Howdy!

Objavil som kurz na ktorom som sa cítil ako ešte väčší idiot ako na španielčine. V utorok po špánine som bol vyskúšať free salsa lesson. Hoci pondelkovú som zmeškal, ujo salsák bol taký milý a nechal ma vyskúšať si free lesson aj oneskorene. Bolo to vo veľmi malej miestnosti, ktorá slúži normálne asi ako jazyková učebňa. Boli tam tri baby a ja. Jedna z nich moja spolužiačka a ostatné dve tuším tiež z našej školy. Jeremy(ujo salsák) mi najprv v rýchlosti vysvetlil pojmy ako posición abierta/cerrada, že existujú tri druhy krokov Mambo, Salsa, Rumba a potom mi ich začal ukazovať. Klasické 1, 2, 3 a 4, 5, 6, 7 a 8. Tancovanie a myslenie na kroky absolútne nejde dokopy. Keď som tam začal úplne chaosiť z nohami, Jeremy začal s úsmevom babám vysvetlovať, že salsa je pre chalanov oveľa zložitejšia. Myslím že je to práve z dôvodu vybavenia iným kognitívnym aparátom, ktorý nedokáže naraz rátať kroky a tancovať. Mám pocit, že po dvoch troch hodinách kedy by som si tie kroky zintuitívnil by to začalo ísť aj mne, ale nejako sa mi tomu nechcelo venovať čas. Sú tu asi aj lepšie veci na vyskúšanie.
Ďalej v utorok večer: Boli sme si dať urobiť kópiu klúča do našeho bytu do Corte Inglés, okrem toho som si tam kúpil aj ping pongové rakety. V Barcelone je kopec pouličných ping pongových stolov ktoré mienim hodne využívať a domov sa chcem vrátiť hrajúc ako Xiao-Zhung s obrázkom mao-ce-tunga na červenej strane rakety. Potom sme boli v clube Harlem Jazz Club na nejakej Blues jam session. Hudba vymakaná, fakt že advanced (aj Robo schválil). Tuto v každom pajzli na rohu hrajú takí hudobníci, ktorí by u nás boli predsedovia národného symfonického orchestra. Ale nezdržali sme sa dlho, lebo sme museli furt stáť, keďže sme prišli neskôr a už nás boleli nohy z predošlých potúlok. Domov sme dorazili relatívne skoro.

V stredu sme si po kurze boli prvý krát zahrať ping pong. Je to úplna parádička, ale nakoľko Robo chce po kurze pravdepodobne cvičievať na gitare asi budem musieť napísať niekomu z CS. (To je prvá vec ktorú urobím po dopísaní tohto blogu) Potom sme sa boli stretnúť s Robovou spolužiačkou z práva, boli sme na dosť priemernú pizzu (Pre sestru: Pamätáš sa ako sme robili tie chleby v tvare macíkov z tej veľkej obrázkovej kuchárskej knižky a veľmi sa nám nepodarili? tak to cesto chutilo presne tak…) a potom sme boli na naše prvé tohoročné španielske mojito v Robovej obľúbenej mojitárni. Dve mojitá aby sme presní boli. Ináč ten podnik býva natrieskaný až po strop ale teraz sme prišli skôr a normálne, že sme sedeli. Tam sme boli asi do 0:30 a potom sme sa šli prejsť na pláž, ktorá bola už v tej dobe vysprchovaná ľuďmi od BCNeta (barcelonský petmas). Ináč všimol som si, že v barcelone sú aj smetiari týpci. Videli ste napríklad niekedy smetiara s dredmi ako bob-marley? A žiadna ochranná vec na hlave. Ja by som sa napr. na jeho mieste bál, že keď dojdem domov, tak vo vlasoch budem mať šupku od banána – čo je btw dosť pravdepodobné aj pre bežného chodca, nieto ešte uja smetiara.

No a tak. Šak ja sa zase ozvem hádam (Robo práve vedľa mňa dáva nejaké stupnice podľa metronómu, a to sú ideálne chvíle pre písanie blogu, možno sa z toho stane taká mierna pravidelnosť)

Nedeľa (môžete preskočiť, nič sa nedialo, to len aby sme nevynechali ani jeden deň):
V nedeľu, keď som dopísal post, sme si spravili špageti, najedli sme sa až po krk, siestovali sme asi do pol piatej a potom sme išli siestovať na pláž, tam sme siestovali asi do siedmej, potom sme sa šli poumývať od soli a od piesku, siestovali sme doma a potom sme sa išli len tak nezáväzne prejsť zase až po pláž a potom spať.

Pondelok:
Boli sme na týždenný nákup supermarkete Consum (skoro všetky výrobky čo sme si kúpili mali logo Consum, lebo boli najlacnejšie). Raňajky, prvý zmysluplný dialóg s našimi spolubývajúcimi Nemkami, že vlastne aj oni sú z Ole Languages a idú tam kam my. Školu máme asi 4 min od nášho bytu, takže sme to stihli aj napriek tomu, že Robo sa začal holiť 10 minút pred termínom kedy sme tam mali už byť. Simone (pani s ktorou sme komunikovali cez mail o prihláškach atď) bola presne taká ako som si ju predstavoval, taká uvoľnená usmievavá tridsiatnička, ktorá vie sem tam hodiť prísny pohľad. Dala nám naše foldre s učebnicou, zošitom, perom a nejakými reklamnými letákmi a flyermi na rôzne akcie a odprevadila nás každého do svojej triedy. V Olé Languages máme k dispozícii cca 8 počítačov s netom, záchody a automat na nápoje a snack-y. Zatiaľ som použil iba záchod, keďže nemáme problém ísť na polhodinovú prestávku naspäť na byt. Rozvrh vyučovania je nasledovný: 14:30 – 16:30 hodina s jedným profesorom (ak som to správne pochopil tak špecializovaným na gramatiku) a 17:00 – 18:30 druhý profesor, špecializovaný na konverzáciu. Sami sa nám tak popísali, ale ja som mal pocit, že je to skôr naopak. Prvý, Raúl (jeho meno som sa dozvedel až neskôr od niekoho iného, lebo sa mi stratilo v spleti prvých predstavovacích viet prednesených gulometnou španielčinou) je taký typ, ktorý by mal ísť robiť skôr nejakého moderátora, kým bol v triede tak najdlhšia tichá chvíľka trvala asi 4,37 sekundy a to bolo preto, lebo práve vtedy dal slovo mne. S druhým profesorom Vincente (čítať s prízvučným šušlavým s) sme robili skôr zase gramatické cvičenia z knihy. Btw konverzačná téma bola na oboch hodinách plastická chirurgia.

Moji spolužiaci: Ian – Angličan pracujúci ako učiteľ angličtiny v Barcelone, Ann-Sofie – Francúzka z Paríža(celkom sympatická černoška) pracujúca v Anglicku ako učiteľka francúzštiny, (meno neviem) – Brazílčan, ktorý je tu len tak (a má alergiu na tabakový dym, ako som sa dozvedel večer, keď nechcel s nami ísť do klubu. to je podľa mňa jedna z najhorších alergií, veľmi obmedzujúca sociálny život človeka, radšej by som bol alergický na seno, veď kto dnes chodí do prírody?!)

Keď sa začala hodina a Raúl začal vehementne rozprávať s Ianom a Brazílčanom zľakol som sa, že ma zaradili do zlej skupiny (napríklad Robo naozaj prvú polovicu vyučovania strávil v zlej skupine). Brazílčan sa s Raúlom rozprával ako natívec s natívcom pri kávičke (čo sa rozprávania týka, absolútne nepatrí do našej skupiny ani na španielsky kurz vôbec, akurát, že nevie gramatiku) a Ian aj keď mal terrible-british-spanish accent, kvôli ktorému som mu veľmi nerozumel tiež dával dosť bezproblémovo. Prvých desať minút sa Raúl rozprával len s nimi dvoma a mňa s Ann-Sofie si skoro ani nevšímal. Asi po 7 minúte sa len tak pomimo ku mne nachvíľu otočil a povedal “Neboj sa, ich dvoch si teraz dokonale povypočúvam a potom sa budem venovať už len tebe” ako keby nevedel, že to je to čoho sa najviac bojím.

Keď sme sa stretli po vyučovaní s Robom, obidvaja sme mali ten istý pocit: Na hodine sme si pripadali ako retardi a boli sme psychicky vyčerpaní. Dokonca som sa aj vykašlal na Free salsa lesson, ktorá mala začať pol hodinu po tomto extrémnom výkone. (čo ma dosť štve, lebo ževraj tam boli samé baby a všetky potrebovali tanečného partnera, tj. bola by o mňa bitka, muhahaha (pri tomto zvuku som si intenzívne búšil do pŕs ako kongkská gorila))

Večer sme mali dve možnosti ako ho stráviť. Na stránkie CouchSurfing (ďalej len CS, už nikdy viac v celom znení, fakt si treba túto skratku zapamätať) v Groupe Barcelona sme našli post o nejakej Jam session v klube Jamboree (ktorý sme poznali už z predošlej návštevy). Ľudia z CS sa tam mali stretávať medzi 21:00 a 21:15. Druhá možnosť bola ísť na Olé Languages Meet-Up tj. párty pre nových študentov z našej školy. Hudobne to bolo o niečo menej lákavé, hlavný program bolo rockové “ANTI-KARAOKE”, moderované nejakou ževraj-celebritnou karaoke moderátorkou. Nakoniec som (sme sa) rozhodli, že pôjdeme na meet-up aby sme nevyzerali ako nejakí separujúci sa trti. Zo začiatku nás tam prišlo dosť málo, začínali sme ja, Robo, Ann-Sofie, ktorú sme pribrali už cestou do mesta a nejaké profesorky z Olé. Všetci ostatní boli trti a separovali sa. Btw aj tá druhá akcia sa konala na tom istom námestí Plaza Reial, ale prišli sme trochu neskôr takže už sme sa nestihli zoznámiť s CS-ermi. Chvíľu sme sedeli hore, kecali sme s profesorkami o tom koľko majú tento rok študentov, odkiaľ sme a pod. Potom sme vošli za 7 euro (v čom bolo konzumné) do undergroundu toho istého podniku, kde už fičalo karaoke, tj. celkom dobré oldskúlové rockové pesničky s falošným spevom (teda väčšinou, boli aj takí čo spievať vedeli). Robo s nami nešiel, odobral sa domov z dôvodu únavy. Lístoček na konzumáciu som vymenil za jedno pivo (ja som myslel že ten hajzel barman nebude mať to srdce zobrať odomňa sedem eurový lístoček za jedno pivo, že mi aspoň vydá nejaký menší lístoček za ktorý si budem môcť zobrať ešte jedno, ale on ho len chladnokrvne roztrhol a hodil pod bar.) Potom som sa asi 1,5hod pohupoval v rytme rockového karaoke. Nebol to môj hudobný štýl ale tak aspoň som socializoval so spoluškolákmi. Chvíľu ma presviedčali aby som si vybral pesničku zo zoznamu a napísal svoje meno na lístoček z ktorého potom DJ podľa svojeho gusta vyberal spievajúce obete, ale odolal som. V tom čase bolo v mne len druhé pivo. Ann-Sofie bola drsnejšia, tá si napísala na lístoček Sweet Child of Mine od Gun´s and roses a hodila ho tam ale priznala, že to len preto, že si je istá, že ju nevyberú. No a tak. Tancoval som, unavil som sa, odišiel som. Bola to odtiaľ asi polhodina pešo. Zatim..

Abstract: Došli sme v poriadku, sme ubytovaní, vyspinkaní a napapaní.

Long version:
Všetko pekne po porádku.
V Bratislave na letisku Mr. Štefánika sme čakali asi zatiaľ najväčšiu radu, čo som kedy na tomto letisku čakal. Dokonca tam boli vysvietené nad čekinmi dve spoločnosti (okrem vždy prítomného Skáj Jurop aj Rajen Ér), takže letisko pôsobilo normálne že veľkým dojmom – The Humongously Enormous International Airport of Bratislava City – Terminal A. Robov ruksak vážil 15 kilo aj so stanom a môj 21.9. Dokopy sme boli pod limit, Fu! A ešte nám teta bez problémov dovolila zobrať Robovu gitaru na palubu. (Pričom dobre vie, že strunami sa bez problémov dá zaškritiť letuška a uniesť lietadlo).
V lietadle sme si z ponuky Sky Delights dali:
2x Heineken 3euro
1x Kellys chips classic 1euro
1x Twix (neviem to si kupoval robo)
Letušky boli príjemné, akurát jedna bola taká hrubokrká džudistka, podľa mňa to bol prezlečený inkognito sbs-kár, ktorý dozeral na bezpečnosť letu. Prileteli sme s hodinovým meškaním o cca 21:45.
Keď sme sa vylietadlovali (akože vylodili z lietadla) tak sme zavolali nejakej Svetlane:
približný zostručnený prepis dialógu:
– tú…. tú…
– Hello?
– Hi, this is Michal and Robo, Simone gave us your number.
– Yeah I know, Hi, where are you now?
– We’ve just got off the plane, we’re at the airport. Where should we go?
– Well, you have to get to the center, probably the quickest way would be to take a taxi… (tu bola teta ostro prerušená)
– No, no, that’s not an option, that’s too expensive for us, can you recommend us any buses or so?
– Well, take number 64 then. You have to come to Plaza España…

a tak ďalej… Busom 64 sme vôbec nešli, zobrali sme si nejaký Aerobus(odtiaľ je prvá časť videa), či čo za 4.05, boh vie či sme prerobili ale šak to je jedno, dostali sme sa na plazu Españu. Hneď ako sme sa vykiepili s autobusu s našou dokopy asi 50 kilovou batožinou (nezabúdajme ešte na príručné ruksáčiky a gitaru…) došla sms od svetlany:
Hi!Where are u?Sorry i can’t wait u more because i need to go to another place.I left ur key in ur flat(Avenida Mistral,31,4 floor,2 door)
a tak ďalej….
A my že šak čo, nás nerozhádže neprítomnosť nejakej tety, čo by nás aj tak iba odkopla do bytu. Spýtali sme sa, kde je Av.Mistral (zatiaľ nesmelo po anglicky) a za 10 min sme tam boli.
Privítalo nás asi šesť týpkov, ktorých sme prerušili uprostred večere. Už si nepamätám či nám vôbec hovorili odkiaľ sú ale vyzerali ako taliani,dvaja z nich sa volali Francesco a jeden Niccola a väčšina mala prízvuk ako tí perverzáci s Passoliniho filmov, takže odtiaľ môj odhad. Po anglicky moc nevedeli, takže som musel prvýkrát hablovať v teréne.
Naša izba vyzerá celkom útulne, máme malý balkónik s výhľadom na celkom sympatickú Av.Mistral (vlastne je to aj na videu). V kuchyni je bordel, hajzle sú dva, sprcha iba jedna veľmi uzučká. A spíme na kvázi-manželskej posteli ale dá sa to prežiť. A teplo je tu jaxviňa.
Na izbe sme večer ani dlho nezostali, lebo sme boli hladní a smädní tak sme len zhodili batohy a šupovali sme do najbližšej Paki-kebabárne. Keď sme boli napojení a nasýtení tak sme zavolali Oldovi, že pôjdeme na prvé symbolické mojito. Stretli sme sa pri MACBA (Museu D’Art Contemporani De Barcelona) kde trávila sobotný večer miestna týpeč. Boli tam azda všetky subkultúry, nechýbali skejťáci ani flamengáči. Sedeli pekne naukladaní na okraji terásky, čo lemovala múzeum (taká moderná sklenená budova). Pri čakaní na Olda sme si kúpili sme si pivo za euráč od pakiho a počúvali pouličného gitaristu.
Potom sme sa stretli s Oldom a jeho priateľkou a strašne dlho sme sa motali po la Raval a la Ramble a hladali nejaký kúl andrgraundový podnik, kde by sme si niečo vypili. Keď sme už mali zodrané nohy, tak sme zakempili v nejakom anglánskom podniku Manchester. Poháre na mojito nemali, museli by sme dlho čakať, tak sme si dali aspoň caipirinhu. Zistil som že vlastne ani to nie je až taký zlý nápoj(keď som ho mal naposledny nejako mi nezachutil) akurát nám tam narvali trochu moc limetky, takže to bolo dosť kyseué. Boli sme už celkom unavení ale povedali sme si, že ideme prechádzať na nový režim, tak sme vydržali vonku až do cca 3:30 a plán bol vstať veľmi neskoro. Spalo sa celkom dobre, hoc bol hic. Vôbec sme sa so vstávaním neponáhlali, ale keď prvý z nás zapol mobajl tak bolo 10:18. Aklimatizácia ešte chvíľu potrvá. Zatiaľ toľko. Toto bol len taký prvotný záchvat entuziazmu, že možno budem písať blog o mojich zážitkoch z BCN, ale bohvie či mi to vydrží… hasta luego amigos, besos cordiales.

V poslednej dobe sa nudím, tak sa učím španielčinu a na skúšanie sa slovíčok a viet používam program vlastnej výroby. Tak by som sa s ním rád podelil, nech sa páči: http://michal.linhard.sk/software/skusac.

Od teraz sledujte kolekciu mojich o-tag-ovanych liniek na http://del.icio.us/misoli. Robil som si dnes taky mini research na temu social bookmarking. Zaujimavy je clanok Social Bookmarking Tools (I): A General Review.

Mám ďalší obľúbený kanál/videoblog. Je to Channel102.net a je to výborný nápad. Takže znova opíšem niečo z ich domácej stránky:

What is Channel 102?

“Každý mesiac sa v New York City premieta niekoľko 5 minútových seriálov pred živým publikom. Publikum hlasuje, ktoré seriály budú mať ďalšie diely a ktoré sa zrušia.

Päť najlepších seriálov sa dostáva do nového “prime time” výberu. Seriály, ktoré prehrali sú navždy odstránené.

Nasledujúci mesiac, prime time seriály prichádzajú s novou epizódou a prichádza aj výber pilotných dielov nových seriálov.”

Kebyže bývam v New Yorku, každý mesiac som nastúpený v Tribeca Cinemas na 54 Varick Street a hlasujem. Pre ľudí z iných končín sveta je tu aspoň možnosť stiahnuť si tieto videá a RSS feed s novými prime time epizódami.

Aj vám už lezie na nervy televízia, z ktorej sa stal nástroj na premietanie reklamy? Na obsah o ktorý mám skutočne záujem tam natrafím už len veľmi zriedka. V poslednej dobe som to v podstate už so starou dobrou televíziou ukončil. Model “pozeraj to čo ti naservírujeme” je pre mňa neprijateľný a model “pozerám vtedy keď servírujete niečo čo chcem vidieť” je o hubu, lebo človek sa musí riadiť rozvrhom televízneho programu. Na model “pozerám čo chcem a kedy chcem” sme museli čakať dosť dlho, ale s potešením zisťujem, že už prichádza v celkom uspokojivej podobe. Na internete si môže človek vybrať a pozrieť, čo chce. Stále som síce sem tam obťažovaný reklamou, ale v tejto forme som ju oveľa viac ochotný trpieť.

A teraz vec najdôležitejšia. Internet prináša oproti klasickým médiám jednu významnú novinku. Umožňuje obsah nie len sledovať, ale aj vytvárať. Môžem si natočiť ľubovoľne politicky nekorektné video a publikovať ho na svojej stránke. Neexistuje žiaden redaktor, žiadne politické tlaky okrem toho môjho. Jediné, čo ma napadá je, že slovo môže mať web-hostingová spoločnosť, na ktorej serveri sídlite, alebo keď máte vlastný server, tak spoločnosť, ktorá vám poskytuje pripojenie. Ale v tomto prípade, ak obsah skutočne stojí za to a máte vybudovanú širokú komunitu používateľov (alebo všeobecne – odoberateľov obsahu), nie je problém do pár dní celú stránku premiestniť na iné miesto. Ako príklad sa dá uviesť server thepiratebay.org, ktorý bol dva dni po policajnom zásahu a zhabaní serverov opäť v plnej prevádzke.

A teraz k priekopníckym technológiám. Okrem všetkým už známeho YouTube, ktorý mimochodom vlastní naša známa korporácia Google, sa v poslednej dobe potulujem po stránkach jednej zaujímavej neziskovky participatoryculture.org. Cieľ, ktorý uvádzajú na svojej stránke je neskromný a ušľachtilý. Prinášam môj amatérsky preklad ich mission statementu:

• Naším cieľom je vybudovať otvorenú a demokratickú televíznu platformu.
• Televízia je definujúce médium našej kultúry. Práve teraz máme príležitosť vytvoriť televíznu kultúru, ktorá je pohotová, rôznorodá, vzrušujúca a krásna. Vybudovaná ľudskou spoluprácou.
• Platforma je open-source a postavená na otvorených štandardoch. Toto je dôležité, pretože to umožňuje voľný tok videa. Keď primknete ľudí k uzatvoreným, súkromne vlastneným službám, strácate všetko na základe čoho funguje internet.
• Televízia sa stáva on-line. Bude to tá istá úzkoprsá, zhora riadená kultúrna stagnácia, ktorú vidíme v tradičnej televízii? Všetky významné mediálne a IT spoločnosti sa zmocňujú kontroly nad on-line videom. Ak uspejú, bude to pohroma.
• Nemusíme ich roky doháňať. Boj o budúcnosť on-line videa môžu viesť otvorené štandardy a open-source.

Hmm, no dobre, dúfam, že sa vám to podarí. Ich prehrávač Democracy Player je ešte v plienkach, ale nápad je to dobrý. Je to v podstate prezerač RSS feedov pre video blogy. Z programátorského hľadiska je založený na dosť nezvyčajných technológiách. Aj som uvažoval, že k takému projektu by sa patrilo prispieť, ale že by som sa kvôli tomu začal učiť python? Každopádne tento projekt a ich komunitu sa oplatí sledovať.

Tututu tu-tu tu tutu tutu