Tentokrát som sa vo viedni na letisku motkal trocha dlhšie než mám vo zvyku. Môže za to jeho reorganizácia a ázijská information stand pracovníčka ktorej navigačné inštrukcie som nepochopil. Ale plus je to, že do lietadla sme vchádzali násosníkom a lietadlo bolo poloprázdne. Mal som pre seba všetky tri sedadlá.
Ohľadom ubytka. Na letisku v Kyjeve som hneď po vylietadlovaní sa hľadal šatl. Šatl mi zaobstarali nejakí domáci, čo si robili biznis na čierno. Chceli za to 40 hrivien, ale nemali mi vydať z padíka, tak som to mal za 30. Vyhodili ma na vlakovej stanici. Tam som si pozrel hostely na Wikitravel. Prvý mi padol do oka Art Lounge Hostel. Mali voľné a týpek mi dokonca zavolal taxíka jak buržujovi. Stál len 30 hrivien tak som súhlasil. Kebyže si ho dohadujem sám tak stojí určite 2x toľko.
Na hosteli som sa zaregistroval, recepčný mi povedal, že som druhý hosť zo Slovenska za celú ročnú existenciu hostela a žartom sa ma spýtal, či náhodou nepoznám nejakého Jána B-čosi, toho druheho Slovaka, ja som žartom odpovedal, že sorry nie.
Ráno som si od nie až tak anglicky hovoriacej druhej recepčnej vypýtal rady ako sa dostať do centra. Po 5 minútach vysvetľovania ako sa dostanem na metro sa ma spýtala, že kde vlastne idem? Ja že na Chreščatyk a ona, že to vlastne je hneď vedľa hostela a metro netreba.
Chreščatnik je poctivá centrálna veľkomestská ulica lemovaná majestátnymi budovami. Prešiel som aj okolo akéhosi politického “occupy” campu, kde na každom stane bola vylepená podobizeň Timošenkovej s nejakým nápisom – netuším či pozitívnym alebo negatívnym. Prešiel som okolo sochy Lenina – ktorá vyzerala docela povedome a na akomsi veľkom námestí – ktorému dominoval falický stĺp zakončený anjelikoidnou soškou a enormný hotel Ukrajina – ma zastihol dážď. Tak som sa neochotne uchýlil do akejsi drahej kaviarne Jam café (дЖЕМ КОФЕ) dal som si ranajky za stredoeurópsku cenu. Keď tak pozerám na rôzne zahraničné nápisy a logá na ulici, všimol som si jednu milú vec – ukrajinci sú majstri transliterácie. Každý anglický text treba pre lokálov prepísať aj do azbuky – avšak v nej sa už používa fonetický prepis a tak vznikajú úkazy ako: ERNST AND YOUNG – ЕРНСТ ЕНД ЯНГ, SWEET DONUTS – СВИТ ДОНАТС, COFFEE TIME – кОФЕ ТАЙМ, JAM CAFÉ – дЖЕМ КОФЕ. No lavly.
18.8.2012
Už som v Kazachstane a snažím sa spomenúť si, čo sa dialo v Kyjeve. No hlavná spomienka, čo vo mne ostala, je že furt pršalo, takže som chodil ako NEO v čiernom pršiplášti a na chrbte som mal svietivo žltý obal na ruksak. Budenie pozornosti 65%. Musím si zvykať na Čínu.
Povedal som si, že nebudem strategizovať a nechám sa dažďom zahnávať do krčiem a náhodne možno objavím niečo zaujímavé. Potom ako som sa nachvíľu dostal na pobrežie Dnepru zahnal ma dážď do putiky Che Guevarra, kde steny boli oblepené revolucionárovymi fotkami (napr. ako hrá futbal) a čapovali tam Krušovice a Karlsberg.
Potom som si už naplánoval trasu smerom k vlakovej stanici odkiaľ odchádzali SkyBusy na letisko. Blbá vec bola, že stále pršalo alebo popŕchalo a mne dosť premokli tenisky – jediná nechránená časť môjho NEO-výstroja. Preto som sa rozhodol, že posledné asi 4 hodiny už dočkám na letisku v suchu a pokúsim sa vysušiť ich na WC sušiaku. 20minútovým mávaním ponožkami a teniskami na hajzli kde okolo mňa chodili slušní ukrajinskí biznismeni som oficiálne zahájil sockovací mód môjho zájazdu. Ale tenisky boli suché a teplučké jedna báseň, normálne ma ich ľahká sušiteľnosť potešila, to sa zíde.