Abstract: Došli sme v poriadku, sme ubytovaní, vyspinkaní a napapaní.

Long version:
Všetko pekne po porádku.
V Bratislave na letisku Mr. Štefánika sme čakali asi zatiaľ najväčšiu radu, čo som kedy na tomto letisku čakal. Dokonca tam boli vysvietené nad čekinmi dve spoločnosti (okrem vždy prítomného Skáj Jurop aj Rajen Ér), takže letisko pôsobilo normálne že veľkým dojmom – The Humongously Enormous International Airport of Bratislava City – Terminal A. Robov ruksak vážil 15 kilo aj so stanom a môj 21.9. Dokopy sme boli pod limit, Fu! A ešte nám teta bez problémov dovolila zobrať Robovu gitaru na palubu. (Pričom dobre vie, že strunami sa bez problémov dá zaškritiť letuška a uniesť lietadlo).
V lietadle sme si z ponuky Sky Delights dali:
2x Heineken 3euro
1x Kellys chips classic 1euro
1x Twix (neviem to si kupoval robo)
Letušky boli príjemné, akurát jedna bola taká hrubokrká džudistka, podľa mňa to bol prezlečený inkognito sbs-kár, ktorý dozeral na bezpečnosť letu. Prileteli sme s hodinovým meškaním o cca 21:45.
Keď sme sa vylietadlovali (akože vylodili z lietadla) tak sme zavolali nejakej Svetlane:
približný zostručnený prepis dialógu:
– tú…. tú…
– Hello?
– Hi, this is Michal and Robo, Simone gave us your number.
– Yeah I know, Hi, where are you now?
– We’ve just got off the plane, we’re at the airport. Where should we go?
– Well, you have to get to the center, probably the quickest way would be to take a taxi… (tu bola teta ostro prerušená)
– No, no, that’s not an option, that’s too expensive for us, can you recommend us any buses or so?
– Well, take number 64 then. You have to come to Plaza España…

a tak ďalej… Busom 64 sme vôbec nešli, zobrali sme si nejaký Aerobus(odtiaľ je prvá časť videa), či čo za 4.05, boh vie či sme prerobili ale šak to je jedno, dostali sme sa na plazu Españu. Hneď ako sme sa vykiepili s autobusu s našou dokopy asi 50 kilovou batožinou (nezabúdajme ešte na príručné ruksáčiky a gitaru…) došla sms od svetlany:
Hi!Where are u?Sorry i can’t wait u more because i need to go to another place.I left ur key in ur flat(Avenida Mistral,31,4 floor,2 door)
a tak ďalej….
A my že šak čo, nás nerozhádže neprítomnosť nejakej tety, čo by nás aj tak iba odkopla do bytu. Spýtali sme sa, kde je Av.Mistral (zatiaľ nesmelo po anglicky) a za 10 min sme tam boli.
Privítalo nás asi šesť týpkov, ktorých sme prerušili uprostred večere. Už si nepamätám či nám vôbec hovorili odkiaľ sú ale vyzerali ako taliani,dvaja z nich sa volali Francesco a jeden Niccola a väčšina mala prízvuk ako tí perverzáci s Passoliniho filmov, takže odtiaľ môj odhad. Po anglicky moc nevedeli, takže som musel prvýkrát hablovať v teréne.
Naša izba vyzerá celkom útulne, máme malý balkónik s výhľadom na celkom sympatickú Av.Mistral (vlastne je to aj na videu). V kuchyni je bordel, hajzle sú dva, sprcha iba jedna veľmi uzučká. A spíme na kvázi-manželskej posteli ale dá sa to prežiť. A teplo je tu jaxviňa.
Na izbe sme večer ani dlho nezostali, lebo sme boli hladní a smädní tak sme len zhodili batohy a šupovali sme do najbližšej Paki-kebabárne. Keď sme boli napojení a nasýtení tak sme zavolali Oldovi, že pôjdeme na prvé symbolické mojito. Stretli sme sa pri MACBA (Museu D’Art Contemporani De Barcelona) kde trávila sobotný večer miestna týpeč. Boli tam azda všetky subkultúry, nechýbali skejťáci ani flamengáči. Sedeli pekne naukladaní na okraji terásky, čo lemovala múzeum (taká moderná sklenená budova). Pri čakaní na Olda sme si kúpili sme si pivo za euráč od pakiho a počúvali pouličného gitaristu.
Potom sme sa stretli s Oldom a jeho priateľkou a strašne dlho sme sa motali po la Raval a la Ramble a hladali nejaký kúl andrgraundový podnik, kde by sme si niečo vypili. Keď sme už mali zodrané nohy, tak sme zakempili v nejakom anglánskom podniku Manchester. Poháre na mojito nemali, museli by sme dlho čakať, tak sme si dali aspoň caipirinhu. Zistil som že vlastne ani to nie je až taký zlý nápoj(keď som ho mal naposledny nejako mi nezachutil) akurát nám tam narvali trochu moc limetky, takže to bolo dosť kyseué. Boli sme už celkom unavení ale povedali sme si, že ideme prechádzať na nový režim, tak sme vydržali vonku až do cca 3:30 a plán bol vstať veľmi neskoro. Spalo sa celkom dobre, hoc bol hic. Vôbec sme sa so vstávaním neponáhlali, ale keď prvý z nás zapol mobajl tak bolo 10:18. Aklimatizácia ešte chvíľu potrvá. Zatiaľ toľko. Toto bol len taký prvotný záchvat entuziazmu, že možno budem písať blog o mojich zážitkoch z BCN, ale bohvie či mi to vydrží… hasta luego amigos, besos cordiales.