Takže ešte taký zrýchlený prehľad posledných miest v ktorých sme sa zdržali, predtým než dojdem domov. Zobudil som sa v hosteli trochu skorej ako Robo (ktorý už nestihne raňajky) a tak mám trochu času.

V Cádize sme mali najprv trocha problém s hľadaním hostelov. Prvý, ktorý som mal napísaný z Internetu stál 35euro na osobu. Mal som chuť odtrhnúť písmeno “S” z nápisu HOSTEL, lebo tam bolo vysoko nevhodné. Avšak kým sme sa predierali s batožinou uličkami k ďalšiemu odchytil si nás nejaký pán na bicykli a spýtal sa nás, že čo hľadáme. My že hostel a on že jeden by som mal. My že cena? a on že 15 na osobu, tak my že ideme si to pozrieť. Bolo to asi 100 metrov odtiaľ, vyšli sme do takého nejakého obytného domu na tretie poschodie. Chlapík sa volal Miguel, vlastníl taký roztiahnutý byt s viacerými izbami a prevádzkovali niečo ako hostel s názvom “Amigos de Miguel”. Tak sme sa ubytovali. Páčila sa nám izba a chlapík bol veľmi sympatický. Spýtal som sa, že kde je tu najbližšie internet, tak hneď mi do ruky vopchal malú brožúrku s mapkou, na ktorej mi vyznačil asi tri miesta. Na druhej mapke nám zas vyznačil pláže, centrum, kde sa zdržujú “jóvenes” (“mládežníci”) a Robovi odporučil nejaké miesto, kde sa mu bude dobre hrať na gitare. Taká pekná náhodička. Zrovna si išiel okolo nás na bicykli. Na druhý deň sme si boli na prechádzke okolo celej historickej časti Cádizu, tej ktorá je za bránou a ktorá je v podstate celkom pochoditeľná za jeden deň. Z každej strany tohoto poloostrova je celkom pekná promenáda s výhľadom na Atlantik. Prespali sme tam dve noci. Jeden večer, neviem, či prvý alebo druhý sme sa rozdelili. Robo chcel cvičiť na gitare a ja som si chcel ísť niečo písať. Po opýtaní sa asi troch “mládežníkov” som sa dostal do nejakej čajovne. Bola veľmi príjemná, človek sa tam vôbec nehanbil sedieť sám hodinu pri jednej šálke čaju (mám skúsenosť aj s miestami, kde vás po 20 min otravuje čašník, či ešte niečo nechcem a keď nie, tak či nechcem účet a keď nie, tak ajtak mi ho doniesie). Bol tam relatívny kľud asi pol hoďku potom sa okolo mňa začali zbiehať skupinky “mládežníkov”, ktoré boli už trošku živšie, ale stále to bolo decentné miesto veľmi priateľské osamotenému písaniu. A aj čaj mali dobrý. Približne po hodinke sa zrazu v čajovni stlmilo svetlo a všetci ľudia okolo mňa upreli zrak jedným smerom. Nechápal som čo sa deje. Nič som nevidel. Tak som si chvíľu klepkal ďalej. Potom sa zrazu pustila hudba, ktorá znela trochu hlasnejšie ako decentný orientálny ambient, čo hral predtým. Všetci stále čumeli jedným smerom. Povedal som si, že asi nejaká projekcia, ale nikde som nevidel projektor ani plátno. To už mi bolo blbé, tak som zaklapol notebook a pozeral som sa aj ja tým smerom (asi sa dialo niečo za rohom, kam som nevidel) aby som nevyzeral ako jediný ignorant v celom podniku. Asi 30 sekúnd na to pritancovala do našej uličky orientálna brušná tanečnica. Tanečnica aj vystúpenie bolo celkom pekné. Odohralo sa potom ešte raz, vždy na takých 5-10 minút zhasli svetlo a ľudia sa pozerali na tanečnicu. Dostali sme free performance, milé prekvapenie podniku. Zhrnutie Cádizu: Pekné výletné mestečko na okraji európy a zatiaľ najlepšia mestská pláž s veľkými vlnami. Na druhý deň sme vstali relatívne skoro ráno, lebo sme chceli ísť na autobus o 12:00 do Seville, ktorý sme dokonca aj stihli.

Sevilla bolo ďalšie veľké mesto, o ktorom sme absolútne nič nevedeli. Dokonca sme ani nemali zistené nijaké hostely. Tak som sa na autobusovej stanici zase spýtal, že kde je centrum a šli sme tým smerom. Ubytovali sme sa zase v prvom Penzióne ktorý sme zbadali. Zistili sme si cenu a šli sme potom ešte hľadať ďalej ale nakoniec sme sa tam vrátili. Keď nám bola ukázaná izba, trochu sme ľutovali. Bola to podľa mňa zatiaľ najhoršia izba akú sme mali. Bolo to na prízemí a nemalo to žiadne okná. Vetranie bolo privedené z vnútornej chodbičky. Vrátnik bol dementný. To bol ten lepší. Striedali sa dvaja. Ten druhý bol dementný, senilný a nahluchlý. Pred každou našou požiadavkou (typu chcel by som sa dostať do izby alebo chcel by som si vyzdvihnúť batožinu, čo som si tu nechal) nastalo 3minútové nepriateľské mrmlanie a potom nastal mód, že ako keby nič sa nedeje a požiadavka bola vybavená. Ale až tak nás to zase nedeprimovalo, veď neprišli sme sem spať na hostel. Boli sme asi 10 minút od centra. Teda za centrum sme prehlásili okolie brutálne veľkej katedrály, na ktorú sme narazili ako na prvú pamätihodnosť. Mňa na Seville nič špeciálne neupútalo. Ďalšie mesto s veľa historickými budovami, v ktorých sú nastrkané výklady obchodíkov s globálnymi značkami. Nábrežie rieky Guadalquivir je celkom pekné. Prišli sme v piatok popoludní a bol som rozhodnutý, že sa v tú noc musím zúčastniť nejakého spoločenského rušna. Tak som čekol CS Group a našiel som nejakú akciu, že Moonlight picnic. Stretávali sa o 9pm na nábreží Guadalquiviru pri nejakom hlavnom moste. Napísal som sms týpkovi čo to organizoval. Našli sme sa. Bol tam zatiaľ sám. Tak som išiel do supermarketu pre nejaké pivá, poháriky a buráky (bol to piknik, takže som nechcel byť jediná vtierka, čo nič neprinesie). Keď som sa vrátil bola okolo Carlosa(organizátora) už malá skupinka ľudí. Ktorá sa potom už len rozrastala. Skončilo to asi tak na 45. Celkom príjemní ľudia, väčšina Sevillanos, potom Nemci, nejaký týpek z Uruguayu, Austrálčanka, New Yorkčanky, bicyklista zo Škotska. Skoro pri každom som sa nachvíľu pristavil a pokecal som si. Najviac si pamätám Jorge-ho (Chorcheho) zo Seville, ktorý je programátor ako ja a hneď sme našli spoločnú tému sťahovania nelegálnych torrentov, programovanie a flamewar na Microsoft. Potom tam bol nemec Volker, podredovaný študent medicíny (zameraný na neuroscience), ktorý tam bol na nejakom praktiku. Zaujímaví ľudia, zaujímavé rozhovory. Po skončení pikniku asi tak o 2:30 sa ľudia rozhodli ísť na nejakú nearby diskotéku. Ja som mal už v sebe trochu pivno-vínnej zmesy (Bier nach Wein, lass das sein ABER! Wein nach Bier das rat ich dir! takže v pohode) tak som sa vyprevadil s nimi. Na tejto diskotéke boli zaujímavé dve veci. Ujo bodyguard, ktorý budil rešpekt už z dvaciatich metrov. Bol to taký uzlík svalovej hmoty s priemerom 2 metre na dvoch svalnatých nožičkách. Ale jeden z CS-károv nám vybavil všetkým free vstup, takže super, mohol som ísť pred odchodom čeknúť aj vnútro. Druhá vec bola, že diskotéka bola open-air. Vekový priemer dievčat však konvergoval k 14 takže to nebolo ani z hľadiska sociálnej interakcie veľmi zaujímavé. Okrem toho sa mi tam prihováralo na môj vkus až príliš veľa homosexuálnych mladíkov, takže som sa odtiaľ radšej zdvorilo zdekoval. Odchádzali sme našťastie viacerí, tak ma jedna z lokál Sevillaniek odprevadila až do mojej štvrte, lebo ináč by som sa seriózne dlho motal po nočnej Sevilli. Na druhý deň sme boli najprv čeknúť spôsoby dopravy do Lisabonu. Zistili sme že vlakom to nejde, lebo by sme museli ísť cez Madrid. Jediné, čo išlo bol autobus. Tak sme si kúpili lístok a šli sme sa ešte s kamerou podokumentovať v centre Seville (neviem ako sa to skloňuje). Autobus šiel až o 23:30 v noci. Času sme mali dosť. Potom ako sme si vybrali batožinu u nášho senilného recepčného asi o 21:30 sme ešte zamieili do jedného z parkov. Robo si chcel zahrať na gitare a ja som bol nachodený a chcel som sedieť. Cesta busom mala byť dosť dlhá, až do 6 ráno Sevillského času (Portugalsko má o hodinu menej ako Španielsko), tak som si vytasil notebook, že si ponahrávam nejaké nové mp3 do playeru. To som zjavne v tomto parku nemal robiť, lebo som začal pôsobiť ako bohatý turista a ihneď si ma všimol nejaký lokálny čuráčisko zlodej. (Pardón za výraz ale zlodeji sú proste kokoti, kradnutie veľmi neschvaľujem, a už vôbec nie kradnutie mne). Sedel som na lavičke v takom tmavšom rohu parku. Okolo mňa boli Robov a môj veľký ruksak a vedľa seba som mal voľne položenú kameru a veľmi som jej nevenoval pozornosť. Robo hral na gitare asi 6 metrov odomňa ale bol otočený tvárou odomňa a od vecí. Čurák sa najprv pribížil asi na 2 metre odomňa presne za mojím chrbtom. Bol za kríkom a čekoval sitáciu, že ako veľmi dávam pozor na svoje veci. Ja som veľmi pozor nedával, pretože som bol zahĺbený do nahrávania mp3-jek do playera a mal som na ušiach sluchátka. Veľmi vhodná obeť. Pár krát som sa obzrel ale nevenoval som mu veľkú pozornosť, nebol som mentálne naladený predpokladať o okoloidúcich ľuďoch, že ma chcú okradnúť. Potom si Čurák všimol Roba, že by sa možno mohol zapliesť do incidentu, keby ho videl, tak sa k nemu priblížil a začal sa s ním priateľsky rozprávať. Nevedel, že Robo je so mnou a ja “strážim” aj jeho ruksak. Povedal mu niečo typu, že každý máme svoj život, on nech si hrá na gitare a jeho nech nechá venovať sa kradnutiu. Ešte mu Čurák aj cigaretu ponúkol. Potom sa začal plaziť smerom k mojej kamere. Pár krát sa otočil na Roba a ukázal mu palcom, že O.K. všetko v poriadku, ja si tu len okrádam tohto týpka. Keď bol dosť blízko ku mne a Robo už videl, že to Čurák myslí vážne tak mu povedal, že “Pero él es mi amigo”. To som si ho už aj ja všimol, ale stále len ako človeka, ktorý sa rozpráva s Robom, asi niečo o hudbe, predpokladal som. Čurák len tak, že “Ááá, es tu amigo… tak to je všetko ináč.” s úsmevom sa zdvihol ako keby sa nechumelilo, vrhol na mňa a batožinu skúmavý pohľad a odišiel. Až retrospektívne som sa od Roba dozvedel, že Čurák bol zlodej, ktorý nás chcel okradnúť. Potom som si pospájal všetky svoje letmé zahliadnutia a zrekonštruoval som si, že vlastne celý čas okolo mňa chodil a striehol na moje veci. Strašne ma to vytočilo a najbližšiu pol hodinu som o každom cudzincovi predpokladal, že je zlodej. Už sa mi ani v parku nechcelo veľmi zostávať. Robo ešte chvíľu hral na gitaru, ale ja som už v každej skupinke videl banditov, tak sme sa radšej pobrali na autobusovú stanicu.

Autobus do Lisabonu šiel tiež dosť veľkou obkľukou, cez Faro, čo je vpodstate úplny juh Portugalska. V autobuse som spal asi tak 10 percent času. Nie že by som bol zaujatý výhľadom, len sa nedalo pre nedostatok pohodlia. Keď sme boli vyhodení v Lisabone o 5 ráno (Portugalského času), tak nepremával ešte žiaden druh mestskej dopravy. Dala sa s nami dokopy jedna New Yorkčanka, ktorá tiež mala ten istý problém ako my: dostať sa do centra a nájsť nejaký voľný hostel. Tak sme sa traja poskladali na taxík a boli sme odvezení na prvú adresu z jej zoznamu. Mali miesto iba pre jedného, takže ona to hneď zobrala a my sme šli ešte ďalej. Šla s nami, lebo do jej izby ju mohli pustiť až od 12-tej, tak šla ešte zistiť ďalšie možnosti. Ževraj teraz žije v Ríme a pracuje vo filmovej produkcii. Zaujímavé. Týpek v prvom hosteli bol veľmi nápomocný, dal nám mapku mesta a vyznačil nám na nej nejaké ďalšie hostely. Asi tretí z nich mal miesto. Lisabon je zatiaľ najdrahšie miesto, čo sa týka hostelov 20 euro za noc v sharovaných izbách. Bolo to asi hlavne tým, že sme boli v absolútnom centre, ale boli sme takí uťahaní, že sme zobrali prvé voľné miesto. Poet´s hostel je veľmi pekne spravený, všetko tu má veľmi pekný moderný umelecký design a je tu net. Potom ako som sa dozvedel, že týpek z CS, ktorý nás má ubytovať nás môže ubytovať len na jednu noc, tak sme sa rozhodli, že to sa nám už nechce sťahovať, tak sme si hneď bookli aj ďalšie dve noci až do nášho odletu. Z Lisabonu som zatiaľ videl len Belém a ochutnal som slávny Pastel de Nata z tej slávnej Belémskej Pastelarie. Hmm, dalo sa ale nič prevratné. Povedal by som, že taký obyčajný kruhový koláčik plnený niečim ako puding. To je zatiaľ všetko. Idem explorovať ďalej.