A tak sa nám z toho pomaly stáva týždenník. To je taká ideálna perióda, kedy už začnem mať výčitky, že som sa vykašľal na niečo čo som začal a že veď by som aj mohol niečo napísať. Problém je že sa u nás usídlil lehnič. Lehnič, to je taký semi-medicínsky výraz vynájdený jedným kamarátom (bývalým študentom medicíny s mierne ľavicovým zmýšľaním a nadšeným paraglidistom 🙂 Keď sa niekde usídli lehnič, tak sa človek ťažko zdvíha z postele a furt by len kaproval, kvasil a mrochnil. Iba sa tak momŕňa, ale nič poriadne nespraví. Ani z domu sa nevykiepi, keby žrať nemusel a ladnička by prázdna nebola. No ale dnes sa nám hajzla lehniča podarilo minimálne povystrčiť z okna, keď nie úplne vystrnadiť (on sa totiž môže kľudne latentne držať na rýmse pod balkónom a zaútočiť v nečakanú chvíľu). Mali sme totiž sanitárny deň. V izbe bol už bordel takého rázu, že keď som si chcel čeknúť maily, tak som musel notebook najprv hľadať pod dvoma vrstvami umelohmotných fľašiek a špinavých tričiek. A po zemi sa už nedalo chodiť bosý, lebo človek za sebou vláčil vlasy, smeti a chumáče čohosi. To je hranica môjho prirodzeného hnusu (je veľké šťastie, že hranicu tolerancie bordelu máme s Robom skoro identickú, čo je veľmi dôležitá vlastnosť spolubývajúcich), takže sme sa pustili trochu do upratovania. Z obdivuhodností, ktoré sme páchali spomeniem napríklad utieranie prachu aj úplne hore na poličke, kde to absolútne nie je vidno (sme totiž obaja mierne citliví na prach a už sme mierne soplili). Chceli sme to aj natočiť, pretože vidieť mňa ako robím veľké upratovanie je asi rovnako vzácne ako vidieť listového morského koníka (aj to bude, hneď jak postriháme zábery z akvária) ale zrovna vtedy sa pokazila kamera.
Čo bolo cez týždeň si už ani poriadne nepamätám. V stredu sme išli s Robovými spolužiakmi na nejaký free jazzový koncert do parku ciutadella. Dali sme si nejaké tapas. Konečne som si skúsil, čo je to za gastronomickú filozofiu – sú to klasické “zobance”. Človek si každú chvíľu niečo zobne, ale nikdy sa poriadne nenaje. Tj. čo sa mňa týka ja nemôžem večerať tapas. Pre mňa je jedenie prechod zo stavu absolútneho hladu do stavu absolútnej najedenosti.
V piatok sme nerobili nič. Prešli sme sa na pláž, zobrali sme aj kameru, takže sa hádam niečo z toho objaví aj tu.
V sobotu sme boli v L’Aquarium de Barcelona. Celkom zaujímavé. Nie veľmi, ale dostatočne, možno aj chválitebne (na hranici akceptovateľnosti za 15euro) Rybičky ma teraz na pol roka prestanú zaujímať. Ale videl som tam celkom pekné veci. Najviac som sa tešil na sklenený tunel popod bazén so žralokmi. Celkom pekné. A najviac ma prekvapili listové morské koníky. Nehorázne čo matka evolúcia urobila s týmito stvoreniami. Aby si ich nevšimli koníkochtiví predátori, evolučne sa im primontovali na telo žltozelené výrostky v tvare listov, ktoré vyzerajú úplne presne tak isto ako rastlinstvo v ktorom sa pohybujú. Najkrajší príklad mimikier aký som kedy videl.
A večer sme boli konečne v proslulom jazzovom klube Jamboree na nejakú skupinku jazzistov ktorí hrali Gipsy rythm jazz – čo je momentálne Robom veľmi vyhľadávaná odnož jazzu. Dalo sa.
No a v nedeľu bol sanitárny deň a čas na blog. Ta šak keď ma niečo napadne prihodím ďalší post.