Kasu s listkami som odignoroval, nikto za mnou nevybehol, tak som siel dalej. Cez nadvorie vchadzam do hlavnej budovy hlavnym vchodom. V akejsi predsieni sedia na zemi dvaja chlapci – mnisi a cosi splietaju s jakychsi suchych kvetin. Posunkom sa dotazujem, ci mozem ist dalej a prikyvuju. Vchadzam do nejakej hlavnej motlitebne alebo meditovne alebo co. Jej stred je zakryty latkou, pokusam sa ju obist smerom doprava. Odtial vsak vychadzaju nejaki lokali a posielaju ma opacnou stranou. Vsetko sa tu musi obchadzat v smere hodinovych ruciciek zjavne. Vsimol som si to aj vonku pri tych motlitebnych valcekoch., Vchadzam do hlavnej miestnosti naplneny obrovskym respektom a opatrnostou. Nechcem sposobit ziadne fopa alebo nepristojnost. Nechcem vstupit nikde kde by som nemal.

Miestnost je plna roznych sosiek, bubnov, misiek, sviecok a inych serepeticiek suvisiacich s budhizmom.

Povodne som sa chcel nejako vyjadrit aj k budhizmu, ale necham to tak. Moj nazor je prilis komplikovany a urazlivy voci vsetkym nabozensky citiacim citatelom. Atmosfera v budhistickom klastore rovnako ako v obrovskej katedrale budi v cloveku isty respekt, nezavisle od toho, co si o danom nabozenstve mysli.

Miestnost, v ktorej sa nachadzam je momentalne prazdna, ale je zjavne, ze sa tu odohravava nejaky ritual, lebo su tu pripravene miesta na sedenie. Jedna zo zaujimavych veci vpredu je maketa 14. dalajlamu (toho miedialne znameho, co teraz zije v exile) s kartonovou fotografiou namiesto hlavy oblecena do hodvabneho rucha, pripravena prijimat virtualne audiencie.

Vychadzam opet na nadvorie klastora a pozeram, kde by som este tak vosiel. Vsimnem si, ze skupinka lokalov vchadza do malych dvierok vedla hlavneho vchodu. Je tam nejaka motlitebna, kde si ludia cosi mrmlu pod nosy, tocia tymi mantra-valcekmi a jedna babicka sa tam periodicky mrmlajuc hadze o zem. Tu prvykrat vidim, ze budhizmus niektori beru seriozne vazne a zaroven ako bezny ritual beznych ludi, tak ako sa u nas chodi na omsu.

Potom sa este idem pozriet na kolekciu chörtenov do dvora za chramom. Vobec netusim na co tieto vsadepritomne pagodky a pogody sluzia. Je ich tam ale pozehnane.

Vraciam sa do guesthouse-u a chilloutujem v svojom dorme (pekna slovenska veta, ze?) Ked sa zobudim z nehlbokeho spanku, prihovara sa mi pan od vedlajsej postele: “Hi, I’m Svetozar from Slovakia”. “Cau, ja som Michal zo Slovenska” opatujem.

Pan Svetozar Krno z Bratislavy je nadseny cestovatel a autor viacerych cestopisov. Velmi rad rozprava a dobre sa pocuva (co je ta dobra kombinacia) Nasli sme spolocnu rec na dost vela zaujimavych tem ohladom cestovania a spoznavania inych kultur, debatujeme az do noci. Sem tam prejdeme do anglictiny a zapojime aj Turka, ktory je s nami v miestnosti.

Pan Svetozar predstavuje drsnejsi typ turistu nez som ja. Z Kangdingu si to vyslapal do Tagongu po vlastnych so stanom a vsetkou vybavou na chrbte. Ja som bol rad, ze mozem byt napomocny aspon zopar praktickymi radami o Chengdu, do ktoreho sa chystal.