17.8.2011
Potom ako som trochu ochorel na Grape Festivale vyzeralo to už s mojim odchodom všeliako ale našťastie som chorobu (špinu jednu) pokoril behom cca dvoch dní. Brucho ma pobolievalo ešte deň pred odletom (čiže včera) ale dnes som už presvedčený, že to boli len príznaky cestovnej nervozity.
Budova Brnenského letiska Tuřany. Je celkom zaujímavá. Taký hovnivalček. Prišiel som samozrejme v brutálnom predstihu 2 hodiny pred odletom, v ček-ine som čakal iba minimálnu radu a aj tá bola dokonale skrátená sledovaním módnych trendov v paralelnej rade letiacej do londýna. Legíny. Keď je mladé hipsterča v legínach a vyplňuje ich elegantnými krivkami odpúšťam aj tie sprofanované Rejbeny.
Let s Wizzairom som enjoyoval, dokonca som si opäť pozrel aj bezpečnostné pokyny ukázané kolegou Kubem. Celú cestu som čumel von oknom, vychytal som pohľad na celkom pohľadný západ slnka.
O Ríme som asi pred hodinou nevedel ešte absolútne nič, na letisku v Brne som si prečítal úvod PDF-ka od Lonely Planet a samozrejme, že som sa hneď chcel ísť “ponárať do atmosféry starovekej metropoly” a okamžite som chytil pocit že nestíham za jeden deň nič. Tak som zrušil svoj pôvodný plán, že z letiska Fiomicino pôjdem prvú noc prespať do malého plážového mestečka a rozhodol som sa vyraziť priamo do centra. Po pristátí som si otvoril výtlačok nejakého nachytro skompilovaného zoznamu hostelov z Wikitravel a začal som obvolávať, že či majú voľný dorm. Po cca 8mom odmietnutí alebo nefungujúcom čísle mi už začínalo lepiť, ale nakoniec sa ozvala jakási milá tetula a povedala, že majú voľné. Tak som sa jej spýtal, ako sa k nim dostanem a ona, že musím zobraž Šatl z letiska na “Termini” (vlaková stanica). Kým som zistil ako si vybavím šatl tak som asi dvoje zmeškal a odišiel som z letiska po dvoch hodinách ponevierania sa tam jak taký sociotrt. Keď som došiel do hostela tak mi povedali, že medzitým už voľnú izbu nemajú (tú lacnú, drahú samozrejme mali), našťastie si ma hneď po vystúpení z autobusu odchytil hostelový mokrček a ponúkol mi nejaký ďalší hostel. Nevyzeralo to tak štýlovo ako ten predošlý, ale bol o 5e na noc lacnejší, tak som si povedal, že celkom dobrý díl (na to, že je to moja jediná možnosť). V Ríme bolo brutálne teplo, nikde som nevidel teplomer ale odhadujem to na dobrých 30 stupňov. Po ubytovaní som si povedal, že ešte nezaspím, tak som sa šiel prejsť. Kúpil som si pivo do ruky a pustil som sa na okružnú prechádzku po asi najškaredšej možnej trase (moje urbanisticko estetické vnímanie bolo rozostrené asi) – niečo ako keby som sa v BA prechádzal v okolí hlavnej stanice. Ale pivo bolo celkom dobré (btw zaujímavy 2tretinový formát 0.66 litra), uspalo ma presne ako som očakával.
18.8.2011
Ráno som vstal cca 8:30, celkom vzorne, ako správny pamiatkochtivý turista. Chviľu som musel zháňať našich indických recepčných aby som si predplatil ďalšiu noc (jeden z nich spal v našej izbe ale nemal som srdce ho budiť). Nakoniec som jedného našiel v kuchynke, kde mi ponúkol raňajky. Je zaujímavé ako je v hostelovej terminológii posunutý pojem “Raňajky”. Tu to znamenalo jeden malý koláčik a asi deci džúsu.
Potom som sa už pustil do pešej cesty po meste – btw celý deň som šiel pešo a ani raz som nepoužil žiadny dopravný prostriedok – a prešiel som toho fakt dosť – musím sa potľapkať po ramene.
Vo všeobecnosti hodnotím Rím ako jedno veľké múzeum. Kebyže som človek zaujímajúci sa o architektúru, alebo ešte nebodaj jej históriu, tak z Ríma serem tri dni v kuse. Mňa múzeá takých starých vecí (< 16. stor) veľmi nevzrušujú, ale tu zavážila moja druhá obľuba – Extreme engineering. Dajú sa tu nájsť dosť veľké stavby zaujímavých tvarov, takže aj moja stavbárska duša bola na mieste.
Piazza della Repubblica – veľká budova jak hovado + veľké námestie jak hovado => Pekné
Monumento a Vittorio Emanuele II – poprevyumelkovávaná megalománia -tak veľké až pekné
taká oblasť všeliakých zrúcanín pri koloseu, docela nuda, ale človek má pocit, akokeby chodil vo filme Gladiátor.
Koloseum – krásna veľká okrúhla brutalita, dnu som sa samozrejme nepchal, bola tam dvojhodinová rada
Potom som sa prešiel po rieke smerom k Vatikánu.
Basilica S. Pietro – mega, tak toto teraz ovláda Racinger ?
Pri s.Pietrovi som naivne prešiel security checkom, dokonca som bol aj spôsobilý čo sa môjho oblečenia týka (slečinka s ramienkami vedľa mňa nebola) ale pred bránou som zistil, že by som tam zakempil asi na ďalšie 2h kebyže chcem ísť donútra, tak som si povedal, že do Racingerovho humna tentokrát nemusím.
Poslal som babke do Hornej Súče pohľadnicu z Vatikánu a šiel som het. vo vatikáne som sa ešte stihol zastaviť na fastfood pizzu. jem si ju opretý o stenu nejakej historickej budovy a zrazu jeb! osral ma holub za krk. keď som sa pozrel hore a videl tam toho hajzla, hneď mi bolo jasné čo sa stalo, ale pokojne som dojedol posledný kúsok chrbtom som sa snažil byť decentne stále oproti stene. potom som však musel zahodiť veškeré dekórum, dať si pred plnou ulicou turistov dolu tričko a utreť si z neho hovno. To ten vatikánsky holub robí určite len ateistom, pambíčkar jeden zasratý!
…anyway
Castel sant Angelo – veľká tehlová torta
Piaza del Popolo – menší s.Pietro
villa Medici + jakási záhrada – tam som si asi hodinu poležal na lávke
potom som sa tak nejak domotkal až k Pantheonu – môj favorit celého mesta. Krásna vec aj zvonku aj zvnútra, proste kukal som na to s otvorenou hubou asi 10 min zvonku a 20min zvnútra. Je to obyčajných pár stĺpov s obyčajnou strechou pred obyčajnou kupolou ale je to zväčšené na veľkosť našej bytovky (objemovo?) – krásne. Po pantheone som si povedal, že som pamiatkovo ukojený a šiel som si dopriať nejakú typickú taliansku véču. Zvolil som čerstvé cestoviny (niečo ako polievkové slíže teplanskej babky) a červené víno(merlot). mohlo byť a ani som neplatil nejak katastrofálne veľa(17e) a cítil som sa ako bonviván – samozrejme predstavoval som si, že som oblečený v nejakej ružovkastej námorníckej košielke s previazaným svetríkom a nie v holubom osranom tričku.
Po večeri som si povedal, že pamiatok bolo dosť, a idem na hostel a idem si niečo zistiť o Porte atď, takže tak. Neviem, či budem mať vždy čas niečo napísať na net počas celej cesty, lebo notebook som si so sebou výnimočne nevzal – odmenou je mi krásne ľahký batoh, váži niečo do 15kg.
Ak v Portugalsku a Španielsku bude dosť internetových kaviarní s dobrou klávesnicou a kde už prosím pekne panenka mária skákavá sedembolestná opustili Internet Explorer (ahá teraz mi to došlo vlastne v historickom centre ríma je možno zvyk používať aj historický softvér!) – tak snáď ešte napíšem – ešte počas cesty.