Do Urumci sme dorazili rano. Od Herr Zwickermeistra (sprievodcu) som dostal instrukcie zbalit sa lebo vystupujeme. Zabudol som spomenut ze sprievodca, Kazach sluzil na vojenskej zakladni v Sturove, co mi povedal, ked videl moj slovensky pas. S Kazasskymi mladikmi Jeľnarom, Čingisom, Sergejom, Ruslanom a ostatnymi, sme si zobrali minibusovy taxik do hotela. Jelnar, ktory jediny vedel rozpravat po anglicky na komunikacnej urovni zacvakal za mna 20 juanov, ktore som mu vratil, ked som si vybral cinske prachy v bankomate pri hoteli.

Hotel stal 240 juanov, co je na cinske pomery brutal, ale zato bol fakt luxusny. Bolo to na hranici toho co si mozem dovolit. Mali dvojky izby, mladici to mali po 120, lebo byvali po dvojiciach. Ja som bol na izbe sam. Ubytovali ma na 14 poschodie, z ktoreho bol brutalny vyhlad na mrakodrapove Urumci. Je to sice drahe, ale rozhodol som sa, ze ostanem tu s chalanmi, nech mam nejaku spolocnost a prekladatela keby nieco. V tomto hoteli sa mimochodom ubytoval skoro cely nas vagon. Specializuje sa na Rusku a Kazassku klientelu a je akousu ruskou oazou v strede Urumci. Vsetci tu hovoria po rusky, vedla su ruske restauracie a vsade vidno Azbuku.

Po okiepeni sme sa sli najest do restiky pred hotelom, potom ceknut internet v kaviarni na 16tom poschodi. Moj prvy ciel bolo stiahnut si elektronicky Lonely Planet do mobilu. Dalsia vec bola kupit vlakovy listok do Kasgaru. Rozhodol som sa ist opäť vlakom, lebo to vyzera ze by z neho mohol byt pekny vyhlad na Tian-San.

Na enormnej vlakovej stanici sa ukázala veľmi zreteľná prítomnosť polície v Urumči. Prvý krát som videl policajny autobus s hukackou na zivo. Kvôli šintiengským (Xinjiang) separatistom, ktori v roku 2009 urobili v Urumci nejaky rozruch, sa to tu cele zacalo brutalne monitorovat a strazit. Policia (kung an – verejny klud) je vsade. Mimo ineho kvoli tomu zrusili v Cine pristup na Facebook, Google+, Twitter a ine socialne siete. Pred stanicou som presiel podobnou bezpecnostnou procedurou ako pred vstupom do Vatikanskej katedraly.

Po neprijemnosti na colnici ma cinska policia dost znervoznuje. Je mi jasne, ze ako nesikmooky tu nie som az taky anonymny, co mi tiez nepridava na klude. Vnutri bolo 18 prepaziek, pri kazdej asi 10-15 metrova rada. Pri informaciach len zopar ludi. Skusam stastie, prihovaram sa po anglicky. Nevyslo ale teta na kohosi vola a ukazuje mi postupne prechadzajuc na druhu stranu haly, ona za sklom, ja pred sklom a davom, az k panovi ktory rozumel anglicky. Tam som sa mal akoze zaradit do rady. Ja som potmehudsky zostal vpredu a za sebou som nechal dobrych 20 ludi. Trocha som vytrcal z davu. Zachvilu sa za mnou objavil pikolik s megafonom a zacal po mne hucat nech sa zaradim, tak som sa musel natlacit na maleho ujgurskeho dedka, ktory na mna nevrlo zazeral. Ked som sa dostal na radu, zistil som, ze bez pasu, ktory si nechali na hoteli sa listok neda kupit. Nieeeeeee. Skusal som rozne obchvaty ale ani jeden nevydal, tak som nic nevybaviac odisiel. Esteze aspon cesta autobusom na stanicu bola zadarmo. Staci sa tvarit jak debil a nevsimajuc si kasicku na peniaze hovorit na vodica po anglicky, on vas totalne odignoruje a vy mozete slobodne dalej. Neni tam nic ako listky tj ani revizori. Btw na to aby som sa dostal na stanicu mi zatial stacilo iba jedno cinske slovo: chô čch žan – vlakova stanica – vystacilo na kompletnu komunikaciu a navigaciu. Druhe slovo ktorym som sa vybavil bolo “si jú” co bol nazov hotela pre navrat späť.

Na hoteli som siel za chalanmi, ktori v restike na 16-tom poschodi internetovali. Dal som si veceru, cekol maily a zistil, ze facebook naozaj nejde – ani cez proxy. Potom sme si v obchode kupili whiskey a kolu a sli sme na izbu chlastat a kecat. Btw kola tu chuti dost inac ako v europe. Jack Daniels asi rovnako. Oboznamovali sme sa svojimi hudobnymi vkusmi. Zistujem ze 4 roky vekovy rozdiel ma na hudobny vkus väcsi vplyv ako 4000 km. Mladici pocuvaju priblizne to iste co mladici u nas. Na zopar klasikach sa zhodneme akurat musim dovysvetlit ze sweet dreams nezlozil Marlin Manson ale Euryhmics. Pytal som sa preco travia tak vela casu na hoteli, preco radsej nejdu niekam von. Vraveli ze v noci radsej po vonku moc nechodia lebo sa tu uz parkrat stretli s nasilim so strany xenofobnych nackov. To aj mna trochu odradilo motat sa v noci po vonku.

Docela zwhiskovany odpadavam na svoju izbu. Moja slovenska hrdost mi nedovolila odpadnut prvemu, tak som pockal az kym Cingis uplne neodkvecne a neodnesu ho na izbu a ja som siel az druhy asi pol hodku po nom.

Jedina vec co som zvladol na druhy den bolo kupit si listok na vlak. Aj ked nebolo to nic jednoduche. Ziadna skusenost zo vcera mi nepomohla, v podstate som siel odznova. Vystal som tri rady kym som v ruke drzal ten vytuzeny maly ruzovy zdrap papiera. Potom som sa vratil na hotel, dal som si drahu a hnusnu veceru, na ktoru som cakal 2hodiny co som toleroval len preto ze som sa pri tom pokusal stahovat lonely planet knizku z amazonu a povedal som si ze z tohto miesta musim urychlene odist. Jednak som mal vycitky svedomia kvoli cene a dvak pobytom na hoteli s tymito tinedzermi som sa izoloval od vonkajsieho sveta, ktory som sem prisiel objavovat.

Povedal som si ze zajtra pojdem spat do hostela. Vecer som sa teda zastavil za Jelnarom a Sergejom, vymenil kontakty a rozlucil sa. Je mozne ze sa este stretneme v Xi’an-e.

Rano najst hostel bolo narocne, ale zaujimave. Prvy navgacny bod bola zastavka Hong Shan (cervena hora). To uz zvladam dobre – hucat do ludi nazov zastavky, kym mi neukazu cislo autobusu. Druha vec bola najst nakupne centrum Parkson. To uz bolo zlozitejsie. Kym som ho nasiel, navstivil som po ceste vyhliadku z parku Hong Shan. Cez rozne navigacne body a drobne pomoci lokalov som dorazil do Hostelu. Stal 45 yuanov, vyse 5-krat lacnejsi ako predosly. Bol asi 10-krat spinavsi, ale som spokojny. Vedla som si prvy krat dal nezname cinske jedlo – akusi polievku s nudlami, mäsom a akymsi spongiovym syrom (alebo hubou?) – ku ktorej boli dve Mantou – parene buchty bez naplne. Najedol som sa plnohodnotne – este som nechal – za 15 yuanov. Oproti vcerajsej veceri za 85 yuanov to bolo urcite ovela lepsie.

Druhy quest bolo najst nejaku internetovnu s pocitacmi, kde by som konecne mohol naklepkat blog a uploadnut fotky. Pytat sa na internet bolo uz zlozitejsie. Rano na hoteli na izbe som si vramci cvicenia prelozil informacnu brozuru o pristupe na wifi – takze som vedel frazu „byt online“, doslova „na sieti“. Na slovo „internet“ Cinan nereaguje. Postupne som sa dopracoval k tomu, ze najlepsie reakcie mam na vetu „byt online kde“ ?, ktoru doplnim gestom klepkania do pomyselnej klavesnice.

Moja snaha sa vyplatila – nakoniec som bol zanavigovany do herne na tretom poschodi akehosi cyberpunkoveho nakupneho centra, kde väčšina osadenstva boli tinedzeri hrajuci world of warcraft alebo ine on-line-ovky. Hodina (a cosi) stala 10 yuanov. Ale internet tam bol docela rychly a dokonca sa mi podarilo nainstalovat anglicky firefox a napojit fotak na USB.

Bol som tam vyse tri hodiny, az do totalneho vycerpania, i tak som nestihol vsetko, co som chcel. Potom som sa siel prejst po Urumci. Aby som sa nestratil idem stale rovno po hlavnej ulici s najvacsimi vyskovymi budovami a najdrahsimi hotelmi. Az takuto uroven civilizacie som necakal. Vidno, ze tu zije zopar velmi bohatych cinanov. A je to hlavne mesto ujgurskeho Xinjiangu. Ujgurovia su tu (aspon na tejto ulici) mensina. Invazia cinanov do tohto statu je rozpoznatelna uz zo samotneho nazvu Xin Jiang – Nova hranica. Po pripojeni sem zacali masivne importovat cinanov, takze je ich tu uz minimalne polovica. Originalni Ujguri tu su vacsinou nizsia vrstva, ktora neoplyva vela ludmi, ktorym sa da hovorit „inteligencia“. Tym zopar ludom, ktori by chceli riesit politiku a nezavislost je zakazane stretavat sa verejne aj virtualne. Takze na nejaku revoluciu to nevidim. Cina to ma dobre vymyslene.

Noc v hosteli. Tvrde lehatko. Neohladuplni spolubyvajuci, stale zazinajuci svetlo a buchotajuci s vecami. Vyspanost 40 %. Idem na vlak. Na stanicu sa uz dostavam ako profik. Ranajkujem Bao Zi – parene buchty plnene masom. Nakupujem potraviny a vodu do vlaku, mnozstvo podcenujem (ako zistujem neskor). Kedze netusim co sa skryva pod cinskymi obalmi kupujem iba ovocie, sacok vazenych mandli a akysi okruhly plackovity chleba.

Na masivnej vlakovej stanici prechadzam opat security checkom. Na vlak sa tu necaka na prislusnom nastupisti ale v prislusnej obrovskej cakarni. Ked pride vlak, vypustia k nemu dav z prislusnej cakarne. Ako tak pozeram ako ma s celym davom efektivne rozdrobuju na mensie prudy ludi, ktorym potom cekuju listky a doklady, rozmyslam ci v Cine existuje studijny odbor „kontrola davu“. Cim myslim uplne pozitivne prakticke zvladanie masy ludi, co je dolezita a potrebna vec. V podstate nakoniec aj pre moje vlastne pohodlie ako jedinca v tom dave. Jedine, co by som vytkol cinskym sekuritakom, smerujucim nas ku vlaku je, ze by sa mohli usmievat a mat trochu vacsiu uctu k ludom a nehucat po nas aby som sa necitil ako v koncentraku.

Ale je mozne, ze nejaky Jeff Wang z Fakulty Kontroly Masy Ludi vo svojej dizertacnej praci prisiel na to, ze s usmevom to nie je az take efektivne, lebo to znizuje respekt k autorite.

Vo vlaku (do Kashgaru) mam miesto na strednej prepazke uprostred cinskej rodinky – mama tata dcera syn. Mama po chvili zacne do mna hustit gulometnou cinstinou a ukazovat na postel vedla. Chce aby som sa vymenil s jej manzelom, ktory ma to iste miesto v kupe vedla. Chcem slusne odmietnut, lebo tu je lepsi vyhlad z okna, ale nakoniec poviem len „Nejdem!“ (slusnost pride az ked sa naucim lepsie po cinsky) Po dvoch hodinach, ked prechadzame cez Turpan – vlak meni smer a lepsi vyhlad je odvedla, tak sa menim a idem k Ujgurskej rodine, typujem dedko, babka, mama, krpaty syn, dospely syn a dcera. Vyzeraju menej privetivi ako ti vedla. Vecer som si asi pohneval babku, lebo som zavrel okno, z ktoreho mi fukal studeny vzduch rovno do ksichtu, pricom jej asi bolo teplo. Nieco mi na to nasrane povedala, ale ja som to odignoroval.

Tian Shan som pravdepodobne nevidel, mozno iba nejake pred-pohorie. Vacsinu cesty bola taka pustno-skalnata krajina. Sem tam prechadzajuca do hornatej stepi. Kym sa zotmelo, este som stihol zazriet zopar pastierskych taborov s ovcami. Hory su tu uz docela velke, typoval by som tak prevysenie do 1500m od trate. Sem tam vlak vbehne do tunelu. Na druhy den sme sa cez hory dostali uz na okraj Taklamakanu. Nudna pustna krajina, sem tam buldozer, kamion, robotnici pracujuci na vystavbe dialnice. Hory stale tak max 2000m prevysenie, sme k nim raz blizsie raz dalej. Su to pekne, niekedy az brutalne cervene skalky, ale zatial nic dramaticke. Hovorim si ze Taklamakan si kludne mozem odpustit. Pri pohlade smerom na pust si to viem docela predstavit, vsade len rovny piesok, dost nuda. NASA vynalozila miliardy dolarov aby sa dostala do takeho prostredia na marse. Ja som prisiel do podobneho prostredia za menej ako 1000 dolarov. Ako sa blizime ku Kashgaru, krajina zacina zeleniet a vlhnut.