Podla knihy Lost Horizon (James Hilton, 1933) je Shangri-la nedostupne miesto skryte hlboko v Tibetskych horach, kde ludia ziju v dokonalej harmonii, je tam vsetkeho dostatok a niektori sa tam dozivaju extremne vysokeho veku. Izolovany raj na zemi. Ked tam niekto raz pride, uz nikdy odtial nechce odist.

Knizka je dost dobra, najma ked ju citate priamo v okoli popisovanych oblasti. Krasne zachytava obdobie kedy bola napisana, obdobie ked Londyn este vladol svetu a anglicki gentlemani na roznych misiach tvorili politiku blizkeho a dalekeho vychodu. Obdobie, kedy sa svet uz pomaly rutil do sraciek nasledkom velkej hospodarskej krizy. Dava to zmysel aj v starom kontexte a da sa to mierne adaptovat na sucasnost.

Viem si dost dobre predstavit, preco ta knizka bola trhak a preco sa pojem Shangrila preslavil. Mesto Zhongdian na severozapade Yunnanu tuto znacku velmi dobre vyuziva na prilakanie turistov.

Oproti blizkemu Lijiangu a Dali nema velmi co ponuknut, ale cisto to, ze sa vola Shangrila staci na to aby sa stalo popularnym. Stare mesto je v podstate jedno velke nakupne centrum so suvenirmi, vsetko je tu vytunene pre turistov. Skoro kazda restauracia ma anglicke menu, kazda kaviaren ma wifi, na kazdom rohu je hostel.

V tomto Disneylande som nakoniec ostal dve noci a potom som sa vybral do druheho Disneylandu – Lijiangu. Jeho stare mesto je opravnene uznane ako svetove dedicstvo UNESCO. Je to o nieco rozpravkovejsia Shangrila. Ku tradicnej architekture sa pridava aj tradicny urbanizmus. Kamenne ulicky vsadene do siete malych potocikov s kamennymi mostikmi velmi pekne dotvaraju tento skanzen. Opat preobchodovane a presuvenirovane ale musim uznat, ze celkom vkusne. Vyklady obchodikov s exotickymi cajmi, latkami, soskami a inymi vyrobkami su velmi esteticke a ja sa opat musim prisne upovedomovat o svojom pravidle, ze nakupovat budem az pred odletom – aj ked to mnozstvo cajov v podivuhodnych baleniach ma brutalne laka.

V hosteli zase stretavam cloveka z domacich oblasti – cech Martin z Kromerize. Prave sa vratil ze “soutěsky Tigřích skoků” aneb “Tiger Leaping Gorge”, nad ktorou uvazujem aj ja. (strasne sa mi pletie vyslovnost Gorge a George [gordž] a [džordž] a furt hovorim Tiger Leaping George… vy nie?) Neviem sa rozhodnut ci tej uzine(tiesnave) chcem obetovat dva dni. Tejto oblasti mam uz docela dost a muselo by to byt nieco fakt extremne super. Takisto pocasie je v riskantnom stave.

Podla fotiek, ktore mi ukazuje Martin je to super tak na 72%. Za momentalnych podmienok to nestaci. Rozhodol som sa, ze Dzordza necham tak a idem dalej.

Kupujem listok do Dali a podstupujem kratku cestu, uz po velmi pohodlnej dialnici. V tomto bode zacal zrychleny mod mojho presunu Yunnanom. Mestam ako Dali, Lijiang ludia venuju minimalne dva dni, ja som v oboch ostal iba jednu noc, z coho som mal mierne vycitky.

Mojim planom sa stalo dostat sa na ostrov Heinan do konca Septembra, max zaciatku Oktobra, kedy zacina velky cinsky sviatok (“National Day”), ktory paralyzuje dopravu v Cine minimalne na tyzden. Povedal som si, ze ak paralyzovany, tak na nejakom fajn mieste. Heinan je nieco ako cinsky Hawai, kde si v pripade zaseku mozem urobit taku klasicku vyvalovaciu dovolenku.

Na hosteli v Dali, ktory je plny zahranicnych turistov vidno, ze je toto mesto popularne. Tuho rozmyslam, ci sa tu nezdrzim dlhsie, ale uz mam svoj plan a na nom zakladam. Volba ktorej pametihodnosti obetovat vecer je jasna: klastor s troma pagodami. Vchadzam do arealu, platim mastne vstupne 121 yuanov.

Predomnou sa objavi velka pristupova cesta stredom akehosi parciku na na jej konci sa uz toporia tri majestatne pagody. Pridem k pagodam, pofotim, parkrat obidem, pofotim z inych uhlov. Hovorim si, fajn, tak toto by sme mali. Pekne, trochu drahe, ale nevadi, pamatihodnost v Dali si mozem odskrtnut.

Potom zbadam, ze za parcikom s pagodami je cesticka do zadnych priestorov, asi nejaky pridruzeny minichram, celkom logicke, lebo samotne pagody neplnia nejaku zasadnu funkciu, okrem toho, ze sa kedysi do nich dalo vliezt a pozerat z nich.

Na konci zadnej cesticky je akasi predbrana, za ktoru ked sa vystveram vidim uz chram. Budova s otvorenou branou a v nej sochy akychsi bozstiev. Za budovou ale vidim opat cestu do kopca ku dalsej budove. Vysvita z toho chramovy komplex. Prekvapenie, ze tymto to este nekonci sa opakuje asi devat krat. Sochy v chramoch su cim dalej tym vacsie a pocetnejsie. Nakoniec kracam do kopca asi 45 minut. Ukazuje sa, ze ide o obrovsky budhisticky chramovy komplex s pridruzenymi minipagodami. V poslednej budove je navrchu rozhladna, z ktorej vidno pekne na cele mesto a jazero za nim. Dobra investicia.

Dolu sa vraciam tesne pred zaverecnou. Chram je prazdny, vsetci turisti su uz zlezeni pri hlavnej brane dole. Samota v tomto megaareali dodava zazitku osobitu prichut. Cestou dole ma pobavi, ze v jednej z bocnych zahradiek vidim zaveseny boxovaci pytel. Ano, budhisticki mnisi su znami svojou agresivitou, tak si to tu nainstalovali na jej obcasne uvolnenie.

Z chramu mierim rovno do mesta. Stare mesto v Dali uz nedosahuje na latku, ktoru nastavil Lijiang. Je to ohradeny stvorec so styrmi vstupnymi branami v strede kazdej steny. Pravouhla siet ulic, jedna hlana pesia zona s obchodmi.

Z mojej prechadzky sa rychlo stava lov na akceptovatelnu restauraciu. Moje posledne jedlo bol jeden peceny zemiak od dedka na ulici rano v Lijiangu. Prve dve restauracie, ktore skusim maju sice menu v anglictine, ale ich ponuka pozostava hlavne z vnutornosti na rozlicne sposoby [I think I’ll pass]

V kritickom stave objavujem akusi dalsiu pesiu zonu s mnohymi podnikmi a restauraciami so zapadnou gastronomickou ponukou. Pork Steak + Tuna Fish it is. Moje rozjimanie nad jedlom spestruje poulicny “umelec” dedusko s akymsi svetielkom na prstoch, ktore mu kazdu chvilu niekde mizne a znovu sa objavuje za sprievodu roznych citosloviec ako “Ha”, “Hu”, “Ho”… uspesne tym otravuje celu rusnu nocnu ulicu.