V Guangzhou som býval na ostrovčeku Shamian s koloniálnou architektúrou. Dorazil som tam akurát tesne pred akýmsi medzinárodným veľtrhom, kvôli ktorému tu všetko dvakrát zdražovalo. Cena môjho hostela šla deň po mojom odchode zo 60 na 100 yuanov. V Guangzhou som si uvedomil, že ak chcem zvládnuť učenie, ktoré som si naložil na plecia musím so svojimi pleciami aj trochu cvičiť, lebo môj chrbát začal už mierne protestovať. Tak som našiel plaváreň a do svojej každonennej rutiny som zapojil aj plávanie. Pred vstupom do plavárne som v malom obchodíku zohnal všetko čo som potreboval. Plavky (dokonca prvý krát ne-speedo) aj okuliare. Vnútri som ešte zistil, že si musím kúpiť aj malý zámok na skrinku a keď som už bol skoro v bazéne, bol som vypískaný, že nemám čiapku, tak priamo v šatni sa dala kúpiť ešte aj smiešna lacná latexová čiapka.Samozrejme bazén bol preplnený, lebo otvárali vždy až navečer, kedy som už bazén musel zdielať aj s lokálmi čo si šli zašportovať po práci, ale za tú hoďku sa mi vždy podarilo príjemne unaviť. Raz som dokonca narazil na týpka čo tam asi učil nejaký kurz a ako vedľajšák dal tipy aj mne ako mám správne plávať prsia a kraula. Plaváreň bola v Tanhe Sports Centre. Veľká budova na brutálne veľkom námestí obkolesenom mrakodrapmi. Magická atmosféra, najmä na večer. Pod námestím v podzemí bolo obchodné centrum Fashion City. Tam som vždy večer zašiel na večeru. Za štyri dni sa mi tam nepodarilo naučiť orientovať. Bola to spleť farebných blikajúcich uličiek s obchodíkmi a fastfoodmi. Prvý alebo druhý deň, keď som si tam z ATM vyberal peňáze, bankomat mi zhltol kartu (inactivity timeout) tak som šiel na customer service center a požiadal tetu o pomoc. Prekvapila ma svojou extrémnou ochotou a nápomocnosťou. Všetko mi vytelefonovala a vybavila vyzdvihnutie karty na druhý deň naobed – čo bolo nadštandardne rýchlo – normálne to trvá aj týždeň, ale zdôraznila im, že musím čoskoro odcestovať preč. Tak som jeden deň v Guangzhou venoval takejto administratívnej prkotine. Zistil som, že teta, ktorá mi pomáhala, bola zrovna manažerka PR pre celý Fashion City. Vyzerala, že patrí k vyššej strednej vrstve, lebo vrámci konverzácie o cestovaní vravela, že neni problém pre číňana cestovať a že za pár týždňov ide do Dubaja (čo sa dosť líšilo od výpovede učiteľa fyziky z Chengdu). Ešte si spomínam na jej “vtip”, že “Slovak” jej pripomína “Slowfuck”. Don’t ask. Ďalším zdrojom zážitkov v Guangzhou boli ľudia v hosteli. Začnem Simonom, večne opitým britom, ktorý už 7 rokov žije v číne. Domov sa vracia iba preto, že stratil pas. Na hosteli bol permanentne opitý. Najprv som ho nemal rád, lebo mi pripadal ako troska a prvú noc sa mi prestavil len vyliatim plechovky piva vedľa mojej postele, keď večer docikcakovával do svojej. Jeden deň sme sa však stretli niekedy poobede a začal mi vykladať svoje problémy – veľmi extrovertný týpek – ako došiel o pas, nejaké problémy s letenkou, policajná stanica, policajtka ktorá ho balila atď. Zaujalo ma, že tvrdil, že ovláda dosť veľa čínskych dialektov a nárečí. Ja som vedel potvrdiť iba mandarinčinu. Za pár dní sa v Guangzhou skamarátil asi s každou predavačkou v obchodíkoch okolo hostela. Hostelu dlžal peniaze za nájom už za pár dní, nemal pri sebe cash, zato mal plnú tašku perál a šperkov, ktoré chcel v anglicku speňažiť. Zaujímavý pokus o biznis. Šperk, ktorý mi ukazoval, vyzeral dosť nedôveryhodne, tak som mu len poprial good luck selling all this stuff. Jeho status trosky som vylúčil, lebo mne sa nesnažil nič predať ani odomňa nič nechcel. Dokonca ma pozval na pivo. Bol veľmi hrdý na svoje čínske meno ktoré mu vymysleli kamaráti: Wushiqi (57), pretože tvrdia, že on je ako 57. menšina (Čína oficiálne tvrdí, že na jej území žije 56 národnostných menšín). Vravel, že v číne momentálne udržuje vzťah s dvoma priateľkami. Vyštudoval metalurgiu, čo mu pomáho odhadovať kvalitu šperkov, ktoré ponakupoval, ale ináč sa tomu nevenuje. Učí angličtinu v Tibete.Pivo sme prerušili, lebo som večer chcel ísť plávať vrámci svojej rutiny, ale bolo ťažké odtrhnúť sa od neho, zjavne mal náladu s niekým komunikovať. Vyzeral cca ako Mr Wonka (Chocolate Factory) tá staršia Ne-Depp verzia s vlasmi ako hranatý mikrofón, blonďaté kučery na klasickom červenom britskom ksichte. Postavička. Dohodol som sa s ním, že keď sa vrátim večer z plavárne môžeme zájsť ešte na jedno. Keď som sa vrátil bol však niekde preč. V hostelovom lounge som však stretol ďalšiu osobu – Aliho – Pakistanca z New Yorku. Téma bola jasná – keď sa baví európan s pakistancom prvý krát, tak je to o bezpečnosti pakistanu. Potom sme prešli na to čo robí: Farmaceutický priemysel – nakupuje v číne materiály na výrobu liekov niekde v USA. Tiež vie Mandarinčinu. Cestuje docela často. Chvíľu robil aj v Dubaji, tami si ho všimli američania. Teraz s celou rodinou žijú v Queens v NYC. Večer chce vyraziť do jakéhosi klubu, čo vlastní jeho kamarát, tiež pakistánec. Ževraj príjemné európsky pôsobiace miesto. Volá ma či nejdem. Pýtam sa, že koľko tam stojí pivo a ako dlho tam chce byť. Obe čísla v limite, tak nakoniec idem. Že na taxík pozýva. OK. Klub bol na nábreží rieky v príjemnom prostredí. Pred klubom nás privítala kazašsky vyzerajúca slečna, ktorá mi neskôr bola predstavená ako Jimova priateľka Lolita z Almaty. Jim bol Aliho Pakistanský kamoš, vlastník klubu. Pôsobil, že pochádza z vyššej spoločnosti. Vysoký, sošný, dlhé vlasy, zahladené dozadu – čo kupodivu nepôsobilo slizko. Mal brutálnu charizmu a mal som z neho nepríjemný VIP pocit. Pocit spoločnosti do ktorej nepatrím. V klube nič moc ľudí, ale Jim nás ubezpečuje, že o jednej sa všetko rozbehne.

(to be continued) hahahahahahah. nie, fakt ma bolí už chrbát, musím ísť preč od kompu. zvyšok doprepisujem inokedy.