Fotky: Cesta do Tagongu, Tagong

Z Chengdu som sa vybral busom do Kangdingu. Ultimatny ciel bol Tagong, ktory lezi uz na zaciatku Tibetskej nahornej plosiny, su tam nejake budhisticke klastory a je to dobre okienko do tibetskej kultury.

Cesta po dialnici na zapad Secuanu bola uzasna. Dialnica sa vznasala uprostred hornatej krajiny na vysokych pilieroch a clovek mal pocit, ze autobus leti nad dedinkami roztrusenymi v udoli. To bola asi tak polovica cesty. Druha polovica bola pomale hrkotanie sa po seriozne rozdrbanej ceste v uzinach medzi skalnymi utesmi.

Vramci cesty autobusom sa odohrala jedna zaujimava epizodka medzi mnou a sofermi. Asi v tretine cesti zacali zrazu od kazdeho vyberat 30 yuanov navyse. Ked cinanko dosiel ku mne odmietol som zaplatit. Thank you, I already have ticket. Cinanko zacal nieco rozpravat nasranym tonom, ludia okolo sa mi tiez zda sa prihovarali a vysvetlovali preco musim zaplatit. Ja som bol skalopevne rozhodnuty nikomu nedat ani cent, kym mi niekto po anglicky nevysvetli, za co to je. Brzdil som cely autobus a asi polovicu ludi som si znepriatelil ako turista co vymysla a nepodriadi sa. Moj problem je, ze nie som ovecka ako ostatni a nebudem len tak barzkomu davat peniaze ked neviem za co.

Potom sa v dave zrazu objavil mierne anglicky hovoriaci cinan a povedal, ze plati sa za to, ze na ceste sa vyskytla zapcha alebo nejaky iny problem a musime to obchadzat asi 100km navyse.

Do I give a fuck ? No. Ja som si kupil v Chengdu listok s tym, ze ma dovezu do Kangdingu za nejaku cenu a cena sa v strede cesty nebude menit. Cenu mali navysit este v Chengdu, kde som sa slobodne rozhodoval, ci si listok kupim alebo nie. Teraz mi nedavaju na vyber a to sa nerobi.

Ujovi vysvetlujucemu som povedal, ze su dve moznosti: odviezt ma spat do Chengdu a vratit mi prachy za listok a obrat ma tym o drahocenny cas alebo ma doviest do Kangdingu podla povodneho planu. Neviem ci to ujo tlmocil soferom, ale autobus sa uz zacal hybat a nikto po mne uz nic nechcel. Mal som pocit, ze niektori ludia su mierne urazeni (najme pruderna teta predomnou), ze oni museli zaplatit a ja nie, ale to bol ich problem.

Jediny, kto ma v celej kauze podporoval, bol mily anglicky hovoriaci dedusko turista za mnou. Chvilu sa aj hadal so sofermi a krical “Why money ?” aby som rozumel co im vytyka. Ked boli cikpauzy vzdy mi povedal, ze kolko mame minut do odchodu, lebo ja som sa samozrejme zo soferom uz neodvazoval komunikovat.

Do Kangdingu sme dorazili navecer a bola tam seriozna zima. Mesto sice bolo v doline medzi horami, ale nevyzeralo to tam nejako privetivo a vhodne na vylety, svahy boli vsade prilis strme, ako keby sme boli v jame. Ked mi teta v okienku povie, ze bus do Tagongu nechodi, zacinam sa obzerat po inych moznostiach a zachvilu najdem taxik za 60 yuanov. Asi pol hodinu cakam pri taxiku (kym taxikar najde dalsich do auta), trasiem sa v kratasach od zimy a komunikujem s nejakymi tibetsky vyzerajucimi lokalmi. Obzvlast male chlapca je zo mna nadsene a furt hovori “helou” a kyva mi. Ked sa zoznamime (meno si uz nepamatam) tak si vypyta penaze, co s usmevom odmietam. Vtipny bol este tmavy mladik vedla neho, co furt opakoval jedinu frazu co vedel po anglicky: “I’m Chinese Boy!”

Po pol hodine a chvili handrkovania s nejakou dalsou tibetskou skupinkou vyrazame: ja, taxikar, dvaja cinski vojaci a jeden budhisticky mnich. Kebyze sme v lietadle, tak sme urcite v nejakom vtipe. Mnich mal velmi zaujimavy prijemny hlas. Pocuval som ako si nieco vykladaju s vojakmi. Asi sa bavili co tu kto robi.

Taxik sa mestskymi serpentinkami zachvilu vystveral nad Kangding, cestou minajuc kamiony ktorym sa z brzd valili kudoly pary. Asi to bude dlhy stupak. Bol. Ani sa nenazdam a sme v 4000m, v snehu a v oblaku. Zacina mi trochu lepit. Som na toto pripraveny? Jednak ziadna aklimatizacia od Chengdu, ktore je skoro na nule a dvak ziadne oblecenie do zimy. Taxikar nastastie po chvili pusta kurenie na plne pecky, takze som v aute nezamrzol.

Ten oblak ma dost deprimoval. Ak to takto pojde dalej, tak nastupame do hmly, tam ma vyhodi v nejakej riti a ja stravim den v riti a v oblaku.

Nastastie toto prostredie bolo len prechodna zalezitost, kym sme nastupali cez nejake sedlo na nahornu plosinu, na ktorej sa zase vyjasnilo. Akurat zapadalo slnko nad zasnezenymi travnatymi dolinami. Pekne pohlady a hned sa mi vylepsuje nalada. Vidim, ze Tagong sa naozaj oplatil. Za tmy som vyhodeny na malom namesticku, kde ku mne okamzite pribieha tibetanka a ponuka Guesthouse s dormitories za 20yuanov = 2.4 EUR na noc. Berem. Som premrznuty. Potrebujem vojst niekam donutra, naliat do seba horuci caj a zababusit sa. V malej spolocenskej miestnosti sedi skupinka mladikov do ktorej sa okamzite integrujem s temou: WTF jaka zmena teploty pocas jedneho dna. Pijem uvitaci caj. Potom sa idem najest do podniku Sally’s vedla. Hned pri vchode zbadam sympaticky vyzerajucu dvojicu (asi 40 rocni) zjavne Europania a pytam sa: Mal by som si tu dat nieco na jedenie ? Oni,ze hej, ze prave dojedli fajn polievku. Tak som si prisadol, Tibetanke ukazal na polievku a objednal.

Boli to madari, Zoltan s priatelkou, zanechajuci nudnu pracu a cestujuci uz vyse pol roka po svete – hlavne azii. Tak sme sa zadebatovali, ze som nestihal jest polievku. Nacrtli mi vyborny plan, ako sa dostat do Yunnanu, odkial oni prave prisli. Okrem toho, ze momentalne cestuje po azii, Zoltan uz par rokov stihol pracovat v Irsku(Galway) a Francuzku(Grenoble), venuje sa automatizacii (nieco medzi pocitacmi a elektronikou). Priatelka po chvili odisla spat, my so Zoltanom sme este chvilu debatili, ponukol ma akymsi lokalnym ribezlakom. Ked sme sa bavili o Slovensku, zistil som, ze Vysoke Tatry pozna miestami lepsie nez ja. Bol to clovek zo susedneho Madarska, myslenim velmi podobne naladeny ako ja a v tejto dialke v totalne odlisnej kulture mi pripadal ako stary znamy.

Ked bude nejaky gerontochrochtoxenofob tvrdit, ze Slovaci a Madari su brutalne odlisni a preto sa nemozu kamaratit, nech si zajde do Ciny na mierny preplesk predsudkov.

Zaspavam zmoreny cestou a nedostatkom kyslika este pred polnocou. Na druhy den sa vyberam asi 9:00 rano na English Breakfast do Angela’s Cafe, ktore vlastni Americanka, ktora si zobrala za manzela Tibetana, potom sa vyberam na nenarocny vyletik do kopcov na Tagongom. Chvilu mi trva kym sa vymotam z dediny a najdem most cez rieku. Vyberam sa cestou k jednemu z klastorov. Vyzera, ze okolo neho pojde cesta. Ta vsak konci na stavenisku v jeho strede. Tak sa vyberam jednoducho po trave hore kopcom. Zachvilu som nad Tagongom a mam perfektny vyhlad na mesto a okolie. Vidim do nadvoria kazdeho zo styroch klastorov. Niektore su prazdne, niektore su plne mnichov v tmavocervenych robach.

Prechadzam minihrebenovkou na kopec nad hlavnym klastorom, na ktorom je rozmiestnenych asi milion farebnych zastavok. Z kopcov je vidno travnate hole vsade naokolo. V dialke vidno akesi skalnate hory. Vobec netusim co su zac. Do dediny sa vraciam okolo 14:00 po brutalne strmom svahu s farebnymi zastavkami. Na cesticku narazam az uplne dole. Cely moj vylet som uspesne absolvoval mimo akejkolvek vyslapanej cesty. Kracam smerom k mostu do dediny a zacina sa zdvihat silny vietor a dazd. Akurat som vymakol okienko pekneho pocasia. Na metelicu vonku sa budem pozerat z nejakej restiky pijuc teply caj. Ale prehanka netrvala dlho a kym som dosiel k Guesthousu dazd zase utichol. Tak som sa siel pozriet este do klastora.

… to be continued