Tu som fyzicky, keby niečo: http://maps.google.com/maps?f=q&source=s_q&hl=en&geocode=&q=Birk+Centerpark&sll=56.128811,9.03177&sspn=0.006386,0.017188&ie=UTF8&t=h&ll=56.128745,9.031802&spn=0.000755,0.002148&z=19

Cesta do Prahy nebola ničím až tak veľmi zaujímavá, až na to že sme išli na Slovensko-České pomery celkom slušným vlakom, ktorý mal na strope koberce. Väčšinu času sme presedeli v jedálnom vozni debatujúc a zapisujúc Janove prevratné idey. V Prahe na vlakovej stanici sme sa trochu zmätene pomotkali po okolí stanice kým sme nedostali od Biby povel dojsť ku MacDonaldu. Od MacDonaldu to bolo k nej asi 10 min pešo. Biba je Janova kamarátka, s ktorou sa zoznámil (ako ináč) cez paraglajding. U Biby sme chvíľu posedeli, Jano si s ňou povymieňal pikošky z komunity do ktorej veľmi nepatrím a ktorým som teda veľmi nerozumel. Potom sa Biba (náruživá lezkyňa) išla venovať lezbe a my sme sa išli pomomŕňať po Prahe. Môj jediný turisticko-gýčový cieľ bol vidieť Vltavu. Tak sme si dali malú obligátnu okružnú prechádzku z Václaváku cez Karlúv most na Malú stranu a naspák. Potom sme znova získali potrebu mať nejaký cieľ, tak ho navrhol Jano. Ideme hľadať krčmu v ktorej tu kedysi ako 17-ročný prvýkrát pil Velveta a veľmi sa mu tam páčilo. Keďže začalo mierne popŕchať tohto cieľa sme sa radšej vzdali a zaliezli sme do celkom útulnej krčmičky U třech modrých koulí – už len kvôli tomu názvu. Keď sme zistili, že maličká miestnôstka asi 6×6 metrov nie je iba predsieň niečoho väčšieho ale that’s it, tak som sa najprv cítil trochu nepatrične, ako keby som niekomu vstúpil domov do obývačky, kde má práve debatu s nejakou návštevou. Avšak vrelé usmievavé privítanie barmanom írskeho pôvodu, ktorý pre nás od stola vyhnal dve servírky nás osmelilo aby sme si sadli. V malej typickej českej krčmičke nebol okrem servíriek, ktoré po chvíli odišli jediný Čech. Bol tam s barmanom živo diskutujúci anglicky natívne hovoriaci postarší párik a dve španielsky hovoriace dievčiny približne v našom veku; neskôr sa pridala ešte nejaká ďalšia skupinka pánov v strednom veku hovoriaca nejakým ďalším cudzím jazykom, pravdepodobne slovanského pôvodu. Tieto malé krčmičky majú svoje čaro čo sa týka sociálnej interakcie. Človek tam je súčasťou malej ad-hoc poskladanej uzavretej spoločnosti. Staral sa o to najmä írsky barman, ktorý každého sem-tam zapojil do rozhovoru na všeobecné konverzačné témy typu, že ženy nevedia šoférovať. Ja som sa v istý moment dokonca pristihol, že sa s ním rozprávam o výsledku rugby-ového zápasu írov proti angličanom. Ani neviem ako, objednal som si aj druhé pivo. Pôvodne som dokonca rozmýšľal, že v ten večer ani nebudem piť, ale v tejto atmosfére sa pivá ako keby samé objednávajú. Vždy sa nás síce pán barman zdvorilo opýtal či si dáme ďalšie, ale odpoveď bola viacmenej iba formalitou. Cítil som, že je mojou morálnou povinnosťou vypiť v tejto pivnici minimálne dve pivá, lebo budem za burana. Ale zas na druhej strane nemusel som podstúpiť až také sebazaprenie. Pivo mali vynikajúce. Oproti „bežnému“ pivu som mal pocit, že tam pribudli nové svieže bonusové chute. Niečo, ako dať si po dlhej dobe konzumácie rajčinového pretlaku, čerstvú rajčinu odtrhnutú z babiččiny zarádky. Domov sme sa vrátili relatívne skoro aby sme tam boli ešte pred Bibou, ktorá nám venovala svoje jediné kľúče od bytu. Ráno sme minuli svoje posledné Kačky na bagetu a lístky na električku, metro a autobus na Ruzyň. Cesta lietadlom relatívne nuda. Zase žiadne turbulencie, a to som si aj kávu naschvál objednal. V Kodani na letisku, čo je zároveň vlaková stanica sme si kúpili tri lístky na vlak do Herningu. Nie že by sme až toľko potrebovali ale iniciatívny prepážkový ujo predal nič netušiacemu Janovi lístok pre dvoch a ja som si prirodzene tiež kúpil pre seba. Ešte že som idúc tesne za ním nepovedal „to isté“ – mali by sme štyri lístky. Našťastie nám jeden lístok bezproblémov zobrali naspäť a dali nám za neho keš. Tak sme vlastne vybrali prvýkrát hotovosť, bez akéhokoľvek poplatku…

Do Vejle sme išli zatiaľ najluxusnejším vlakom aký som kedy videl. Ani nie tak na pohľad ako vybavením. Nad každým sedadlom bola elektrická zástrčka a v celom vlaku bolo Wi-Fi. Kebyže som ochotný platiť 1DK/Minútu, tak tam máme aj internet. Z Vejle do Herningu sme išli o nič menej pohodlným Regional-Tog-om. A z Herningu sme prišli do Birk Centerparku takým úplne malým motoráčikom, ktorý však vyzeral najmodernejšie zo všetkých tých troch. Zjavne tu neplatí, že čím menšia dzedzina, tým horšie zabezpečenie. No a teraz už sedíme u Asbjørn-a a Viery v ich roztomilom študentsom apartmá. Keď sa tak pozerám na Asbjørn-ove dánske učebnice matematiky a Vierine 400 stranové buchsle z marketingu, chcel by som byť nachvíľu znova študentom.