22.8.2011
Potom ako som konečne douploadoval videá a doblogoval v internetovej kaviarni (internetovým kaviarňam sa hovorí “la cyber” – čítaj so španielskou sykavkou), rýchlo som si ešte čekol autobusy do Gijónu. Zistil som, že najbližšie mi ide za hodinu a ja som si povedal, že ho chcem stihnúť. Problém bol, že ruksak som mal odložený stále v penzióne, kde som prespal a bolo to momentálne v podstate na opačnej strane mesta – podobná situácia ako včera. A ani k autobusovej stanici to nebolo z penziónu zrovna najbližšie. Teraz sa trochu hanbím za svoju buržujskosť, ale zobral som si na to taxík. Nechcelo sa mi už zadrbávať viac v tomto meste v prípade, že by som to nestihol. Šoféroval ho veľmi milý deduško, ktorý nemal problém počkať ma pred penziónom kým si vyzdvihnem ruksak. 10e. Cha-ching! (zvuk kasy) Bol som vyhodený na busovej stanici asi 10min pred odchodom autobusu. Ale nie môjho, ja som sa do ňho už nezmestil. Es completo – hovorí teta za prepážkou. Ďalší ide za 2 hod. No čo už. A je trochu drahší ako ten predtým. No čo už. Dve hodiny som šiel prečkať do nákupného centra Corte Inglés vedľa stanice. Potreboval som nejaké mapy a rozmýšľal som aj nad nejakou knihou po španielsky aby som sa opäť trochu do toho jazyka dostal. Zohnal som všetko. Kúpil som si nejakú motivačnú literatúru typu get-rich-quick, v ktorej sa hovno dozviete ale strašne dobre sa to číta. Presne to čo potrebujem, keď mi nejde o obsah ale len jazyk. Potom som ešte skočil na sendvič do integrovaného fastfoodu a 2hod boli fuč. Vrátil som sa na stanicu, zbehol som si pre odložený ruksak a našiel som nástupištia 1 až 4 odkiaľ to malo ísť. Keď bolo 5 minút do odchodu a žiaden autobus čo tam stál sa netváril, že ide do Gijónu začalo mi to byť podozrivé. Jeden z vodičov mi našťastie ukázal správne nástupište. Bolo to nástupište 1 až 4 ale druhé 1 až 4. Áno, každé číslo tam bolo dvakrát, bez akéhokoľvek ďalšieho rozlišovacieho prvku (ako napr 2a, 2b). Týmto by som poprosil dizajnérov autobusovej stanice v A Coruña, aby zobrali veľkú knihu “Teória autobusových staníc” a tri krát sa ňou bolestivo udreli do hlavy. Číslovanie nástupíšť jednoznačne je určite dobrý zvyk hodný zachovania.
Autobus, do ktorého som nastúpil bol zatiaľ asi najluxusnejší masovo dopravný prostriedok, v ktorom som sa viezol. Teta mi hovorila, že je to drahšie pretože je to “first class”, ale ja som si hovoril “first class my ass”, určite je to len taký názov pre drahšiu linku. Ale ono to bolo brané vážne. Nad každým druhým radom sedadiel LCD obrazovka, to je v pohode, to som už videl. To že mi letuška – alebo autobusuška -alebo jako sa to v buse volá nosila každú chvíľu nejaký cukrík, oriešky, nápoj alebo sendvič (v cene), to už som tiež videl (v lietadle). Čo som však pokladal za naozajstný luxus bolo, že ten autobus male len tri rady sedadiel (1+2) namiesto obvyklých 2+2, pre väčšie pohodlie cestujúcich. Určite si všetci pamätáme ako si vedľa nás v autobuse sadol nejaký tučný (a spravidla smradľavý) ujo, ktorému sme boli nalepení na rameno a stehno. Tuto to fakt nehrozilo a ujo vedľa mňa dokonca ani nebol tučný ani smradľavý. A miesta na nohy bolo tiež hojne. Keďže bolo vonku už viacmenej tma a z diaľnice nič moc nebolo vidno, zapozeral som sa do akéhosi akčáku s Benom Affleckom a Samuelom L. Jacksonom po španielsky bez titulkov, ale nemalo to náročné dialógy takže som celkom chápal.
Keď sme dorazili do Gijónu bol som trochu nervózny. Je 11 večer a ja nemám opäť ani potuchy, kde zložím hlavu a hlavne ruksak. Našťastie hneď vedľa stanice bola “Cyber”. Prevádzkoval ju Rus v strednom veku, ktorý hneď odhadol, že nie som z iberijského poloostrovu a keď som mu povedal, že som Slovák, vyzeral, že je rád že vidí brata Slovana. Povedal som mu, že po rusky neviem, čo ma trochu štvalo, keď som videl, ako je nadšený keď na ňho hovorím “spasiba” alebo “charašo”. Keď som dogooglil hostely na jeho kompe, tak mi ešte aj on a jeho kamaráti ukazovali, že kde nejaké nájdem. Vydal som sa podľa svojho papierika obkresleného z google maps. Prvý hostel bol obsadený, druhý neexistoval (nemal recepciu) a tretí zabral. Bol síce drahý (30e) ale bol som v takom nejakom rozpoložení, že som to so zaťatými zubami prijal – trocha som mal už výčitky zo svojho buržujstva. Bola to posledná izba pre jedného človeka. Nič iné už nebolo voľné. Po okiepení som si povedal, že už ostanem na izbe a pokúsim sa na internete cez môj úbohý mobilný telefón zisťovať nejaké informácie o “Picos de Europa”, kam som si povedal, že pôjdem. Budem sa musieť dostať do nejakej dzedziny pod horami a to bude vyžadovať isté autobusové prestupy a chaosenie, snáď to bude stáť za to.

23.8.2011
Ráno v chichóne som zobral aj ruksak a šiel som na stanicu zisťovať spoje. Aby som sa dostal do Las Arenas – dediny pod horami, musím ísť troma spojmi 1. do Ovieda, 2. do Cangas de Onís, 3. do Las Arenas. Všetko to išlo niekedy poobede aj s nejakými zálohami. Takže som mal čas ešte poobzerať Gijón. Prvý quest bolo naraňajkovať sa. Potom dostať sa k moru. Potom navrhnúť nejakú peknú prechádzku okolo centra. Všetko sa mi celkom podarilo. V parčíku pri Elegio del Horizonte som nachvíľu získal taký blbý pocit, že sa furt len ponáhľam, jak taký cibazól, aby som toho čo najviac videl, je toto dovolenka? Tak som si na hodinu ľahol na trávnatý briežok s výhľadom na oceán a čítal si svoju španielsku light non-fiction. Potom som sa zdvihol a šiel na autobus do Ovieda. Podarilo sa mi z Gijónu odísť relatívne skoro, vyzeralo to, že budem mať celkom dosť času pozrieť si aj Oviedo predtým, nežť mi pôjde ďalší bus do hôr. Avšak jak som sa blížil k Oviedu, ktoré leží celkom romanticky nakydané pomedzi miernu pahorkatinu prešla ma chuť vidieť ďalšie mestské centrum. Rozhodol som sa, že si vyšlapem na svah nad Oviedom, ktorý som videl z autobusovej stanice. Opäť som si odložil svoj veľký ruksak na stanici a vydal sa rezkým krokom (pre istotu) do kopca. Musel som sa predrať cez kúsok mesta, jednu bytovkovú oblasť a stavenisko. Najprv to vyzeralo, že kým bude aký taký výhľad na Oviedo, tak sa zapotím jak “Hoviedo” ale hore som bol celkom rýchlo. Najťažšie bolo vyštverať sa cez jeden svah s malinčím, cez ktorý som sa to rozhodol dzignúť a jeden múrik, kde som skoro prišiel ako správny horolezec o jeden článok prsta. Nakoniec som ho však zdolal a objavil sa (z pohľadu slečny prechádzajúcej okolo) ako Indiana Jones víťazoslávne vylezúc z priekopy na roztomilej vychádzkovej cestičke nad mestom. Bolo z nej všetko pekne vidieť. Dokonca aj pramienok vody, na ktorú som zabudol tam zurčal pre moje občerstvenie. Prešiel som kus vyhliadkovej cestičky, na ktorej ma sem tam obehol lokálny bežec alebo psíčkar a potom som to zapichol opäť smerom do mesta, opäť cez dosť neoficiálne skratky.
Keď som sa blížil k okoliu stanice, mal som na výber ísť na autobus hneď alebo ísť ešte čeknúť centrum a ísť o 2hod neskôr. Rozhodol som sa ísť hneď, aby som mal jednak dosť svetla na vychutnávanie scenérie z autobusu a dvak nevedel som aká bude situácia v Las Arenas s ubytovaním. Je to predsalen už menšie mestečko a bohvie či tam budú recepcie otvorené dlho a či to nebude riť, kde budem musieť chodiť od domu k domu pýtať sa domácich na hostel a informácie. Tu už by sa teoreticky dalo spať aj vonku, ale to som moc nechcel, lebo jednak vyzeralo, že bude dosť vlhko a chladno a dvak chcel som byť pred túrou dobre vyspatý. Čo sa výhľadu z busu týka, tam som moc nevyhral, lebo krajina bola celou cestou medzi Oviedom a Arenas ponorená do oblakov. A ukázalo sa, že Arenas vôbec nie je riť, ale veľmi rušné malé mestečko.
Z autobusu som bol vyhodený o 18:30 dosť vyhladovelý – naposledy som mal raňajky v Gijóne cca o 11stej. Vcuclo ma to do takej krčmičky, ktorá sa nachádzala pri akomsi spoločenskom ruchu s pódiom. Ako som si tak žumlal svoju neoriginálnu objednávku – Hamburger (bol som hladný a bez fantázie) snažil som sa pochopiť o čo ide na pódiu, kam sa upierajú zraky dosť veľa ľudí sediacich v hľadisku na plastových stoličkách.
Môj prvý typ bol, že to bude nejaká kresťanská tombola. Boli tam krížiky na vlajkách a nejaký týpek s mikrofónom, čo vyhlasoval nejaké čísla. Niečo tam však nehralo. Vždy keď prišiel nejaký vyvolaný ďalší človek na pódium, chytil fľašku, dal si ju vysoko nad hlavu a začal z výšky nalievať poháre. Výsledné číslo, čo vyhlasoval týpek s mikrofónom vyzeralo ako čas, za ktorý sa to tomu druhému podarilo rozliať. Súťaž v nalievaní vody? Čo im tu drbe? Krížiky btw znamenajú logo oblasti Asturias. Žumlem ďalej. Ochvíľu si predomňa sadne párik a objednajú si fľašku a dva poháre. Ženská zrazu zdvihne fľašku vysoko nad hlavu a začne jej obsah dosť nešikovne nalievať do svojho pohára. Naleje iba trochu -cca centimeter. Odpije si pár glgov, zbytok vyleje. Potom to celé opakuje. Dosť pri tom vylieva. What. The. Fuck ?
Ja som človek relatívne hanblivý a na prihovorenie sa cudzím ľuďom musím mať veľmi dobrý dôvod. Tu som ho však mal. Kebyže nezistím, čo to tam robia, asi by ma na mieste drblo od zvedavosti. Prihovorím sa: ¡Perdona! ¿Podría explicarme que pasa allí? Ukazujem na pódium s rozlievačmi. Toľkoto som pochopil: To čo pijú je “sidre” – jablčný mušt. Nalieva sa z výšky, aby pred príchodom do pohára lepšie zoxidoval -ževraj to vylepšuje jeho chuť. Pýtam sa, či to fakt poznať, keď sa to nespraví. Ževraj áno. Poďakoval som sa, sadol k svojmu stolu. Hmm. Boha ja to chcem vyskúšať. Čašníčky sa pýtam, či sa nedá dať si u nich jeden pohár. Nedá. Predávajú to len vo fľaškách, z ktorých si to človek musí z výšky nalievať sám. Celú fľašu sa mi kupovať nechce. Vedľa mňa je rozjarená skupinka a majú na stole 3 fľaše. Hmm. Ja som človek relatívne hanblivý … ale ten mušt som fakt chcel ochutnať. Zaplatil som a keď som odchádzal, tak som prekonal nesmelosť a spýtal som sa či by som si nemohol od nich kúpiť trochu muštu. V duchu som si predtým premietol všetky vety v španielčine ako im vysvetľujem, že ja som neni somrák, ja len nechcem plytvať muštom. Týpek ma asi pochopil, prikývol, ja som si šiel do krčmy pre pohár a on mi nalial tým ich tradičným spôsobom. Bol som prekvapený, že ten nápoj vôbec nie je sladký. Ako som tak pil, pozoroval ma celý stôl. Pri poslednom glgu ma týpek upozornil, že je zvykom vyliať ho. Tak som ho chrstol na cestu za sebou. Potom mi ešte druhý z nich predviedol svoje nalievačské umenie a podal mi pohár. Nebolo to zlé. Opäť som posledný glg chrstol na zem. Hovorili mi, že sa to robí, preto lebo pohár väčšinou koluje medzi viacerými ľuďmi a týmto sa vždy očistí pred zmenou piča (pijúceho). Samozreme, že nič za to nechceli, tak som sa vrúcne poďakoval “muchas gracias” a šiel som kultúrne obohatený ďalej.
Nasledovala fáza hľadania hostelov. Prešiel som od krčmy asi 20m smerom k horám cez most, vidím nápis Penzión. Máte voľnú izbu? Máme! Koľko? 20! Môže byť! – hmm, fáza netrvala dlho.
Teraz internet. kde nájdem internet? Ževraj v centre. Centrum bolo asi 100 metrov späť od Penziónu (výhoda malého mestečka). V polke mojich pár krokov do centra začalo brutálne pršať. Kým som popod rôzne striešky preskackal do centra bol som seriózne mokrý. A internet nemali. No neva. Budú musieť moje zápisky s publikáciou počkať a byť o deň neaktuálnejšie. Ďalšia vec – autobus – vyzerá to, že od začiatku turistickej trate som ešte zbytočne ďaleko, tak pozerám autobusy smerom do horskej dedinky Bulnes. Ďalšia vec – turistická mapa – aj tú som ešte zohnal. Super. Ďalšia vec – potraviny na túru – hmm, chleba vyzeral už dosť tvrdý, ráno otvárajú pol hodinu pred odchodom autobusu, kúpim ráno. Ďalšia vec -spať. Na izbu som došiel cca o 21:30. Kiepim sa a blogujem do notesa. Pod oknom mi zurčí potok.
to be continued…