Foto: Road to Haikou
Foto: Haikou

Veľká prístavná čakáreň. Sedím na chladnej kovovej sedačke a čakám s ostatnými stovkami ľudí na trajekt do Haikou. Moja prvá lodná preprava vrámci tohto výletu. Chvíľu si krátim zazeracou hrou. Každú chvíľu vidím Číňana ako na mňa uprene zazerá, tak začnem zazerať naspäť a tým jeho zazeranie zruším. Z prístavu si pamätám iba to, že to bola veľká svetlá plocha a od čakárne k lodi sme museli prejsť ešte kus cesty. Do trajektu sa zatiaľ nakladali drahé strieborné mercedesy, čierne audi a tmavohnedé volvá výletníkov. Čínske značky. Snažím sa zahliadnuť medzi nimi aspoň jednu ruskú, ale nič. Rusov je na Hainane veľa, ale zjavne sem nechodia autom. Dokonca ani spolucestujúcich nemám zahraničných a som tu raritný. Na tejto lodi vlastne moja raritnosť dosiahla asi svoj vrchol. Prihovorilo sa mi asi päť ľudí a z toho dvaja sa so mnou chceli odfotiť. Pre toho druhého čínskeho chlapca som už zo srandy strúhal modelkovské pózy. Pozerám z lode do mora. Sem tam na loď. Na jej popraskaný náter bojujúci s hrdzou. Na všakovaké navijáky, výfuky, ventilácie. Sadnem si a užívam si jemné pohupovanie. Horizont striedavo stúpa a klesá pod zábradlie spoza ktorého ho sledujem. Vietor vanie príjemný morský vzduch a ja sa stávam fanúšikom lodného cestovania. Sorry lietadlá, už ste mi zovšedneli.

Moje kartičky s čínskymi znakmi vzbudzujú všeobecnú pozornosť. Štrnásťročné dievča, ktoré vie trochu po anglicky veľmi zaujíma čo tu robím a prekladá otázky staršieho chlapíka, ktorého zaujíma ako som doteraz prežil bez čínštiny. Nakoniec sa zhodneme na termíne “Body language”, ktorý mi je trochu smiešny, ale chlapíkovi tým odpovedám na otázku ako komunikujem. Dievčaťa sa pýtam odkedy majú na školách povinnú angličtinu a ona že normálne od 14tich sa všetci musia začať učiť. Takže väčšina mladých ľudí by ako tak mala vedieť. A oni aj vedia, len sa hanbia som už zistil. Keď sa obrátite na číňana na ulici s otázkou po anglicky, veľká väčšina vás pošle do riti, že nerozumie. Ale keď začnete otázku chabou čínštinou na úrovni idiota, snažia sa pomôcť a uvedomia si, že ich chabá znalosť angličtiny je stále lepšia než moja chabá znalosť čínštiny. Treba len trochu pomôcť ich sebavedomiu.

Hainan je od pevniny vzdialený dostatočne na to, aby sa dal v strede cesty loďou dosiahnúť bod, kedy ani na jednej strane nevidno pevninu. Asi tomu pomáha aj mierny opar na koncoch horizontu. Pomaličky sa v ňom začínajú rysovať výškové budovy Haikou, ako keby niekto postupne sťahoval posúvátko úrovne efektu “Blur” v nejakom softwari na úpravu fotiek. Loď vmanévrováva do industriálneho prístavu plného farebných žeriavov, kontajnerov a iného prístavného hardwaru. Nechce sa mi tlačiť v rade, tak si v kľude sedím a pozorujem hadíka ľudí opúšťajúceho loď a vykladajúce sa mercedesy, audi a volvá dovolenkárov. Bohaté deti opúšťajú loď sediac na koženom kávovom polstrovaní výletného minivanu s leštenou imitáciou mahagónu na palubnej doske. Chudobné deti opúšťajú loď držiac sa zábradlia natretého popraskanou hrdzavožltou farbou okolo hučiacich ventilačných zariadení. Pán v monterkách a plastovej helme nás posledných pobiedza k opusteniu paluby.

Po opustení brány prístavu zúfalo hľadím na neprehľadnú infografiku mestskej autobusovej zastávky. Color coded mess. Renmin tátao (人民大道). Opakujem si svoj cieľ a uvedomujem si, že pomaly sa celkom začínam vyznať v niektorých názvoch ulíc. Najímam motorkára/ilegálneho taxikára a vydávam sa na riskantnú jazdu v rušnej premávke podvečerného Haikou. Očakával som jazdu bočnými uličkami s ostatnými motorkármi a cyklistami. Tento starký to však zobral rovno po hlavnej triede, obiehajúc autobusy, nákladiaky a iné taxíky. Uťahujem čapice. Úzkostlivo sa držím koženej sedačky a nakláňam sa na šoféra aby ma môj ruksak neprevážil dozadu, kde vypadnem na vozovku pod kamión za mnou. Počas boja o život si užívam nádhernú hlavnú triedu tohto tropického provinčného hlavného mesta lemovanú palmami a mrakodrapmi. Odbáčame na most, ďalší úžasný pohľad na podvečerný skyline a pobrežné parčíky pod nadjazdom. Keď človeku priamo fúka do tváre vzduch a splodiny premávky a jeho uši priamo vnímajú zvuky motorov a trúb, je s tým spojený oveľa viac a živšie ako keby sedel za sklom okna autobusu a nebojoval o život. Na Renmintátao nemám presne dvacku a ujo motorkár na mňa skúša fígeľ nevydať mi zo 100 všetko a nechať si o 5 viac. Nahučím na neho kvôli 50tim centom. Ide o princíp.
Informácia, že hostel je niekde na Renmintátao je asi tak smerodajná, ako že náš antikvariát je niekde vo Vrakuni. Pustím sa smerom, ktorý mi môj inštinkt označil za hostelové prostredie. Je to smer k moru s pravdepodobnosťou výskytu úzkouličkových turistických štvrtí a promenádiek. Čakám na semafóre. Farba hliny pod dekoračnou zeleňou okolo križovatky je fakt sýto červená. Čína má tú najčervenejšiu hlinu akú som kedy videl. Lokálna mládež tu jazdí na veľmi moderných horských aj mestských bicykloch. Koniec ulice. Park. Žiadne hostelové uličky. Môj inštinkt funguje tak 50 na 50, tj. nemá akúkoľvek informačnú výpoveď. Plesknem batohom o zem, sadnem si na neho a rozmýšľam. Mám problém a netuším kam teraz. “Naučte sa mať radi problémy ako zmrzlinu” som kdesi čítal. Mňam. Pozerám po ľuďoch, ktorí vyzerajú, že majú chuť pomôcť cudzincovi. Párik mladíkov sa naozaj snaží, ale nevedia. Hovorím O.K., skúsim nájsť Internet a adresu si zistím tam. Vydám sa smerom na druhý koniec Renmintátao. Odbočím do gastronomickej uličky a pri hľadaní obživy narazím na online herňu. Zmelírovaný tínedžer ma zavedie ku kompu a ja nachádzam adresu Haikou Banana hostelu. Presne tam odkiaľ ma inštinkt odvrátil. Už trocha istejším krokom vykročím smerom na opačnú stranu Renmintátao. Stretávam opäť sympatický párik, čo som sa ich pýtal na cestu pri parku. “Teba sme hľadali!” Povedali sme si, že nemáme vonku čo robiť tak ti ideme pomôcť nájsť tvoj hostel. To je od vás veľmi milé, hovorím. Akurát ja som už zistil docela presné inštrukcie ako sa tam dostať z Internetu. Ale ak nemáte čo robiť, poďte so mnou a keď sa ubytujem, môžeme skočiť niekde pokecať.

Zhou shu (week book) a Xie Ling (thank tinkling) sú veľmi fajn ľudia a prví fakt pohodoví číňania, ktorých na svojej ceste stretávam. Zhou Shu študuje food security, čo je zaujímavá oblasť, ktorej sa v Číne dostáva dosť pozornosti. Xie Ling študuje učiteľstvo čínštiny a preto ju zaujíma akým spôsobom sa učím po čínsky. Často po mne opakuje vetu po anglicky s radostným výrazom ako keby práve prišla na to ako niečo povedať. Potom ako si odhodím batoh do hostela, ideme sadnúť ešte do jednej príjemnej reštaurácie so západným jedlom – Greenery – najlepšia chain reštaurácia v číne zatiaľ asi. Ich špeciálne rizoto s morskou háveďou je vymakané – mení obraz morského jedla v mojich očiach a vďaka nej postupne začínam objavovať kvality tých malých skrútených oranžovobielych serepetičiek. S Zhou Shuom rozoberáme filmy a seriály. Zhou shu má rád Friends. Novšie americké seriály však nepozná, lebo ako hovorí majú limitované informácie o najnovších veciach. Pýtam sa ako sa k seriálom dostáva a odpoveďou je samozrejme sťahovanie pirátskych verzií. V tomto sme rovnakí. Pýtam sa na ich spôsoby sťahovania. Vyzerá to, že používajú niečo ako kedysi naše DC++. Vysvetľujem im ako fungujú torrenty. Náročné ale vďaka ich vyššej inteligencii a lepšej angličtine oveľa jednoduchšie ako vysvetliť maturantovi v buse zo Zhanjiangu čo je to firewall.

Na hosteli som na stiesnenej dorm izbe s deduškom, ktorý rád spáva holý a keď vstáva, tak chvíľu trvý kým svoj hairy sack decentne zakryje. Nemá problém tak 5 minút telefonovať. Skombinované so zvláštne pedofilne znejúcim hlasom to spôsobuje, že si na neho inštinktívne dávam pozor.

Jeden deň venujem hľadaniu stanice a kúpe autobusového lístka do Sanye. Nachádzam systém v názvoch autobusových zástaviek. Zisťujem, že rozumiem dosť znakom na rozlúštenie podstatných informácií ako sever, juh, východ, západ, stanica, pláž a iné orientačné veci. Som na seba hrdý. Je to malý stupienok v ovládaní tohto jazyka s enormným objemom vecí, čo sa treba naučiť. Už aj frázy s určením dátum, času, dňa atď mi idú. Primitívnu minimálnu komunikáciu s tetou za prepážkou už dávam jedna radosť. Dokonca som už radšej keď nevie po anglicky. Nech mám challenge. Stále ako idiot -ale oveľa ďalej ako v Urumči, keď som vedel povedať len chôčchžan.

Trochu pouličného popisu. Hlavné cesty v Haikou sú spravidla lemované bočnými cestami oddelenými plotom alebo ostrovčekom, ktoré slúžia výlučne skútristom alebo cyklistom. Tento model som pozoroval vo viacerých mestách. Chodníky sú umne lemované stromami, ktoré poskytujú cez deň životodarný tieň aby človeka nezapieklo do asfaltu. Pod stromami sa dajú nájsť vozíky s ovocím, žobráci, krypli (toto slovo ilustruje moje sociálne cítenie, tak by som ho mal škrtnúť) mototaxikári, leštiči topánok, predajcovia príslušenstva k mobilným telefónom a iný biznis. Večer prechádzam uličkou na ktorej z garážovitých obchodíkov svieti neónové biele svetlo na chodník a na ňom majú lokáli rozložené kysničky, plastové stoličky a stolíky a na nich naservírovaný zelený čaj. Tak ako má byť. Ponalievaný v malých mikromištičkách s bielym porcelánovým vnútrom. Prečo to vedia tu na najšpinavšej ulici ale nie vo veľkej čajovni v Chengdu ?

V Haikou som bol dvakrát. Spravím teraz taký mierny chronologický skok a prichádzam do Haikou znova o pár dní neskôr. Iba na jednu noc. Na druhý deň idem do Guangzhou. Najprv idem skočiť po rezervovaný lístok na stanicu, ktorá je hodinu emhádéčkou od centra. Neviem aké rady mám očakávať, tak to chcem vybaviť dnes. Na enormnej vlakovej stanici nakoniec pri okienku skoro nikto nestojí, lístok mám prebratý a do 10min som opäť v buse smerom do centra. Cestou som aspoň objavil príjemnú mestskú pláž. Večer kontemplatívna prechádzka, začína na rušnej ulici s pouličným predajom farebného všetkého. Zakupujem famóznu kávovú zmrzlinu. Ulička postupne tmavne, štvrť rezidenčnie až staveniskovie a nakoniec som na opustenom brehu rieky za bytovkami medzi ostrovom a pevninou (väčším ostrovom), stojím na kuse potrubia, ktoré je tu zvalené nad mokraďou a pozerám na nočnú rieku a vysvietené mosty.

Vraciam sa do hostela na svoju single room (dorm teraz nebol) prijsť si užiť bezsennú noc v spoločnosti komárov. Môj nezverejnený Facebook status znel:

“Som doštípaný jak lienka sedembodková, nevyspatý a nasratý. Jedného dňa vyšľachtím špeciálne nanokomáre, ktoré budú vernou replikou originálnych komárov v celej ich zákernej óbrkokotnosti, akurát rádovo menšie a budú schopné svoje predlohy poštípať. Špeciálny výskum pôjde do vývoja toho aby to tie kurvy svrbelo.”

Druhý deň trávim v Greenery a na pláži na ceste na stanicu. Holiday Beach sa to tu volá a je tu docela dosť výletníkov. Prechádzam sa po piesku. Zaujímavý je amfiteáter s hľadiskom otočeným smerom na more. Dostávam chuť trochu si zacvičiť a tak idem do parčíka s mäkkou trávou. Cestou obchádzam starších pánov rozkladajúcich si svoje kite-surfy. Páči sa mi, že tento šport nie je výsadou iba vystajlovaných mládežníkov. V parčíku skladám ťažký batoh, trochu sa ponaťahujem a potom len tak chilloutujem v podvečernom morskom prífuku. Predomnou sa deje jogging aj plážové romantické prechádzky.

Večeriam v decentnej reštaurácii vedľa amfiteátru. Pán zo Singapuru mi vysvetľuje, že predstavenie, ktoré má o chvíľu začať a ktoré práve za sklom nasvecujú je od slávneho choreografa, ktorý má na svedomí aj otvárací a zatvárací ceremoniál olympijských hier v Pekingu v 2008-om. Pán obdivuje dobrodružnosť mojej cesty, ja mu vysvetľujem, že to nie je až taký problém chodiť po hosteloch. Potom odchádza lebo predstavenie začína. Čašníčka zastrela závesy aby sa náhodou zadarmo nepozeralo predstavenie. Keď nachvíľu odíde, poodchýlim jeden a nazriem. Hudba strhujúca, scénografia príjemná a emocionálna. Pú kchán! Jes! rozumiem! znamená to “Nepozerať”. Krava. Zastieram záves, platím. Chvíľu trvá kým sa mi podarí odchytiť ignorantské autobusy. Jeden zastavil iba preto, že na zástavke kde som stál niekto vystupoval. Už mi trochu lepilo. Na stanici všetky čeky prebehnú rýchlo. Fakt nechápem na čo na každej stanici kontrolujú ľudí s tým pípatkom, keď im to aj tak furt pípa a ich to netrápi. Žeby to malo ešte aj iné pípanie a toto je len nejaké dekoračné? A načo furt pchám batoh do scannera, keď majú v paži, čo mám vo vreckách? Opäť jedna z tých proforma vecí. Ale nožík mi samozrejme zhabali, šulíni.

Vlak mešká. Sedím v tvrdej nerezovej lavičke v čakárni a pozerám Futuramu na mobile. Po chvíli sa obzriem okolo seba. Futuramu spolu so mnou pozerajú dvaja ďalší ľudia. O.K. Suit yourself. Títo ľudia fakt nemajú problém zazerať, nazerať, prizerať, obzerať. Čo to ten cudzinec číta? Pozriem sa mu do toho mobilu, vyzerá to zaujímavo. Viem si predstaviť aj malý žltý prštek slajdujúci mi po touchscreene -aby zoom.

Nastupujeme do vlaku. Po chvíli vlak nastupuje do lode. Tento matrioška style dopravy – plavenia sa vo vlaku zažívam prvý krát. Zo záujmom sledujem všetko vyloďovanie a naloďovanie aj keď je už dosť hodín a som unavený. Ležiac na svojom vrchnom “hard sleeper” lôžku snažím sa detekovať aspoň malé pohupovanie celej lode aj s vlakom. Je tam. Ale fakt malé, lebo tento Hegemoth je fakt masívny a slabé vlnky nemajú tú hybnosť aby s ním nejak zásadne pohli. Najväčší pohyb lode sa dal pozorovať, keď sa vyloďovali vlaky, čo mierne narúšalo ťažisko celého systému. Snažil som sa zachytiť presný moment zlomu loď-pevnina. Potom som zaspal až do rána.