21.8.2011
Budíček o 6. Trochu som ľutoval, že robím rachot svojim spolubývajúcim, ktorí sa predchvíľou pravdepodobne vrátili zo sobotňajšej pařby. Ale čo sa dá robiť, o tom sú “dorms”. Sú aj o tom, že som zabudol, že budík v mobile som iba “snoozol” a počas môjho umývania zubov veselo pišťal všetkým ďalej. Checkoutol som sa z hostela, došiel som na metro stanicu Trinidade, odtiaľ som sa odviezol na vlakovú stanicu Campanha, tam som vybavil lístky oveľa rýchlejšie ako som predpokladal a mal som hodinu času. Väčšinou som strašný pesimista v tom, že očakávam, že budem na každej stanici panikáriť s lístkami a nestíhať vlak a preto si dávam niekedy až zbytočne veľa zálohového času. Našťastie sa mi ho podarilo optimálne vyplniť presne ako som dúfal – naraňajkovaním sa. Tušil som, že Franzesinha je trošku priťažké jedlo na raňajky ale musel som si to overiť na vlastnú kožu. Áno, je. Po raňajkách nasledovala cesta vlakom do pohraničného mestečka TUI (ešte portugalsko) odtiaľ vlak šiel do španielskeho mesta Vigo. Vo vlaku som si obliekol na seba 2 mikiny a nohy, na ktorých som mal kraťasy, som si prikryl bundou a tak som čelil kvalitnej vlakovej klimatizácii portugalských železníc.
Cesta do Santiaga mi ubehla relatívne rýchlo. Počas cesty som študoval rôzne PDF-ká wikitravel a lonely planet o Santiagu a Coruni. V kindle sa čítajú niektoré PDF-ká veľmi príjemne a niektoré veľmi nahovno. Typnite si do ktorej kategórie spadá sprievodca španielskom od Lonely Planet.
Santiago je celkom príjemné moderné mesto (ževraj aj univerzitné – čo vždy mestu len pomôže) avšak mne neprišlo ničím zvlášť zaujímavé. Neviem či som náhodou nevynechal nejaký dôležitý bod. Myslel som si, že keď pôjdem zo stanice ku tej známej katedrále, tak sa dostanem do nejakého historického centra. Je pravda, že nejaké tam -tesne okolo katedrály bolo, ale nezdalo sa mi nejaké výnimočné. Katedrála bola celkom pekná, ale musím sa priznať, že keby som putoval pešo 780km (či koľko sa to putuje) aby som ju videl, tak by som bol asi trochu sklamaný. Santiagove pozostatky som nemal potrebu veľmi skúmať. Ono je otázne, či tam vôbec sú, konšpiračné teórie sa v názoroch líšia. Ono aj my by sme mohli povedať, že v Pezinku sú pozostatky Roba Kazíka a zapríčiniť tým ešte väčší prílev dôchodcov do nášho kultúrneho domu – sú to proste pravdepodobne marketingové ťahy ako z riti urobiť dôležité miesto.
Ale najedol som sa tam v celkom príjemnej malej reštaurácii hneď vedľa katedrály za 12e – s tým som bol spokojný. (cestovinový šalát, ryba so zemiakmi, zmrzlina a červené víno, potenciálne až trištvrte fľaše čo predomňa ujo postavil. Bolo celkom dobré, ale dal som si skromne len jeden pohár aby som ešte trafil na stanicu)
Povedal som si, že ak ma Santiago neoslní, idem na ďalší vlak do A Coruñe. 18:30 som už neoslnený sedel v súprave Renfe Media Distancia.
Odkedy som sa dozvedel, že existuje mesto “A Coruña” v cípe španielska (a ja mám cípy veľmi rád) niečo mi stále nehralo s jeho názvom. Vyslovene ma provokoval, pretože som si myslel, že je to názov v akuzatíve. Kto to kedy videl mať názov v inom páde ako nominatíve? Máme také niečo na Slovensku ? Nie. Máme mestá ako Trenčína. Bratislavu. Modre? Upokojilo ma až keď som zistil, že v kastilčine je ten názov “La Coruña” a “A Coruña” je názov v gálštine (gallego) alebo jak sa ten jazyk volá. Coruña ma po prvých 20min prechádzania oslovila oveľa viac ako Santiago. Napr. má more, ale to by bolo nefér porovnávať – čo je hlavné má oveľa väčšie centrum a čo je druhé hlavné neskapal tam pes (ani santiago). Počas náhodnej prechádzky okolo prístavu som narazil na docela živý a preľudnený trh s takými bárzčovinkami od knižiek až po koláčiky. Za trhom bola veľká tribúna s akýmsi folklórnym festivalom, kde práve ukazovali svoje tanečné umenie devy z niečoho čo som pochopil, že bude čosi ako Sevillská Lúčnica.

Páčila sa mi aktívna atmosféra vládnuca okolo pódia, pani dôchodkyne niektoré prišli v tých takých farebných nariasených šatoch a dosť obratne tam so svojimi partnermi tancovali – pripomínam flamenco to nie je moravanka, tej babičke by som pri niektorých pohyboch určite ani ja nestíhal.
Toto ma po chvíli omrzelo. Bolo niečo pred deviatou a ja som chcel využiť ešte zvyšky svetla na dokončenie obchádzky centra. Keď som došiel na druhý kraj prístavnej promenády zapichol som to späť medzi budovy. Trafil som priamo na akési významne vyzerajúce námestie, na ktorom bolo tiež pódium – tentokrát s orchestrom a opernými spevákmi. Z toho čo som pochopil, predvádzali prierez španielskej klasiky a opery. Bolo to celkom svižné a dobré, rozložil som si ruksak, za chrbát som si dal karimatku – vytvoril si tak luxusné operné sedenie a vydržal som to počúvať minimálne hodinu až do konca úplne ignorujúc fakt, že je 22:30 a ja vôbec netuším či niekam ešte dnes pôjdem a kde budem spať.

Po dovyžívaní sa v kultúre som si opäť nahodil na plecia, teraz už veľmi ťažký ruksak a pustil som sa do pýtania ľudí na ulicu s hostelom. Ešte predtým ako som sa dal na prechádzku centrom som chilloutoval v takom miniparku, kde som chytil aj wifi a stihol som si vygúgliť jeden hostel a vedel som, že je na ulici “Julio Rodriguez Yordi”. Tak som sa pýtal. Druhý človek čo som sa ho opýtal povedal, že vie a že je to asi 4 kilometre odtiaľto, (fuu, hovorím si v duchu) ale, že nech idem on ide niekam tým smerom a ukáže mi. Kým sme išli nejak sme sa zhovárali, že odkiaľ som, že kam idem, a že nemám absolútne žiaden plán. Bol to taký stredne starý (40) týpek s manželkou. Nakoniec sme prišli až k jeho autu a povedal, že ide tadiaľ, že ma tam hodí. Tak som mu povedal, že je “muy amable” a nasadol som do auta. Pri konverzácii s ním som si uvedomil ako schátrala moja španielčina. V lete 2008 (keď sme boli v Barcelone) som si bez problémov čítal knižku o teoretickej fyzike v španielčine ale teraz som back to Idiot. Snáď to po dvoch týždňoch dotiahnem aspoň na debila. Už si trocha navykám, zachvíľu začnem už namiesto O.K. hovoriť “Vale”. Hostel ku ktorému ma doviezol som našiel hneď, ale samozrejme mali plné. Deduško na recepcii mi však ukázal smerom kde sú ževraj tri ďalšie hostely. Chvíľu som sa motkal po okolí, obišiel som blok 2 razy a furt som nič nenachádzal, resp našiel som vstup do nejakej bytovky nad ktorou bolo hmlisto napísané niečo čo znelo ako Penzión ale nikde nebol zvonček ani nič. Na zvončekoch boli len čísla apartmánov 1.A, 2.B atď. Už som bol v takom mentálnom rozpoložení, že seriem na to a idem medzi bezdomovcov niekde do prístavu, lebo som unavený jak sviňa, ale dal som tomu ešte poslednú šancu a šiel som sa spýtať do krčmy vedľa, že či mi nemôžu vysvetliť ako sa tam dobiť. Bolo to jednoduché. Bolo treba stlačiť tlačítko 3.B. Aha, no dobré, funguje to tu na také lokálne know how, ale nakoniec som si všimol pri nápise Penzión aj veľký nápis 3.B. Nuž unavený slovenský turista si sem tam už nespojí takéto veci dokopy. Vošiel som dnu a obával som sa, že to bude niečo, čo nebudem schopný cenovo akceptovať, povedal som si že dám max 30e. Milá tetula mi ukázala veľmi pekne zariadenú izbu s dvoma postelami, hovorím si no zbohom, tak to bude tak 40-50e. Bolo to 25e a ja som skoro od radosti nadskočil aj s tou kurevskou váhou ruksaku na sebe. Scivilizoval som sa a zaspal som takmer okamžite.

22.8.2011
Zobudil cca 10:15. Moja misia bola nájsť internetovú kaviareň kde si pozriem niečo na mapách o miestach kam by som mohol ísť. Včera som sa týpka pýtal, že kde by som našiel nejaké kopce a on povedal, že okolo Gijónu (čítaj chichón) a Ovieda, tak to musím pogúgliť povedal som si. Ruksak som nechal v penzióne, obdržal som minimapku centra a vydal som sa na púť. Hneď pred plážovou promenádou som sa zastavil na malý “Bocadillo con Jamón York” (čítaj bageta ze šunkú). Potom som sa vybral tou promenádou až ku Torre de Hércules. Samotná herkulova veža nie je nič výnimočné, ale nachádza sa na peknom skalnatom cípiku s výhľadom na oceán. Pekná prechádzočka.

Páči sa mi, že v centre Koruny sa dá lahko vybrať okružná cesta okolo mesta. Je to dosť priamočiare, hneď to bije do očí keď si človek pozrie mapku. No a tak. Potom keď som to celé obišiel a dostal sa znova na to námestie kde som včera pozeral na tú operu tak som sa už začal zháňať po nejakom internete a netrvalo dlho a už som tu. A už som tu dosť dlho, tak končím, zatím.