Boli sme sa pozrieť v Alhambre. Väčšinu uvidíte na videu, ak sa to podarí postrihať. Učarila mi najmä výzdoba stropov v Sala de los Abencerrajes , ktorá bola vyrobená z dokonale symetrických a presných geometrických útvarov ale bola tak komplexná, že pôsobila až organicky. Klobúk dole páni Arabi z 15. storočia. Večer bola v reštaurácii v uličke oproti našemu hostelu nejaká free flamenco action, tak sme sa tam šli najesť. Bolo tam také pokľudnejšie prostredie, vhodné skôr pre generáciu alebo dve pred nami. Ale páčilo sa mi. Objednal som si zatiať najdrahšie jedlo z celého zájazdu (15 euro, na low-budget zájazd dosť) – Bravčový sirloin (neviem ako sa to preloží do slovenčiny, môže to byť kľudne aj panenka, ale nie som si istý) nech už je sranda, keď sme v takom nóbl prostredí. Jedlo stálo za každý cent do neho vložený, zatiaľ asi najlepšie bravčové aké som kedy jedol. Kľudne by som za to dal aj 25 euro. Dokonca som jedol pomaly (moja mama teraz neverí, ak to číta), aby som si to lepšie vychutnal. Na druhý deň sme museli byť zbalení a vyprataní z izby o 10:30. Keď sme odchádzali z hostela, ujo recepčný sa nás pýtal, že kam máme namierené. My, že do Malagy, tak nám hneď aj povedal odchody autobusov, že najbližší nám ide o 12. A zároveň sa počudoval, že prečo tam vlastne chceme ísť, že podľa neho tam nič nie je zaujímavé. Tým podlomil náš už aj tak dosť chabý názor na Málagu, mesto mne známe asi iba tým, že sa ho nejakým spôsobom dotýka Picasso. Povedali sme si, že radšej tam nebudeme prespávať, iba si pozrieme mesto a pôjdeme rovno do Gibraltáru. Tak sme prišli do Málagy a dozvedeli sme sa, že jediný autobus do Gibraltáru nám ide hneď asi za 2 hodiny. Hodili sme si batohy do úschovne batožiny. Naších objektívnych 50 kg (oba veľké ruksaky, stan a robov malý ruksak) sa mi podarilo narvať do jednej skrinky typu Small(za 3 euro) po aplikovaní pokročilých batožino-kompresných metód, pri ktorých som skoro vylomil dvierka na úžasnej staničnej elektronickej úschovni. Takto odľahčení sme sa vybrali užiť si hodinu a pol z Málagy. V okolí stanice sme sa hneď prvého týpka spýtali, že či tu niekde neni niečo ako historické centrum. Týpek, že sorry ale o ničom takom neviem. Tak asi neni. Tak sme sa ďalšej tety spýtali, že aspoň kde je more. Ona nám ukázala približný smer na more a potom sme tak nejak intuitívne smerovali ulicami, ktoré vyzerali aspoň trochu dôležito prešli až k moru. More tam bolo vo forme veľkého industriálneho prístavu, ktorý nebol ničím zaujímavý. Tak sme sa obrátili a povedali si, že kašleme na explorovanie v takomto teple a šli sme stráviť našu zostávajúcu hodinu v Málage v klimatizovanom nákupnom centre pri hlavnej vlakovej stanici (ktorá je pri hlavnej autobusovej stanici odkiaľ nám šiel bus). Trochu ma to mrzelo, že sme tu nič nevideli ale pred nami bol Gibraltár, na ktorý som sa už veľmi tešil.

Do Gibraltáru sme dorazili navečer. The Rock (Skalnatý kopec, ktorý je dominantou poloostrova) bol vidieť už na okraji mesta La Línea de Concepción, ktoré leží na španielskej strane. V la línea sme nemali zistené vôbec žiadne hostely. Tak sme sa proste vydali nejakou cestou aj s batožinou (s batžinou!!!), že hádam dojdeme do nejakého centra. Najprv sme chvíľu blúdili, neskôr sme zistili, že sme sa vydali úplne mimo centra. Potom sme sa opýtali jednej dievčiny, že kde by sme našli Internet alebo hostely. Poslala nás samozrejme tam, odkiaľ sme asi 10 minút šlapali. Tak sme si zobrali taxíka, ktorému sme povedali nech nás vezme niekde do centra, že chceme nájsť hostel. Tak nás zobral po hosteloch o ktorých vedel. Vždy počkal pred v chodom kým sa opýtam či majú voľné a koľko stoja a po odmietnutí sme šli ďalej. Cenami sme boli najprv šokovaní 52euro za dvojizbu, 48euro za dvojizbu a podobne. Pri druhom alebo treťom hosteli sme sa dali vyložiť aj keď sme do neho nechceli ísť, len sme už boli celkom blízko centra a nechceli sme ďalej platiť taxikárovi. Najlacnejší hostel, čo sme našli bol za 38 euro za dvojizbu (19 na jedného), aj do neho sme sa vrátili až po tom ako sme zistili, že aj ďalšie dva sú buď plné alebo drahé. Radšej sme ale peniaze za hostel obetovali, lebo La Línea je dosť veľké mesto, kde prespávať na pláži môže byť dosť nebezpečné. A v Gibraltári to bolo absolútne vylúčené, pretože okrem toho, že skoro celý poloostrov obkolesujú skaly a prístavy, nevedeli sme, že aký prístup k takémuto prespávaniu má konzervatívna britská polícia.

Ráno sme vstali relatívne skoro, nechali sme si batožinu v hosteli (už túto službu považujeme za samozrejmosť) a vydali sme sa do Gibraltáru. Hranica medzi Španielskom a Gibraltárom sa berie celkom seriózne aj keď Gibraltar je súčasťou EU. Je to asi preto, že nie je súčasťou colnej únie či čo. Dokonca sme aj ID ukázať museli. Hneď za hranicou sme stáli na zaujímavej križovatke, kde sa letisková dráha križuje hlavnou prístupovou cestou na Gibraltár. Mali sme červenú lebo išlo lietadlo. Je to brutál, máme to aj nakamerované. Hneď po príchode za hranice nás privítal pohľad na typickú anglickú červenú telefónnu búdku a doubledecker. Boli sme rozhodnutí, že sa chceme dostať na vrch Rock-u. Kým sme našli základňu lanovky, prešli sme ešte klasickým anglickým (nikdy som nebol v anglicku ale úplne to tak pôsobilo) centierkom so souvenir shop-mi, fish and chips barmi a burger king-ami. V dolnej stanici lanovky sme sa dozvedeli, že na vrchu Rock-u sa nachádza veľa opíc – makakov a prečítali sme si nejaké inštrukcie ako s nimi vychádzať v mieri. Hore bolo nádherne, pre mňa to bolo zatiaľ najzaujímavejšie miesto roadtripu. Aha tu by bolo dobré uviesť nejaký rebríček doterajších miest:

1. Miesto moderná architektúra: Valencia – L’hemisféric a okolie
1. Miesto historické budovy: Granada – Alhambra
1. Miesto všeobecne zaujímavé miesto: Gibraltar – The Rock a Europa Point

Makaky boli dosť drzé. Počas nášho pobytu na výhliadkovej plošine ukradli jednému dietaťu z kočíka dva banány a jednu fľašku. Jedno dieťa prišlo o svoj jogurt a jednému malému chlapcovi ukradli priamo z vrecka na nohaviciach nejaké ovocie. Všetko si to uchmatli a prežúvali na zábradlí asi o 2 metre ďalej ako keby sa nechumelilo. Žiaden náznak výčitiek v tvári iba slastné debužírovanie práve ukradnutého banánu a obzeranie sa po ďalšej obeti. Veď to je predsa naša chyba, že nám trčí z kočíkov a ruksakov jedlo aj napriek výstrahám z tabuliek… Okrem výhliadkovej plošiny sme si pozreli ešte aj druhý kopec a nejaké bývalé vojenské obstrelovacie základne. Potom sme sa vrátili lanovkou dole, najedli sme sa a zobrali sme si autobus na Europa Point – južný cíp Gibraltaru. Pozreli sme si ako vyzerá Afrika (Maroko) zo vzdialenosti plus-mínus 25 km a Gibraltársky prieplav (či ako sa to volá). V tomto bode nášho výletu som sa cítil naozaj ako pravý cestovateľ. Gibraltar bolo pre mňa vždy niečo čo znie ako keby to bolo brutálne ďaleko. A bol som tam. Yes.

Z Europa Pointu sme sa dali odviezť autobusom naspäť až na Frontier. Vrátili sme sa do hostela v La Línea, vyzdvihli si batožinu a šli sme na autobusovú stanicu, odkiaľ nám mal ísť autobus o 20:00. Problém bol, že sme nevedeli kam. Chceli sme prespať jednu noc na pláži niekde medzi Gibraltárom a Cádizom ale netušili sme kde. Autobus išiel po diaľnici do Cádizu a keď ste chceli ostať v nejakom malom mestečku, museli ste sa nechať vyložiť na nejakej križovatke a dúfať, že tadiaľ niečo pôjde, alebo, že to nie je ďaleko od cieľového mestečka. Pri okienku som sa bol asi sto-krát spýtať na rôzne destinácie a cenové pomery. Teta zo mňa bola už dosť nervózna. Kým sme tak nervózne strategizovali, že kam pôjdeme (bolo 19:40), objavila sa pred nami skupinka slovenských tínedžerov. Dali sme sa s nimi do reči. Vysvitlo, že sú to nejakí chalani, ktorí sem prišli na leto pracovať, majú tu v neďalekom meste prenajatý byt a vracajú sa z výletu. Pýtali sme sa ich či nám nevedia odporučiť nejaké plážové mestečko a oni hneď, že keď pláž tak Tarifa. Toto mesto figurovalo už predtým ako jedna z našich možností, pretože to bolo podľa mapy najjužnejšie miesto na Iberijskom poloostrove. Tak nebolo čo riešiť. Kúpili sme si lístok do Tarify. Keď som sa šiel posledný krát k okienku spýtať, že odkiaľ nám to ide (moja 184. otázka), teta na mňa už len s vycerenými zubami zabrechala nejaké číslo.

Tarifa je ževraj windsurferský raj. To znamená, že tam väčšinou fučí jak sviňa. Nám fučalo dosť, ale bolo to ešte znesiteľné. Pláž bola fakt obrovská a tiahla sa ďaleko za mesto, takže sme sa vôbec nebáli, že po nej chodia nejaké upratovacie čaty, ktoré ju upratujú tak ako v Barcelone. Usídlili sme dunách na okraji, kde bolo medzi pieskom aj trochu trávy, takže bola istá možnosť, že sa nám menej zapieskujú veci. Avšak prespať na pieskovej pláži bez toho aby sa vám do spacáku dostalo aspoň 100 gramov piesku je skoro nemožné, takže sme to až tak neriešili. Ešte aj teraz keď v Cádize píšem tento blog si z ucha môžem vyšparchať ľubovoľné množstvo tohoto fajnového stavebného materiálu. Veci sme si znova zabalili do vrchlíku stanu a ľahli sme si spať. Nekedy v strede noci sme sa obaja zobudili. Na vrchlíku obalujúcom naše stany sa nachádzali veľké kvapky rosy a Robov spacák bol celý premoknutý. Vzduch od atlantiku je asi trochu vlhkejší ako od stredozemného mora. Robo sa prezliekol a strávil zvyšok noci zabalený do stanového spodku nadávajúc na rôzne plastové upínacie mechanizmy, ktoré ho tlačili do rebier. Bola síce pekná hviezdna noc, ale obaja sme sa už tešili na ráno. Po východe slnka nám všetky veci okamžite uschli a spali sme potom asi ešte do obeda. Ja som sa potom vybral aj s batožinou na južný koniec Tarify, kde mal byť podľa všetkého najjužnejší bod Iberijského poloostrova. Na úplnom okraji mesta trčala do mora akási pevnosť s nápisom Military zone. Tak som sa uspokojil len s tabuľkami Océano Atlántico a Mar Mediterráneo, ktoré boli hneď oproti sebe a upozorňovali na fakt, že sa práve nachádzam na mieste, kde začína stredozemné more. Na moste k pevnosti sa mi prihovoril jeden francúz na bicykli, len tak vrámci cestovateľskej družnosti, všimnúc si moju asi 32kilovú batožinu. On tiež necestoval na ľahko. Po bicykli mal povešaných 65 kilogramov všeliakých tašiek. Urobil som pre neho pár fotiek ako sa liepňa na tie dve turisticky významné tabuľky. Volal sa Olivier a fičal na bicykli už od Francúzka. Mal so sebou stan a dokonca aj paraglide-ový padák. Práve čakal na loď do Maroka odkiaľ chcel pokračovať do Južnej Ameriky najmúc sa ako crew na nejakom sail-boate. Nuž Good Luck povedal som mu a rozišli sme sa, musel som už upalovať na autobusovú stanicu, kde som sa mal stretnúť s Robom a odkiaľ nám išiel 14:25 bus do Cádizu.