Mesto Xining je veľmi priemerné, a nebyť veľmi dobrého hostelu, cítim sa tam veľmi zle. Naplánoval som si, že tam ostanem jednu noc a na druhý deň večer vyrazím do Lanzhou. Kým sme sa mohli čekin-núť v hosteli akurát som si stihol kúpiť lístok. Kupovanie lístkov na vlakovej stanici je zatiaľ najnepríjemnejšia vec na celom mojom výlete. Miliardy ľudí, bezpečnostné kontroly, predbiehanie drzých číňanov, nerozumejúce tety pokladníčky. Keby sa lístky na vlak dali kupovať on-line (požiadavky: anglický web, platba zahraničnou platobnou kartou) zážitok z cestovania po číne by sa neporovnateľne skvalitnil.
Na druhý deň ráno som si naplánoval, že sa pôjdem pozrieť do Taoistického kláštora vytesaného do skalnatého útesu na severe mesta. Podľa inštrukcií barmanky v hosteli idem na autobus č. 19. Lenže autobus ma vysadí na konečnej zastávke pod pilónmi rozostavanej diaľnice uprostred zaprášeného prímestského industriálu. Od kopca ma delia 2 kilometre rôznych industriálnych komplexov typu Galvaniho v BA. Vyberám sa cestou okolo. Vzďalujem sa od kopca s kláštorom (asi, zatiaľ som ho nevidel) ale ako sa zaprášený industriál mení na zaprášenú, špinavú, smradlavú dedinu, objavujú sa predomnou ďalšie zaujímavé kopčeky. Po chvíli sa mi po rôznych políčkach podarí preskákať až ku svahu kopca. Nájdem improvizovanú cestičku a stúpam hore. Miestami sa musím brodiť v tráve po hruď. Docela mi lepí, lebo netuším, čo tu žije za zvieratká a hlinená pôda podomnou je miestami dosť jamovitá. Spoločnosť mi robia lietajúce lúčne koníky, ktoré ma dosť znervózňujú – robia na mňa hlučné nálety, zvuk ktorý vydávajú je niečo medzi vysokofrekvenčným trepotaním krídel a prdením. Po kopcoch sem tam narazím na niečo ako náhrobné kamene. Niektoré len tak, niektoré obviazané šatkami.
Zisťujem, že z hrebeňa na ktorý som sa vyštveral sa nebude dať prejsť na ten bližšie nad mesto. Delí ma od neho dolina s obrovským smetiskom, bez akejkoľvek prechodnej cesty na druhú stranu. Nechce sa mi brodiť v horiacich odpadkoch, tak sa uspokojujem s prechádzkou po kopcoch, z ktorých nevidno úplne centrum Xiningu. Výhľad aj tak zaujímavý. Na vrchu hrebeňa nasledujem poľnú cestu, na ktorej som počas celej prechádzky stretol iba dve motorky a dvoch starkých, keď som už schádzal späť do dediny. Vymotať sa z okraja mesta pomedzi rôzne polia, družstvá a staveniská a nájsť znovu autobusovú zastávku bola zaujímavá výzva ale podarilo sa. Vôbec som nestratil tak veľa času ako som si myslel. Idem do hostela, kde sedím na nete, na ktorom mi blokujú už takmer všetko, čoho sa dotknem. Trochu zle som si vyrátal čas a na vlak vyrážam hodinu pred jeho odchodom. To sa v Číne nerobí! Okrem toho stanica je od hostela dosť ďaleko. Keď je 40 min do odchodu, vzdám čakanie na bus a beriem taxíka. Taxikár robil, čo mohol, aby sme na stanicu dorazili 10min pred odchodom. Ešte som musel prejsť security checkom, kde som sa drzo popredbiehal. Tety chceli ešte skúmať môj ruksak, ale keď som im ukázal lístok, pustili ma ďalej. Ukázali mi na východ číslo 3, ktorý však už bol zavretý – bolo 5 min do odchodu. Zúfalý bežím k jakémusi info pultíku, tete ukazujem lístok a hučím do nej “kde?”, ale ona mumle čosi o hale s predajom lístkov, čo je mimo nástupiští – neviem čo mi chce povedať, ale je mi jasné, že vlak som už zmeškal.
Som nasratý na seba aj na celú čínu. (Samozrejme za zmeškanie vlaku môžem ja, ale na čínu som aj tak nasratý) Rozhodol som sa, že si kúpim lístok už rovno do Xi’an-u. Najbližšie ide na druhý deň ráno. Viac by sa oplatilo cestovať cez noc, ale ja už absolútne nemám chuť ostávať v tejto diere.