané kolegou Kubem. Celú cestu som čumel von oknom, vychytal som pohľad na celkom pohľadný západ slnka.
O Ríme som asi pred hodinou nevedel ešte absolútne nič, na letisku v Brne som si prečítal úvod PDF-ka od Lonely Planet a samozrejme, že som sa hneď chcel ísť “ponárať do atmosféry starovekej metropoly” a okamžite som chytil pocit že nestíham za jeden deň nič. Tak som zrušil svoj pôvodný plán, že z letiska Fiomicino pôjdem prvú noc prespať do malého plážového mestečka a rozhodol som sa vyraziť priamo do centra. Po pristátí som si otvoril výtlačok nejakého nachytro skompilovaného zoznamu hostelov z Wikitravel a začal som obvolávať, že či majú voľný dorm. Po cca 8mom odmietnutí alebo nefungujúcom čísle mi už začínalo lepiť, ale nakoniec sa ozvala jakási milá tetula a povedala, že majú voľné. Tak som sa jej spýtal, ako sa k nim dostanem a ona, že musím zobraž Šatl z letiska na “Termini” (vlaková stanica). Kým som zistil ako si vybavím šatl tak som asi dvoje zmeškal a odišiel som z letiska po dvoch hodinách ponevierania sa tam jak taký sociotrt. Keď som došiel do hostela tak mi povedali, že medzitým už voľnú izbu nemajú (tú lacnú, drahú samozrejme mali), našťastie si ma hneď po vystúpení z autobusu odchytil hostelový mokrček a ponúkol mi nejaký ďalší hostel. Nevyzeralo to tak štýlovo ako ten predošlý, ale bol o 5e na noc lacnejší, tak som si povedal, že celkom dobrý díl (na to, že je to moja jediná možnosť). V Ríme bolo brutálne teplo, nikde som nevidel teplomer ale odhadujem to na dobrých 30 stupňov. Po ubytovaní som si povedal, že ešte nezaspím, tak som sa šiel prejsť. Kúpil som si pivo do ruky a pustil som sa na okružnú prechádzku po asi najškaredšej možnej trase (moje urbanisticko estetické vnímanie bolo rozostrené asi) – niečo ako keby som sa v BA prechádzal v okolí hlavnej stanice. Ale pivo bolo celkom dobré (btw zaujímavy 2tretinový formát 0.66 litra), uspalo ma presne ako som očakával.

18.8.2011
Ráno som vstal cca 8:30, celkom vzorne, ako správny pamiatkochtivý turista. Chviľu som musel zháňať našich indických recepčných aby som si predplatil ďalšiu noc (jeden z nich spal v našej izbe ale nemal som srdce ho budiť). Nakoniec som jedného našiel v kuchynke, kde mi ponúkol raňajky. Je zaujímavé ako je v hostelovej terminológii posunutý pojem “Raňajky”. Tu to znamenalo jeden malý koláčik a asi deci džúsu.
Potom som sa už pustil do pešej cesty po meste – btw celý deň som šiel pešo a ani raz som nepoužil žiadny dopravný prostriedok – a prešiel som toho fakt dosť – musím sa potľapkať po ramene.

Vo všeobecnosti hodnotím Rím ako jedno veľké múzeum. Kebyže som človek zaujímajúci sa o architektúru, alebo ešte nebodaj jej históriu, tak z Ríma serem tri dni v kuse. Mňa múzeá takých starých vecí (< 16. stor) veľmi nevzrušujú, ale tu zavážila moja druhá obľuba – Extreme engineering. Dajú sa tu nájsť dosť veľké stavby zaujímavých tvarov, takže aj moja stavbárska duša bola na mieste.

Piazza della Repubblica – veľká budova jak hovado + veľké námestie jak hovado => Pekné
Monumento a Vittorio Emanuele II – poprevyumelkovávaná megalománia -tak veľké až pekné
taká oblasť všeliakých zrúcanín pri koloseu, docela nuda, ale človek má pocit, akokeby chodil vo filme Gladiátor.
Koloseum – krásna veľká okrúhla brutalita, dnu som sa samozrejme nepchal, bola tam dvojhodinová rada
Potom som sa prešiel po rieke smerom k Vatikánu.
Basilica S. Pietro – mega, tak toto teraz ovláda Racinger ?
Pri s.Pietrovi som naivne prešiel security checkom, dokonca som bol aj spôsobilý čo sa môjho oblečenia týka (slečinka s ramienkami vedľa mňa nebola) ale pred bránou som zistil, že by som tam zakempil asi na ďalšie 2h kebyže chcem ísť donútra, tak som si povedal, že do Racingerovho humna tentokrát nemusím.
Poslal som babke do Hornej Súče pohľadnicu z Vatikánu a šiel som het. vo vatikáne som sa ešte stihol zastaviť na fastfood pizzu. jem si ju opretý o stenu nejakej historickej budovy a zrazu jeb! osral ma holub za krk. keď som sa pozrel hore a videl tam toho hajzla, hneď mi bolo jasné čo sa stalo, ale pokojne som dojedol posledný kúsok chrbtom som sa snažil byť decentne stále oproti stene. potom som však musel zahodiť veškeré dekórum, dať si pred plnou ulicou turistov dolu tričko a utreť si z neho hovno. To ten vatikánsky holub robí určite len ateistom, pambíčkar jeden zasratý!
…anyway
Castel sant Angelo – veľká tehlová torta
Piaza del Popolo – menší s.Pietro
villa Medici + jakási záhrada – tam som si asi hodinu poležal na lávke
potom som sa tak nejak domotkal až k Pantheonu – môj favorit celého mesta. Krásna vec aj zvonku aj zvnútra, proste kukal som na to s otvorenou hubou asi 10 min zvonku a 20min zvnútra. Je to obyčajných pár stĺpov s obyčajnou strechou pred obyčajnou kupolou ale je to zväčšené na veľkosť našej bytovky (objemovo?) – krásne. Po pantheone som si povedal, že som pamiatkovo ukojený a šiel som si dopriať nejakú typickú taliansku véču. Zvolil som čerstvé cestoviny (niečo ako polievkové slíže teplanskej babky) a červené víno(merlot). mohlo byť a ani som neplatil nejak katastrofálne veľa(17e) a cítil som sa ako bonviván – samozrejme predstavoval som si, že som oblečený v nejakej ružovkastej námorníckej košielke s previazaným svetríkom a nie v holubom osranom tričku.
Po večeri som si povedal, že pamiatok bolo dosť, a idem na hostel a idem si niečo zistiť o Porte atď, takže tak. Neviem, či budem mať vždy čas niečo napísať na net počas celej cesty, lebo notebook som si so sebou výnimočne nevzal – odmenou je mi krásne ľahký batoh, váži niečo do 15kg.
Ak v Portugalsku a Španielsku bude dosť internetových kaviarní s dobrou klávesnicou a kde už prosím pekne panenka mária skákavá sedembolestná opustili Internet Explorer (ahá teraz mi to došlo vlastne v historickom centre ríma je možno zvyk používať aj historický softvér!) – tak snáď ešte napíšem – ešte počas cesty.

http://www.jboss.org/infinispan
http://www.jboss.org/resteasy

Vedeli ste, že slovník na stránke slovník.sk je momentálne celkom jednoducho parsovateľný ? Samozrejme ak to začne niekto zneužívať predpokladám, že to páni vývojári zmenia, ale momentálne sa dá celkom jednoducho dotazovať vďaka rozumnému formátu URL pri dotazovaní cez HTTP GET. Je to z programatického hľadiska oveľa prehľadnejšie ako napríklad taký cestovný poriadok na cp.sk. Tutok je môj java kód, na odoslanie jedného dotazu. Určite by sa to dalo napísať aj krajšie a vôbec som to netestoval, to len tak pre demonštračné účely.

Ľudia od Know Your Meme (http://knowyourmeme.com/) robia úžasnú prácu, ktorú veľmi obdivujem a uznávam.

Preto som sa rozhodol, že zopár ich náučných videí otitulkujem po slovensky, nech sa môžu vzdelať aj ľudia, ktorí nespeakujú.

Tuto je prvé otitulkované video, ktoré som spravil cez Overstream.

Know Your Meme: Om Nom Nom

Linhard.sk beží už konečne na mojom hardwari a je plne v mojich rukách. Server je teraz absolútne nezabezpečený proti výpadkom elektrického prúdu alebo internetového pripojenia. Ale má to aj nesporné výhody.

Tak som si znova študoval čosi o digitálnych podpisoch. Len tak na okraj, že prečo preboha: Vyvíjam zrovna Java klientskú aplikáciu, ktorú by som rád distribuoval ako applet alebo cez Java Web Start. Kvôli náture aplikácie sa však potrebujem pripojiť na vzdialený server, čo je však Java Runtimom považované za citlivú operáciu a keď kód chce bežať ako applet alebo cez Java Web Start, tak je pod dohľadom otravného security managera a ten takéto operácie neoblomne zamieta hádzaním security exsepšien (genitív množného čísla od anglického slova exception). Jednoduchým spôsobom ako toto vyriešiť je svoj kód podpisovať, čo znamená mať svoj pár kľúčov, certifikát atď atď.

Tak som si znova načítal wikipeďácku stránku http://en.wikipedia.org/wiki/Digital_signature a začal po 467. krát študovať. Matematika ohľadom kryptografie v PKI schéme mi do hlavy nejde vôbec, ale samotná schéma je celkom jednoduchá a jasná akurát, že vždy zabudnem detaily typu kedy sa z čoho robí hash, čo sa k čomu prikladá a tak.

Potom som si vygúglil, že čo by momentálne mohla byť moja certifikačná autorita a celkom ma potešilo zistiť, že už aj v našej malebnej krajine máme celkom dobrú ponuku. Kukal som firmu Disig, ktorá ponúka zaujímavé produkty, certifikované od NBÚ. Už aj veci ako čipovú kartu alebo usb kľúč na ukladanie privátneho kľúča sa ponúkajú v cenách ktoré si môže dovoliť aj bežný kostelový človek ako ja.

Neviem prečo, ale dostal som chuť prečítať si slovenský zákon o elektronickom podpise, že čo by som tak mohol ešte robiť zo svojím zaručeným elektronickým podpisom, kebyže si ho kúpim od nejakej CA.

Ale čo ma najviac zaujalo na celom tomto researchi bol článok (PDF tuná) na ktorý som sa dostal cez spomínanú wikipedia stránku, ktorý hovoril o jednom zaujímavom spôsobe (z milión iných) ako kompromitovať digitálny podpis.

Ide o to, že to čo sa vlastne pri digitálnom podpise podpisuje je sekvencia bitov. Pre nás samotná táto sekvencia nemá valný význam pokiaľ sa nejako neinterpretuje, povedzme ako PDF dokument, alebo iný formát ako napr. HTML, XML alebo aj slávny DOC. Dôležité je to, aby človek vedel, že to čo podpisuje je nejakým dobre definovaným spôsobom spojené s tým čo pred sebou vidí. Autori tento princíp alebo požiadavku nazývajú WYSIWYS (What You See Is What You Sign). Interpretácia binárnych reťazcov je mojou srdcovou témou teoreticko-informatických kontemplácií, preto som si neodpustil nepodeliť sa so zážitkom z čítania.

Autori článku načŕtajú pár zaujímavých útokov na podpisový mechanizmus. Napr. Keď sa podpisujú XML dokumenty a nepriloží sa k nim ich schéma alebo DTD, tak môže veľmi jednoducho nastať problém interpretácie. To čo ste podpísali môže mať pri inej schéme úplne iný význam.

Ešte zaujímavejšia je úvaha o fontoch. Ak používam aplikáciu, ktorá renderuje text pomocou fontov, tak si musím byť istý, že také isté fonty bude mať aj každý človek, ktorého sa môj podpísaný dokument nejako týka. Citlivé su napríklad znaky ako $, ale hypoteticky sa dá uvažovať aj nad “malicious userom” ktorý velice chytro vymení glyfy tak aby ste si mysleli, že podpisujete niečo nevinné a pritom mu dávate plnú moc na svoje bankové konto alebo iné fajnovosti.

Pre ľubovoľné binárne dáta, ktoré majú byť kódovaním nejakej grafickej informácie autori radia vždy vytvoriť si aj bitmapu samotnej grafickej reprezentácie a tú (poprípade len jej hash) vždy prikladať k podpisovaným dátam. Budete tak mať zaručené, že podpisujete skutočne to čo ste videli.