Som konateľ jednoosobovej eseročky, ktorej hlavnou činnosťou je vývoj softvéru. V tejto oblasti je potrebné neustále vzdelávanie. Vrámci svojho momentálneho kontraktu sa zaoberám vývojom štandardov a technologií na vyhľadávanie v genomických dátach, kde okrajovo treba rozumieť aj pojmom z biológie a genetiky a preto som sa rozhodol zakúpiť do firmy knihu o Biológii – Campbell Biology. Rozhodol som sa, že túto knihu objednám z Amerického Amazonu a risknem komplikovanú colnú procedúru. V mojom prípade ide možno o inú procedúru ako keby kniha stála menej ako 22 EUR, kde sú pravidlá a postup asi trochu iné.

Na Amazone som si vytvoril štandardný účet, kde som dal firemné údaje, samozrejme nejde tam dať všetky políčka ako sme zvyknutí v slovenských formulároch pre právnické osoby, ako napr IČO atď. Pre účely oslobodenia od dane existuje niečo ako Amazon Business, ale nie je to povinné, tak som sa tým nezaoberal, pretože mám pocit, že tam sa cudzincom na tovar nejaké veľké dane nevyrubujú.

Jedna z chýb, čo som urobil už pri objednávke tovaru bola, že som si dal balíček doručiť kuriérskou službou, tu konkrétne DHL. Pri vybavovaní zásielky klasickou poštou by proces bol opäť asi trochu iný (možno jednoduchší). Klasická pošta by asi trvala dlhšie, ale bola by lacnejšia (bez skrytých poplatkov, o ktorých sa nedozviete na Amazone) a colné konanie by bolo asi jednoduchšie.

Prvý e-mail bol samozrejme od Amazonu

O niečo neskôr sa ozvali z DHL

Prvý mail, ktorý ukázal, že to nebude jednoduché sa volal “Avízo o colnom konaní AWB 3848484253 – LINHARD, S. R / GOLDEN STATE“

Prílohy

• Faktúra od Amazonu
• Letecký nákladný list
• Prehlásenie o prevádzke
• Komisionárska zmluva – menej aktuálna verzia sa dá stiahnuť zo stránky DHL, sem ju dávať nebudem, môže ísť teoreticky o duševné vlastníctvo spoločnosti DHL

• 

• 

• 

Bol som trocha prekvapený. Už dlho som nič neobjednával, nevedel som, že existujú takéto obchodné praktiky a takéto skryté poplatky. Čiže za to, že som omylom na Amazon stránke klikol na spôsob doručenia Kuriér DHL, mám teraz nasledovné pohodlie:

• Zaplatím 24 EUR navyše k cene, zanalyzujem 9 stranovú zmluvu (nepodpisujem len tak hocičo), ktorú vytlačím 2x (18strán stromov), odveziem na Tomášikovu (pre nebratislavčanov: pošta pre BA Nové Mesto), vystojím v rade, podám, mám zbytočný nový právny vzťah a komunikujem v konečnom dôsledku s dvoma právnickými osobami namiesto jednej.
• Zaplatím 12 EUR za NIČ (DHL mi prepošle 6 ďalších textových reťazcov na copy-pastnutie do formulára) a zásielku si pôjdem precliť sám. Zároveň riskujem, že ak sa mi nebude v postupe s úradmi dariť, budem platiť 5 EUR za každý deň navyše (3 dni sú zdarma) skladovania mojej knihy v skladoch DHL.

Celý Internet a samotný colný úrad odporúča možnosť 1, tak som si zvolil možnosť 2. Pretože ako povedal John F. Kennedy vo svojom slávnom prejave: “We choose to file customs declaration and do the other things, not because they are easy, but because they are hard”

Išlo mi hlavne o to, že DHL si účtuje 24 EUR a hodne ľudí jej ich aj platí za to, že náš colný systém je neskutočne zbytočne zložitý, neprehľadný, celému procesu nerozumie asi ani väčšina samotných colníkov. Ľudia z DHL to vedia vybaviť rýchlo, lebo je to ich denný chlebíček, ale ja nechcem byť expert na clá, aby som si mohol objednávať knihy zo zahraničia. V modernom štáte sa nemá prečo diať také, že niektorá zo štátnych služieb je tak zložitá, že si človek musí platiť ešte komerčnú službu navyše za to aby mu s tým pomohli (vlastne aj za to aby mi s tým nepomohli, ale menej)

1. Štát je ten, ktorý chce odomňa clo. Ja som ochotný clo zaplatiť, ale musí to byť pre mňa ľahké.
2. Štát neustále deklaruje, že míňa peniaze zo štátneho rozpočtu na optimalizáciu štátneho softwaru, ale štátny software stále vyzerá ako Windows 3.11 (za toto prirovnanie sa ospravedlňujem Windowsu 3.11)

Odpísal som teda, že colné konanie si vybavím sám, dostal som varovanie v podobe spomínaného 12 EUR poplatku a výstražného plagátiku z colnej správy – aby som vedel, že sa mám pripraviť na interakciu so systémom od DITECu – že či si to náhodou ešte nechcem rozmyslieť.

Tak ako Štefan Harabin nechodil do ping-pongových zápasov s tým, že ide prehrať, tak som sa ani ja nevzdal.

EORI Registrácia

Pozerám stránku ministerstva, že čo je to EORI číslo. Toto je mimochodom niečo čo by som potreboval aj keby som šiel cez DHL. Tak vytlačím, vyplním a nascanujem registračný formulár

A posielam na adresu EORI@financnasprava.sk Za 29 minút !¹⁰⁰ obdržím odpoveď, moje EORI osvedčenie:

až sa mi nechce veriť, že ho prezident FR SR podpísal v.r.

Colný úrad 1. deň

Hneď potom ako som odoslal registráciiu EORI (a ešte nedostal odpoveď, netušil som koľko to bude trvať) som bol na colnom úrade. Ako prvé miesto kontaktu som si vybral Colný Úrad Bratislava na Miletičovej 2. To bolo, keď som ešte o cle nevedel nič a bol som vystrašený, do čoho som sa to pustil a že boha ja budem platiť za tú knihu nakoniec 300 EUR, pretože kým to vybavím, prejde mesiac a DHL bude účtovať za nedobrovoľné skladovanie mojej rukojemníckej knihy každý deň 5 eur. Nevedel som nič o celom procese a chcel som úplne obyčajne prísť na nejaký úrad, kde sa budem môcť rozprávať s človekom, namiesto informačnej stránky finančnej správy, že ako bude vyzerať celý proces, aby mi to niekto polopate vysvetlil a ja by som mu mohol interaktívne klásť doplňujúce otázky.

Na recepcii som túto požiadavku vysvetlil pánovi recepčnému a on povedal, že s týmto ma nevie poslať na žiadne konkrétne oddelenie. Nič ako oddelenie prvého kontaktu pre panikáriaceho občana. Tak som skúsil vyplniť v jeho hlave pomyselné políčko s informáciou o mojej agende: Chcem podať colnú deklaráciu (netušil som, že to chcem, ale tipol som, že možno bude vedieť niečo k tomu povedať), došla mi kniha – letecky na bratislavské letisko. To už som vyplnil všetky povinné políčka v recepčného hlave a povedal, že má pre mňa telefónne číslo Colného úradu Bratislava Letisko a ponúkne mi, že si môžem zavolať z telefónu pri vrátnici.

Je to síce brainfuck, ako sa musím dostávať k informáciám, ale musím povedať, že pani z colného úradu letisko, s ktorou som volal bola veľmi ochotná, milá a pomohla mi. Povedal som jej, že som si objednal knihu a došiel mi mail – avízo o colnom konaní a že by som sa chcel všeobecne informovať o preclievaní zásielok, nevedel som, čo presne vlastne chcem robiť, že by som sa proste potreboval rozprávať s osobou, ktorá mi vysvetlí celý proces. Na to ma odkázala na Colný Úrad Miletičova 2. Keď som jej povedal, že volám z vrátnice úradu Miletičova 2, kde som bol nasmerovaný na ňu, tak mám pocit, že tak nejak v osobnej rovine uznala, že to mám ako občan ťažké a začali sme sa rozprávať s porozumením. S porozumením znamená, že ani ja nebudem na nikoho útočiť, že nevie všetko o mojom prípade, zachovám úroveň najhlbšej zenovej meditácie a pokúsim sa pochopiť ako colníci používajú colný systém. Colníci sú tiež len ľudia. Za to ako zložitý a neprehľadný je ich systém nemôžu oni ale František Imrecze, Vláda, SMER a Ditec (pozri napr Akceptačný protokol CEP). Keď ukážete, že rozumiete aj vy ich situácii, tak potom oni tiež oveľa radšej pomáhajú.

Povedal som teda, že by som si chcel sám precliť zásielku a nechcem platiť výpalné DHL. Ona povedala, že to nebudem mať ľahké a či nezvážim ešte raz zastupovanie firmou DHL. Keď pochopila, že nezvážim, tak sme sa dostali k tomu, že budem musieť poslať colné vyhlásenie o dovoze cez CEP, čo ona nazývala ako “deklarantský systém”, ktorý je oddelený od “ich systému” a oni sú školení len na ich systém. Povedala však, že na úrade sa nachádza počítač pre deklarantov, ktorý slúži na to, ak chce niekto odtiaľ niečo podať a niekedy sú úradníci ochotní poradiť s vypĺňaním, podľa vyťaženosti úradu. Oni síce nevedia ako sa robí s CEP ale vidia prijaté deklarácie v ich systéme a vedia povedať, čo bolo zle, čiže taký validačný proces s masívnym round-tripom. To znamená, že akonáhle sa mi podarí prepasírovať akékoľvek dáta cez validátor CEPu, tak na druhej strane už bude fyzický colník schopný ma nasmerovať, že čo mám opraviť. Zároveň mi odpovedala na otázku, koľko bežne trvajú registrácie do EORI a CEP, že to je v zásade hneď. Tieto informácie mi stačili na to aby som prestal panikáriť a šiel domov pokračovať v elektronických registráciách.

CEP Registrácia

Po návrate z úradu som bol posmelený, že to idem dať sám, tak som pristúpil ku registrácii do systému CEP – Centrálny Elektronický Priečinok, takže pozerám informácie o registrácii, nakoniec klikám na Registračný formulár.

Ten je celkom jednoduchý, v zásade ide o údaje vašej SRO, a zastupujúcej osobe

V časti “Identifikátor hospodárskeho subjektu” som hrdo vložil novozískané EORI číslo (to z certifikátu vyššie, ktoré je rovné IČ DPH). Položka Platnosť EORI je trochu mätúca, neviem, či platnosť OD alebo DO, nápoveda povie len “Zadajte dátum platnosti EORI. Dátum zadajte v tvare DD.MM.RRRR (napr.: 01.10.2000)” Ale keďže jediný údaj čo mám je OD, tak som dal OD a prešlo. Ak by to bolo DO, tak som v CEPe platnosť môjho EORI obmedzil na jeden deň.

Ja nemám prevádzkarne, tak sekciu B som nevypĺňal, v sekcii C – Osoby oprávnené … som dal svoje osobné údaje. Tam kde som dal šedý obdĺžnik som dal hodnotu. Moje oprávnenie je Konateľ, čo je štatutárny orgán so všeobecným oprávnením. Najdlhšie som dumal nad “Identifikátor osoby z kvalifikovaného certifikátu“. Nápoveda k formuláru poradí v konečnom dôsledku pozrieť si PDF návod pre Windows – facka používateľom normálnych operačných systémov, ale samozrejme ja už mám rozbehaný Windows vo VirtualBoxe, lebo som sa zmieril so svetom. Zenový prístup je kľúčom k práci so systémami od Ditecu. Tento návod je už samozrejme zastaraný, naviguje pomocou printscreenov z nejakej staršej verzie Windowsu a všetkých možných Browserov. Ale každopádne k tomu údaju sa dá prepracovať, mne to príde len zverina, že toto je postup, ktorým si neviem predstaviť prechádzať človeka, ktorého neživí vývoj softvéru. Kľúčová informácia tu je, že hľadáme reťazec začínajúci prefixom “PNOSK-“. Môj mal formát PNOSK-<rodné číslo bez lomítka>. Podľa toho, čo mám v “Potvrdení o prevzatí certifikátov na eID”, ktoré som dostal od polície, keď som si bol updatnúť certifikáty po ich zlyhaní v 2017-tom som zistil, že mám tri

• Kvalifikovaný certifikát pre elektronický podpis – platnosť 5 rokov
• Certifikát na šifrovanie – platnosť 10 rokov
• Certifikát pre elektronický podpis – platnosť 10 rokov

a ten “PNOSK-” identifikátor je v tom prvom.

Po stlačení “Uložiť” budete podpisovať softvérom od Ditecu, čo by chcelo samostatný blog, ale toto je návod pre pokročilých, tvárme sa, že to vieme. Ditec musím pochváliť, že signer už ide aj v prehliadači Chrome a nemusím si kvôli tomu otvárať vírus Internet Explorer. Aj keď ide asi o takú chválu, ako že ďakujem, že si už pri vypĺňaní registračného formulára nemusím trieskať kladivom do hlavy. Koniec pochvaly.

Po odoslaní formulára, mi cca do dvoch hodín (možno aj menej, nezapísal som si čas odoslania formulára) došla odpoveď mailom, že som zaregistrovaný.

Colný úrad a DHL – deň č. 2

Niekedy počas registrácie do CEPu som bol ešte na colnom úrade letisko zisťovať, čo všetko bude treba na vyplnenie formulára. Vedúci smeny bol veľmi milý, odpovedal mi na všetky otázky, predložil som mu Faktúru a Letecký nákladný list a dozvedel som sa, že budem potrebovať okrem vecí čo mi DHL poslala, ešte napríklad Pozičné číslo v dočasnom sklade. Ináč povedané, DHL mi naozaj nedala všetky potrebné údaje a dajú mi ich až na ďalšie vyžiadanie, pričom musím súhlasiť s tým, že zaplatím 12 EUR za NIČ. Zároveň mi povedal, či by som si to náhodou nechcel rozmyslieť a že či by som sa nechcel radšej venovať krajším veciam ako interakcii so softvérom od Ditecu a či by som nezvážil, že deklaráciu za mňa urobí DHL. Že minule tu nejaký pán sedel nad tým formulárom 3 hodiny a potom to vzdal. Ja som to zvážil a odpoveď bola, že zajtra som tu s notebookom a čítačkou občaňáku.

DHL kancelária sa nachádza asi 100m od colného úradu, takže som sa bol staviť osobne oznámiť, že chcem zaplatiť 12 EUR za NIČ a chcel by som aby mi dali údaje potrebné na preclenie mojej zásielky.

Pritom som sa recepčnej opýtal, že či aj ich deklaranti pracujú so systémom CEP a či keď už mi poskytujú informácie za 12 EUR, čo je podľa mňa trochu odvážna cena za preposlanie mailu, tak by som sa nemohol niektorého z jej kolegov opýtať na prácu s tými formulármi. Ona povedala, že toto od nás ešte nikto nechcel, tak nevie. Ja som povedal, že či je nejaký zásadný problém s tým, že som prvý, ona že nie a skúsi sa opýtať kolegyne. Kolegyňa jej do telefónu povedala, že áno, pracujú s CEP, a nie, neposkytnú mi žiadne informácie o tom ako ho vypĺňajú, 12 EUR je skutočne za NIČ. Na pani recepčnú som sa samozrejme snažil byť milý, pani recepčná len pracuje v korporácii s neférovými obchodnými praktikami, ale ona nutne nemusí byť zodpovedná za tieto politiky, ja osobne by som v takej korporácii pracovať nedokázal, minimálne bez toho aby som tieto praktiky kritizoval, ale súdiť morálnosť správania môžeme vždy len pri svojej vlastnej osobe. Ináč nás začnú strihať do klero-gastronomických videí. Okrem toho moja skúsenosť s DHL má v sebe jednu krásnu vec. Pri najbližšej objednávke tovaru jednoducho nepoužijem DHL. To je krása trhového systému. Nepoužiť Ditec nemôžem.

Tak som si vyžiadal informácie o mojej zásielke na základe môjho čísla zásielky. Spýtali sa ma, či mi stačí, keď mi to prepošlú na e-mail (čo zaváňalo tým, že si počkám), alebo to majú vytlačiť hneď teraz. Ja som s tým ešte chcel ísť na colný úrad, takže som poprosil vytlačiť, za 12 EUR ideálne na hodváb. Počkal som si aj tak, ale nakoniec som dostal

• Prehlásenie o preprave
• Tabuľku s číselkami a identifikátormi

S týmto som už mohol veselo do CEPu a deklarovať.

Vrátil som sa na colný úrad, otvoril som si notebook, naštartoval Windows, pripojil čítačku, otvoril CEP a tam na mňa, že

Volám na infolinku finančnej správy 048/43 17 222. “Momentálne sú všetci naši operátori obsadení, čakajte prosím na linke alebo využite možnosť podania písomného dopytu cez portál finančnej správy v časti Ako s nami komunikovať”. Stránka “Ako s nami komunikovať” vyzerá takto:

Som porazený, portál finančnej správy 1, ja 0. Vraciam sa domov, kde sa vrátim k normálnej práci, lebo veď treba aj pracovať, nie len sa zabávať so štátom a na mobile si pustím na hlasný odposluch čakanie na infolinke finančnej správy s príjemnou klasickou hudbou. Za cca 15min sa dostanem na radu, posťažujem sa že “Nastala neočakávaná chyba” a ona medzitým samozrejme odnastala, takže som v podstate volal zbytočne.

Večer keď skončím prácu a môžem sa už opäť venovať štátu, sa teda pozriem na formuláre a snažím sa do nich vopchať údaje od DHL. Pri tomto mi extrémne pomohol blog Petra Cmoreja – Elektronické colné konanie (CEP). Naozaj sa to nedá zjednodušiť? – bol mi veľkou morálnou oporou a pomohol mi s vyplnením niektorých políčok. Verzie formulárov, odkedy ich vypĺňal on sa už trochu zmenili, ale väčšina princípov sedela a dalo sa dosť odkukať. Peťov blog bol aj mojou najväčšou motiváciou napísať tento môj, pretože som videl ako tieto informácie dokážu niekomu obrovsky pomôcť. Môj blog je v podstate iba jeho aktualizáciou s pridaním novej verzie formulárov, kompletného prehľadu výmeny papierov s úradmi z pohľadu SROčky, ktorá doteraz neriešila clo a pridaním môjho vlastného frflania.

Pomocou tohto blogu sa mi podarilo prvýkrát podať formulár Colné vyhlásenie o dovoze.

Colný úrad – Deklarácia – deň č. 3

Na ďalší deň prichádzam na colný úrad letisko, aby som ku mojej podanej deklarácii prišiel dodať potrebné podklady. Opäť som stretol príjemného vedúceho smeny. Som strašne rád, že existujú úrady, kde sa dajú nájsť takíto ľudia. Ochotní pomôcť a rozumejúci situácii občana, ktorý musí prvýkrát čeliť komplexnému colnému procesu a ubíjajúcemu CEP systému. V colnom systéme sa však moje vyhlásenie nenachádzalo. Tak som opäť nažhavil Windows a čítačku. Na CEP portáli opäť Nastala neočakávaná chyba, ale asi iba na 15 minút, ktoré som si skrátil zbytočným telefonátom na infolinku. Mám pocit, že samotné sťažovanie sa na túto chybu možno spôsobí nejaký ozdravný proces, takže vždy keď sa vám to stane určite volajte 048/4317222 voľba 5 (človek špecializujúci sa na colnú oblasť), hovorte, že opäť je to tu a oni budú musieť volať do Ditecu na helpdesk a zisťovať. Potom vám povedia, že váš problém s CEPom musíte zadať do online formulára sami, na to sa vykašlite, je to iba zdržiavacia taktika, pretože tam v zásade nemáte čo nové povedať, dôležité je to, že helpdesk FS už kontaktoval helpdesk Ditecu, oni vedia že sa im to zase zdrbalo, a pravdepodobne už niekto ide z kuchynky k počítaču analyzovať logy, alebo niečo reštartovať.

Keď týpek z Ditecu dohodil uhlie do parného stroja, mašinéria sa rozbehla a mohol som analyzovať. Zistil som, že to, že formulár sa podarilo odoslať ešte neznamená, že je bez chýb. Existuje ešte následná validácia o ktorej výsledku sa dozviem až správou Oznámenie o chybe podania. Preto potom ako odošlete formulár v CEPe, vždy si treba kontrolovať aj to, že či vám prišla správa Informácie o registrácii colného vyhlásenia v sekcii Zásielky.

Dobre už to nebudem naťahovať. Nejako som to prepasíroval aj cez ten druhý stupeň validácie a keď mi prišla prvýkrát správa Informácie o registrácii colného vyhlásenia, tak v tom momente si už mohli moje podanie pozrieť aj colníci za prepážkou a komentovať mi to. Už vás nebudem nudiť tým, že kým som to naozaj urobil dobre, urobil som 10 podaní, každé s rituálnym podpisovaním občankou, ukladaním do XMLka, načítavaním z XMLka, opravovaním chýb. Celkovo prešli asi 4 hodiny (časovo som teda neprekonal neznámeho pána, ale zas on to vzdal), lebo medzitým museli ísť úradníci na obed, ja som musel ísť na obed a ešte Nastala neočakávaná chyba, a to bol asi jediný krát počas tohto procesu kedy som už na pani na druhej strane infolinky nebol priateľský, ale mierne prísnejší.

Pán colník za prepážkou uznanlivo povedal, že to raz dotiahnem ďaleko, lebo videl málokoho s takou trpezlivosťou. Ja som zase, aj keď ma vracal 10ty krát k notebooku, nikdy nepoľavil v priateľskom prístupe a každé nové opravenie som bral ako cestu k poznaniu – najmä tomu zenovému.

Výsledkom môjho snaženia je teda návod ako vyplniť tento formulár na základe údajov od kuriéra, ktorý už popíšem vo finálnej podobe v akej mi ho nakoniec colník odsúhlasil.

Ako vyplniť colné vyhlásenie

V prvom rade, vypĺňame “jednoduchý” variant formulára (smiech). Pri tejto voľbe sa nám predvyplnia niektoré políčka s niektorými magickými číslami.

Ako vidíme nižšie, všeobecný formulár je na prípady, ktoré sa netýkajú bežného preclievania tovarov z e-shopov.

Prvá nasleduje Hlavička colného vyhlásenia

• LRN (Local Reference Number) = váš identifikátor, dajte si tam bárzčo čo popisuje vašu epizódku s úradom, musí byť unikátny, tj vždy iný pre každé podanie – na to pozor keď načítavate formulár z XML súboru a idete tam niečo opraviť – toto vždy treba opraviť tiež a napríklad vždy zvýšiť číslo na konci tohto reťazca.
• Kód deklarácie = IM – Import – predvyplnené
• Kód druhu deklarácie = A – Štandardné colné konanie – predvyplnené
• Kód požadovaného režimu = 40 (Súčasné prepustenie tovaru, na ktorý sa nevzťahuje oslobodenie od DPH, do voľného obehu a daňového voľného obehu) – predvyplnené
• Kód predchádzajúceho režimu = 00 (Týmto znakom sa uvádza, že predchádzajúce konanie neexistuje) – predvyplnené
• Počet položiek = 1 (ja som mal jednu knihu)
• Typ zastupovania subjektu = 1 – deklarant (bez zastupovania) – lebo je to vaša situácia
• ISO kód krajiny odoslania / vývozu = US (mne došla kniha zo Spojených Štátov)
• ISO kód krajiny určenia = SK (došla mi na Slovensko) – predvyplnené
• Región krajiny určenia (kód kraja SR) = 1 (Bratislavský kraj)
• Evidenčné číslo a štát registrácie dopravného prostriedku pri príchode / odchode = Hodnota od DHL – Číslo Letu
• Kód dodacej podmienky = FCA (vyplatené dopravcovi (free carrier)) – u mňa toto bolo na Faktúre ako INCOTERMS, aj na leteckom nákladnom liste ako Term of Sale, ale Peťo dal napríklad XXX (Iné ako vyššie uvedené dodacie podmienky) a nebol problém, na túto hodnotu sa to aj predvyplní pri zvolení jednoduchého variantu
• Popis miesta dodania = Bratislava
• ISO kód krajiny registrácie dopravného prostriedku prekračujúceho hranice = SK, podľa Peťovho blogu, prostriedok prekračujúci hranice je vozidlo, ktoré priviezlo zásielku z letiska do colného skladu, takže to bude mať Slovenskú registráciu
• Kód meny fakturácie = USD – lebo faktúra od Amazonu je v USD, mimochodom toto sa tiež predvyplní na menu EUR pri zvolení jednoduchého variantu, ale túto hodnotu som prepísal
• Druh obchodu – kód A = 1 – predvyplnené
• Druh obchodu – kód B = 1 (tieto mystické hodnoty som zadal podľa Peťovho blogu, ale všimol som si, že pri zvolení “jednoduchého” formulára sú predvyplnené) – predvyplnené
• Druh dopravy na hranici = 4 – Letecká preprava
• Druh dopravy vo vnútrozemí = 3 – Cestná preprava
• Kód colného úradu dovozu = SK524200 – kód colného úradu Bratislava Letisko.
• Kód umiestnenia tovaru = A (tovar v colnom priestore CU) – predvyplnené
• Kód krajiny umiestnenia tovaru = SK – predvyplnené
• Miesto zápisu = Bratislava
• Dátum zápisu = <dátum vypĺňania formuláru>
• Kontajner = Nie, lebo knihy sa tak asi neprepravujú
• Zabezpečenie = U (Úhrada colného dlhu pred prepustením do režimu) – Osvedčenie záruky netreba pridávať

V sekcii Subjekt dáte do Dovozca aj Deklarant svoje EORI číslo (čo je vlastne vaše IČ DPH)

Potom nasleduje sekcia Tovarové položky, rozdelím si ju na dve časti

• Číslo tovarovej položky = 1 – ja mám iba jednu, kebyže dávate viac, tak číslujete tu
• Opis nákladových kusov a tovaru = Kniha Campbell Biology (11th Edition) – proste tu nejako popíšete tovar
• Kód nomenklatúry tovaru = 4901990000 – Náznak tejto hodnoty bol aj na Leteckom nákladnom liste, bola uvedená ako Customs Commodity Code. Dá sa aj vybrať z dosť haluzného číselníka. Zrovna hodnota, ktorú tam dal Amazon som tam nevedel nájsť. Na toto sme nakoniec dokonvergovali s úradníkom.
• ISO kód krajiny pôvodu tovaru = US
• Kód preferencie = 100 (Colné sadzby pre tretie krajiny erga omnes) – toto som dal podľa Peťa
• Kód národného režimu = (prázdne)
• Kód metódy hodnotenia = 1 (Obchodná hodnota dovezeného tovaru, podľa článku 70(1) Colného kódexu Únie)
• Cena za položku vo fakturovanej mene = 156,98 – Toto mám z faktúry, hodnota v Dolároch
• Štatistická hodnota za položku v mene CV = 180,18 – Toto mi prešlo, dokonca mi to aj poradil jeden úradník, je to celková suma na faktúre, vrátane dopravy. Hneď o položku nižšie mi však vytkol, že mena CV je EUR, a teda si nie som istý, či je toto vôbec niečo dôležité, každopádne ja som sem dal total v dolároch
• Náklady po colné územie Únie v mene CV = 20,45 – toto je cena za dopravu z moje faktúry, kde to bolo ako 23,20 USD, pán colník mi to prerátal na 20,45 EUR podľa aktuálneho mesačného kurzu. Na tejto hodnote mu záležalo, bol som kvôli nej vrátený.
• Náklady po štatistické územie Slovenska v mene CV = (prázdne)
• Náklady po prvé miesto určenia na Slovensku (DPH) v mene CV = (prázdne)
• Kontajner
  • Číslo kontajnera = (prázdne)
• Nákladové kusy a balenie
  • Kód druhu nákladových kusov = BN (Balík, nestlačený) – toto som tipol a prešlo
  • Počet kusov = 1
• Množštvo tovaru – hrubá hmotnosť
  • Kód mernej jednotky = KGM
  • Kód kvalifikátora mernej jednotky = G
  • Množstvo tovaru v mernej jednotke s kvalifikátorom = 4 (moja zásielka má 3.6 kg, tak sa to zaokrúli na celé čísla nahor)
• Množstvo tovaru – čistá hmotnosť
  • Kód mernej jednotky = KGM
  • Kód kvalifikátora mernej jednotky =
  • Množstvo tovaru v mernej jednotke s kvalifikátorom = 4 (toto opäť znamená počet kg zaokrúhlené na celé čísla)

Pri položkách Množstvo tovaru sa ešte prizastavím. Aplikuje sa na nich totiž až druhotná validácia, takže môžu spôsobiť značné zdržanie. Toto sú pravidlá, o ktorých sa dozviete až po odoslaní formulára (prikladám ich aj ako príklad užívateľskej prítulnosti hlášok v softvéri od Ditecu)

• (PR066) Musí byť uvedená nenulová čistá hmotnosť (odsek 38) aj nenulová hrubá hmotnosť (odsek 35), t.j. ((práve jeden záznam, kde Kód mernej jednotky = “KGM”, Kód kvalifikátora mernej jednotky = “” a množstvo je väčšie ako 0) a (práve jeden záznam, kde Kód mernej jednotky = “KGM” a Kód kvalifikátora mernej jednotky = “G” a množstvo je väčšie ako 0)).
• (PR068) Ak je čistá alebo hrubá hmotnosť tovaru menšia ako 1 kg, uvedie sa hmotnosť s presnosťou na 6 desatinných miest. Pri čistej alebo hrubej hmotnosti väčšej ako 1 kg sa uvádza hmotnosť v celých číslach, desatinné čísla od 0,000001 do 0,499 zaokrúhľujú smerom nadol a desatinné čísla od 0,5 do 0,999 smerom nahor.

Tieto položky sa zároveň ináč zobrazujú pri vypĺňaní formulára a ináč pri jeho prezeraní ako odoslaného podania – preto v mojom screenshote sú tieto políčka nezašednuté, pretože som ich musel prilepiť z verzie aktívneho formulára a nie z detailov podaného vyhlásenia.

V ďalšej časti sa pridávajú “Predchádzajúce dokumenty” a “Certifikáty“, neviem presne prečo sa tieto pojmy volajú práve takto. Pri každom z týchto položiek si vždy zvolíte najký kód, ktorý reprezentuje o akú informáciu ide a potom do ďalšieho políčka vlepíte danú informáciu. Vo všeobecnosti je štruktúra teda

• Predchádzajúci dokument
  • Kód kategórie dokladu + Kód typu dokladu (DRUH INFORMÁCIE)
  • Číslo predchádzajúceho dokumentu (INFORMÁCIA)
• Certifikát
  • Kód certifikátu (DRUH INFORMÁCIE)
  • Číslo certifikátu (licencie) (INFORMÁCIA)

Opis tejto časti otočím a pôjdem podľa informácií čo som dostal od DHL

• AWBNumber – AWB znamená Air Way Bill – Letecký nákladný list, u mňa hodnota 3848484253, vložíme ho aj ako predchádzajúci dokument aj ako certifikát
  • Predchádzajúci dokument – Z740 – Letecký nákladný list
  • Certifikát – N740 – Letecký nákladný list
• MAWB – Master Air Way Bill – Hlavný letecký nákladný list, u mňa LEJ001069296, vložíme ho ako
  • Predchádzajúci dokument – Z741 – Hlavný letecký nákladný list
  • Certifikát – N741 – Hlavný letecký nákladný list
• Číslo faktúry – toto bolo na faktúre od Amazonu u mňa to bolo DHz0kYQJG_1, vloží sa ako
  • Certifikát N380 – Obchodná faktúra
• Pozičné číslo – z tabuľky od DHL – toto by malo byť nejaké skladové číslo v nejakom dočasnom úložisku DHL, asi keby si to chceli ísť colníci fyzicky skontrolovať, tak podľa tohoto tam pôjdu. u mňa to znelo DU5242-0313/83
• Ďalšie špecialitky
  • Certifikát Y069 – Hodnota “Tovar neodoslaný z Iránu”, toto tam formálne z nejakého dôvodu musí byť
  • Certifikát 1015 – Hodnota “Žiadosť o zníženú sadzbu DPH” – Toto sa môže uviesť špeciálne pri knihách, išlo by to aj bez tohto, ale platil by som 20% DPH namiesto 10%, takže sa oplatilo urobiť ešte jedno opravné podanie navyše

Tá vec, že “dodatkový údaj” naspodku, začal svietiť potom ako som vyplnil cenu za dopravu v predošlej časti, vyplnilo sa to však samo a nebolo to ani editovateľné.

S vyššie uvedenými hodnotami sa mi podarilo teda nakoniec po pár hodinách formulár odoslať. Samozrejme ide o môj špecifický prípad, keď si ako právnická osoba objednávam z USA knihu kuriérom a zastupujem sa sám v colnom konaní. Samozrejme, že vo vašom prípade si budete musieť niektoré hodnoty pozmeniť, tak aby sedeli na váš prípad, ale každopádne si myslím, že takýto príklad môže ohromne pomôcť niekomu, kto to robí prvý krát.

Vyrovnanie colného dlhu a prebratie zásielky

Keď bolo colné vyhlásenie na 10ty pokus v poriadku dostal som od colníka Výmeru platieb a asi niečo ako papier zhrňujúci moje colné vyhlásenie:

• 

• 

• 

Colný dlh (čiže 10% DPH) som zaplatil v hotovosti, ešte som dostal príjmový doklad ale ten asi viete ako vyzerá, s týmito 4mi vecami som zašiel do DHL, tam som zaplatil poplatok 12 EUR za NIČ

A potom som dostal balíček do rúk.

Musím sa ešte podeliť s tým, že bola na spodku zašpinená a umastená. Kebyže som práve neabsolvoval, čo som absolvoval asi ju vrátim.

Záver

Kebyže dopredu viem, čo viem teraz tak to urobím trochu ináč a ušetrím dosť času a paniky

• Na objednávke v Amazone nezaškrtnem ako doručovateľa DHL
• Ak by som predsa len potreboval tovar rýchlo možno by som to zvážil, teraz už viem tú tajnú informáciu, že si k cene za dovoz ~20 EUR ešte priplatím 12 EUR za NIČ
• (tieto kroky predpokladajú, že mám občiansky preukaz s kvalifikovaným elektronickým podpisom, čo človek čo nemusí behanie po úradoch väčšinou má)
• Keď mi dojde od DHL Avízo o colnom konaní, tak nemusím panikáriť – jednoducho odpoviem e-mailom, že sa budem zastupovať sám a zaplatím 12 EUR za NIČ
• Ešte v ten istý deň pošlem žiadosť o číslo EORI, ktoré je vybavené skoro hneď
• Hneď jak mi dojde císlo EORI, zaregistrujem sa do systému CEP – to sa dá tiež rýchlo
• Hneď ako mi príde registrácia do CEP, prihlásim sa a zadám colné vyhlásenie, čeknem či mi prišla zásielka so správou Informácie o registrácii colného vyhlásenia – ak hej všetko je v poriadku
• Toto všetko sa teoreticky dá ešte v ten istý deň ako mi príde avízo o colnom konaní. Až potom ako odošlem colné vyhláse musím ísť už naozaj fyzicky na úrad (colný úrad letisko) kde doložím všetko v papierovej podobe, vymerajú mi colný dlh a ja to zaplatím v cashi. (možno sa aj toto dá na diaľku, ale neviem, či to bude rovnako rýchle)

I’ve been playing with some Android code lately. A friend, Zdenko Zvada is trying to start up a climber’s guide application called Craggie, now in very early beta stage, so I’m helping him and training my programming muscle.

To my surprise the ADT (Eclipse based Android Development Tools) debugging tools don’t support the viewing of current Activity stack, but luckily the adb command line tool does.

adb shell dumpsys activity activities

Invaluable for debugging navigation issues, but the output contains quite a lot of other info so here’s a quick python script to skip to important parts:

#!/usr/bin/python
import subprocess

proc = subprocess.Popen(['adb', 'shell', 'dumpsys', 'activity', 'activities'],stdout=subprocess.PIPE)
skipLine = True
for line in proc.stdout:
   if 'Running activities (most recent first):' in line:
      skipLine = False
   if ('Recent tasks:' in line) and (not skipLine):
      skipLine = True
   if not skipLine: 
      print line,

And this is the example output:

  Running activities (most recent first):
    TaskRecord{42cc9c88 #57 A com.android.email U 0}
      Run #5: ActivityRecord{42ed5980 com.android.email/.activity.MessageCompose}
      Run #4: ActivityRecord{42c5ef70 com.android.email/.activity.MessageListXL}
    TaskRecord{4212e138 #2 A com.sec.android.app.launcher U 0}
      Run #3: ActivityRecord{4212c568 com.sec.android.app.launcher/com.android.launcher2.Launcher}
    TaskRecord{42cb9998 #56 A com.android.chrome U 0}
      Run #2: ActivityRecord{41b61f30 com.android.chrome/com.google.android.apps.chrome.Main}
    TaskRecord{42ef3570 #55 A cc.dict.dictcc U 0}
      Run #1: ActivityRecord{42997698 cc.dict.dictcc/org.appcelerator.titanium.TiActivity}
      Run #0: ActivityRecord{42bfdd30 cc.dict.dictcc/.DictCcActivity}
 
  mResumedActivity: ActivityRecord{42ed5980 com.android.email/.activity.MessageCompose}
  mFocusedActivity: ActivityRecord{42ed5980 com.android.email/.activity.MessageCompose}
  mLastPausedActivity: ActivityRecord{42c5ef70 com.android.email/.activity.MessageListXL}
  mSleepTimeout: false
  mDismissKeyguardOnNextActivity: false

DJ hral celkom dobre až kým som ho nepochválil. Druhý DJ čo hral bol veľmi zaujímavej kazašsko atletickej vizáže. Väčšina produkcie po zlomovom momente pripomínala podnik Jama v Pezinku. Ali sa ma pýta na životné ciele. Tak idem na idealistickú nôtu a hovorím, že pred tým než zomriem, chcem rozprávať aspoň 8mimi jazykmi, spoznať rôzne kultúry a nejakým spôsobom prispieť k vzájomnému porozumeniu. On to zobral úprimne a povedal, že jeho cieľ je zbohatnúť ako Bill Gates. Priznal som, že je to aj môj side-project. Ja sa potom začnem približovať k danceflooru, Ali sedí, ja podupkávam do rytmu ešte stále OK didžiny, pri bare sa koncentrujú nejaké rusky vyzerajúce slečny. Pointa nebude žiadna samozrejme. Asi po hodine obaja unavení odchádzame domov, inicioval to vlastne nakoniec Ali, lebo Jim sa ponúkol, že nás hodí. Čakal som, že minimálne v nablýskanom Hummeri, ale nasadli sme do obyčajného starého japonského sedanu, čo Jima v mojich očiach opäť urobilo reálnym človekom a prestal som z neho mať ten nepríjemný pocit čo na začiatku.

Chlast sme nakoniec nemuseli platiť, čo som tajne dúfal, keďže všetko čo som pil mi bolo ponúkané bez akéhokoľvek opýtania. Ali bol celkom setretý, ževraj nezvykne veľmi piť. Ako moslim by ani veľmi nemal. Ja som bol len veľmi decentne pripitý vďaka akejsi whiskey, čo sa k nám ku koncu dostala a bol to zatiaľ najalkoholickejší večer za môj výlet. Poriadne pitie si nechávam na doma.

Ešte k tomu náboženstvu, na ktoré sme tiež nachvíľu narazili pri debate. Ali vyzeral docela tolerantne a bol asi prvý moslim, s ktorým som sa o tom rozprával. Vlastne možno bol prvý moslim s ktorým som sa rozprával, nepamätám sa už. Očakával asi, že som kresťan a začal túto tému tým, ako sú si kresťanstvo a islám podobné a že nie je problém aby jeden druhého tolerovali. Trochu ho prekvapilo, keď som povedal, že som Ateista (to škaredé slovo). Keďže som nevedel do akej miery je open-minded, túto tému som ďalej nerozvíjal. Na kritiku Islamu (a náboženstva ako takého) si vyhradím radšej priestor inokedy, keď nebudem sám v cudzej krajine v podniku s dvoma Pakistancami dvakrát väčšími ako ja, ktorých, hoci sú milí, až tak dobre nepoznám. (je to zbabelosť, alebo zásady bezpečného cestovania?)

Z auta ma vyhodili niekde odkiaľ som si ešte musel zobrať taxíka na hostel sám, lebo oni išli ešte niečo prediskutovať. To bol môj jediný výdaj ohľadom celého klubu, tak nevadilo.

V Guangzhou som ešte zažil Art and Collection Fair, ale jakosi sa mi o tom už nechce písať, hlavné pocity sú zahrnuté v mojom Facebook poste.

V Guangzhou som býval na ostrovčeku Shamian s koloniálnou architektúrou. Dorazil som tam akurát tesne pred akýmsi medzinárodným veľtrhom, kvôli ktorému tu všetko dvakrát zdražovalo. Cena môjho hostela šla deň po mojom odchode zo 60 na 100 yuanov. V Guangzhou som si uvedomil, že ak chcem zvládnuť učenie, ktoré som si naložil na plecia musím so svojimi pleciami aj trochu cvičiť, lebo môj chrbát začal už mierne protestovať. Tak som našiel plaváreň a do svojej každonennej rutiny som zapojil aj plávanie. Pred vstupom do plavárne som v malom obchodíku zohnal všetko čo som potreboval. Plavky (dokonca prvý krát ne-speedo) aj okuliare. Vnútri som ešte zistil, že si musím kúpiť aj malý zámok na skrinku a keď som už bol skoro v bazéne, bol som vypískaný, že nemám čiapku, tak priamo v šatni sa dala kúpiť ešte aj smiešna lacná latexová čiapka.Samozrejme bazén bol preplnený, lebo otvárali vždy až navečer, kedy som už bazén musel zdielať aj s lokálmi čo si šli zašportovať po práci, ale za tú hoďku sa mi vždy podarilo príjemne unaviť. Raz som dokonca narazil na týpka čo tam asi učil nejaký kurz a ako vedľajšák dal tipy aj mne ako mám správne plávať prsia a kraula. Plaváreň bola v Tanhe Sports Centre. Veľká budova na brutálne veľkom námestí obkolesenom mrakodrapmi. Magická atmosféra, najmä na večer. Pod námestím v podzemí bolo obchodné centrum Fashion City. Tam som vždy večer zašiel na večeru. Za štyri dni sa mi tam nepodarilo naučiť orientovať. Bola to spleť farebných blikajúcich uličiek s obchodíkmi a fastfoodmi. Prvý alebo druhý deň, keď som si tam z ATM vyberal peňáze, bankomat mi zhltol kartu (inactivity timeout) tak som šiel na customer service center a požiadal tetu o pomoc. Prekvapila ma svojou extrémnou ochotou a nápomocnosťou. Všetko mi vytelefonovala a vybavila vyzdvihnutie karty na druhý deň naobed – čo bolo nadštandardne rýchlo – normálne to trvá aj týždeň, ale zdôraznila im, že musím čoskoro odcestovať preč. Tak som jeden deň v Guangzhou venoval takejto administratívnej prkotine. Zistil som, že teta, ktorá mi pomáhala, bola zrovna manažerka PR pre celý Fashion City. Vyzerala, že patrí k vyššej strednej vrstve, lebo vrámci konverzácie o cestovaní vravela, že neni problém pre číňana cestovať a že za pár týždňov ide do Dubaja (čo sa dosť líšilo od výpovede učiteľa fyziky z Chengdu). Ešte si spomínam na jej “vtip”, že “Slovak” jej pripomína “Slowfuck”. Don’t ask. Ďalším zdrojom zážitkov v Guangzhou boli ľudia v hosteli. Začnem Simonom, večne opitým britom, ktorý už 7 rokov žije v číne. Domov sa vracia iba preto, že stratil pas. Na hosteli bol permanentne opitý. Najprv som ho nemal rád, lebo mi pripadal ako troska a prvú noc sa mi prestavil len vyliatim plechovky piva vedľa mojej postele, keď večer docikcakovával do svojej. Jeden deň sme sa však stretli niekedy poobede a začal mi vykladať svoje problémy – veľmi extrovertný týpek – ako došiel o pas, nejaké problémy s letenkou, policajná stanica, policajtka ktorá ho balila atď. Zaujalo ma, že tvrdil, že ovláda dosť veľa čínskych dialektov a nárečí. Ja som vedel potvrdiť iba mandarinčinu. Za pár dní sa v Guangzhou skamarátil asi s každou predavačkou v obchodíkoch okolo hostela. Hostelu dlžal peniaze za nájom už za pár dní, nemal pri sebe cash, zato mal plnú tašku perál a šperkov, ktoré chcel v anglicku speňažiť. Zaujímavý pokus o biznis. Šperk, ktorý mi ukazoval, vyzeral dosť nedôveryhodne, tak som mu len poprial good luck selling all this stuff. Jeho status trosky som vylúčil, lebo mne sa nesnažil nič predať ani odomňa nič nechcel. Dokonca ma pozval na pivo. Bol veľmi hrdý na svoje čínske meno ktoré mu vymysleli kamaráti: Wushiqi (57), pretože tvrdia, že on je ako 57. menšina (Čína oficiálne tvrdí, že na jej území žije 56 národnostných menšín). Vravel, že v číne momentálne udržuje vzťah s dvoma priateľkami. Vyštudoval metalurgiu, čo mu pomáho odhadovať kvalitu šperkov, ktoré ponakupoval, ale ináč sa tomu nevenuje. Učí angličtinu v Tibete.Pivo sme prerušili, lebo som večer chcel ísť plávať vrámci svojej rutiny, ale bolo ťažké odtrhnúť sa od neho, zjavne mal náladu s niekým komunikovať. Vyzeral cca ako Mr Wonka (Chocolate Factory) tá staršia Ne-Depp verzia s vlasmi ako hranatý mikrofón, blonďaté kučery na klasickom červenom britskom ksichte. Postavička. Dohodol som sa s ním, že keď sa vrátim večer z plavárne môžeme zájsť ešte na jedno. Keď som sa vrátil bol však niekde preč. V hostelovom lounge som však stretol ďalšiu osobu – Aliho – Pakistanca z New Yorku. Téma bola jasná – keď sa baví európan s pakistancom prvý krát, tak je to o bezpečnosti pakistanu. Potom sme prešli na to čo robí: Farmaceutický priemysel – nakupuje v číne materiály na výrobu liekov niekde v USA. Tiež vie Mandarinčinu. Cestuje docela často. Chvíľu robil aj v Dubaji, tami si ho všimli američania. Teraz s celou rodinou žijú v Queens v NYC. Večer chce vyraziť do jakéhosi klubu, čo vlastní jeho kamarát, tiež pakistánec. Ževraj príjemné európsky pôsobiace miesto. Volá ma či nejdem. Pýtam sa, že koľko tam stojí pivo a ako dlho tam chce byť. Obe čísla v limite, tak nakoniec idem. Že na taxík pozýva. OK. Klub bol na nábreží rieky v príjemnom prostredí. Pred klubom nás privítala kazašsky vyzerajúca slečna, ktorá mi neskôr bola predstavená ako Jimova priateľka Lolita z Almaty. Jim bol Aliho Pakistanský kamoš, vlastník klubu. Pôsobil, že pochádza z vyššej spoločnosti. Vysoký, sošný, dlhé vlasy, zahladené dozadu – čo kupodivu nepôsobilo slizko. Mal brutálnu charizmu a mal som z neho nepríjemný VIP pocit. Pocit spoločnosti do ktorej nepatrím. V klube nič moc ľudí, ale Jim nás ubezpečuje, že o jednej sa všetko rozbehne.

(to be continued) hahahahahahah. nie, fakt ma bolí už chrbát, musím ísť preč od kompu. zvyšok doprepisujem inokedy.

Abstrakt: Sanya je nudné dovolenkárske stredisko.

V autobuse z Haikou do Sanye som šiel za tmy a nič moc nebolo vidieť. Docela ma zaujímalo ako vyzerá zbytok Hainanu, ale zabudol som na to pri plánovaní času cesty.Od autobusovej stanice som si to odkráčal až do hostela, ktorý bol dosť ďaleko. Kým som našiel správnu budovu vliezol som ešte niekomu do súkromného bytu. Vyhodil ma z neho číňan hovoriaci veľmi dobre po rusky. Hostel sa nachádzal na okraji štvrte, ktorá bola spleťou úzkych uličiek s malými špinavými obchodíkmi a reštauráciami. Bol asi 20m od cesty, ktorá viedla na pláž. Na druhý deň ráno prvá úloha lokalizovať nejakú schopnú jedáleň. Cestou na pláž som našiel coffehouse a pizza corner a to ostalo mojou hlavnou rannou stravovňou už nafurt. Stretol som tam zaujímavého starého pána z Belgicka, ktorý hovoril dobre po anglicky, vyzeral ako Dedo mráz a Karl Marx a žil v číne už asi 20 rokov. Dobrovoľne učil niekde angličtinu. Tvrdil, že rozpráva flat chinese, tj čínštinou bez tónov. Naša konverzácia začala tak, že si všimol, že sa učím kartičky a povedal “don’t try to learn too much at once”. Plážová oblasť bola na mňa príliš dovolenkárska. Celé to tu bolo také hotelové a vyumelkované. Ale tak chcel som to vidieť, tak mám čo som chcel. Večer sa prechádzam po pláži. Na hosteli so mnou bývali celkom sympatické švédky, tak sa snažím socializovať. Po večeroch sedím vonku, učím sa kartičky alebo čítam učebnicu. Keď chcem byť úplne sám mimo overhyped hlučných západných mládežníkov, hore na budove pri práčovni je úžasná terasa s výhľadom nad strechy domov, kam nikto kupodivu nechodí. Sú tam dokonca aj chilloutovacie lehátka. Tak to je moje meditačné miesto. Hoci tam neni výhľad na more, ale aspoň na celé údolie tejto štvrte. Jednu z posledných nocí sa mi podarilo nadviazať trochu dlhšiu komunikáciu aj so švédkami. Zisťujem, že jedna zo švédiek je holanďanka. Švédka švédka mi vysvetľuje univerzitný systém a že je tu vrámci voliteľného kurzu čínštiny a pobytu vrámci nejakého univerzitného programu. S holanďankou potom rozoberáme nadprirodzeno a jej strach byť v izbe sama. Už ani neviem ako sme k tomu odasociovali. Ona sa snaží vtlačiť do toho paranormálne aktivity a ja kognitívnu psychológiu. Docela príjemný pokec. Holanďanka bola predtým v indii a ako sama žena to nemala ľahké. Opísala napr zážitky z Indickej nemocnice a ich zdravotnú starostlivosť. Zaujímavé ale nechcel by som. Na hosteli vybavujem aj lístok z Haikou do Guangzhou v deň kedy malo už skončiť sviatočné cestovné šialenstvo.V Sanyi sa dobre demonštrovala kultúra číňanov pri veľkých sklobetónových stavbách. Videl som postavené mrakodrapy, ktoré síce boli dokončené, ale nevdýchli im dušu. Bol to proste iba umelý rozvojový projekt, splnený 5-ročný plán. Tuto bude stáť toto. Teraz foajé toho objektu zývalo prázdnotou akurát pred vchodom sedeli dvaja esbéeskári na dvoch plastových stoličkách a hrali karty, ako pred nejakou továrňou.Veľa nápisov v okolí pláže bolo aj v azbuke ako bolo avizované v sprievodcovi. Veľa natívcov tam vedelo po rusky a stretolsom tam naozaj aj nejakých rusov, takže overené, je to malá ruská oáza, podobne ako miesta v Urumči.

Ešte si spomínam na svoju prechádzku po jednej gýčovo vystajlovanej hotelovej prímorskej promenáde, a photo-shooting session ktorá tam prebiehala. Po svadbe je tu zjavne zvyk dojsť na nejaké pohľadnicové miesto a donemoty sa aranžovať pred teplým fotografom s asistentom (tí lepší a teplejší majú dvoch: jeden drží umelé osvetlenie a druhý koniec nekonečnej nevestinej sukne)

Foto: Road to Haikou
Foto: Haikou

Veľká prístavná čakáreň. Sedím na chladnej kovovej sedačke a čakám s ostatnými stovkami ľudí na trajekt do Haikou. Moja prvá lodná preprava vrámci tohto výletu. Chvíľu si krátim zazeracou hrou. Každú chvíľu vidím Číňana ako na mňa uprene zazerá, tak začnem zazerať naspäť a tým jeho zazeranie zruším. Z prístavu si pamätám iba to, že to bola veľká svetlá plocha a od čakárne k lodi sme museli prejsť ešte kus cesty. Do trajektu sa zatiaľ nakladali drahé strieborné mercedesy, čierne audi a tmavohnedé volvá výletníkov. Čínske značky. Snažím sa zahliadnuť medzi nimi aspoň jednu ruskú, ale nič. Rusov je na Hainane veľa, ale zjavne sem nechodia autom. Dokonca ani spolucestujúcich nemám zahraničných a som tu raritný. Na tejto lodi vlastne moja raritnosť dosiahla asi svoj vrchol. Prihovorilo sa mi asi päť ľudí a z toho dvaja sa so mnou chceli odfotiť. Pre toho druhého čínskeho chlapca som už zo srandy strúhal modelkovské pózy. Pozerám z lode do mora. Sem tam na loď. Na jej popraskaný náter bojujúci s hrdzou. Na všakovaké navijáky, výfuky, ventilácie. Sadnem si a užívam si jemné pohupovanie. Horizont striedavo stúpa a klesá pod zábradlie spoza ktorého ho sledujem. Vietor vanie príjemný morský vzduch a ja sa stávam fanúšikom lodného cestovania. Sorry lietadlá, už ste mi zovšedneli.

Moje kartičky s čínskymi znakmi vzbudzujú všeobecnú pozornosť. Štrnásťročné dievča, ktoré vie trochu po anglicky veľmi zaujíma čo tu robím a prekladá otázky staršieho chlapíka, ktorého zaujíma ako som doteraz prežil bez čínštiny. Nakoniec sa zhodneme na termíne “Body language”, ktorý mi je trochu smiešny, ale chlapíkovi tým odpovedám na otázku ako komunikujem. Dievčaťa sa pýtam odkedy majú na školách povinnú angličtinu a ona že normálne od 14tich sa všetci musia začať učiť. Takže väčšina mladých ľudí by ako tak mala vedieť. A oni aj vedia, len sa hanbia som už zistil. Keď sa obrátite na číňana na ulici s otázkou po anglicky, veľká väčšina vás pošle do riti, že nerozumie. Ale keď začnete otázku chabou čínštinou na úrovni idiota, snažia sa pomôcť a uvedomia si, že ich chabá znalosť angličtiny je stále lepšia než moja chabá znalosť čínštiny. Treba len trochu pomôcť ich sebavedomiu.

Hainan je od pevniny vzdialený dostatočne na to, aby sa dal v strede cesty loďou dosiahnúť bod, kedy ani na jednej strane nevidno pevninu. Asi tomu pomáha aj mierny opar na koncoch horizontu. Pomaličky sa v ňom začínajú rysovať výškové budovy Haikou, ako keby niekto postupne sťahoval posúvátko úrovne efektu “Blur” v nejakom softwari na úpravu fotiek. Loď vmanévrováva do industriálneho prístavu plného farebných žeriavov, kontajnerov a iného prístavného hardwaru. Nechce sa mi tlačiť v rade, tak si v kľude sedím a pozorujem hadíka ľudí opúšťajúceho loď a vykladajúce sa mercedesy, audi a volvá dovolenkárov. Bohaté deti opúšťajú loď sediac na koženom kávovom polstrovaní výletného minivanu s leštenou imitáciou mahagónu na palubnej doske. Chudobné deti opúšťajú loď držiac sa zábradlia natretého popraskanou hrdzavožltou farbou okolo hučiacich ventilačných zariadení. Pán v monterkách a plastovej helme nás posledných pobiedza k opusteniu paluby.

Po opustení brány prístavu zúfalo hľadím na neprehľadnú infografiku mestskej autobusovej zastávky. Color coded mess. Renmin tátao (人民大道). Opakujem si svoj cieľ a uvedomujem si, že pomaly sa celkom začínam vyznať v niektorých názvoch ulíc. Najímam motorkára/ilegálneho taxikára a vydávam sa na riskantnú jazdu v rušnej premávke podvečerného Haikou. Očakával som jazdu bočnými uličkami s ostatnými motorkármi a cyklistami. Tento starký to však zobral rovno po hlavnej triede, obiehajúc autobusy, nákladiaky a iné taxíky. Uťahujem čapice. Úzkostlivo sa držím koženej sedačky a nakláňam sa na šoféra aby ma môj ruksak neprevážil dozadu, kde vypadnem na vozovku pod kamión za mnou. Počas boja o život si užívam nádhernú hlavnú triedu tohto tropického provinčného hlavného mesta lemovanú palmami a mrakodrapmi. Odbáčame na most, ďalší úžasný pohľad na podvečerný skyline a pobrežné parčíky pod nadjazdom. Keď človeku priamo fúka do tváre vzduch a splodiny premávky a jeho uši priamo vnímajú zvuky motorov a trúb, je s tým spojený oveľa viac a živšie ako keby sedel za sklom okna autobusu a nebojoval o život. Na Renmintátao nemám presne dvacku a ujo motorkár na mňa skúša fígeľ nevydať mi zo 100 všetko a nechať si o 5 viac. Nahučím na neho kvôli 50tim centom. Ide o princíp.
Informácia, že hostel je niekde na Renmintátao je asi tak smerodajná, ako že náš antikvariát je niekde vo Vrakuni. Pustím sa smerom, ktorý mi môj inštinkt označil za hostelové prostredie. Je to smer k moru s pravdepodobnosťou výskytu úzkouličkových turistických štvrtí a promenádiek. Čakám na semafóre. Farba hliny pod dekoračnou zeleňou okolo križovatky je fakt sýto červená. Čína má tú najčervenejšiu hlinu akú som kedy videl. Lokálna mládež tu jazdí na veľmi moderných horských aj mestských bicykloch. Koniec ulice. Park. Žiadne hostelové uličky. Môj inštinkt funguje tak 50 na 50, tj. nemá akúkoľvek informačnú výpoveď. Plesknem batohom o zem, sadnem si na neho a rozmýšľam. Mám problém a netuším kam teraz. “Naučte sa mať radi problémy ako zmrzlinu” som kdesi čítal. Mňam. Pozerám po ľuďoch, ktorí vyzerajú, že majú chuť pomôcť cudzincovi. Párik mladíkov sa naozaj snaží, ale nevedia. Hovorím O.K., skúsim nájsť Internet a adresu si zistím tam. Vydám sa smerom na druhý koniec Renmintátao. Odbočím do gastronomickej uličky a pri hľadaní obživy narazím na online herňu. Zmelírovaný tínedžer ma zavedie ku kompu a ja nachádzam adresu Haikou Banana hostelu. Presne tam odkiaľ ma inštinkt odvrátil. Už trocha istejším krokom vykročím smerom na opačnú stranu Renmintátao. Stretávam opäť sympatický párik, čo som sa ich pýtal na cestu pri parku. “Teba sme hľadali!” Povedali sme si, že nemáme vonku čo robiť tak ti ideme pomôcť nájsť tvoj hostel. To je od vás veľmi milé, hovorím. Akurát ja som už zistil docela presné inštrukcie ako sa tam dostať z Internetu. Ale ak nemáte čo robiť, poďte so mnou a keď sa ubytujem, môžeme skočiť niekde pokecať.

Zhou shu (week book) a Xie Ling (thank tinkling) sú veľmi fajn ľudia a prví fakt pohodoví číňania, ktorých na svojej ceste stretávam. Zhou Shu študuje food security, čo je zaujímavá oblasť, ktorej sa v Číne dostáva dosť pozornosti. Xie Ling študuje učiteľstvo čínštiny a preto ju zaujíma akým spôsobom sa učím po čínsky. Často po mne opakuje vetu po anglicky s radostným výrazom ako keby práve prišla na to ako niečo povedať. Potom ako si odhodím batoh do hostela, ideme sadnúť ešte do jednej príjemnej reštaurácie so západným jedlom – Greenery – najlepšia chain reštaurácia v číne zatiaľ asi. Ich špeciálne rizoto s morskou háveďou je vymakané – mení obraz morského jedla v mojich očiach a vďaka nej postupne začínam objavovať kvality tých malých skrútených oranžovobielych serepetičiek. S Zhou Shuom rozoberáme filmy a seriály. Zhou shu má rád Friends. Novšie americké seriály však nepozná, lebo ako hovorí majú limitované informácie o najnovších veciach. Pýtam sa ako sa k seriálom dostáva a odpoveďou je samozrejme sťahovanie pirátskych verzií. V tomto sme rovnakí. Pýtam sa na ich spôsoby sťahovania. Vyzerá to, že používajú niečo ako kedysi naše DC++. Vysvetľujem im ako fungujú torrenty. Náročné ale vďaka ich vyššej inteligencii a lepšej angličtine oveľa jednoduchšie ako vysvetliť maturantovi v buse zo Zhanjiangu čo je to firewall.

Na hosteli som na stiesnenej dorm izbe s deduškom, ktorý rád spáva holý a keď vstáva, tak chvíľu trvý kým svoj hairy sack decentne zakryje. Nemá problém tak 5 minút telefonovať. Skombinované so zvláštne pedofilne znejúcim hlasom to spôsobuje, že si na neho inštinktívne dávam pozor.

Jeden deň venujem hľadaniu stanice a kúpe autobusového lístka do Sanye. Nachádzam systém v názvoch autobusových zástaviek. Zisťujem, že rozumiem dosť znakom na rozlúštenie podstatných informácií ako sever, juh, východ, západ, stanica, pláž a iné orientačné veci. Som na seba hrdý. Je to malý stupienok v ovládaní tohto jazyka s enormným objemom vecí, čo sa treba naučiť. Už aj frázy s určením dátum, času, dňa atď mi idú. Primitívnu minimálnu komunikáciu s tetou za prepážkou už dávam jedna radosť. Dokonca som už radšej keď nevie po anglicky. Nech mám challenge. Stále ako idiot -ale oveľa ďalej ako v Urumči, keď som vedel povedať len chôčchžan.

Trochu pouličného popisu. Hlavné cesty v Haikou sú spravidla lemované bočnými cestami oddelenými plotom alebo ostrovčekom, ktoré slúžia výlučne skútristom alebo cyklistom. Tento model som pozoroval vo viacerých mestách. Chodníky sú umne lemované stromami, ktoré poskytujú cez deň životodarný tieň aby človeka nezapieklo do asfaltu. Pod stromami sa dajú nájsť vozíky s ovocím, žobráci, krypli (toto slovo ilustruje moje sociálne cítenie, tak by som ho mal škrtnúť) mototaxikári, leštiči topánok, predajcovia príslušenstva k mobilným telefónom a iný biznis. Večer prechádzam uličkou na ktorej z garážovitých obchodíkov svieti neónové biele svetlo na chodník a na ňom majú lokáli rozložené kysničky, plastové stoličky a stolíky a na nich naservírovaný zelený čaj. Tak ako má byť. Ponalievaný v malých mikromištičkách s bielym porcelánovým vnútrom. Prečo to vedia tu na najšpinavšej ulici ale nie vo veľkej čajovni v Chengdu ?

V Haikou som bol dvakrát. Spravím teraz taký mierny chronologický skok a prichádzam do Haikou znova o pár dní neskôr. Iba na jednu noc. Na druhý deň idem do Guangzhou. Najprv idem skočiť po rezervovaný lístok na stanicu, ktorá je hodinu emhádéčkou od centra. Neviem aké rady mám očakávať, tak to chcem vybaviť dnes. Na enormnej vlakovej stanici nakoniec pri okienku skoro nikto nestojí, lístok mám prebratý a do 10min som opäť v buse smerom do centra. Cestou som aspoň objavil príjemnú mestskú pláž. Večer kontemplatívna prechádzka, začína na rušnej ulici s pouličným predajom farebného všetkého. Zakupujem famóznu kávovú zmrzlinu. Ulička postupne tmavne, štvrť rezidenčnie až staveniskovie a nakoniec som na opustenom brehu rieky za bytovkami medzi ostrovom a pevninou (väčším ostrovom), stojím na kuse potrubia, ktoré je tu zvalené nad mokraďou a pozerám na nočnú rieku a vysvietené mosty.

Vraciam sa do hostela na svoju single room (dorm teraz nebol) prijsť si užiť bezsennú noc v spoločnosti komárov. Môj nezverejnený Facebook status znel:

“Som doštípaný jak lienka sedembodková, nevyspatý a nasratý. Jedného dňa vyšľachtím špeciálne nanokomáre, ktoré budú vernou replikou originálnych komárov v celej ich zákernej óbrkokotnosti, akurát rádovo menšie a budú schopné svoje predlohy poštípať. Špeciálny výskum pôjde do vývoja toho aby to tie kurvy svrbelo.”

Druhý deň trávim v Greenery a na pláži na ceste na stanicu. Holiday Beach sa to tu volá a je tu docela dosť výletníkov. Prechádzam sa po piesku. Zaujímavý je amfiteáter s hľadiskom otočeným smerom na more. Dostávam chuť trochu si zacvičiť a tak idem do parčíka s mäkkou trávou. Cestou obchádzam starších pánov rozkladajúcich si svoje kite-surfy. Páči sa mi, že tento šport nie je výsadou iba vystajlovaných mládežníkov. V parčíku skladám ťažký batoh, trochu sa ponaťahujem a potom len tak chilloutujem v podvečernom morskom prífuku. Predomnou sa deje jogging aj plážové romantické prechádzky.

Večeriam v decentnej reštaurácii vedľa amfiteátru. Pán zo Singapuru mi vysvetľuje, že predstavenie, ktoré má o chvíľu začať a ktoré práve za sklom nasvecujú je od slávneho choreografa, ktorý má na svedomí aj otvárací a zatvárací ceremoniál olympijských hier v Pekingu v 2008-om. Pán obdivuje dobrodružnosť mojej cesty, ja mu vysvetľujem, že to nie je až taký problém chodiť po hosteloch. Potom odchádza lebo predstavenie začína. Čašníčka zastrela závesy aby sa náhodou zadarmo nepozeralo predstavenie. Keď nachvíľu odíde, poodchýlim jeden a nazriem. Hudba strhujúca, scénografia príjemná a emocionálna. Pú kchán! Jes! rozumiem! znamená to “Nepozerať”. Krava. Zastieram záves, platím. Chvíľu trvá kým sa mi podarí odchytiť ignorantské autobusy. Jeden zastavil iba preto, že na zástavke kde som stál niekto vystupoval. Už mi trochu lepilo. Na stanici všetky čeky prebehnú rýchlo. Fakt nechápem na čo na každej stanici kontrolujú ľudí s tým pípatkom, keď im to aj tak furt pípa a ich to netrápi. Žeby to malo ešte aj iné pípanie a toto je len nejaké dekoračné? A načo furt pchám batoh do scannera, keď majú v paži, čo mám vo vreckách? Opäť jedna z tých proforma vecí. Ale nožík mi samozrejme zhabali, šulíni.

Vlak mešká. Sedím v tvrdej nerezovej lavičke v čakárni a pozerám Futuramu na mobile. Po chvíli sa obzriem okolo seba. Futuramu spolu so mnou pozerajú dvaja ďalší ľudia. O.K. Suit yourself. Títo ľudia fakt nemajú problém zazerať, nazerať, prizerať, obzerať. Čo to ten cudzinec číta? Pozriem sa mu do toho mobilu, vyzerá to zaujímavo. Viem si predstaviť aj malý žltý prštek slajdujúci mi po touchscreene -aby zoom.

Nastupujeme do vlaku. Po chvíli vlak nastupuje do lode. Tento matrioška style dopravy – plavenia sa vo vlaku zažívam prvý krát. Zo záujmom sledujem všetko vyloďovanie a naloďovanie aj keď je už dosť hodín a som unavený. Ležiac na svojom vrchnom “hard sleeper” lôžku snažím sa detekovať aspoň malé pohupovanie celej lode aj s vlakom. Je tam. Ale fakt malé, lebo tento Hegemoth je fakt masívny a slabé vlnky nemajú tú hybnosť aby s ním nejak zásadne pohli. Najväčší pohyb lode sa dal pozorovať, keď sa vyloďovali vlaky, čo mierne narúšalo ťažisko celého systému. Snažil som sa zachytiť presný moment zlomu loď-pevnina. Potom som zaspal až do rána.

Pre ilustráciu mojich pocitov predstavme si zariadenie, ktoré nazveme “zážitkový ventilátor”. Je to ventilátor, ktorý vám fúka na hlavu zážitky a vaša hlava ich nejako absorbuje. Napríklad taký víkendový výletík na stredne zaujímavom mieste v okolí vášho bydliska produkuje jemný vánok okolo vašej hlavy, v ktorom sa naše vlasy iba nežne pohupujú. Máme predstavené? Teraz si predstavme veterný aerodynamický tunel, v ktorom som ja priviazaný za obe rozpažené ruky, je na mňa pustený uragán o rýchlosti 300 km/h, moje vetché telíčko plandá rovnobežne s prúdnicou, napínam všetky svaly aby ma neutrhlo a moje ústa sa plnia vzduchom ako halloweenová tekvica.

Nuž toto je zážitkový vetrík, ktorý na mňa duje Hong Kong odkedy som sa vylodil v jeho prístave. Ten sklobetón, ten cyberpunk. Chôdza v nadchodoch nad ruchom pestrofarebnej ulice. Pocit výšky nad svetom. Výšky fyzickej aj logickej. Som dojatý, nadšený a inšpirovaný na prasknutie.

Veľké mestá ako toto sú kryštáľmi civilizácie. Ani v dobrom, ani v zlom. Čisto vo fyzikálnom zmysle. Tam, kde sa hmota nahustí do určitej miery vznikne potreba organizácie do nejakých efektívnejších a usporiadanejších štruktúr. Jedným zo spôsobov ako vzniká kryštáľ je pod veľkým tlakom. Človek v kryštalickom centre má okolo seba krásne usporiadané štruktúry, ale je aj nútený riadiť sa stiesnenou fyzikou tohto sveta. Organizovane, efektívne. Vo veľkých mestách sa žije high performance life. Vidieť to na upachtených slečnách džogujúcich nakofeínovaných so svojimi Ajpodmi po central parkoch. Na čele sa im premieta ich boj so korporátnym rebríčkom. Mamičky v dokonalých kostýmčekoch vychovávajúce vysoko výkonné deti. Aj tak sa dá žiť. Na vyššej energetickej hladine v týchto Ňujorkoch. Mne stačí na tieto miesta prijsť na návštevu (kľudne aj na pár mesiacov), s otvorenou papuľou tento úžasný svet pozorovať a potom sa vrátiť do svojej malej príjemnej dedinky – Bratislavy.

Ešte budem mať pár pripomienok. Pokúsim sa nájsť kľudnejší čas, na ich vymyslenie a prepis. Momentálne som sa ocitol vprostred improvizovanej hostelovej párty nejakých kanado-britónov a ťažko sa mi rozjíma stojac za terminálom v tomto prostredí.

Fotky Jinghong
Fotky Yuanyang

V Dali nastupujem okolo obeda do sleeperbus-u (spacieho autobusu) do Jinghongu, hlavneho mesta oblasti Xishuangbanna na juhu Yunnanu, na hranici s Laosom a Burmou. Pustam sa do citania knihy Lost Horizon, ktora ma prijemne zamestnava skoro celu cestu. Uzasnou sucastou tohto tripu bolo, ze Autobus zastavil v strede cesty v nejakej dedine, kde sa sofer siel vyspat niekam do pohodlnej postele a nas nechal spat v nasich kotercoch v otvorenom autobuse. Asi hodinu casu som tam zabil spriadanim planov ako by sa dala zrealizovat staznost na dany dopravny podnik. Nakoniec som sa na to samozrejme vykaslal, ale aspon som nejak zamestnal urazenu mysel.

Jinghong som chcel vyskusat z dovodu jeho opisu: “je to idealne miesto na unik pred zimou”. Ja uz niekolko dni unikam pred zimou, tak som chcel ten unik doviest do uspesneho konca. Podarilo sa. V Jinghongu sa okolo obeda pre brutalne horucavy takmer neda pohybovat po vonku. Prejst po meste sa idem az vecer. Prva velmi odlisna vec v tomto meste (okrem teploty) je vzhlad ludi. Uz to tu vacsinou konverguje skor do Vietnamcov a Thajcov. Ulice tu lemuju tropicke kricky s velkymi listami, nieco ako palmy. Z nich trcia farebne budovy s ornamentalnou gycovou vyzdobou. Casty typ sochy: slon. Farebny.

Co sa cinskeho jedla tyka zistil som, ze Kung Pao je docela bezpecna volba aj v nativnych restauraciach, takze v poslednej dobe tvori toto jedlo znacnu cast mojho jedalnicka. Clovek sa toho ani tak rychlo nepreje, pretoze vsade to robia trochu inac. Prisady sa lisia. Stabilne su len kocky kuracieho masa a arasidy. Aj ked dostal som uz aj Kung Pao bez arasidov. Seriu mojich sebavedomych objednavok Kung Paí na iste obdobie prerusila navsteva jednej restauracie v Jinghongu, kde som si v zmesi, na ktoru som sa uz vyhladnuty velmi tesil, nasiel celu slepaciu nozku – aj s pazurmi. Pojem “diced chicken” tu ponali trocha inac ako som bol zvyknuty a v podstate to bolla polka celeho osklbaneho kurata aj s kostami nasekana na kusky pomiesana so zeleninou – a arasidmi. S kludom kolonialneho gentlemana som sa zdvihol, zaplatil a odisiel bez toho aby som sa daneho jedla co i len dotkol. Navonok s kludom, samozrejme som bol nasraty za zbytocne vyhodenych 31 yuanov, ale hral som to na princip. Na veceru som v ten vecer jedol instantne nudle a restauraciam som sa vyhybal.

Prechadzku zakoncujem nocnym nabrezim rieky Mekong, na ktorom so zaujmom sledujem gekony skryvajuce sa v poulicnych lampach. Cestou do hostela minam koncert akejsi thajskej folkrockovej kapely vramci festivalu country hudby.

Stale som v zrychlenom transferovom mode. Podla wikitravel sa v okoli da podniknut vylet po “Minority Villages” Mohlo by byt zaujimave minivanom sa priviest do dzedziny a fotit si nativnu babicku ako si perie spodare na verande svojej chatrcky v slume, ale opat ozelievam.

Dalsi ciel mojej rychlo-misie juhom Yunnanu je Yuanyang, ktory je znamy svojimi ryzovymi terasami. Jasne, ze tam musim ist, ved kvoli ryzovym terasam sa predsa chodi do ciny. Cesta z Jinghongu trva dva dni, zastavka je v meste Luchun [spinave, priemerne mesto, nestoji za opis, prespavam v ubytovni pri stanici]. Kvalita cesty sa opat blizi severu. Cestou naruzivo fotim z okna autobusu, bohuzial kvalita takychto fotiek za vela nestoji.

Miname spustu malych dediniek v ktorych sa ludia na verande svojich chatrci pri ceste pomalicky venuju roznym cinnostiam. Zeny cistia zeleninu, velke deti pomahaju, male deti pricmrndavaju, alebo sa nosia v satkach na chrbte. Muzi fajcia cigy z vodneho bonga. Vodne bongo je tu vsadepritomna pomocka kazdeho fajciara a vobec to nie je zalezitost malych rozmerov. Niektore su skoro metrove tuby s priemerom asi 10cm. Ciga sa strka do maleho nasosniku priblizne v strede aparatu.

Na roznych miestach autobus docerpava vodu. Zatial velmi nerozumiem na co, ale deje sa to docela casto. Skoro na kazdej takej docerpavacej stanici – tocka s hadicou – sa nachadza aj nejaky stanok s ovocim. Odhodlavam sa vyskusat exoticky druh, ktory este nepoznam – napr vec s hviezdicovym profilom. Myslim, ze som to uz videl ako prilohu v nejakej restike u nas. Nie je to zle, len sa to nepokrajane dost nesikovne je. Druhy exoticky druh, ktory uputal moju pozornost, bol nieco medzi melonom a uhorkou medzi domacimi zjavne popularny, na jednej zastavke to zuval skoro cely autobus. Ja som nestihal ochutnat, lebo som sa natlacil velkeho pomela

Okrem toho moje botanicke obzory rozsiruje aj bananovnik, ktory prvykrat vidim nazivo (AFAIK). Velmi pekna rastlina, okamzite som si ju oblubil. Jedneho dna, ked budem kokainovy kral v nejakej juhoamerickej republike, vo svojej vile si musim zadovazit bananovniky. Ma krasne velke plne listy a ta vec, z ktorej vyrastaju samotne banany ma podivuhodne technologicky tvar – skoro ako nejaka vesmirna lod. Nabojnica na banany.

Do Yuanyangu prichadzam este pred obedom. Chvilu zmatkujem, ci som dobre, lebo nazov je v skutocnosti Xinjiezhen. Yuanyang je sice klasicky spinave mestecko, ale je krasne posadene vysoko v horach. Hlavne namestie je vlastne velka terasa s vyhladom do obrovskej doliny hlboko pod nim, posiatej mnozstvom ryzovych teras a mensich dediniek. Ked prichadzam na namestie pred obedom, vidno z neho peknu inverziu v udoli. Kym som sa najedol v podniku pri namesti, oblaky sa zdvihli a mesto zahalili na par hodin do hmly. V takychto podnebnych podmienkach som sa vybral hladat informacie o vyletoch na okolite ryzove terasy. Hlavna vec, co som chcel zistit bolo, ci sa to vobec oplati v tomto pocasi. Vybral som sa na hostel – jediny spomenuty na wikitravel. Cakam hodinu na opustenej recepcii a vyuzivam free wifi. Nik nechodi tak idem do akejsi kancosky pod hostelom. Tam ma typek odbija odmietavym gestom, ale zjavne na mna niekoho upozornil, lebo zachvilu prisiel k recepcii starsi pan. Podava mi telefon a v nom mi jeho manzelka [no hadajte akou kvalitnou] anglictinou vysvetluje ako mi jej manzel moze vybavit minivan k rice terraces. To bola tema jej prednesu. To je vsetko co som pochopil.

“I would like to ask, whether you think it’s a good idea to go to the rice terraces today, given the cloudy weather”

“Yes, yes. Rice Terrace. How many people? My husband will get a minivan for you’

“Well ok, but first I’d like to know whether it’s worth going at all. What do you think? Maybe tomorrow it would be better?”

“Yes, yes. You can sleep in my hostel. Go to terrace tomorrow.”

“Thank you very much, good bye.”

S usmevom odbijam manzela. Tudy cesta nevede. Zjavne sme si nerozumeli, nemalo to cenu. Hlava panej na druhom konci dratu bola naprogramovana na dve sluzby, ktore ponukala a ine informacie sa z nej dostat nedali. Bohuzial v Yuanyangu sa tiez nezdrzim dlho. Som trochu sklamany pretoze jednak som sa sem specialne trepal dva dni a dvak toto je jedna z dolezitych veci, ktore treba v cine vidiet. Ale nebudem si krvopotne objednavat taxik, ktory ma bude vozit po hmle. Kupujem vecerny listok do Kunmingu. Mam cca 6 hodin do odchodu autobusu. To je cas na drobnu turu po okoli. Dufam, ze na trocha ryze narazim aspon po svojich.

Narazil som. Cesticka sa tiahla lesom kusok pod hrebenom, na ktorom lezal Yuanyang. Sem tam sa otvorila a viedla cez ryzove pole. Bol som docela spokojny. Presiel som asi dvoma dalsimi dedinkami. V strede som si dal drobnu pauzu slniac sa na velkom placatom kameni pri ceste uprostred ryzovej terasy s vybornym vyhladom do doliny. Odohrala sa tam aj drobna drama, pretoze sa mi podarilo vytriast svoj mobil do vody medzi ryzu pod kamenom, na ktorom som lezal. Ten mobil je tu vyznamnym rozsirenim mojho mozgu, som na nom docela zavisly, je to jediny kus inteligentnej elektroniky, ktory tu zo sebou mam na veci ako komunikaciu, slovnik, knihy, gps, atd… trochu mi lepilo. Nastastie Samsung Galaxy S2 sa ukazal byt ryzuvzdorny a prezil. Namoceny bol len do polky, mal zablateny usb port, takze si podchvilou myslel, ze sa nabija aj ked sa nie.

Cestou spat stretavam parik cechov vracajuc sa tou istou cestou do mesta. Potom som ich stretol aj v restauracii kde som cakal na bus a potvrdili mi, ze asi 50% teras, ktore navstivili taxikom boli v hmle a takisto, ze tie pohlady sa v zasade velmi nelisia od toho co sa da vidiet tu na okoli alebo z autobusu.

Do Kunmingu cestujem velmi pohodlnym sleeperbusom. Cesta ubehla rychlejsie ako som cakal. Ku koncu cesty to uz vyzeralo, ze sme sa opat rozhodli spat celu noc na nejakej stanici, stojime hodinu, dve. Spim prerusovane, aj ked je autobus pohodlny neda sa tam natiahnut uplne dokonale a brutalne ma otravuju komare. Ked stojime asi tretiu hodinu uz znova zacinam byt nasraty, ze co je toto aby spaci autobus stal v noci. Spaci autobus je od toho aby isiel aj ked ja spim. Potom sa vsak dozvedam ze som uz v Kunmingu a to sa len umoznuje cestujucim pockat na prve ranne spoje. Nadavajuc si do dementnych debilov a bohviecoho este sa taxikom veziem do hostela.

O Kunmingu neviem nic. Je to proste velke mesto. Hlavne mesto Yunnanu. Dosiel som vsak v stadiu, kedy ma opustili akekolvek turisticke chute. Rozhodol som sa, ze v Kunmingu nenavstivim ani jednu pamiatku, ani nic. Chytila ma chut opat sa trochu posunut dalej v Cinstine, tak si nakupujem ucebnice a karticky so znakmi a drtim. Blizi sa velky sviatok, listok na vlak smerom ku Heinanu sa mi podarilo zohnat najblizsie az o 4 dni. Tak sa 4 dni idem venovat cinstine a nadrteniu sa zakladnych znakov. Tie karticky (flashcards) su vymakana vec, neviem preco som si ich nezadovazil skorej. Povedal som si ze pocas svojho vyletu sa skusim naucit prve dva balicky tj 896 znakov. Uz ich mam za sebou okolo 280 ale su medzi nimi aj take co som uz vedel. Dalej som si kupil knihu o cinskej gramatike. Cinska gramatika akoby kompenzovala zlozitost abecedy, vyslovnosti a vsetkeho ostatneho a je velmi jednoducha a logicka. Moj pobyt v Kunmingu je v podstate jazykovy kurz. Jediny vylet co som urobil bol vylet do Mandarin Bookstore pre ucebnice. Inac kazde rano pendlujem medzi Starbucksom a McDonaldom na kavu a hostelom, ktory je o jedno namestie dalej. Tieto miesta mi dokonale vystacia na cele styri dni. Po ceste mam este zopar inych globalnych fastfoodov, ako zachranna siet, keby som nenasiel normalnu stravu ale dobre jedlo robia aj na samotnom hosteli. Tieto lokality okolo hlavneho namestia mi vytvaraju dokonaly uzavrety sebestacny ekosystem. Jedine co tu nemozem zohnat je ceruzka. Vcera som presiel cele enormne nakupne centrum a nist. Nakoniec mi jednu daroval typek na informaciach. A zachvilu mi dosluzi aj moj zapisnicek a zosity som tu tiez velmi nevidel. Moleskine, where are thou?

Dalsie posty budu snad uz z Heinanu, ak sa tam dostanem v tomto sviatocnom sialenstve.
Rad by som si zopakoval surfovanie.

Podla knihy Lost Horizon (James Hilton, 1933) je Shangri-la nedostupne miesto skryte hlboko v Tibetskych horach, kde ludia ziju v dokonalej harmonii, je tam vsetkeho dostatok a niektori sa tam dozivaju extremne vysokeho veku. Izolovany raj na zemi. Ked tam niekto raz pride, uz nikdy odtial nechce odist.

Knizka je dost dobra, najma ked ju citate priamo v okoli popisovanych oblasti. Krasne zachytava obdobie kedy bola napisana, obdobie ked Londyn este vladol svetu a anglicki gentlemani na roznych misiach tvorili politiku blizkeho a dalekeho vychodu. Obdobie, kedy sa svet uz pomaly rutil do sraciek nasledkom velkej hospodarskej krizy. Dava to zmysel aj v starom kontexte a da sa to mierne adaptovat na sucasnost.

Viem si dost dobre predstavit, preco ta knizka bola trhak a preco sa pojem Shangrila preslavil. Mesto Zhongdian na severozapade Yunnanu tuto znacku velmi dobre vyuziva na prilakanie turistov.

Oproti blizkemu Lijiangu a Dali nema velmi co ponuknut, ale cisto to, ze sa vola Shangrila staci na to aby sa stalo popularnym. Stare mesto je v podstate jedno velke nakupne centrum so suvenirmi, vsetko je tu vytunene pre turistov. Skoro kazda restauracia ma anglicke menu, kazda kaviaren ma wifi, na kazdom rohu je hostel.

V tomto Disneylande som nakoniec ostal dve noci a potom som sa vybral do druheho Disneylandu – Lijiangu. Jeho stare mesto je opravnene uznane ako svetove dedicstvo UNESCO. Je to o nieco rozpravkovejsia Shangrila. Ku tradicnej architekture sa pridava aj tradicny urbanizmus. Kamenne ulicky vsadene do siete malych potocikov s kamennymi mostikmi velmi pekne dotvaraju tento skanzen. Opat preobchodovane a presuvenirovane ale musim uznat, ze celkom vkusne. Vyklady obchodikov s exotickymi cajmi, latkami, soskami a inymi vyrobkami su velmi esteticke a ja sa opat musim prisne upovedomovat o svojom pravidle, ze nakupovat budem az pred odletom – aj ked to mnozstvo cajov v podivuhodnych baleniach ma brutalne laka.

V hosteli zase stretavam cloveka z domacich oblasti – cech Martin z Kromerize. Prave sa vratil ze “soutěsky Tigřích skoků” aneb “Tiger Leaping Gorge”, nad ktorou uvazujem aj ja. (strasne sa mi pletie vyslovnost Gorge a George [gordž] a [džordž] a furt hovorim Tiger Leaping George… vy nie?) Neviem sa rozhodnut ci tej uzine(tiesnave) chcem obetovat dva dni. Tejto oblasti mam uz docela dost a muselo by to byt nieco fakt extremne super. Takisto pocasie je v riskantnom stave.

Podla fotiek, ktore mi ukazuje Martin je to super tak na 72%. Za momentalnych podmienok to nestaci. Rozhodol som sa, ze Dzordza necham tak a idem dalej.

Kupujem listok do Dali a podstupujem kratku cestu, uz po velmi pohodlnej dialnici. V tomto bode zacal zrychleny mod mojho presunu Yunnanom. Mestam ako Dali, Lijiang ludia venuju minimalne dva dni, ja som v oboch ostal iba jednu noc, z coho som mal mierne vycitky.

Mojim planom sa stalo dostat sa na ostrov Heinan do konca Septembra, max zaciatku Oktobra, kedy zacina velky cinsky sviatok (“National Day”), ktory paralyzuje dopravu v Cine minimalne na tyzden. Povedal som si, ze ak paralyzovany, tak na nejakom fajn mieste. Heinan je nieco ako cinsky Hawai, kde si v pripade zaseku mozem urobit taku klasicku vyvalovaciu dovolenku.

Na hosteli v Dali, ktory je plny zahranicnych turistov vidno, ze je toto mesto popularne. Tuho rozmyslam, ci sa tu nezdrzim dlhsie, ale uz mam svoj plan a na nom zakladam. Volba ktorej pametihodnosti obetovat vecer je jasna: klastor s troma pagodami. Vchadzam do arealu, platim mastne vstupne 121 yuanov.

Predomnou sa objavi velka pristupova cesta stredom akehosi parciku na na jej konci sa uz toporia tri majestatne pagody. Pridem k pagodam, pofotim, parkrat obidem, pofotim z inych uhlov. Hovorim si, fajn, tak toto by sme mali. Pekne, trochu drahe, ale nevadi, pamatihodnost v Dali si mozem odskrtnut.

Potom zbadam, ze za parcikom s pagodami je cesticka do zadnych priestorov, asi nejaky pridruzeny minichram, celkom logicke, lebo samotne pagody neplnia nejaku zasadnu funkciu, okrem toho, ze sa kedysi do nich dalo vliezt a pozerat z nich.

Na konci zadnej cesticky je akasi predbrana, za ktoru ked sa vystveram vidim uz chram. Budova s otvorenou branou a v nej sochy akychsi bozstiev. Za budovou ale vidim opat cestu do kopca ku dalsej budove. Vysvita z toho chramovy komplex. Prekvapenie, ze tymto to este nekonci sa opakuje asi devat krat. Sochy v chramoch su cim dalej tym vacsie a pocetnejsie. Nakoniec kracam do kopca asi 45 minut. Ukazuje sa, ze ide o obrovsky budhisticky chramovy komplex s pridruzenymi minipagodami. V poslednej budove je navrchu rozhladna, z ktorej vidno pekne na cele mesto a jazero za nim. Dobra investicia.

Dolu sa vraciam tesne pred zaverecnou. Chram je prazdny, vsetci turisti su uz zlezeni pri hlavnej brane dole. Samota v tomto megaareali dodava zazitku osobitu prichut. Cestou dole ma pobavi, ze v jednej z bocnych zahradiek vidim zaveseny boxovaci pytel. Ano, budhisticki mnisi su znami svojou agresivitou, tak si to tu nainstalovali na jej obcasne uvolnenie.

Z chramu mierim rovno do mesta. Stare mesto v Dali uz nedosahuje na latku, ktoru nastavil Lijiang. Je to ohradeny stvorec so styrmi vstupnymi branami v strede kazdej steny. Pravouhla siet ulic, jedna hlana pesia zona s obchodmi.

Z mojej prechadzky sa rychlo stava lov na akceptovatelnu restauraciu. Moje posledne jedlo bol jeden peceny zemiak od dedka na ulici rano v Lijiangu. Prve dve restauracie, ktore skusim maju sice menu v anglictine, ale ich ponuka pozostava hlavne z vnutornosti na rozlicne sposoby [I think I’ll pass]

V kritickom stave objavujem akusi dalsiu pesiu zonu s mnohymi podnikmi a restauraciami so zapadnou gastronomickou ponukou. Pork Steak + Tuna Fish it is. Moje rozjimanie nad jedlom spestruje poulicny “umelec” dedusko s akymsi svetielkom na prstoch, ktore mu kazdu chvilu niekde mizne a znovu sa objavuje za sprievodu roznych citosloviec ako “Ha”, “Hu”, “Ho”… uspesne tym otravuje celu rusnu nocnu ulicu.